Za operou cestou necestou (4)

  1. 1
  2. 2
Malá krajina so svojou nespútanou prírodou, plážami, krásnymi lagúnami a všadeprítomnou vôňou kávy. Magická Kostarika vábila odjakživa cestovateľov a dobrodruhov. Učarovala aj Krištofovi Kolumbovi a španielskym conquistadorom. A práve kostarické hudobné tradície siahajú do týchto koloniálnych časov. Dnes je pre kostarickú hudbu typické zmiešanie domorodých rytmov a európskej hudobnej kultúry. Najväčšia frekvencia je v hlavnom meste San José, kde majú základňu renomované súbory Orquesta Sinfonica Nacional či The Costa Rican Youth Symphony Orchestra. Operný žáner je rozložený vo viacerých inštitúciách.
Teatro Nacional de Costa Rica
Teatro Nacional de Costa Rica

Azda najslávnejším kostarickým operným spevákom bol Manuel Melico Salazar. Tento tenorista získal hudobné vzdelanie v Kartágu, kam sa jeho rodina presťahovala.

Manuel Melico Salazar
Manuel Melico Salazar

Po prvýkrát uvidel operu ako desaťročný a slávne árie z Donizettiho diela Lucia di Lammermoor na neho veľmi zapôsobili. To ešte nevedel, že si raz naživo zaspieva hlavnú úlohu v tejto opere. Už ako dieťa túžil do Talianska vycestovať a nakoniec v tejto krajine spravil pozoruhodnú kariéru.

Spriatelil sa tam s Enricom Carusom, s ktorým si aj zaspieval a alternoval ho, keď maestro nemohol vystúpiť. Do Kostariky sa Manuel Melico vrátil až v roku 1938, aby spolu s ďalšími poprednými umelcami založil opernú scénu v Teatro Nacional.

Teatro Nacional
Teatro Nacional

Manuel Melico Salazar však zomrel chudobný a v zabudnutí. Dokonca sa po ňom nezachovali ani žiadne ucelené nahrávky, iba niekoľko fragmentov z jeho speváckych výkonov (z opier Otello, Norma či Tosca), ktoré uchováva kostarické Ministerstvo kultúry a mládeže. Ale do istej miery si za to môže samotný umelec, keďže odmietal nahrávať. Nepáčil sa mu totiž zvuk vlastného hlasu v zázname.

El Teatro Popular Melico Salazar / Teatro Nacional
Posledné obdobie Salazarovho života bolo späté s Teatro Raventós, v ktorom uskutočnil niekoľko nezabudnuteľných predstavení. Po jeho smrti sa dokonca toto divadlo premenovalo na El Teatro Popular Melico Salazar – miestni ho však skrátene prezývajú Teatro Melico.

El Teatro Popular Melico Salazar
El Teatro Popular Melico Salazar

Túto skvostnú budovu navrhol architekt a dramatik José Fabio Garnier Ugalde a funguje od roku 1928 až dodnes. Jeho kapacita je 1.180 divákov a slúži štyrom súborom: la Compañía Nacional de Teatro, la Compañía Nacional de Danza, el Taller Nacional de Teatro, el Taller Nacional de Danza.

Na území bývalej školy ho vybudoval španielsky prisťahovalec Jose Raventós. Tomu sa po príchode do Kostariky zacnelo za domovskou hudbou, obzvlášť za hudobným žánrom zarzuele, ktorý vniesol aj do programu svojho divadla. Kostarika bola v tej dobe zmietaná ekonomickou recesiou, preto musel Jose Raventós hľadať alternatívne spôsoby, ako uživiť divadlo. A tak začal s premietaním filmov. Po inštalácii potrebnej techniky sa Teatro Raventós stalo najväčším kinom Strednej Ameriky.

Teatro Raventós
Teatro Raventós

S filmovým umením sa viaže aj slávna návšteva detskej hviezdy Shirley Temple, ktorá sa však nikdy neuskutočnila. Gonzalo Raventós mal v tom čase päť rokov a v neskorších rozhovoroch na to spomína takto: „Keď som bol malý, tak Shirley bola moja platonická láska. Vtedy som svojim rodičom vravel, že sa s ňou raz ožením,“ spomína so smiechom syn José Raventósa. A ešte k tomu dodáva: „Divadlo bolo zaplnené až po okraj darčekmi pre ňu. Bývali sme na druhom poschodí, ale nemali sme sa kam pohnúť. Bolo to šialené.“ Ďalej hovorí: „Otec bol členom produkčnej spoločnosti 20th Century Fox, ktorá mala na starosť aj Shirley Temple. Mali sme sa s ňou stretnúť a usporiadať jej večierok. Čakali sme ju na letisku, ale jej let bol pre nepriaznivé počasie odklonený. Veľmi nás to sklamalo.“ Podobné prípady sa neskôr stávali aj s ďalšími hviezdami a tento faktor asi stál za tým, prečo do Kostariky nechodili tí najväčší operní speváci. Nakoniec však doľahla finančná kríza aj na Raventósovo divadlo, ktoré po jeho smrti prevzal venezuelský investor. Ten zamýšľal postaviť miesto neho veľkokapacitný hotel, no vtedy sa kostarické Ministerstvo kultúry rozhodlo zakročiť. Dnes sa tak vďaka štátnej podpore opäť hráva v Teatro Melico artificiálna hudba, folklórne predstavenia – a dokonca aj rock či jazz a miestami aj opera.

Tá však našla oveľa väčšie uplatnenie v inej, omnoho staršej inštitúcii, ktorá patrí k najkrajším historickým pamiatkam San José – v Teatro Nacional.

Je postavené ako kópia parížskej opery a mnoho jeho stavebných kameňov bolo prinesených zo zahraničia. Konštrukcia divadla počítala s nebezpečenstvom zemetrasení, čo bolo v Kostarike novinkou. Napriek tomu bola budova na istý čas zatvorená pre seizmologické otrasy. Teatro Nacional postavili medzi rokmi 1891 a 1897, teda v čase, kedy vyššia trieda Kostaričanov chcela z ospalého mestečka San José spraviť hlavnú metropolu Strednej Ameriky.

Teatro Nacional
Teatro Nacional

Ceny vstupeniek na predstavenia boli pre bežných obyvateľov spočiatku privysoké, a najmä v prvých rokoch existencie Teatro Nacional bol ich prístup do divadla značne obmedzený. Počas koloniálnych čias existovala malá umelecká aktivita v Kostarike, nielen kvôli všadeprítomnej chudobe, ale aj pre negatívne postoje katolíckej cirkvi voči týmto podujatiam. Potom však na začiatku dvadsiateho storočia nastal zlom a okrem operných predstavení sa v Kostarike uvádzal balet, drámy či orchestrálne koncerty. K tomu všetkému výrazne prispela aj stavba Teatro Nacional.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat