Taneční „festivalovka“ z New Yorku

Tanečná „festivalovka“ z New Yorku 

Predtým, než uzavriem trilógiu hosťovaní tanečných divadiel na divadelnom festivale Eurokontext v Bratislave, (ktorého súčasťou sú aj repertoárové balety Slovenského národného divadla), nedá mi nespomenúť aj dvoch ruských baletných umelcov hosťujúcich v balete Onegin. Tatianu prišla na festival do Slovenského národného divadla zatancovať Anastasia Goryacheva a Onegina Andrei Merkuriev. Obaja umelci ozvláštnili repertoárové predstavenie svojou charizmou, technickým prevedením a estetikou tanca, v neposlednom rade výrazom (u Tatiany možno príliš submisívne patetickým) u Onegina adekvátnym charakteru postavy. Viac zarezonovalo elegantné tancovanie Merkurieva plné noblesy, ale aj vnútorného odkazu.

Onegin v Slovenskom národnom divadle už bol po premiére recenzovaný (tu) a tak  obrátim skôr pozornosť na tanečné divadlo The Painted Bird/1. časť Bastard. Jeho autorom je v New Yorku žijúci choreograf Pavel Zuštiak, ktorý na predstavení spolupracoval s newyorským hudobníkom a skladateľom Christianom Fredericksonom a so slovenským tanečníkom Jarom Viňarským. Tento projekt už skúšali v Poľsku (v Grotowského centre), na Slovensku (na Stanici Záriečie v Žiline) a v New Yorku. Okrem Jara Viňarského a Christiana Fredericksona v predstavení účinkuje päťdesiat miestnych komparzistov v masovej scéne.Aj Slovenské národné divadlo vyzvalo prostredníctvom webu dobrovoľníkov bez vekového obmedzenia, ktorí si chceli v predstavení zahrať, čoho predpokladom bola len fyzická zdatnosť, ochota hýbať sa na javisku a čas, ktorý bol nevyhnutný na skúšky. Ako informuje materiál, Bastard je prvou časťou zamýšľanej trilógie The Painted Bird (Pomaľované vtáča), voľne inšpirovanej metaforou zo známeho románu Jerzyho Kosińského z roku 1956, odohrávajúceho sa v čase druhej svetovej vojny. Hlavný hrdina, šesťročný chlapec, sirota, sa túla svetom. Stretne chlapíka, ktorý sa živí chytaním vtákom. Ten jedného z nich vyberie z klietky a v zlosti pomaľuje prenikavými farbami. Vták letí k svojmu kŕdľu, ktorý ho kvôli pomaľovaného telu neprijme a zabije. Príbeh poslúžil autorovi ako alegória – v predstavení rozvíja témy exilu, vysťahovania, vykorenenia, inakosti, identity. V roku 2013 získala táto inscenácia dve nominácie na prestížnu cenu Bessie Awards – Pavel Zuštiak bol nominovaný v kategórii Výnimočná produkcia za choreografiu a Jaro Viňarský v kategórii Najlepší tanečník. Ten si nakoniec cenu Bessie Awards, o ktorej sa hovorí ako o „ tanečnom Oscarovi“, z New Yorku odniesol. Nuž, to bol zrejme motív, prečo sa rozhodla dramaturgia baletu zaradiť  toto dielo aj na festival Eurokontext.Na obnaženej scéne tvorí výtvarne atmosféru iba svetlo, kufor so „zrkadlom“ z vnútornej strany a padajúci meč. Všetko ostatné je ponechané na pohybe a vynikajúcej hudbe. Tá je viac menej nosná a snáď aj najpríťažlivejšia. Na scénu z hľadiska prichádzajú dvaja  tvorcovia a symbolicky predznačia záver – líhajú si postupne do rôznych kútov javiska (tento motív sa v závere mnohonásobne zopakuje).Hudobník nakoniec ostane a muzikantsky pokrýva celé predstavenie. Jaro Viňarský v svetelnom prítmí najskôr „preskúma“ javisko v podrepe (je to malý chlapec? alebo metafora vtáčaťa ?), zvlieka sa z dlhého kabáta a ostáva pred nami takmer nahý. U Viňarského už viac menej očakávané. Rozpohybuje sa od plazivých póz na zemi až po tie vertikálne v akomsi pomerne dlho trvajúcom sólovom improvizačnom znení. Aj keď si natiahne nohavice jeho sólový part pokračuje v istom (zdá sa, že súkromnom) myšlienkovom pochode, ktorý zdieľa s nami mesidž o identite, exile, samote, odtrhnutí od domova, rodiny, priateľov, spoločnosti, možno i od seba. Svoju