Vídeň: krásný i odporný Klárčin sen

  1. 1
  2. 2

Krásny i odporný sen Kláry

Viedenský Luskáčik je jednou z najnovších inscenácií tohto baletu na popredných scénach. Premiéra sa konala pred rokom 7. októbra a vo Viedni inscenácia vzbudila nadšenie diváckej obce. Záznam dokonca natočila hneď v decembri ORF.

Zaiste to bolo aj veľké splnenie sna šéfa Manuela Legrisa, ktorého je treba zaradiť medzi špičkových interpretov choreografického odkazu Rudolfa Nurejeva a predstaviť vo Viedni túto verziu. Inscenácia tak prišla do Viedne s veľkým meškaním, pretože Nurejev je s Viedňou spätý rovnako ako s Parížom. Už vôbec prvé uvedenie baletu na scéne Štátnej opery prišlo hodne neskoro, až v roku 1973. Verziu Yuriho Grigoroviča vystriedala až v roku 2000 nová verzia vtedajšieho šéfa Renata Zanellu. Tá mala veľmi krátku životnosť a už v roku 2007 ju vystriedala inscenácia nového šéfa Gyula Harangozu. Takže inscenácia Nurejeva je len štvrtým pohľadom na luskáčikovskú tému v budove Staatsoper na Ringu. Nurejev sa týmto baletom zaoberal mnohokrát, od premiéry pre Švédsky kráľovský balet v roku 1967, ešte päťkrát. Posledná inscenácia je oný prototyp pre Paríž, ktorý bol aj sfilmovaný. A práve túto verziu aj s výpravou Nicholasa Georgiadisa vybral šéf Legris pre Viedeň.Často vládne názor, že Nurejevove balety buď milujete alebo nimi opovrhujete. Je zrejmé, že vo svojej koncepcii libreta vyšiel zreteľne z odkazu Leva Ivanova a aj Vasilyho Vajnonena, ktorého dôverne poznal ešte zo svojho angažmán v Mariinskom divadle. Taktiež v mnohom ponechal choreografické nápady svojich predchodcov. Doplnil ich len vo svojom štýle videnia klasiky vlastnými očami. Zachoval koncepciu Ivanova, že vrcholom prvého dejstva je valčík Snehových vločiek a jeho duplikátom je Zlatý valčík v II. dejstve, na ktorý ako vrchol nadväzuje Grand pas de deux. Voľne zaobchádza s tancami v divertissemente II. dejstva. Od Vajnonena ponecháva bábkové divadlo, ktoré organizuje Drosselmayer, ale povyšuje ako dramaturgický predstupeň scény bábok, ktoré nie sú oživenými exponátmi z krabičiek, ale interpretuje ich Klára, Franz a sestra obidvoch Luisa. S tým súvisí aj dôležitý posun, ktorým je fakt, že niet detských interpretov súrodencov, ale od úvodu ich, čo je podstatné hlavne pre Kláru, interpretuje balerína. To na interpretku kladie veľkú javiskovú úlohu.

Toto však nie je nejaká samoľúbosť choreografa, aby sa opájal dokonale tancujúcou Klárkou už na štedrovečernej oslave. Je to zásadný inscenačný kľúč. Nurejev totiž dej posúva z biedermeiera Ivanova do konkrétneho roku 1900. Toto rozuzlenie vyžaduje detektívneho diváka, v tomto roku totiž Sigmund Freud publikoval svoj slávny spis Traumdeutung. Autor psychoanalýzy napísal: „Získal som dojem, že snáď existujú mocné psychické procesy, ktoré však zostávajú pre ľudské vedomie skryté.“ Podobne je to aj s inotajmi Nurejevovho Luskáčika. Mnoho režijných nápadov je ľahko čitateľných, mnoho ťažko. Oný fókus na Klárku, ktorá je platonicky zamilovaná do strýčka Drosselmayera, má rada svojich drahých milujúcich rodičov, čo však nebráni tomu, aby ich a príbuzných videla ako obludné netopiere a v jej fantázii sa jednooký, krívajúci, takže veľmi zreteľne handicapovaný kamarát Drosselmayer, zmení na nádherného princa. Rôzna optika, s ktorou Klára pohliadla na svoje reálie, na svoju rodinu a domov, spôsobuje všetky premeny. A tak strom nevyrastie, ani darčeky. Niet dôvodu, to nie je sen malého dievčatka o vianočnej noci, je to sen dievky na prahu puberty a jej prebúdzajúceho sa ženstva na rafinovaný koncept protikladov.

Na scéne nie sú milé myšky ale potkany, ktoré prinášajú choroby a s nimi smrť, symbol odpornosti. Proti nim stojí v bielom oblečený, prekrásny, oživší Luskáčik. Myší kráľ je obrovský oproti vojačikovi… Nie je tam žiadny animátor diania, všetko nadväzuje samo na seba podľa toho, čo si mladá žena vysnívala, či ako do jej sna vpadli nočné mory. Potkany, smrť vojačikov, brutálna premena vianočných hostí na netopiere, starí rodičia ako indickí kupliari vo východnom tanci, brat ako sexi Španiel, opitá ruská spoločnosť… Zaujímavé je, ako detský divák vníma rôzne dejové súvislosti po svojom a dospelý divák sa na mnohom čuduje. Drevený husár, ktorý má lúskať orechy sa vďaka silnému putu, ktoré k nemu Klára má, mení v jej predstave na krásneho vojačika na koni, neskôr na krásneho princa.

Úvodná scéna ako vyliezajú potkany je podstatná. Pretože čo môže hrdinka zmôcť proti takým potvorám? Jediné na čo sa zmôže po tom, ako tie potvory zožrali a rozšklbali bábiku, po ktorej zostali len dve odtrhnuté ruky, je hádzať im vianočné balíčky. Skutočná vojna je vyprovokovaná jej vierou v moc svojho talizmanu. Imaginácia a metafora sa mení v metonymiu. Rafinovanosť prístupu choreografa, množenie významov a ich zdanlivá nelogickosť je mätúca a dráždiaca logický rozum diváka. Prečo rodičia Kláry tancujú s opitou spoločnosťou podivný ruský tanec? Prečo starí rodičia meditujú v indickom duchu so skupinkou exotických krások? A prečo na konci tanca sólista ukradne starcovi mešec? Prečo súrodenci Klárky sú vášniví Španieli, ktorých sprevádzajú ďalšie tri páry?

Dôležitá chvíľa je prerod sna po scéne vločiek, ktoré v snehovej metelici unikajú spolu s Klárou a princom. Klára je späť v salóne a spí v kresle, kde ju prepadnú netopiere, vracajú sa vojačikovia, potkany, princ je Drosselmayer v magickom plášti, ktorého unesú myši a potom sa celkom nečakane objaví na začiatku schodiska a s výbuchom sa zmení späť na krásneho princa. Či sa na konci zdá, že to bol len sen a Klára nemá o ňom poňatia? Celkom určite nie. Keď sa prebudí je celkom iná ako na začiatku, podivne vybieha do zimnej noci s fujavicou a sleduje odchádzajúceho Drosselmayera akoby od neho chcela niečo ďalšie. Istota s akou ju držal za ruku je preč, farebný omamný svet tiež. Len drevený pajác jej zostal. Jedno je isté. Klárina čistá láska činí Luskáčika živým a silným, schopným pomôcť jej a aj zvíťaziť.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čajkovskij: Der Nussknacker (Wiener Staatsballett Vídeň)

[Total: 3    Average: 4.7/5]

Související články


Napsat komentář