Za operou cestou necestou (1)

  1. 1
  2. 2

Paríž, New York, Tokyo, Viedeň, Berlín. Tam sú tie najznámejšie svetové operné scény, ktoré budia rešpekt, prinášajú veľký zisk a médiá o nich píšu, aj keď sa iba jedná o živý prenos ich predstavenia v kinách. Popri tom však existuje množstvo kvalitných, povedzme exotickejších národných opier, ktorých aktivity stoja aspoň za zmienku. V novom seriály na pokračovanie vám niektoré predstavíme. Zameriame sa na základné fakty okolo ich existencie, priblížime si ich históriu, vývoj a súčasné rozpoloženie.

Opera v Rumunsku 
V dvadsaťdva miliónovom Rumunsku pôsobia štyri národné operné spoločnosti: Cluj-Napoca, Iași, Timișoara a tá najhlavnejšia sídli v Bukurešti. Pôsobí pod názvom Národná opera v Bukurešti (Opera Naţională București), jej činnosť spadá pod tamojšie Ministerstvo kultúry a je členom inštitúcie Opera Europa a RESEO. Okrem opery do jej organizácie patrí aj balet a opereta.
Historický exkurz – od operných spoločností k Národnej opere
Na konci osemnásteho storočia fungovalo v Rumunsku množstvo zahraničných spoločností, ktoré v hlavných mestách organizovali operné a baletné predstavenia. V samotnej Bukurešti to boli spoločnosti vedené Livio Cintim, Eduardom Keribligom, či tzv. Fourneaux brothers. Veľkú popularitu si získali uvádzané diela od skladateľov Daniela Aubera, Jacquesa Halévyho, Ferdinanda Herolda a Vincenza Belliniho. Práve s operou Norma od Belliniho sa viaže prvé otvorenie talianskeho divadla v Bukurešti. Aktivity talianskych a rumunských spoločností boli nesmierne bohaté a formovali tamojšiu opernú scénu. Tým, že Rumunsko patrí do širšej východoeurópskej kultúry, bolo odjakživa vystavané vplyvom Talianska. Väčšinu operných talianskych titulov v Bukurešti uviedli veľmi krátko od ich svetových premiér. Už v roku 1870 sa snažil hudobný skladateľ a dirigent George Stephănescu presvedčiť spolu s ďalšími rumunskými umelcami úrady, aby zabezpečili existenciu tzv. lyrického divadla, ktoré by mohlo byť dotované zo štátneho rozpočtu. A nie zo súkromných peňazí, ako bolo dovtedy zvykom. George založil Opernú spoločnosť, ktorá fungovala s obmedzenými zdrojmi, získanými prevažne z operetných a varietných predstavení, ako aj s predaja lístkov na taliansku, francúzsku a nemeckú operu. Spoločnosť  uvádzala obľúbené operné diela od Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Verdiho či Wagnera. Až v roku 1921 konečne získala Operná spoločnosť potrebnú finančnú injekciu od štátu, a vďaka tomu mohla splniť kritéria potrebné k inštitucionalizovaniu. Operná spoločnosť sa pretransformovala na Rumunskú Operu. Najväčšiu zásluhu na tom mal rumunský básnik a politik Octavian Goga (neskôr neslávne známy ako ministerský predseda rumunskej vlády, za ktorého pôsobenia sa posilnili antisemitské zákony) a jeho manželka, sopranistka Veturia Goga. Tá sa po svadbe s Octavianom, na jeho osobné prianie, vzdala všetkých hudobných aktivít a pokračovala vo vzťahu plnom zrady a kolaborácie.Príznačnou pre smerovanie tejto opery v tomto období sa stalo jej samotné otvorenie – ôsmeho decembra v roku 1921 predstavením Lohengrin od Richarda Wagnera, ďalšieho známeho antisemitu. Túto premiéru režíroval Adalbert Markowski a dirigoval jeden z najslávnejších rumunských skladateľov George Enescu.

Po skončení vojny dostala Národná opera v Bukurešti v roku 1950 nové priestory, ktoré jej umožnili vytvoriť lepšie podmienky pre novú produkciu. Inaugurácia novej budovy sa konala deviateho januára 1954 s operou Piková dáma od Piotra Iľjiča Čajkovského. Opäť sa tak naplno ukázali okupačné a propagandistické snahy vniknúť do umenia, tento krát zo strany Sovietov, keďže v tomto období už bola Rumunská ľudová republika v ich područí. A to až do roku 1957, kedy sa Sovietske vojská stiahli z krajiny. V tejto epoche nasledovalo obdobie umeleckého rastu, podporovanie rumunských diel, rozširovanie repertoáru opery – rovnako ako aj uskutočňovanie zákazov, či posilnenie demagógie a cenzúry.

Silné operné hlasy
Rumunská vokálna škola dosahovala odjakživa veľké úspechy. Podarilo sa jej vychovať množstvo talentov, veľká časť z nich potom emigrovala do zahraničia, kde prežili úspešnú kariéru. Jednými z nich boli napríklad tenoristi Traian Grozăvescu, Dimitrie Onofrei, či sopranistky Stella Roman, Viorica Urseleac a Maria Cebotari.Posledne menovaná patrila k najväčších európskym operným hviezdam tridsiatych a štyridsiatych rokov. Často porovnávali mladučkú Mariu Callas práve s Mariou Cebotari.

Dodnes sa traduje, že jej pohreb ochromil viedenskú dopravu, keď sa na ňom zúčastnilo tisícky ľudí. Silný ohlas mala aj nasledovná generácia vokalistov a speváčiek. Šarmom vynikala prenádherná Magda Ianculescu, všestrannosťou Ileana Contrubaș, mezzosopranistka Elena Cernei sa zase zaslúžila o rozvoj rumunského hudobného života ako muzikologička a pedagogička. Veľkú reputáciu si vo svete spravila mezosopranistka Viorica Cortez, ktorá oslnila tie najprestížnejšie európske operné scény. V roku 1967 získala angažmán v Národnej opere v Bukurešti, odtiaľ jej kroky smerovali na koncertné turné po vtedajšej Juhoslávii, Francúzska, Grécka a Írska. Po víťazstve v prestížnej speváckej Medzinárodnej súťaži George Enescu konanej v Bukurešti získala úlohu Carmen v londýnskej Royal Opera House. To jej otvorilo brány do sveta a zároveň to bola jedinečná príležitosť na emigráciu.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat