V Bratislavě uvedli premiéru Simona Boccanegry

Simon Boccanegra medzi muzeálnymi exponátmi

Giuseppe Verdi a Opera Slovenského národného divadla. Téma, ožívajúca pri každom novom naštudovaní javiskového diela najhranejšieho (nielen) talianskeho skladateľa, je opäť aktuálna. Po vyše troch desaťročiach sa na bratislavské operné dosky vracia Simon Boccanegra. V predchádzajúcej inscenácii z rokov 1985 – 1991 si zaknihoval šesťdesiatštyri predstavení. Je skutočne Verdi naším „domácim“ autorom? Pozná návštevník Opery Slovenského národného divadla jeho tvorbu komplexne?

Verdiovská bilancia obdobia medzi dvoma ostatnými bratislavskými uvedeniami Simona Boccanegru je nasledovná. V Opere Slovenského národného divadla sa v tomto časovom výseku objavilo dvadsať inscenácií (vrátane Simona Boccanegru 1985 a 2016) štrnástich titulov. Šesť z nich sa opakovalo. Interval medzi jednotlivými premiérami iba v troch prípadoch presahoval dva kalendárne roky. Ostatné tri desaťročia teda z hľadiska počtu v Bratislave inscenovaných Verdiho diel presne kopírujú celú bezmála storočnú históriu prvej slovenskej scény. Sú priame stretnutia iba s polovičným odkazom javiskového dedičstva tohto génia postačujúce? Nie je tak trocha dramaturgickým tieňom národnej opernej jednotky, keď v objavovaní plodov ranej tvorivej periódy skladateľa prenechala hegemóniu oveľa mladšej a v skromnejších podmienkach existujúcej banskobystrickej scéne? Práve na nej zaznel jediný Ernani, Attila či Aroldo na Slovensku, nehovoriac o poltucte verdioviek spred Rigoletta, uvedených v koncertnej podobe v už (žiaľ) zaniknutej opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské. Ani v slovenských premiérach diel Giuseppe Verdiho sa Bratislava nevyznamenala. Historické prvenstvo v Nabuccovi, Dvoch Foscariovcoch či Luise Miller jej vyfúkli zasa Košice. Opera SND sa tak stala baštou prvých uvedení len najfrekventovanejších Verdiho titulov. Únik z tejto pozície je už takmer zahataný, hoci pätica skladateľových opier sa ešte stále na slovenskej profesionálnej pôde neobjavila.

Simon Boccanegra, to treba priznať, sa populárnosťou medzi širokými diváckymi masami nevyrovná Traviate a Rigolettovi či Nabuccovi a Aide. Na druhej strane nie je žiadnou repertoárovou raritou a stretávame sa s ním všade vo svete. Na Slovensku sa po prvýkrát objavil v Opere SND roku 1932 (niečo vyše mesiaca sa hral päťkrát v českom preklade), potom ho až po štyridsiatich troch rokoch, viac než dôstojne, rehabilitovali v košickom Štátnom divadle (dirigent Boris Velat, réžia Július Gyermek, s výborným kvartetom protagonistov – Harnádkovou, Maurérym, Konderom, Šomorjaiom) a o rok neskôr v Banskej Bystrici. V roku 1985 sa počas šéfovskej éry Mariána Juríka po druhýkrát dostal na dosky bratislavskej opery v nezabudnuteľnom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda a pôsobivej réžii Júliusa Gyermeka. Súbor v tom čase disponoval celým radom naslovovzatých verdiovských sólistov (Magdaléna Blahušiaková, Ľubica Rybárska, Peter Dvorský, Pavol Mauréry, Peter Mikuláš, Ján Galla a iní) a režijno-výtvarne čistá inscenácia ostala na plagáte šesť rokov. Naposledy Simona Boccanegru uviedla banskobystrická Štátna opera (dirigent Igor Bulla, réžia Laco Adamik, 2009) so Zoltánom Vongreyom v titulnej postave.

Je všeobecne známe, že prvá verzia opery, ktorú Giuseppe Verdi skomponoval na libreto Francesca Mariu Piaveho (námet z pera Antonia Garcíu Gutiérreza) na objednávku benátskeho Teatro La Fenice roku 1857, sa neujala. Od premiér populárnej trilógie (Rigoletto, Trubadúr, Traviata) neuplynulo veľa času a v Simonovi Boccanegrovi prekvapil skladateľ zreteľným posunom v kompozičnej estetike i v prekročení konvencií dobovej talianskej opery. Fakt, že publikum nová opera zaskočila, neodradil oveľa neskôr Verdiho a jeho nakladateľa Ricordiho od vzkriesenia partitúry. Pravda, so zásadnými hudobnými zmenami a vynoveným libretom Arriga Boita sa Simon Boccanegra v druhej verzii pre Miláno (Teatro alla Scala, 1881) dožil satisfakcie. Takmer štvrťstoročie zrkadlilo Verdiho osobnostný vývoj a v perióde pred dvoma záverečnými opusmi (Otello, Falstaff) už neprekvapoval ani prekomponovanejší, od vokálnej ornamentiky a strhujúcich caballiet oprostený rukopis. Dnes síce Simon Boccanegra nepatrí k vysloveným Verdiho hitom (v štatistike hrania jeho diel sa nenachádza v prvej desiatke), je však – ako jedna z najhodnotnejších partitúr – pravidelnou súčasťou divadelných repertoárov.