Tři dubnoví jubilanti slovenské opery

Sopranistka Sidónia Gajdošová-Haljaková (*8. 4. 1948), sopranistka Eva Jenisová (*14. 4. 1963) a basista Sergej Kopčák (*23. 4. 1948)

Sopranistka Sidónia Gajdošová-Haljaková (*8. 4. 1948)
Od vzniku Štúdia VŠMU v dnešnej Malej sále SF v druhej polovici päťdesiatych rokov sa práve tam dialo preosievanie budúcich stálic domácich divadelných scén. Na činoherných predstaveniach excelovali Dočolomanský, Labuda, Vášáryová, na operných Peňašková, Poppová, Livora a ďalší. S jubilantkou Sidóniou Haljakovou-Gajdošovou som sa po prvý raz stretol (v roku 1970) práve na tom malom javisku, kde spolu s kolegyňou Magdalénou Hajóssyovou excelovala v Mozartovej Čarovnej flaute. V oboch áriách Kráľovnej noci dokázala, že má pred sebou sľubnú perspektívu umeleckého uplatnenia sa v slovenských operných súboroch.

Ešte pred začiatkom ozajstnej kariéry profesionálnej speváčky spievala vo folklórnom súbore Vršatec a v Zbore bratislavských učiteľov. Následne sa stala sólistkou Opery SND. V sezóne 1971/72 bola obsadená ako Despina do inscenácie Mozartovej opery Così fan tutte pripravenej režisérom Karolom Jernekom a dirigentom Zdenkom Košlerom. V tejto inscenácii nebola osihoteným debutantom. Vedľa nej popri Magde Hajóssyovej, Ružene Štúrovej a Robertovi Szücsovi spieval Ferranda síce generačne starší František Livora (do roku 1969 pôsobiaci v zahraničí), no inscenácia ako celok sa v dejinách slovenskej opery chápe ako nástup ďalšej úspešnej speváckej generácie. Vo svojom debute v SND uplatnila Haljaková suverénne herectvo a spoľahlivo zvládla pre ňu menej náročný part. Bola totiž speváčkou, ktorej doménou bola vysoká koloratúra.

Sidónia Haljaková predstavovala zvláštny typ koloratúrnej speváčky. Nepatrila ani k tým, čo jemne vyťukávajú najvyššie tóny a v nižších polohách speváckych partov sa približujú svojím tónom k subretám, no nebola ani dramatickou koloratúrkou, ktorá okrem hlasovej pohyblivosti a rozsahu vie hlasom hlboko preniknúť do vnútorného dramatického sveta interpretovanej postavy. Jej výrazový diapazón bol užší a hlas v nižších stredoch menej príťažlivý, no len čo sa dostala do vyšších polôh a najmä k extrémne vysokým tónom, jej tón získal lesk, jas a značnú prieraznosť. Možno práve preto ju v roku 1975 obsadili do úlohy Straussovej Salome, v ktorej bola lyrickou alternantkou veľkej dramatickej straussovskej a janáčkovskej interpretky Eleny Kittnarovej. Presnému zaradeniu jej hlasu zodpovedal aj rozdiel v jej interpretácii dvoch verdiovských heroín – Gildy a Violetty. V prvom prípade to nebola krehká naivka, ale zato tvrdohlavo zaľúbená dievčina schopná hravo vyspievať hlasové ozdoby partu v Caro nome. Pokiaľ ide o Violettu, jej doménou, ako u všetkých koloratúrnych sopranistiek, bolo finále z prvého dejstva so záverečných bezproblémovým es3.

Zvláštna bola aj jej interpretácia niekoľkých mozartovských partov. Po skôr subretnej Despine v nasledujúcom desaťročí bola už dramatickejšou Fiordiligi, ešte v Košlerovej inscenácii Dona Giovanniho bola zasa roztúženou Donou Elivirou, a vo Figarovej svadbe Zuzankou, pričom v týchto úlohách sa viac než na prísnu štýlovosť prejavu zameriavala na vokálne efekty. Tie mohla uplatniť v Donizettiho Lucii di Lammermoor najmä v „súboji“ s flautou v supernáročnej scéne šialenstva. Jej naturelu dobre vyhovovali aj ďalšie úlohy ako Norina z Donizettiho Dona Pasquala a Adina z Nápoja lásky, Musetta z Bohémy (ktorú spievala aj na nahrávke Opusu Ondreja Lenárda s Petrom Dvorským a Veronikou Kincses) a v úlohe Massenetovej Manon sa opäť zaskvela najmä v gavotte z tretieho obrazu. Frivolné ženské postavy dokázala dotvoriť aj herecky, ako o čom svedčia jej dve Rosiny v Paisiellovej opere i Rossiniho Barbierovi zo Sevilly.

