Trumfy Mefistofela ve Státní opeře? Orchestr a sbor

  1. 1
  2. 2

Guidariniho Mefistofele v službách Boita

Faustovský príbeh, príbeh pokúšania človeka diablom, je multižánrovým umeleckým fenoménom s presahom do filozofie, teológie, psychológie a mnohých ďalších odborov. Bez nadsázky možno povedať – s presahom do človečenstva ako takého. Hoci najstaršie literárne zmienky s týmto námetom pochádzajú už z dôb pred naším letopočtom, väčšine z nás sa zrejme pri pojme Faust vybaví Goetheho celoživotné veľdielo. Nie je na tom nič zvláštne, veď Goethe sa stal inšpiráciou pre mnohých ďalších umelcov, či už na pôde literatúry, výtvarného umenia alebo hudby. V tieni najznámejšieho operného spracovania Fausta v rovnomennom titule Charlesa Gounoda zaostáva Busoniho Doktor Faust aj Mefistofele Arriga Boita– jediná dokončená opera umelca, známeho na opernom poli hlavne ako libretistu. Boito odvrhol Gounodov koncept prerozprávania len obsahu prvého dielu literárnej predlohy a siahol aj po druhom, menej známom diele. Samozrejme, zhudobniť kompletného Fausta by sa zrejme rovnalo vytvoreniu ďalšieho Ringu. Boito si preto z celého románu vybral len kľúčové momenty a postavy, čím ochudobnil dej o súvislý príbeh.

Napriek tomu, že pozornosť koncentruje na postavu pokušiteľa, nie pokúšaného, základný motív zostáva rovnaký ako u Gounoda. Mefistofele chce zúčtovať so svetom nevyliečiteľnej ľudskej bohorovnosti a ponúka Bohu stávku o dušu Fausta. Nie je to náhoda, že sa hrá práve o neho. Faust je doktor, učenec, vzdelaný muž a peklo túži po výnimočných osobnostiach. A Stvoriteľ stávku prijíma. Lebo ak dokáže, že to, čo je základom každého súcna, teda aj každého človeka, je duch, dokáže tým zároveň, že v každom jednotlivcovi zanechal kus svojej podstaty. A tým bude definitívne zodpovedaná otázka, či možno človeka považovať za obraz Boží. Novú podobu Mefistofela, ktorú Boitovmu titulu vtlačil tím režiséra Ivana Krejčího, možno od 22.januára zhliadnuť v pražskej Štátnej opere. Premiérový večer ukázal silnejšie aj slabšie stránky nového repertoárového titulu.

Kostra scény Milana Davida zostáva po celý čas rovnaká. Polkruhové ohraničenie dvoma kovovými platňami s čiernym závesom uprostred navodzuje dojem cirkusovej manéže. Vcelku príhodná podoba, pokiaľ Ivan Krejčí poňal Mefistofela nielen ako vyslanca pekla ale aj ako kabaretiéra, improvizátora  a vyznávača prchavého okamihu. Veď kde inde ako v cirkuse možno zažiť toľko momentov, oscilujúcich na pomedzí imaginácie a reality? Natíska sa tiež asociácia s Bulgakovovým faustovským príbehom. Keďže však vizuál v mnohom pripomína ostravskú Annu Bolenu, vytvorenú tým istým inscenačným tímom, nie som si celkom istá, či popisujem koncepciu režisérovu alebo vlastnú.Prológ veľa príležitostí na režijné kreácie neposkytuje už z podstaty libreta a nutnej prítomnosti veľkého zboru na javisku. Trochu sa vymyká pochopeniu správanie cherubínov, ktorí po Mefistofelovi hádžu niečo, čo z diaľky pripomína zhúžvaný biely papier. Že to má byť dážď ruží, je zrejmé až počas Epilógu, kedy sa scéna opakuje. Tento raz je už ale vo vzťahu k aktuálne spievanému libretu kontext jasný.

Začiatok prvého dejstva chce byť hýriacou veľkonočnou estrádou. Prečo nie? Ale po oslíkovi s Jozefom a Máriou, ukrižovanom Kristovi a pár ďalších postavičkách nápady dochádzajú a hmýrenie rozjareného zástupu sa zredukuje na prostoduché poskakovanie niekoľkých čertíkov. Premena scény: projekcia astrologických, možno kabalistických a ďalších vymyslených znakov nenechá diváka na pochybách, že sa ocitol vo Faustovej študovni. Z tajomného mnícha sa vykľuje šarmantný  diabol, ktorý učenca ešte predtým, než vôbec prejaví záujem o služby pekla, „omladí“ strhnutím nevkusnej šedej brady a parochne. Možno promoakcia firmy Satan a spol.?Že je eskamotérovi Mefistofelovi kupliarstvo vlastné, osvedčuje hneď pri osnovaní stretnutia Fausta s Margarétou. Bohatý catering, tanečnice v „nahých“ kostýmoch, sebaobetavé odvedenie pozornosti susedy Marty a flakón s uspávacím nápojom. Margarétina cesta do záhuby je neodvratná. Ostýchavé milostné prejavy stelesnenej nevinnosti v bielom strieda zážitok z pravého sabatu. Žiaľ, Valpurgina noc, ktorá poskytuje sto a jednu možností na zobrazenie bezuzdnej bujarosti bosoráckych orgií, bola režijne najslabším miestom večera. Akési prehliadkové mólo uprostred scény, na ňom v popredí Mefisto, za ním v zákryte nevýrazne postávajúci Faust, po bokoch zbor. Balón ako symbol zemegule poznáme v tomto titule už 25 rokov. Z pekelného tanca, ktorý sa má rozpútať na úlomkoch osudného glóbu, sa stáva ohlušujúce dupanie masy zboru. Blocksberg aj Štátna opera sa otriasa v základoch.

Margaréta prežíva svoju poslednú noc v márnici, obklopená vozíkmi s mŕtvolkami novorodencov a pocit viny sa snaží zmyť šúrovaním dlážky.Keď spasená umiera, nakladá Mefisto kolabujúceho Fausta na jediný prázdny vozík a fujazdí s ním do antického Grécka. Ako „odškodné“ za nepríjemný zážitok dostáva náš hrdina šampanské, bohato prestretý stôl a najkrajšiu ženu sveta, Trójsku Helenu, v luxusnej darčekovej škatuli. (Zrejme sa netreba zamýšľať nad tým, prečo sa rovnakého prepychu ako Diovej dcére dostalo aj obyčajnej smrteľníčke Panthalis.). Keď sa po dospievaní svojho duetu obe dámy musia cúvajúc vrátiť späť do škatúľ, po čertoch dobre padnú navigujúci čerti. Zvyšok štvrtého dejstva je v podstate už len kostýmovanou koncertnou verziou.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Boito: Mefistofeles (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="147210" size="small"]

Mohlo by vás zajímat