Záhada kašlajícího cadillaku aneb Amerikana III

Pavol Juráš, 30.10.2012 0:01

Vizuál ku komponovanému večeru Amerikana III. dopĺňajú vtipné retro fotky, ktorých ústrednou postavou nie sú tanečníci, ale nablýskaný cadillac. Nemôžem sa ani spätne zbaviť pocitu, že tento grafický a výtvarný prvok mnohé predznamenal.Možno získanie práv k uvedeniu diel Balanchina, Forsytha a Robbinsa bolo nakoniec pre súbor danajský dar. Vynikajúci dramaturg a kapacita v baletnom obore Václav Janeček síce obhajuje výber titulov ako sa dá, ale musíme byť realisti a predsa len si nenamýšľať, či skutočne akurát po týchto tituloch vedenie baletu Národného divadla Praha túžilo. V prípade Balanchina už v predchádzajúcich večeroch publikum mohlo vidieť Divertimento No. 15, Who cares? a Tarantellu. Nechcem sa stavať do pozície premúdreného chytráka, ale zo štyroch stoviek diel Mr. B. sa môžu všetci odborníci sveta k smrti pohádať, ktoré sú majstrovské, ktoré sú lepšie, ktoré sú pre aký súbor vhodné. Theme and Variantions na doplnenú Čajkovského IV. vetu Tema con variazioni zo Suity pre orchester č.3. G-dur možno vybralo zámerne pre Prahu The George Balanchine Trust ako interpretačný strop toho, čo súbor môže zvládnuť a možno ani nie, keďže kedysi bolo dielo považované za skoro neinterpretovateľný balet (čo potom Jewels?). Ale technika tanca sa vyvíja závratnou rýchlosťou. Niektorí tanečníci sa dnes záznamom s Baryšnikovom, Weissom, balerínami Farrell, Tallchief, Moylan, Hayden, Kent, Ashley či Kistler smejú. Otázkou zostáva ako je to so štýlom.

Poznáme aj lepšie, komickejšie a neobohrané diela Jeroma Robbinsa než Fancy Free, ktorých dobový kontext diela vzniknutého počas druhej svetovej vojny a rozšafná samopaš troch mariňákov na opušťáku, akosi s dnešným svetom už nekonvenuje. Najlepšie vychádza z večera Forsythe. Jeho legendárna, dnes už moderná klasika In The Middle Somewhat Elevated svojou tanečnou virtuozitou a pohybovou bizarnosťou je aktuálna pre každý čas a i v priemernej interpretácii môže diváka strhnúť svojou vnútornou energiou. Veľká vďaka patrí Václavovi Janečkovi za vynikajúce texty v programe k inscenácii. Tak jednoducho a zároveň precízne popísaný tanečný sloh troch tvorcov som už dávno nečítal. Bohužiaľ jeho pôsobivé popisy štýlov zostali pri popisoch a súbor často márne bojoval s požiadavkami, hlavne na vnímanie hudby u Balanchina, u Forsytha na tvarovú, priestorovú a dynamickú rozmanitosť a u Robbinsa na tanečné vtipy. Balanchine, ktorý otvára večer, trpel i pri internacionálnom zastúpení v súbore na štýlovú dokonalosť. Niežeby ich arabesky, kríženie piatej pozície nôh, či natočenie v effacée a špičkovú techniku sur les pointes bolo možné hodnotiť na nedostatočnú, ale práve ona vycibrená čistota, „vystavovanie“ figúr, predlžované postavenie tela až ku končekom prstov, celková elegancia Port de bras, hlboká muzikalita a radosť z pohybu, oslava hudby vizualizovanou dynamikou chýbala. Alinu Nanu v ostro sledovanej sólovej role baleríny Mr. B. to postihlo najviac. Jej tréma z debutu narušila nielen zmysel krokov, po chápaní ktorého choreograf túžil, ale aj jej obdivovanú techniku. Adam Zvonař vďaka svojej oslnivej postave, vysokému skoku a istote rotačnej techniky mohol zmiasť odpoludňajších nedeľných abonentov, ale jeho jediný usmievavý výraz na hranici kŕča a stuhnutosti zabil akýkoľvek prežitok. A tak lepšie vyzneli Pas de quatre pánov a „ružových“ dám, kde aspoň Jiří Waňka, Jonáš Dolník či Marta Drastíková pôsobili javiskovo optimisticky.

