We hope we will aneb Otázka prežití současného tance na Slovensku

Súčasný tanec sa na Slovensku etabloval približne v 90. rokoch 20. storočia, kedy vďaka otvoreniu hraníc po Nežnej revolúcii začali na Slovensko prúdiť inšpirácie tvorivých postupov zo zahraničia. V roku 1996 tu vznikla Asociácia súčasného tanca, prvé profesionálne zoskupenie tanečníkov, choreografov, pedagógov a kritikov, ktorá zastrešovala tvorbu a prezentáciu projektov. Telesom s podobnou funkciou je dnes Platforma pre súčasný tanec (PlaST), združujúca nezávislých umelcov a súbory na poli súčasného tanca, pričom jej úlohou je systematicky pracovať na inštitucionalizovaní a vytváraní udržateľnej štruktúry pre slovenský súčasný tanec, rozvíjať ho a prezentovať.

Medzi najvýraznejšie slovenské tanečné súbory patrí Debris Company, jedno z prvých slovenských zoskupení. Dnes v ňom figuruje choreografka Stanislava Vlčeková a režisér Jozef Vlk, ktorí vytvárajú jedinečné tanečné inscenácie so silnou vizuálnou zložkou ako napríklad diela WOW! (2017), Únos Európy (2017), Jób (2019)a Glitch (2019). Tieto inscenácie, zahrnuté do projektu Trilogy, reflektujú krízu súčasného človeka a sveta, témy ako digitalizáciu doby či vzťah k životnému prostrediu. Ďalším dlhoročne pôsobiacim súborom je Neskorý zber, založený v roku 2014 triom umelcov – Danielom Račkom, Annou Sedláčkovou a Monikou Čertenzi. Za ich najvýraznejšie inscenácie možno označiť diela Vráskanie (2019), Na dlhé lakte (2022) a Matter (2022), ktoré spája téma života, či už v kontexte starnutia, pamäte alebo medziľudských vzťahov.

Mladšia generácia tanečníkov vytvorila v priebehu rokov zoskupenia ako tanC či mimoOs. Súčasťou prvého sú umelci Lucia a Jakub Bielik, Michaela Šeligová, Radoslav a Lucia Piovarči, ktorí sa spoločne venujú aj tvorbe site-specific choreografií. Prostredníctvom ich posledných diel Charon (2021) a ?Logika? (2024) kladú dôraz na smerovanie vývoja človeka a na jeho subjektívne názory v kontraste s kolektívnou pravdou. Pod hlavičkou mimoOs tvoria tanečníci Barbora Janáková, Eva Priečková, Silvia Sviteková, Andrej Štepita a Simona Tonková, častokrát spolupracujúci aj s tanečníkom a choreografom Lukášom Bobalíkom. Ich autorská tvorba prepája text, pohyb a vizuál a obsahuje témy pocitov dnešného človeka, jeho existenciu v spojitosti s minulosťou a budúcnosťou. V inscenácii Millenial Magic Mirror (2018) spolupracovali členovia mimoOs aj s manželským párom Zebastiánom Mendéz Marín a Líviou Balážovou Mendéz Marín, ktorí vystupujú aj pod názvom Colectivo Priekopník Veverička. Manželia pravidelne spolupracujú s viacerými umelcami či súbormi a okrem vlastnej tvorby sa spolupodieľali na založení Divadla Štúdio tanca. Navyše vedú naprieč Slovenskom aj bohaté série pohybových workshopov.

Tanečníčka a choreografka Soňa Ferienčíková získala minulý rok ocenenie DOSKY v kategórii mimoriadny počin v tanečnom divadle za inscenáciu IHOPEIWILL (2024), ktorú vytvorila v spolupráci so združením threeiscompany a umelcom Jarom Viňarským. Súčasťou threeiscompany je okrem Soni Ferienčíkovej aj vizuálna umelkyňa Mária Júdová a hudobná skladateľka Alexandra Timpau. Všetky členky sa v spoločnej tvorbe snažia stierať hranice medzi jednotlivými druhmi umenia, pričom výsledok ich práce predstavujú inscenácie EVERYWHEN (2018)či INBETWEEN (2021). Choreograf a performer Jaro Viňarský pôsobí na Slovensku aj v zahraničí a v roku 2011 založil vlastné združenie SKOK!, ktoré sa venuje produkcii súčasného tanca. Ako umelec reflektuje kontroverzné témy dnešnej spoločnosti, využívajúc v dielach častokrát aj nahotu.

