Vídeň: Lady Macbeth – vraždící kajícnice

Viedeň: Lady Macbeth – vraždiaca kajúcnica 

Nebyť Stalina a jeho režimu, zrejme by Šostakovič neostal len pri dvoch operách. Na druhej strane, nebyť Stalina a jeho režimu, možno by tá druhá, Lady Macbeth Mcenského okresu, ani nevznikla. Príbeh mladej ženy, ktorú osud a prostredie doženú k vraždám, je na prvý pohľad kritikou špecifických pomerov neskorého cárskeho Ruska, skryto ale kritikou sovietskych pomerov tridsiatych rokov minulého storočia. Realistické zobrazenie nízkeho postavenia ruských žien a obraz pokrytectva a brutality sovietskej spoločnosti, podané veľmi osobitým hudobným jazykom, zabezpečili Šostakovičovi  zanedlho po leningradskej premiére (1934) úspech v bližšom aj vzdialenejšom svete. Ale už o dva roky sovietska cenzúra, na popud Stalina, ktorý predstavenie videl, ďalšie uvádzanie Lady Macbeth zakázala.

Katerina Izmailova je nešťastne vydatá, žije bez lásky a dieťaťa, s despotickým svokrom Borisom (dokonalá Kabanicha v nohaviciach) a neskonale túži byť milovaná, rovnako ako všetky živé bytosti v jej okolí. Sergej, jej vyvolený, s ktorým v návale vášne pácha cudzoložstvo, je ale bezcharakterný ľahtikár a zvodca, pre ktorého je Katerina len ďalším zárezom na pažbe. Prvýkrát vraždí svokra, ktorý neveru odhalí a Sergeja  verejne zbičuje, následne spolu pošlú na smrť podvádzaného manžela. Vyvstane u diváka viac súcit s jej osudom alebo zhnusenie  z jej činov? Katerina je zdeptaná prostredím, z ktorého niet úniku. K vražde Borisa ju vedie svojský zmysel pre spravodlivosť a pomsta za fyzické utrpenie milenca. Je to Tosca mstiaca Maria. Manžela zabíja inštinktívne, podnecovaná vášňou a žiadostivosťou. Táto Macbeth, na rozdiel od svojej slávnejšej menovkyne, nevraždí v mene mocibažnosti, ale pre lásku. Definitívne si získava sympatie svojím postojom v poslednom dejstve. Nekonečne milujúca a odpúšťajúca Katerina, potupená Sergejom a jeho novým „objavom“ – trestankyňou Sonetkou – odstráni posledného protivníka svojich citov a sama si vezme život.

Inscenácia Matthiasa Hartmanna sa na repertoári Viedenskej Štátnej opery drží už piatu sezónu. Dá sa povedať, že tak ako Leskovu literárnu predlohu zaktualizoval skladateľ posunom o sedemdesiat rokov do pomerov mladého sovietskeho štátu, Hartmann po ďalších sedemdesiatich rokoch drží Šostakovičovu operu aktuálnu práve tým, že ju nikam neposúva, ani v čase ani vo výklade. Na dnešné pomery, v ktorých sa hlavne nemeckí režiséri vynímajú svojimi excentrickými (raz viac, raz menej úspešnými) produkciami, je táto Lady Macbeth až prekvapivo konzervatívna. Jej jednoduchosť a ľahká čitateľnosť (až na pár nedotiahnutých detailov) vťahujú diváka do deja a nechávajú naplno vyznieť posolstvo Šostakovičovej hudby.