Pozvoľný prechod  speváčky k úlohám lyrického sopránového odboru dosvedčuje obsadenie do úloh, akou bola Gounodova Margaréta, Smetanova Mařenka, či Pucciniho Čo-čo-san, ktoré sa však kvalitou celkom nevyrovnali jej koloratúrnym kreáciám. Z úloh v slovenských operách treba spomenúť jej Chloris v Cikkerovej Hre o láske a smrti, koloratúrne skvelú Studenú princeznú z Frešovej detskej opery Martin a slnko a Grófku Silviu z  Urbancovho Tanca nad plačom. Od druhej polovici sedemdesiatych rokov začala hosťovať aj v zahraničí, osobitne v Berlínskej nemeckej opere, kde bola stálym hosťom, v Pražskom Národnom divadle, zúčastňovala sa tiež čiastočne komerčných a čiastočne umeleckých zájazdov Opery SND v cudzine (Oviedo, nemecké, holandské, belgické mestá). S úlohou Violetty sa predstavila vo viacerých mestách ZSSR. V roku 1984 jej vyšla v Opuse profilová platňa. Angažmán v Opere SND a umeleckú činnosť ukončila ešte v pomerne mladom veku v roku 1992. Speváčka sa 8. apríla dožila významného životného jubilea (sedemdesiatich rokov života).

Sopranistka Eva Jenisová (*14. 4. 1963)
K operným jubilantom mesiaca patrí aj sopranistka Eva Jenisová, ktorá značnú časť svojej činnosti absolvovala mimo územia Slovenska po boku svojho tak úspešného manžela Dalibora. Hoci štúdia (u Zlatice Livorovej) ukončila až v roku 1988, do SND nastúpila (rok po svojej spolužiačke Lívii Ághovej a pod dievčenským menom Antoličová) už v sezóne 1986/87. Škoda, že v Bratislave zostala len cca jedno desaťročie, pretože v každom prípade bola prínosom pre sólistický súbor. Charakterom (jasného) hlasu jej bol bližší slovanský repertoár, ale uplatnila sa v širšom spektre národných operných kultúr. Jej hlas doslovne napĺňal charakteristiku lyrického sopránu, čo v prvých sezónach uplatnila v Mozartovej Papagene, Verdiho Oscarovi, Bizetovej Micaele, Mozartovej Barborke a v koncertnom predvedení Belliniho Námesačnej ako suverénna Lisa.

V preslávenej Bednárikovej inscenácii Fausta a Margaréty bola mimoriadne kvalitnou predstaviteľkou šatniarky premenenej na Faustov idol, aby sa v závere namiesto nanebovstúpenia sa vrátila k režisérom vymyslenému pôvodnému povolaniu. Na sklonku 80. rokov sa po éterickej Juliette Bohuslava Martinu po prvý raz stretla s dielom Leoša Janáčka vytvoriac krásnu kreáciu Lišiaka v Liške Bystrouške. V inscenácii Dvořákovej najznámejšej opery bola popri dramatickejších alternantkách Ľubici Rybárskej a Yvety Matyášovej ideálne snovou Rusalkou. Jej poslednými úlohami v riadnom úväzku bola Pamina v sezóne 1996/97 a Elizabeta z Valois v Bednárikovej, tentoraz menej úspešnej inscenácii Dona Carlosa. Viaceré úlohy si do svojho odchodu do cudziny ešte stihla doštudovať (Mozartova Dona Elvira, Verdiho Violetta, Čajkovského Tatiana).  Jej príjemný hlas bol priam rozžiarený milotou a  nehou tak potrebou pre jej lyrické hrdinky.

