Verdiho Requiem, prvýkrát uvedené v Miláne v roku 1874, je vo svojej dnešnej podobe vlastne zádušnou omšou za dvoch umelcov: Gioachina Rossiniho a Alessandra Manzoniho. Pamiatke prvého z nich skladateľ venoval Libera me, ktoré je dnes záverečnou časťou diela. Pôvodne však bolo koncipované ako jedna z častí omše za Rossiniho, na ktorej sa podieľalo dvanásť ďalších talianskych autorov. Nakoľko sa však túto kompozíciu nepodarilo uviesť, použil Verdi Libera me o niekoľko rokov neskôr, po smrti spisovateľa Manzoniho. Dnes sa toto Requiem radí k najznámejším opusom tohto druhu, spolu napríklad s Mozartovým, Berliozovým či Brahmsovým Nemeckým requiem.
Verdiho dielo je veľmi sugestívne a rozhodne v ňom badať operné zameranie skladateľa: či už si všimneme priestor pre sólistov (oveľa väčší než napríklad u Mozarta) alebo emotívny výklad jednotlivých častí omše. Striedmejšie miesta – napríklad len sólo s minimálnym sprievodom niekoľkých nástrojov strieda Verdi s efektnými, vypätejšími a často kontrapunkticky riešenými úsekmi. Práve tie sa, mimochodom, v svätovítskej katedrále stratili takmer úplne.
Ako som už naznačila, priestor, v ktorom včera Requiem zaznelo bol ideálny z pohľadu atmosféry a umocnenia duchovného prežitku. Z hľadiska akustiky však ide o miesto, ktoré je pre tento štýl hudby naozaj nepriaznivé. Dlhý dozvuk (môj odhad je minimálne sedem sekúnd) viedol k zotretiu detailov a zvlášť pri vyššej dynamike k absolútnemu splynutiu ansámblov do jednej homogénnej zvukovej zmesi. Iste, je to omša a s prevedením v chrámovej akustika sa vlastne počíta, lenže napríklad kostol Svätého Marka v Miláne, kde bolo Requiem uvedené, pražskej katedrále príliš podobný nie je. Neustála potreba napínať uši, aby som napríklad rozlíšila aspoň niektoré Verdiho geniálne inštrumentačné zámery, mi z celého zážitku ubrala minimálne polovicu. Je to pritom škoda, pretože bolo cítiť, že dirigent a všetky zainteresované zložky o väčšine pozoruhodných drobností v partitúre vedia.
Môj obdiv patrí najmä Jaroslavovi Kyzlinkovi, ktorý bol napriek ťažkým podmienkam po celý večer zárukou súhry a kompaktnosti celku. Nebolo by však správne celý výkon hodnotiť len podľa toho, v akom priestore zaznel, zvlášť, keď bol výber lokácie predurčený účelom koncertu. V nasledujúcich riadkoch sa teda na túto skutočnosť pokúsim narážať len minimálne.
Začnem štvoricou sólistov, ktorá stojí vo Verdiho skladbe na čele diania. Z môjho pohľadu sa s dielom určite lepšie vyrovnala mužská polovica kvarteta, teda Jiří Sulženko a Sung Kyu Park. Obidvaja spievali vyrovnane, ich prejav sa ku kompozícii hodil, tóny boli dostatočne nosné a až na niekoľko výnimiek vo vyšších polohách (Park) veľmi presvedčivé. Zo žien si o čosi lepšie počínala sopranistka Veronika Dzhioeva, hoci občas tóny až príliš podporovala hrdlom a svoj už prirodzene témbrovo zaujímavý hlas ešte prifarbovala. Mezzosopranistka Monika Fabiánová pojala dielo výsostne dramaticky, s prílišným vibratom, prehnanými akcentmi pri nasadzovaní a ani v nežnejších úsekoch sa väčšinou nevzdala exponovaného prejavu. Pianissimo, predpísané napríklad v začiatku Liber scriptus či v Recordare, sa tak príliš neozývalo.
Orchester a zbor predviedli v rámci možností spoľahlivý výkon. V niektorých vypätých častiach, napríklad v Dies irae, som však mala pocit, akoby sa natoľko spoľahli na opulentnú zvukovosť podporenú priestorom, že žiadnu výrazovú dramatickosť už hudbe nedodali. Z celého Requiem najlepšie pôsobili prosté miesta s nižšou dynamikou (Ingemnisco s tenorovým sólom či Agnus dei s pôvabne znejúcim zborom), naopak kontrapunktické, komplikovanejšie časti naozaj nemali šancu vyznieť (spomeniem napríklad Sanctus). Záverečné Libera me potom večer celkom kvalitne uzavrelo.
Môj celkový dojem z podujatia tak bol dosť rozpačitý a naozaj za to vo väčšej miere ani nemohli umelci z Národného divadla. Rada by som si ich prevedenie teda vypočula ešte raz, v akusticky vhodnejšom prostredí.
Hodnotenie autorky recenzie: 80%
Giuseppe Verdi:
Requiem
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Veronika Dzhioeva (soprán)
Monika Fabiánová (alt)
Sung Kyu Park (tenor)
Jiří Sulženko (bas)
Sbormistr: Pavel Vaněk
Orchestr Národního divadla
Sbor Národního divadla
12. dubna 2018 katedrála svatého Víta, Václava a Vojtěcha Praha