Základ scény predstavujú tri na seba kolmé plochy, dve zvislé polopriehľadným materiálom súčasne suplujú okná a dvere príbytku Izmailovcov. Nedotknutá manželská posteľ a Katerina uložená na zem od samého začiatku jasne symbolizujú, že manželstvo nie je plne funkčné. Scéna lúčenia s mladým kupcom, odchádzajúcim za obchodmi, je ako vystrihnutá z Káti Kabanovej. Len namiesto monštruóznej Kabanichy tu dominuje vôľa drsného Borisa, ktorý si na nevestu neskrývane robí chúťky. Zvodom Sergeja Katerina dlho neodoláva a keď spolu vlezú do postele, ich erotické bakchanálie pod prikrývkou sprevádza orgiastická tieňohra projikovaná na bočnú stenu. Pri známych glissandách trombónov, ktoré kedysi James Conlon nazval najznámejšou hudobnou pornografiou, scéna dýcha bezuzdnou sexuálnou dravosťou. Z minima dekoratívnych prvkov je na očiach po celý čas len busta Jozefa Visarionoviča, nedôstojne sa povaľujúca za šepkárskou búdkou. Hlava súdruha diktátora, ktorý dokonale otrávil Šostakovičovi život, ukrýva krysí jed do hríbov pre odporného Borisa.Veristické znázornenie  neľútostného mordu podvedeného manžela kazí fraška odpratávania mŕtvoly do „pivnice“, ktorú milenci vylúpnu z časti kulís (asi ako keď Janíčko s Marienkou olupujú  perníkovú chalúpku). Scéna, v ktorej starý pijan, náhodne objavivší rozkladajúce sa telo, ťahá tento corpus delicti na motúze na policajnú stanicu, je neskrývanou karikatúrou vtedajších ruských pomerov – opilstva, udavačstva a policajných represálií. Zatiaľ čo režisér pomerne detailne prepracováva výraz protagonistov, vyzneniu väčšiny zborových scén chýba dramatická iskra. Či už ide o výjav sexuálneho obťažovania kuchárky Aksinije, ktorú zboristi prevážajú v akomsi vozíku hore-dolu po javisku, alebo o scénu verejného výprasku Sergeja, či obraz Borisovho skonu, ktorému sa jeho robotníci len tupo prizerajú. Zato aranžmán svadobčanov, v ktorom chýba prirodzene očakávané veselie, sprevádzajúce obvykle takúto udalosť, dáva tušiť, že sa schyľuje k tragédii. Komplexne najpôsobivejšie vyznieva záverečné dejstvo. Na dve časti rozdelené javisko, oddelené nepravidelnou škárou predstavujúcou rieku, ponecháva za ostatným drôtom spiacu mužskú časť väzňov, kým bezcitná ženská polovica sa vysmieva ponižovanej Katerine. Ubiedený národ sa vŕši za vlastné príkorie na ešte biednejšom jedincovi.Angela Denoke profiluje hlavnú hrdinku viac ako ženu trpiacu a oddane ľúbiacu, než bezuzdnou žiadostivosťou posadnutú. Aj vo vraždiacich scénach prebleskuje nad Macbeth skôr Káťa Kabanová. Psychológiu svojej Kateriny odhaľuje spôsobom, ktorý si u diváka získa súcit s jej jednaním ešte pred veľkým výstupom v štvrtom dejstve, v ktorom vykresľuje plastickú podobu ženy bezhraničnej milujúcej a odpúšťajúcej. Napriek poníženiu Sergejom aj trestancami z nej vyžaruje hrdosť vyžadujúca rešpekt. Odhliadnuc od niekoľkých miest, v ktorých bola pod tónom, je to vokálne aj herecky veľmi pôsobivá a presvedčivá Katerina Izmailova.Kurt Rydl, evidentný miláčik viedenského publika, zostal tentokrát po speváckej stránke postave despotického Borisa dlžný dosť. Nepekné, forsírované tóny s nadmerným vibratom vo vyšších polohách nevyvážili ani sonórne hĺbky.Sergej Mishu Didyka je vydarený, sebavedomý a drzý ľahtikár, bezcharakternosť zvodcu žien je najostentatívnejšia v poslednom dejstve, v ostrom kontraste s Katerininým vyznaním a žiaľom. Rozsahovej stránke partu Didykov tenor vyhovuje, chýba mu väčší lesk a prieraznosť. Nemilovaného a podvedeného manžela odsúdil Šostakovič do pozície druhého tenora, ktorého v neveľkej role dobre vystihol Marian Talaba. Z vedľajších postáv zaujal najmä Starý väzeň v podaní Il Honga precíteným vyjadrením bezvýchodiskovosti trestancov aj Sonetka Moniky Bohinec zvodným hlbokým mezzosopránom.Orchester Viedenskej Štátnej opery pod taktovkou Ingo Metzmachera servíruje ozajstnú hudobnú lahôdku. V prvých troch dejstvách si vychutnáva všetku tú paródiu, gagy, sarkazmus situácií, ktoré Šostakovič do partitúry vložil, aby dosiahol čo najväčší kontrast s dejstvom posledným. V ňom sa z orchestrálnej jamy ozývajú široké vlny obrovského súcitu s osamelou, oklamanou Katerinou aj trpiacimi väzňami, prenesene – so zúboženým  celým ruským ľudom. Práve vďaka takejto výstavbe získava Metzmacher u publika pre Katerinu odpustenie. Nie opovrhnutie vražednými činmi, ale pochopenie ľudského života zmareného okolnosťami, do ktorých bol vrhnutý. To je posolstvo Šostakoviča aj dirigenta.

Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

Dmitrij Šostakovič:
Lady Macbeth von Mzensk
Dirigent: Ingo Metzmacher
Réžia: Matthias Hartmann
Scéna: Volker Hintermeier
Kostýmy: Su Bühler
Choreografia: Teresa Rotemberg
Zbormajster: Thomas Lang
Orchester a zbor Viedenskej Štátnej opery
Premiéra 23. októbra 2009 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 17. 3. 2015)

Boris Imsailow – Kurt Rydl
Sinowi Ismailow – Marian Talaba
Katerina Ismailowa – Angela Denoke
Sergej – Misha Didyk
Axinja – Donna Ellen
Der Schäbige – Herwig Pecoraro
Verwalter / Polizist – Yevheniy Kapitula
Hausknecht / Wächter – Marcus Pelz
Erster Vorarbeiter – Gerhard Reiterer
Zweiter Vorarbeiter – Thomas Köber
Dritter Vorarbeiter – Martin Müller
Mühlenarbeiter – Johannes Gisser
Kutscher – Oleg Zalytskiy
Pope – Ryan Speedo Green
Polizeichef – Sorin Coliban
Lehrer – James Kryshak
Betrunkener Gast – Franz Gruber
Sergeant – Oleg Savran
Sonjetka – Monika Bohinec
Alter Zwangsarbeiter – Il Hong
Zwangsarbeiterin – Simina Ivan

www.wiener-staatsoper.at

Foto Wiener Staatsoper