Ako ďalších tvorcov pôsobiacich v oblasti súčasného tanca môžeme spomenúť tanečníčku Soňu Kúdeľovú vedúcu združenie Chaosmos, umelcov Juraja Korca a Alicu Šaling pôsobiacich v zoskupení SKRZPRST alebo Yuri Korec and co. a choreografku Dominiku Malenovskú so súborom Noir dance company. Za telesá, ktoré vo svojej tvorbe pracujú aj s výraznejšou divadelnou formou, by sa dali označiť zoskupenia Med a prach a Divadlo Jedným dychom. Postdramatické divadlo Med a prach vyniká spomedzi zoskupení svojou snahou o tvorbu komplementárneho umenia, v ktorom dochádza k absolútnemu prepájaniu nielen umeleckých zložiek, ale aj schopností konkrétneho performera. Performer sa tak v dielach Andreja Kalinku a Milana Kozánka stáva tanečníkom, hercom aj hudobníkom. Divadlo Jedným dychom zahŕňa viacerých umelcov, medzi nimi hlavne režisérku Veroniku Malgot, tanečníka Michala Heribana a choreografku Libušu Čižmárik Bachratú. Ich diela reflektujú najmä osobné ľudské témy – napríklad inscenácia Reproducent (2023)otvára otázku o mužskej reprodukcii a pozícii muža v spoločnosti.

Súbory sú veľmi otvorené umeleckému prepájaniu, ich členovia sa neustále snažia podnecovať vzájomný tvorivý dialóg. Každoročne tak dochádza k spolupráci viacerých umelcov z rôznych súborov. Priestor Telocvičňa v Novej Cvernovke v Bratislave pravidelne slúži na združovanie umelcov s verejnosťou a na organizáciu tanečných workshopov. Avšak jediným telesom, ktoré zároveň pôsobí aj ako inštitúcia, je Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici, ktoré okrem svojej vzdelávacej a tvorivej činnosti organizuje každé dva roky aj tanečný festival Dni tanca.

Práve súčasťou programu tohtoročného festivalového podujatia bola aj podnetná diskusia s názvom Umenie prežiť: budúcnosť kultúry na Slovensku, reflektujúca otázky existencie a zachovania súčasného tanca na Slovensku. Po vyhlásení výsledkov Fondu na podporu umenia o nepodporení viacerých nezávislých divadiel sa aj nasledujúce fungovanie mnohých tanečných súborov javí ako kritické. Ako tvoriť, ako realizovať inscenácie, workshopy či podujatia, ak na to združenie nebude mať žiadnu finančnú podporu? Prečo je súčasný tanec vnímaný ako dekadentná nezrozumiteľná aktivita, praktizovaná skupinkou mentálne chorých ľudí?

Na jeseň 2024 sa zdvihla vlna politicky motivovaných útokov voči Soni Ferienčíkovej, čo vyvolalo nenávistné prejavy verejnosti voči súčasnému tancu. Tieto prejavy poukázali na to, že postavenie súčasného tanca v slovenskej spoločnosti stále nesie značnú stigmu, že mnohí mu nerozumejú, odmietajú ho a bagatelizujú. Záujem o diela súčasného tanca (ktorý už predtým nebol príliš veľký) klesol, čo ho dostáva takmer na bod mrazu. Avšak umelci sa aj napriek zlej finančnej a politicky neprajnej situácii naďalej snažia vyvíjať tvorivú činnosť a komunikovať s publikom dôležité otázky o budúcnosti kultúry. Čo robiť, aké kroky podnikať popri tejto systematickej kultúrnej deštrukcii?