O jej úspechoch v zahraničí sme sa dozvedali len málo. Pritom javiská, na ktorých účinkovala neboli bezvýznamné, skôr naopak –  Londýn, Madrid, Mníchov, Paríž, Viedeň, Zurich, Praha a kedysi najslávnejšie juhoamerické divadlo Colón v Buenos Aires. V zahraničí spievala Rusalku, Mařenku, Violettu, Donu Annu, no predovšetkým hrdinky Janáčkových opier (Bystrouška, Káťa a Jenufa). Do SND sa vracala v rokoch 2001-2007 ako hosť na konkrétne úlohy (Dona Anna, Káťa, Rusalka a Čo-Čo-San). Podobne ako Haljaková aj ona sa predčasne stiahla z operných javísk dajúc prednosť rodinným povinnostiam. Dňa 14. apríla mala ešte len 55 rokov.

Basista Sergej Kopčák  (*23. 4. 1948)
Sergej Kopčák patril k najvýznamnejším slovenských „vyslancom“ na svetových operných javiskách. Po prvý raz som ho počul ako Collina v Bargarovej košickej inscenácii Pucciniho Bohémy začiatkom sedemdesiatych rokov. V tej istej úlohe si s chuti zahral o pár rokov neskôr v bratislavskej Kriškovej inscenácii, kde Collina charakterizoval nie ako čudáka (ako bývalo v SND tradíciou) ale ako rozguráženého recesistu. Jeho spevácke majstrovstvo bolo výsledkom vokálnych štúdií v Bratislave i v Sofii, no rozhodujúcu úlohu by som pripísal jeho talentu. Hlasový fond speváka bol naozaj impozantný a priam ho predurčoval na vytváranie monumentálnych hrdinov, akými bolo predovšetkým postavy z ruských opier. Okrem tých, ktoré vytváral na javisku SND (najprv Pimen, Varlaam, a naposledy ako Boris Godunov, ale tiež Končak z Kniežaťa Igora) i na zvukových nosičoch (impozantný Varjažský hosť zo Sadka, hlboko cítiaci Aleko alebo rozvážny Gremin).

Máloktorý spevák dokázal tak preniesť do speváckeho partu všetky vnútorné záchvevy duše ako on. Napriek obrovskému fondu a trocha drsnejšej farbe hlasu však vďaka kvalitnému školeniu sa ani v zahraničí potom nestal len interpretom pre „západniarov“ exotických slovanských hrdinov, ale rovnocenne dokázal zvládnuť aj úlohy, v ktorých sa od speváka žiada predovšetkým dôsledné legato, autentické a disciplinované frázovanie a kultúra tónu. Také boli jeho úlohy Ramfisa v Aide, Banca z Macbetha, Filipa II. z Dona Carlosa. Mimoriadne blízke mu boli úlohy diabla Mefista v dvoch verziách faustovského príbehu. V inscenácii z roku 1975 bol výborným Gounodovým Mefistom a o dve desaťročia neskôr ešte lepší Mefistofelesom v Boitovej opere. Z iných repertoárových oblastí spomeňme aspoň jeho Palouckého z Hubičky (1980), alebo Vodníka z Rusalky (1987).

Angažmán Kopčáka v Opere SND ohraničujú sezóny 1975/76 až 1996/97, keď predtým krátky čas pôsobil aj v operných súboroch v Banskej Bystrici a Košiciach. Talent a úspechy na medzinárodných súťažiach mu umožnili dostať sa ako stážistovi do Teatro alla Scala v Miláne a do Viedenskej štátnej opery (v rokoch 1977-79), a následne hosťovať na mnohých zahraničných prvotriednych operných javiskách. Azda najviac mu prirástla k srdcu americká Met, kde bol stálym hosťom  takmer dve desaťročia. V zahraničí si tiež doplnil svoj repertoár o také úlohy, akými sú Dosifej z Musorgského Chovančiny či Pfafner z Wagnerovho Rýnskeho zlata. Kopčák pôsobil aj ako koncertný spevák, pričom najbližšia mu bola ruská a slovenská piesňová tvorba. Geniálne interpretoval piesne Musorgského ale  zaslúžil sa aj o uvedenie skladieb slovenských skladateľov strednej generácie (Bokes, Bázlik atď.). Venoval sa aj pedagogickej činnosti. Ťažko zabudnúť na jeho rozlúčku z bratislavským javiskom v Chudovského inscenácii Borisa Godunova (2008).

Z príležitosti jeho sedemdesiatin sa v Univerzitnej knižnici v Bratislave uskutoční stretnutie so spevákom, ktorý sa tak hlboko zapísal do dejín Opery SND. Nie počtom zaspievaných predstavení ale kvalitou výkonov.