Ďalším vrahom bol orchester Štátnej opery. Keby si odborári SOP, neustále podsúvajúci svoje tézy a pochybnosti a hlavne nezmyselné obhajoby s krokom ministerstva, nech už je akokoľvek pochybný, radšej vstúpili do svedomia. Tak príšerne hrajúci orchester, bez sýtych sláčikov v Čajkovského tristné, s tupo dunivými plechovými dychmi a ostrými drevami, nemá snáď ani oblastné divadlo (hlavne záverečná polonéza). Javisko ovládala tréma a neistota, v orchestrisku sa muzicírovalo bez iskry i keď David Švec mal veľkú snahu vykresať symfonický zvuk Čajkovského partitúry a dôslednou rytmickou znalosťou partitúry doprevádzať tanečníkov v ich obťažných variáciách, Ale ani prepychové baleríny Romana Šolca nemohli zachrániť matný zážitok. Akademická forma Balanchina bez vnútorného zapálenia pôsobila ešte viac škrobene akademicky ako forma pre formu, bohužiaľ až staromódne. „Musíte naslouchat hudbě jako hudbě, nikoli si ji osobně vykládat. Pak se vaše mysl osvobodí a porozumí tanci“, odkázal Balanchine.

Balanchine miloval balet ako umenie predvádzania sa. Umenie znamená tvorivý proces, ktorého prostredníctvom môže umelec vyjadriť svoje najvnútornejšie myšlienky a pocity k publiku. Legendárna balerína Mr. B. Gelsey Kirkland vo svojej autobiografii Dancing On My Grave (1986), spomína doslova, že Mr. B. mal „monopol na chuť a tvorčiu kontrolu“. Zároveň však dodáva, že tanečníci sa spoliehali na neho, na „jeho nápady a psychologickú motiváciu.“ Michelle Benash, ďalší tanečník dodáva, že tanečník musel zabudnúť na svoj osobný štýl, svoju osobnosť a „štýl mu bol diktovaný“. V otázke Balanchinovho štýlu sa budú ešte dlho viesť polemiky a diskusie. Nie nadarmo spôsobila rozruch kniha primabaleríny Kirkland, kde nepriamo obvinila Balanchina zo záľuby do kostlivých, anorekticky vychudnutých tiel ideálnych balerín. Spomínala na poruchy príjmu potravy, psychické choroby, hrubosti baletných majstrov, užívanie návykových látok a ďalšie trápenia svojej kariéry i iných tanečníc New York City Ballet. Tak ako každý tvorca, veľký tvorca zvlášť, má i Balanchine svoj mýtus a záhady. Ktovie ako by sa tváril majster B. dnes, keď už za svojho života vyhadzoval baleríny zo súboru, vraj sa na ne nemôže dívať a zároveň veril, že „žena by mala poskytnúť inšpiráciu, ktorá spúšťa pánsku kreativitu“ a bazíroval na brilantnosti svojho šik štýlu.„Tanečnice na špičkách, přecházející v širokých pozicích nohou, přenášejí v bizarních polohách svou váhu těla, takže působí současně „konstruktivně i destruktivně“, napísal výborne a zrozumiteľne v svojej stati o Williamovi Forsythovi Václav Janeček. Deväť vybraných tanečníkov si viedlo omnoho lepšie než súbor v prvej časti. Otázka je či preto, že v zložitých, rýchlych pohybových sekvenciách a nápadných expresívnych zvratoch do pozoruhodných línií tela to skoro nikto nepozná, ani ten čo videl „in the middle“ viackrát alebo či choreografia hodne využívajúca klasiku klasicky zameranému súboru viac sadla (podobne ako choreografia Forsytha The Vertiginous Thrill of Exactitude). Opäť platí ale poučenie z úvodu, síce excentrické obdivuhodné penchée, sissonny, rozsah dolných končatín tanečníkov nie je len vonkajší efekt.

