Tenor mojej mladosti
Spevák Andrej Kucharský absolvoval (v roku 1957) Vysokú školu múzických umení v triede Imricha Godina, úspešného sólistu na rakúskych javiskách v období druhej svetovej vojny. Omrich Godin bol známy exportnou vysokou polohou a tá bola ozdobou aj Kucharského výkonov v jeho prvom lyrickom období. Už v roku 1955 spieval v Slovenskom národnom divadle Lenského ešte v pamätnej Dombrovského inscenácii z roku 1952 a potom už šiel z jednej náročnej úlohy do druhej. Bol skvelým vojvodom z Mantovy, kde sa jeho mäkký tenor skvele uplatnil najmä v známom kvartete, ktorý sa v slovenskom preklade začínal textom Deva moja ty si krásna (na rozdiel od českého Dívko má slyš mé lkání, ako to neskôr spieval v Slovenskom národnom divadle Jiří Zahradníček). Ešte v tej istej sezóne (1956–1957) spieval Lorenza v Auberovej komickej opere Fra Diavolo a jeho súboj výsokých c3 s predstaviteľom Diavola Jankom Blahom bol nezabudnuteľným zážitkom. Hneď vzápätí ho čakal trocha dramatickejší Cavaradossi, ktorého zvládol bez problémov. V nasledujúcej sezóne zažiaril iba v jednej, no mimoriadne závažnej úlohe. Bol po boku Márie Kišonovej-Hubovej skvelým zasneným Pelléasom.
Tu, ale aj v sezóne 1958–1959, kedy vytvoril mladistvého Edmonda v Manon Lescaut a Rudolfa v Bohéme, ešte nič nenasvedčovalo, že by neskôr mohol byť na nemeckých javiskách vyhľadávaným dramatickým tenorom (alebo tenore di forza). V Bohéme (a aj v Oneginovi, ku ktorému sa rád vracal) držal akoby „ochrannú ruku“ nad bývalým spolužiakom Jurajom Oniščenkom a spolu ako Rudolf a Schaunard vdýchli mladosť Hozovej inscenácii. Predestináciu pre ruskú operu potvrdil potom v Musorgského Soročinskom jarmoku ako Hricko opäť s ďalšou úspešnou absolventkou Vysokej školy múzických umení Annou Peňaškovou (neskôr Kajabovou).
V sezóne 1960–1961, v ktorej Slovenské národné divadlo uviedlo neuveriteľný počet jedenástich opier (v deviatich večeroch), sa Kucharský symbolicky začal lúčiť s lyrickým odborom ako Mozartov Tamino (v ďalšej sezóne potom ešte ako Don Ottavio, ktorého doštudoval aj v predchádzajúcej inscenácii diela), no popri Indickom hosťovi z Korzakovho Sadka (nádherne neskôr nahral túto áriu na platni) už interpretoval aj veristického Turidda. Príliš mi nezostal v pamäti, lebo v rokoch 1961–1962 pôsobil v Novosibírsku, a tak väčšinu predstavení Mascagniho nezodpovedného Sicílčana odspieval František Šubert. Nemožno ale zabudnúť na jediné stretnutie speváka s Rossinim. V rozdivočenej Gyermekovej inscenácii bol Almavivom s peknou kantilénou i schopnosťou hereckého uvoľnenia sa.
Po návrate do Slovenského národného divadla to už bol trocha iný Kucharský. Ešte síce vstúpil do starších inscenácií Fausta a Madame Butterfly (kde sa opäť blysol skvelým c3), no už doštudoval aj dramatického Dona Josého a z nových premiér sa predstavil ako Herman v Pikovej dáme (1964).
V hlase mu zostalo čosi zo slovanskej mäkkosti tónu, no už jasne smeroval k dramatickému odboru. Jeho poslednou sezónou v Slovenskom národnom divadle bola sezóna 1965–1966. Následne sa legálne vysťahoval do Spolkovej republiky Nemecko a putoval ako významný predstaviteľ dramatických tenorových partov od rakúskeho Klagenfurtu do Norimberku, Dortmundu, Kolína, Stuttgartu, Hamburgu, Mníchova (kde bol od roku 1966 stálym hosťom) po Viedenskú štátnu operu (Musorgského Grigorij v roku 1978). Spieval aj vo Francúzsku (Paríž, Lyon, Marseille), Beneluxe (Brusel, Amsterdam) a Španielsku (Barcelona). Rád sa však vracal aj do Bratislavy, kde hosťoval ako Cavaradossi, Grigorij, na Bratislavských hudobných slávnostiach ako José po boku neskôr slávnej Poľky Toczyskej, a v inscenácii Komediantov v roku 1984 dokonca spieval premiéru (ako jediný v taliančine). Slovenská kritika sa zhodla na tom, že výrazne prečnieval domácich interpretov. V roku 1979 v mníchovskom Theater am Gärtnerplatz spolu s Martou Nitranovou zažiarili ako Ondrej a Katrena v Suchoňovej Krútňave. Na Slovensku sa aspoň na filmovom plátne predstavil so svojou profilovou úlohou posledných rokov, totižto s Verdiho Otellom (spolu so Štefanom Babjakom a Magdou Blahušiakovou).
Mimo operného javiska si ho pamätám z dvoch koncertných vystúpení v Bratislave. V Slovenskej filharmónii s Tatjanou Kresákovou spievali Haydnovo oratórium a na koncerte v Moyzesovej sieni vďaka nemu odznel na Slovensku po prvý raz plač Cileovho Federica z Arlesanky È la solita storia del pastore.
Od úspechov na speváckych súťažiach cez angažmán v Slovenskom národnom divadle po významné európske operné domy viedla Kucharského životná cesta zasvätená opernému umeniu. Keď v roku 1987 odišiel z javísk, venoval sa ešte vyučovaniu spevu na konzervatóriu v Mníchove. Škoda, že nevieme, či sa mu podarilo vychovať svojich úspešných nasledovníkov. Nám však zostáva v živej pamäti aj po svojej smrti (17. januára 2010) tiež vďaka platni Opusu alebo pri počúvaní spevu jeho talentovanej vnučky Michaely Šebestovej.
