Vídeň: Jedinečný Telemachos s Bejunem Mehtou

Po takmer 250 rokoch sa Viedeň dočkala znovuuvedenia Gluckovej opery Telemachos alebo Ostrov Circe (Telemaco, ossia L’isola di Circe) a čakať sa oplatilo. Po stránke hudobnej, režisérskej aj scénickej je to mimoriadne vydarené naštudovanie.

Operu napísal Gluck na objednávku rakúskej cisárskej rodiny. Bola uvedená pri príležitosti svadby budúceho cisára Jozefa II. a Márie Jozefy Bavorskej v roku 1765. Napriek tomu, že ju napísal už po „svojej reforme opery“, nepatrí medzi Gluckove najvydarenejšie kusy.Hudobne stojí dielo kdesi medzi operou seria a začiatkom jeho opernej reformy. Príbeh tiež nie je silný. Odyseov syn Telemachos sa vyberie hľadať otca, ktorý je na ostrove v zajatí čarodejnice Circe. V tom čase však išlo o pomerne obľúbený námet. Vybral si ho v rannobarokovom období aj Francois Fénelon pre operu Telemachove dobrodružstvá (Les Aventures de Télémaque), Claudio Monteverdi pre operu Návrat Odysea domov (Il ritorno d’Ulisse in patria) a neskôr Alessandro Scarlatti v opere Telemachos (Telemacco).
Produkcia profituje z geniálneho scénického riešenia (Vasilis Triantafillopoulos, Herbert Schäfer). Na javisku je obrovský disk, ktorý sa počas deja nakláňa a otáča. Nad ním je rovnako veľký disk – zrkadlo. Kostýmy sú jednoduché, jednofarebné, nadčasové. Režisér (Torsten Fischer) inscenuje na javisku priam výtvarné diela. Mimoriadne silné sú scény – obrazy mŕtvych bojovníkov, syna hľadajúceho otca v spleti mŕtvych tiel, či osamelej dvojice milencov skúšanej osudom, ktorá schúlená leží na javisku. Zrkadlo poskytuje akoby štvrtýrozmer. Tým, že postavy vidíme z inej perspektívy, zreteľňejšie vnímame ich vnútorné prežívanie, duševný aj telesný stav.
Hudobne dielo naštudoval René Jacobs s Akademie für Alte Musik Berlin. Z partitúry vydoloval aj tie najmenej zrejmé emocionálne odtiene a hudobnou interpretáciou pozdvihol toto nie príliš invečné dielo. Napriek citeľnému hudobnému „súboju“ medzi operou seria a tragédie lyrique sa mu podarilo podať divákovi zjednocujúci hudobný zážitok a pritom vyzdvihnúť zaujímavosti oboch hudobných konceptov. Divák, poslucháč mal možnosť vychutnať si tak ostrý kontrast medzi áriou a recitatívom, ako aj črtajúcu sa Gluckovu estetiku krásnej hudobnej jednoduchosti.
Spomedzi interpetov vynikol v roli Telemacha Bejun Mehta s nádherne farebným pevným a prierazným kontratenorom, ktorý je stále nesmiernou vzácnosťou. Jeho vykreslenie hľadajúceho syna odhodlaného vyslobodiť otca zo spárov čarodejnice Circe bolo očarujúce. S jednoduhosťou, prirodzenosťou a dokonalým ovládaním hlasu striedal dramatické a sentimentálne polohy. Milým prekvapením bol v roli Ulisse (Odyseus) tenorista Rainer Frost, ktorý účinkuje v barokových operách len výnimočne. Výrazná bola aj Valentina Farcas v role Asterie s čistým zvonivým ešte „dievčenkým“ sopránom. Alexandrine Pendatchanska, ktorá spievala „druhú“ hlavnú rolu Circe zvádala náročné teatrálne recitatívy a árie bravúrne, v spodnej polohe však bola menej istá a chýbala jej tam obdivovaná farebnosť, ktorú nádherne rozohrávala v horných polohách. Snáď jediným rušivým prvkom bola dvojrola Penelope a Orákula, ktorú stvárnila hovoreným slovom Anna Francisca Srna. Nemecký jazyk a prílišný dôraz boli neprimerané tomuto barokovému dielu. Ozdobou opery bol naopak, ako to v Theater an der Wien býva zvykom, Arnold Schoenberg chor, ktorý v interpretácii baroka nemá v našich zemepisných šírkach konkurenta.

Bol to nezabudnuteľný hudobný zážitok a jeden z vrcholov viedenskej opernej sezóny.

Christoph Willibald Gluck:
Telemaco
Dirigent: René Jacobs
Režie: Torsten Fischer
Scéna a kostýmy: Vasilis Triantafillopoulos, Herbert Schäfer
Světla: Diego Leetz
Dramaturgie: Herbert Schäfer
Sbormistr: Erwin Ortner
Akademie für Alte Musik Berlin
Arnold Schoenberg Chor
Premiéra 19. února 2012 Theater an der Wien Vídeň

Ulisse – Rainer Trost
Telemaco – Bejun Mehta
Merione – Anett Fritsch
Asteria – Valentina Farcas
Circe – Alexandrina Pendatchanska
Penelope – Anna Franziska Srna

www.theater-wien.at

Foto Armin Bardel