Pri výkone Miho Ogimoto je totiž poznať, kto je skúsený interpret a kto ťažko hľadá nielen pohybové, ale aj emotívne vyjadrenie choreografie. Sólistka baletu Miho Ogimoto s bohatým pohybovým slovníkom s ohľadom na svoje zaujímavé angažmán a tanečné úlohy dominuje. Je hlboko muzikálna a v akustickej elektronickej hudbe Thoma Willemsa dýcha so zvukmi. Jej okúzľujúci zjav, dlhé štíhle šľachovité nohy, ženské ruky, krásne nárty a „sexi členky“, z ktorých sa odráža do nečakaných piruet, skokov, zdvíhačiek. Zároveň popri vycibrenej technike a uchopení forsythovského štýlu kĺzania špičiek, či vychýlených osí tela, je vnútorne veľmi silno koncentrovaná a s minimalistickým výrazom, orientálnou poéziou, zvláštnou synergiou medzi pohybom, dychom a emóciou vrchovato napĺňa javiskové požiadavky na interpretáciu. Vedľa nej Alexandre Katsapov v onom slávnom duete pôsobí len ako spoľahlivý partner a nie strhujúci protihráč. Oveľa viac zaujme Giovanni Rotolo, ktorému sú práca s energiou tela, kontrakcie, výbuchy energie, i limonovský fall and recovery blízke. Je otázkou, čo chcel Forsythe ako jeden z tvorcov konceptuálneho baletu povedať onými zlatými čerešňami, ktoré visia z výšky. Možno už ako hotový plod predznamenávajú výsledok? Symbol čerešňového kvetu predstavoval už v starobylej Číne ženskú krásu, lásku, pomíňajúcu povahu života. Možno je to jediná istota, ku ktorej sa divák môže upínať v pomíjivej choreografii plnej prepadov, spätného vyrovnania, zvratu až po civilnú chôdzu. Škoda, že najpôsobivejšiu časť večera kazil, čo je nepochopiteľné vzhľadom k prísnosti scénických limitov v rámci licencie k uvedeniu diela, šlendriánsky odsvietený zamatový horizont a parazitné svetlo do skrkvaných šálov po stranách. Takto si svoj priestor so skulpturálnym svetlom choreograf určite nepredstavoval.Jediný dejový balet večera je Fancy Free. Nebudem sa opakovať a nebudem hnidopišsky premýšľať prečo radšej nevidíme omnoho vtipnejší The Concert alebo Dance at a Gathering, či naopak tanečne veľkolepo koncipovanú choreografiu In the Night. Bohužiaľ v rámci postmoderného vývoja divadla je táto choreografia už passé. Nepomôžu jej ani špičkoví interpreti z ABT, ani plastická, zvukovo bohatá Bernsteinova hudba. Ako spomienka v rámci dejín tanca a baletu 20. storočia je v poriadku, ale ako vrchol večera po monumentálnom a sýtom Forsythovi, je nudná a mdlá. Gagy so žuvačkami, či Pas de trois námorníkov nie sú strhujúce ani čo do formy, ani do obsahu. Omnoho vtipnejšie boli balety Rychetského Jakstohoven, Zuskov Mariin sen, či Prokešove Les Biches. Zdĺhavé a rozbabrané tancovanie nezachránia ani tri efektné variácie, ani tanečné súboje, ani režijný záver.