Súčasťou diskusie na festivale Dni tanca boli prednostní kultúrni predstavitelia: Lucia Kašiarová, Alžbeta Lukáčová (odvolaná členka Rady Fondu na podporu umenia), Ján Fakla (organizátor festivalu Amplión) a Michal Ditte (tvorca a zakladateľ Divadla Pôtoň). Práve Alžbeta Lukáčová vyjadrila potrebu pre zachovanie súčasného umenia: „Nepotrebujeme, aby niekto niekam nalial peniaze. Potrebujeme systém – skvalitňovanie inštitúcií, nepoddimenzovanie prostriedkov a významu kultúry. Potrebujeme kvalitatívne systémové zmeny.“ Je však možné, že ak k takýmto zmenám nedôjde, súčasný tanec sa presunie do sivej zóny označenej slovíčkom „underground“ s nulovými prostriedkami na fungovanie, propagáciu a podporovanie svojho kultúrneho významu. „Ak nebudú peniaze, budeme to musieť robiť amatérsky,“ vyjadril Ján Fakla. Ďalšími možnosťami, ako tvoriť bez štátnych finančných dotácií, je napríklad organizácia zbierok a aplikovanie na výzvy v zahraničí, no ani jedno nie je ľahko dosiahnuteľné.

Zásadnou otázkou je, prečo súčasnému tancu väčšina slovenskej spoločnosti nerozumie? Prečo je tento typ tanca, využitý v tanečnom divadle ako primárny výrazový prostriedok, tak veľmi degradovaný? Chýba nám dostatok umeleckého vzdelania?

Vedomie o význame kultúry je spojené s vnímaním jej podstaty. S presvedčením, že súčasný tanec, rovnako ako kultúra samotná, má v spoločnosti svoje miesto, že dokáže reflektovať pálčivé témy, komunikovať dôležité otázky a sprostredkúvať jedinečne silný umelecký zážitok. Tanec sa človeka dotýka nielen na racionálnej, ale aj na emočnej a telesnej úrovni. Možno, že sme príliš uzavretí, príliš úzkoprsí na to, aby sme sa dokázali otvoriť iným formám a nechať ich na nás pôsobiť svojou silou umeleckých vnemov.

Verím, že v momentálnej spoločensko-politickej situácii majú mnohí umelci túžbu odísť. No ak by odišli všetci, ak by sa každý zo spomenutých tanečných súborov rozpadol, nezostalo by tu nič, čo by sa dalo rozvíjať. Slovenský súčasný tanec by sa tak naozaj ocitol na bode mrazu. Avšak napriek skepse, ktorá sa šíri súbormi a radmi umelcov, cítiť v tanečno-divadelnom ovzduší aj výrazné odhodlanie nevzdať sa. Odhodlanie tvoriť, angažovať divákov, viesť tvorivý dialóg, učiť a vzdelávať sa, zažívať a zdieľať zažité. Zdieľať poznatky i emócie, a tým stavať na vzájomnej spolupatričnosti divákov a umelcov. Ako vyjadrila Soňa Ferienčíková v rozhovore pre Denník N: „Otázku, či tu zostať, si musí zodpovedať každý sám. Jedna línia sú koncepčné ideologické veci, druhá potom bežná prevádzka. Každý má nejaké záväzky, aj umelci. Preto sa nedá niekomu vyčítať, keď odíde alebo zmení povolanie. Je to úplne relevantné a vlastne aj zdravé. Ja som, naopak, vo fáze, že práve kvôli tomu, čo sa tu deje, považujem za dôležité na Slovensku zostať. Aby sme to tu my, ktorí budeme mať silu a existenčnú možnosť, podržali.“

Práve jej dielo IHOPEIWILL (ktoré tiež bolo súčasťou programu festivalu Dni tanca), reflektuje budúcnosť kultúry na Slovensku a kladie divákom otázku, akú krajinu by chceli zanechať svojim vnúčatám. V tomto kontexte by sa práve názvom inscenácie dalo odpovedať aj na aktuálnu spoločensko-kultúrnu situáciu:

Although we are in crisis, we hope we will – create, dance and be.