inakosť si odohrá mentálne v indiferentnom výraze a v bubline svojich vlastných gestických formácií, ktoré niekedy možno dávajú akúsi rámcovú logiku, ale skôr sú založené na intuitívnom prežívaní danej situácie. Po tejto  tiež trochu zdĺhavej sekvencii sa skláňa ku kufru a natiera si tvár a telo  čiernou pastou, zakričí (zaspieva?) pár hesiel do mikrofónu ako na rockovom koncerte, zatiaľ čo na horizonte beží rýchla projekcia útržkov viet, ako z televíznych správ.Tu nastáva moment, keď sa začnú množiť na scéne komparzisti v civilnom oblečení, vo farebných tričkách a svojou prítomnosťou, behom a postupným prestupovým líhaním si a vstávaním zo zeme tvoria formácie jednotlivcov a skupín. Je to akoby nekoordinovaný dav, zmetený, ponáhľajúci sa, nevedno odkiaľ a nevedno kam. Dav pohltí aj sólového tanečníka, to malé vtáča (?!) ocitnuvšie sa v chaose neznámych. Dav bezkontaktnú atmosféru stratenosti v spoločnosti, vo svete a napokon i v samom sebe umocní a je to možno z tohto predstavenia to najnápaditejšie, čo tvorcovia na scéne vyprofilovali. V tej civilnosti neprofesionálov je prirodzenosť i desivá pravda.The Painted Bird ťažko nazvať baletom, ba aj s tancom by som mala celkom problém, je to skôr o hýbaní sa, o atmosfére, o fluide myšlienky, o sile emócie, o mimovoľnom hraní sa s telom a snahe pretlmočiť cez neho posolstvo pôvodnej inšpirácie. Je to performatívna záležitosť , ktorú si netrúfam kategorizovať , založená na improvizačných momentoch tu a teraz, kde sa nebavíme už ani tak o tanci, ako o schopnosti vizuálneho náboja a jeho dopadu na vnímateľa. Bez poznania motívu a inšpirácie vyššie uvedeným príbehom trochu pochybujem o zrozumiteľnosti, hoci zo symbolov skúsený divák vyčíta pomerne dosť. Oceňujem nápad s civilným davom a čo hodnotím ako najpozitívnejšie je rozhodne hudobná zložka v niektorých polohách fascinujúca a podmanivá, ktorá však ako celok drží kompozíciu videného.Všetkého ostatného by snáď stačilo menej a kratšie, aj keď váham, či zdĺhavosť nebola zámerom. Priznávam však, že práve táto zdĺhavosť unavuje a nudí, keďže po tanečnej stránke sa akcie vlastne ani nedočkáme. The Painted Bird je silná téma, ktorá by mala (alebo aspoň mohla) zasiahnuť každého. V prevedení Jara Viňarského ju však skôr vnímam ako jeho osobnú (takmer intímnu) výpoveď, jeho súkromnú hru s vlastným psyché, ktorú akoby si odpohyboval vo vlastnej obývačke. Kdesi sám, pre seba a pre svoju vlastnú potrebu zvláštneho sebavyjadrenia.Ak sa hýbeme v téme inakosti, identity a exilu – Viňarský  ako jedinec (tanečník) pôsobí ako „vysťahovalec“ z tanečnej komunity, vlastného sveta improvizácie a performatívnosti. Sám, možno často nepochopený, interpretuje samého seba. V tomto znení sa v celej šírke jeho osobitosti dá Painted Bird/Bastard vnímať , možno chápať, už komplikovanejšie prijať a s veľkou dávkou benevolencie akceptovať. Zjavne je to dielo (ako sme sa dozvedeli), za ktoré sa získavajú ceny. Otázne je, či aj divácke ocenenie. Osobne si myslím, že tanečník by mal byť v divadle kvôli divákom a pre ľudí. Neviem, prečo, ale z Jara mám vždy pocit, že je tam viac kvôli sebe a pre seba. Ale možno som iba neobjavila „Ameriku“.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Eurokontext 2014
The Painted Bird
(1. časť Bastard)
Námet a choreografia: Pavel Zuštiak
Tanec a choreografická spolupráca: Jaro Viňarský
Autorská hudba a interpretácia: Christian Frederickson
Svetelný dizajn: Tomáš Morávek, Joe Levasseur
Dizajn projekcie: Manny Palad
Premiéra 22. a 23. júla 2010 Festival KioSK Stanica Žilina-Záriečie
(napísané z reprízy 20. 6. 2014 Historická budova SND Bratislava)

www.eurokontext.sk
www.palissimo.com

Foto Dušan Dobiaš, Megan Green, Peter Snadík