Tenor mých mladých let. Andrej Kucharský by se dožil 85 let

V časoch, kedy som sa intenzívne začal zaujímať o operu, situácia v tenorovom odbore Opery Slovenského národného divadla nebola najrúžovejšia. Na dramatický odbor síce pribudol medzi sólistov Slovenského národného divadla Dr. Gustáv Papp, no v odbore lirico-spinto sme mali len už takmer šesťdesiatnika Janka Blaha, Františka Šuberta a medzi buffo a lyrickým odborom vandrujúceho Alexandra Baránka. Preto nástup Andreja Kucharského bol naozaj „čerstvou krvou“ nielen omladzujúcou ale aj skvalitňujúcou sólistický ansambel. Tento spevák by sa 6. januára dožil osemdesiatich piatich rokov, takže mu venujem túto spomienku.

Tenor mojej mladosti

Spevák Andrej Kucharský absolvoval (v roku 1957) Vysokú školu múzických umení v triede Imricha Godina, úspešného sólistu na rakúskych javiskách v období druhej svetovej vojny. Omrich Godin bol známy exportnou vysokou polohou a tá bola ozdobou aj Kucharského výkonov v jeho prvom lyrickom období. Už v roku 1955 spieval v Slovenskom národnom divadle Lenského ešte v pamätnej Dombrovského inscenácii z roku 1952 a potom už šiel z jednej náročnej úlohy do druhej. Bol skvelým vojvodom z Mantovy, kde sa jeho mäkký tenor skvele uplatnil najmä v známom kvartete, ktorý sa v slovenskom preklade začínal textom Deva moja ty si krásna (na rozdiel od českého Dívko má slyš mé lkání, ako to neskôr spieval v Slovenskom národnom divadle Jiří Zahradníček). Ešte v tej istej sezóne (1956–1957) spieval Lorenza v Auberovej komickej opere Fra Diavolo a jeho súboj výsokých c3 s predstaviteľom Diavola Jankom Blahom bol nezabudnuteľným zážitkom. Hneď vzápätí ho čakal trocha dramatickejší Cavaradossi, ktorého zvládol bez problémov. V nasledujúcej sezóne zažiaril iba v jednej, no mimoriadne závažnej úlohe. Bol po boku Márie Kišonovej-Hubovej skvelým zasneným Pelléasom.

Tu, ale aj v sezóne 1958–1959, kedy vytvoril mladistvého Edmonda v Manon Lescaut a Rudolfa v Bohéme, ešte nič nenasvedčovalo, že by neskôr mohol byť na nemeckých javiskách vyhľadávaným dramatickým tenorom (alebo tenore di forza). V Bohéme (a aj v Oneginovi, ku ktorému sa rád vracal) držal akoby „ochrannú ruku“ nad bývalým spolužiakom Jurajom Oniščenkom a spolu ako Rudolf a Schaunard vdýchli mladosť Hozovej inscenácii. Predestináciu pre ruskú operu potvrdil potom v Musorgského Soročinskom jarmoku ako Hricko opäť s ďalšou úspešnou absolventkou Vysokej školy múzických umení Annou Peňaškovou (neskôr Kajabovou).

V sezóne 1960–1961, v ktorej Slovenské národné divadlo uviedlo neuveriteľný počet jedenástich opier (v deviatich večeroch), sa Kucharský symbolicky začal lúčiť s lyrickým odborom ako Mozartov Tamino (v ďalšej sezóne potom ešte ako Don Ottavio, ktorého doštudoval aj v predchádzajúcej inscenácii diela), no popri Indickom hosťovi z Korzakovho Sadka (nádherne neskôr nahral túto áriu na platni) už interpretoval aj veristického Turidda. Príliš mi nezostal v pamäti, lebo v rokoch 1961–1962 pôsobil v Novosibírsku, a tak väčšinu predstavení Mascagniho nezodpovedného Sicílčana odspieval František Šubert. Nemožno ale zabudnúť na jediné stretnutie speváka s Rossinim. V rozdivočenej Gyermekovej inscenácii bol Almavivom s peknou kantilénou i schopnosťou hereckého uvoľnenia sa.

Po návrate do Slovenského národného divadla to už bol trocha iný Kucharský. Ešte síce vstúpil do starších inscenácií Fausta a Madame Butterfly (kde sa opäť blysol skvelým c3), no už doštudoval aj dramatického Dona Josého a z nových premiér sa predstavil ako Herman v Pikovej dáme (1964).

V hlase mu zostalo čosi zo slovanskej mäkkosti tónu, no už jasne smeroval k dramatickému odboru. Jeho poslednou sezónou v Slovenskom národnom divadle bola sezóna 1965–1966. Následne sa legálne vysťahoval do Spolkovej republiky Nemecko a putoval ako významný predstaviteľ dramatických tenorových partov od rakúskeho Klagenfurtu do Norimberku, Dortmundu, Kolína, Stuttgartu, Hamburgu, Mníchova (kde bol od roku 1966 stálym hosťom) po Viedenskú štátnu operu (Musorgského Grigorij v roku 1978). Spieval aj vo Francúzsku (Paríž, Lyon, Marseille), Beneluxe (Brusel, Amsterdam) a Španielsku (Barcelona). Rád sa však vracal aj do Bratislavy, kde hosťoval ako Cavaradossi, Grigorij, na Bratislavských hudobných slávnostiach ako José po boku neskôr slávnej Poľky Toczyskej, a v inscenácii Komediantov v roku 1984 dokonca spieval premiéru (ako jediný v taliančine). Slovenská kritika sa zhodla na tom, že výrazne prečnieval domácich interpretov. V roku 1979 v mníchovskom Theater am Gärtnerplatz spolu s Martou Nitranovou zažiarili ako Ondrej a Katrena v Suchoňovej Krútňave. Na Slovensku sa aspoň na filmovom plátne predstavil so svojou profilovou úlohou posledných rokov, totižto s Verdiho Otellom (spolu so Štefanom Babjakom a Magdou Blahušiakovou).

Mimo operného javiska si ho pamätám z dvoch koncertných vystúpení v Bratislave. V Slovenskej filharmónii s Tatjanou Kresákovou spievali Haydnovo oratórium a na koncerte v Moyzesovej sieni vďaka nemu odznel na Slovensku po prvý raz plač Cileovho Federica z Arlesanky È la solita storia del pastore.

Od úspechov na speváckych súťažiach cez angažmán v Slovenskom národnom divadle po významné európske operné domy viedla Kucharského životná cesta zasvätená opernému umeniu. Keď v roku 1987 odišiel z javísk, venoval sa ešte vyučovaniu spevu na konzervatóriu v Mníchove. Škoda, že nevieme, či sa mu podarilo vychovať svojich úspešných nasledovníkov. Nám však zostáva v živej pamäti aj po svojej smrti (17. januára 2010) tiež vďaka platni Opusu alebo pri počúvaní spevu jeho talentovanej vnučky Michaely Šebestovej.