Taneční „festivalovka“ z Győru

Tanečná „festivalovka“ z Győru 

V Bratislave sa začal v Slovenskom národnom divadle nultý ročník festivalu Eurokontext v rámci, ktorého sa predstavia aj baletné, respektíve tanečné predstavenia. Ako hostia Győrsky balet, Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica, Palissimo Company z New Yorku a päť domácich predstavení Slovenského národného divadla (The Tempest, Romeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Onegin a Spiaca krásavica).

Baletnú časť festivalu zahájil Győri Balett so svojou známou tanečnou tradíciou. Prišiel ako predvoj svojho desiateho Maďarského tanečného festivalu, ktorý sa v Győri začína 16. júna. Maďarské mesto tanca tam predstaví najznámejšie baletné spoločnosti, ale aj modernu a folklór a stane sa na týždeň centrom európskeho baletu, ktorého sa zúčastní aj Slovenské národné divadlo.

Do Bratislavy priviezol Győrsky balet predstavenie pozostávajúce z dvoch častí – Kodály a La vie en rose. Obe tanečne vychádzajú z klasického tanca, ale sú modifikované do scénickej podoby, na ktorú sme u tohto súboru zvyknutí a s ktorým sa stal Győrsky balet kdesi v osemdesiatych rokoch populárny. Prvú časť uvádza myšlienka maďarského spisovateľa rodáka z Košíc Sándora Máraia: „Telo znesie len úprimnosť“. Choreograf László Velekei ju pretransformováva do svojej choreografickej reči. Jeho snahou je osloviť diváka hrou tiel a emócií. Netreba tu hľadať príbeh, ide o výmenu skúseností, zdieľanie pocitov, sebapoznávanie a nabratie odvahy podniknúť niečo odvážne a nové. Aspoň tak nejako charakterizuje svoje dielo sám choreograf. Na realizáciu tejto optimistickej idey si zvolil výber z hudobných diel Zoltána Kodályho, ktorého motívy sa pohybujú od lyrických, poetických polôh, cez ľahký temperament až po štylizáciu folklóru. Scéna (Tibor Vidos) je „modelovaná“ iba svetlom (Attila Szabó), ktoré sa v rôznych fázach nálad mení z bieleho na červenú. Jeho kužele sú ovládané tak, akoby vychádzali z hudby, hudbu často kopírujú (takmer svietia do taktu) rovnako tak paralelne sledujú tanečné formácie. Choreografia a pohyb fungujú v súčinnosti s ním. Je postavená tak, že tieto tri zložky sú prepojené a zámerne koordinované do vzájomných súvislostí. Pohyb presne vyjadruje hudbu, rovnako ako svetlo vyjadruje pohyb. Všetko do seba zapadá, spolu to hrá a vo finále to vyznieva veľmi jednoducho a čitateľne, hoci to chce presnú časovú linku, súhru a jednotnosť. Kostýmy (Orsolya Baracsi) sú v čiernobielom znení (dámy v krátkych letných dievčensky pôsobiacich šatách, páni v čiernych nohaviciach a vestách), spolu s červeným svietením sa teda objavia na scéne tri farby. Dvanásť tanečníkov (šesť párov) v rôznych zoskupeniach vyjadrujú náladu hudby, abstraktnej emócie a profilujú príjemnú atmosféru kombinácie hudby, tanca a svetla. Niet sa tu nad čím evidentne zamýšľať a tak sa vytvára priestor pre koncentrovanejšie vnímanie pohybu a radosti z neho. Tanečný súbor predviedol Kodály so suverénnou profesionalitou a takou vizuálnou ľahkosťou, že evokuje dojem aj ľahkosti výkonov, ktoré hraničia s gymnastickým (nechcem tvrdiť že až akrobatickým) prejavom. Lyrické, pomalšie výjavy vystriedajú temperamentnejšie veselosti na pomedzí folklóru, svižné, optimistické a radostné. Kodály jednoducho tanečne plynie ako zurčiaca fontána. Sviežo zašumí, osvieži a ide sa ďalej.Druhá časť večera je zostavená v súčasnej choreografickej reči Bena Van Cauwenbergha, belgického tanečníka a choreografa, riaditeľa baletu v nemeckom Essene, ktorý stavil na notoricky známe šansóny Edith Piaf, Mauricea Chevaliera, Gilberta Bécauda, Jaquesa Brela a Johna Adamsa. Scénu (Dmitrij Simkin) tvorí zadný plán projekcie, na ktorej sa objavia fragmenty miest Paríža, Moskvy, Amsterdamu, ako aj iných ilustračných fotografií (dlažba, konáre, alej, lavička…) navodzujúcich atmosféru, toho ktorého šansónu. V pozadí za plátnom vidno v obryse kompozíciu barových stolíkov s lampičkami.

Opäť veľa urobí svetlo (Ben Van Cauwenberg, Péter Hécz). Kostým (Ben Van Cauwenberg, Gabriella Győri) ostáva v polohe subtílnych voľných šiat so vzorovou aplikáciou u dám a v civilnom elegantnom oblečení pánov v striedmych farbách, ktoré doplnia v úvode choreografie bundy a plášte). Príbeh choreografie opäť nehľadáme, šansóny sú totiž príbehom samým o sebe, majú svoju výpoveď i svoju (logicky, zväčša nostalgickú, náladu). Dielko začína v navodení dojmu exteriéru mesta, náhlivé dvojice a jednotlivci sa v imaginárnom daždivom dni v typických baloňákoch ocitajú na ulici – niekto nesie kufrík, iný číta za pochodu noviny, slečna si otvára dáždnik. Bežný rušný deň, ako každý iný. Po tomto skupinovom entré sa predstavia tanečníci sólovo, alebo v duetách na konkrétne šansóny.

Projekcia dokumentuje počuté portrétmi šansoniérov, fragmentmi z ich života, alebo kopíruje „dej“ šansónu a osadzuje ho do lokalizovaného prostredia. A tak, keď sme hudobne v Paríži na plátne sa mihnú jeho identifikačné „kódy“ – Víťazný oblúk, secesné metro, k Moskve patrí Kremeľ i monumenty sovietskych čias, Amsterdamu prístav s čajkami. Toto obrazové vybavenie má síce snahu dotvoriť, doplniť, dokresliť atmosféru šansónu, vyznieva však extrémne popisne až polopatisticky. Rovnaký princíp sa objaví aj v tanci. Choreografia plynie paralelne s textom šansónu a tak, to čo počujeme a na plátne vidíme sa ešte znásobí v geste tanečníka. Táto „pantomíma“ má zrejme umocniť (niekedy aj jemne karikovane) obsah výpovede, ale nazdávam sa, že nie je nutné prečítať v pohybe miešanie kávy lyžičkou, zapaľovanie cigarety a podobné civilné gestické vyjadrenia. A hoci tanečné čísla sú odvedené s nasadením, atmosférou, výbornými výkonmi interpretov – réžia večera je nadštandardne predvídateľná.