Bohužiaľ mu moc nepomáhajú ani interpreti, ktorí Robbinsonove rafinované pohybové fórky interpretujú ako choreografiu a nie ako režijný gag. Tým sa forma a kroky stávajú ešte kostrbatejšími, pretože už presne vieme čo sa stane keď jeden námorník druhého nakopne a čo budú asi tak vyvádzať, keď sa zjaví dáma. Takáto choreografia potrebuje vyzreté javiskové osobnosti s divadelným cítením, pretože nejde len o zvládnutie tanečných trikov a tanečných vtipov, ale aj o umeleckú osobnosť. Keby námorníkov tancovali bratia Bubeníčkovci s Jiřím Jelínkom bol by to poriadny americký gin. Takto je to len česká kofola. Najlepšie sa v mužstve darilo Matějovi Šustovi, ktorý nejde prvoplánovo do výsledku, ale je vidieť na ňom režijnú logiku a herecké konanie s divadelným nadšením. Navyše sa blysol v prvej z troch efektných variácií nielen pohybovo, ale aj muzikálne a dokázal, že muž môže byť macho aj komik. Dámy Pavla Hrubešová a Marta Drastíková si návštevu lokálu na predmestí užívali, ale páni im bohužiaľ nedali moc priestoru zahrať rafinované koketovanie, iróniu a humor a vytasiť ženské zbrane. Orchestru sa darilo lepšie, ale bohužiaľ zvukovo opäť matne. Bezstarostnú a muzikálovú hudbu v scénickej hudbe magického Bernsteina odsúdili k lyrickej idyle. Cadillac bol nablýskaný a naleštený, ale zviezol bohužiaľ len matnú a mdlú posádku. Cena za benzín je vysoká a preto je treba zvážiť či natankovať. Možno viac tanca a radosti z neho, možno viac vďaky za miesto na javisku, viac úsmevu pre svetlá reflektorov, možno viac pokory za možnosť tancovať špičkové choreografie? Možno sa zamyslieť, či za doláre radšej nepozvať priamo tvorcov do Národného divadla. Možno aj eurá by stačili na choreografiu od Sashy Waltz, Jiřího Bubeníčka či Maura Bigonzettiho a Wayna McGregora. Či v dobe sporenia neobjaviť ešte nepreplateného invenčného tvorcu? Mladých nasledovníkov Balanchina, Forsytha alebo Robbinsna? Zostáva mnoho otázok.

Pretože sa môže stať, že nabudúce po hodne – hodne zmeškanej Amerikane IV, V, VI,… X sa diváci radšej zvezú autobusom značky Karosa do Drážďan, Mníchova či Viedne. A luxusná kára skončí pod plachtou v garáži.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Amerikana III
Balet Národního divadla
Premiéra 25. října 2012 Státní opera Praha
(psáno z reprízy 28.10.2012)

Theme and Variations
Hudba: Petr Iljič Čajkovskij
Choreografie: George Balanchine
Nastudování: Victoria Simon
Scéna a kostýmy: Roman Šolc
Světelný design: Daniel Tesař
Baletní mistři: Veronika Iblová, Jiří Horák
Dirigent: David Švec
Orchestr Státní opery

Tančí:
Alina Nanu, Adam Zvonař, Ivanna Illyenko, Sophie Fletcher, Marta Drastíková, Pavla Hrubešová, Veaceslav Burlac, Jiří Waňka, Jonáš Dolník, Francesco Scarpato

***

In the Middle Somewhat Elevated
Hudba: Thom Willems
Choreografie: William Forsythe
Nastudování: Jodie Gates
Scéna, kostýmy a světla: William Forsythe
Baletní mistři:Tereza Podařilová, Radek Vrátil

Tančí:
Miho Ogimoto, Aya Watanabe, Sophie Benoit, Magdaléna Matějková, Monika Hejduková, Mária Dorková, Alexandre Katsapov, Mathias Deneux, Giovanni Rotolo

***

Fancy Free
Hudba: Leonard Bernstein
Choreografie: Jerome Robbins
Nastudování: Jean Pierre Frohlich, Bart Cook
Scéna: Oliver Smith
Kostýmy: Kermit Love
Světla: Ronald Bates
Baletní mistři: Nelly Danko, Alexej Afanassiev
Dirigent: David Švec
Klavírní sólo: Jana Potočková
Houslové sólo: Radovan Šandera
Orchestr Státní opery