Záhada kašlajícího cadillaku aneb Amerikana III

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Vizuál ku komponovanému večeru Amerikana III. dopĺňajú vtipné retro fotky, ktorých ústrednou postavou nie sú tanečníci, ale nablýskaný cadillac. Nemôžem sa ani spätne zbaviť pocitu, že tento grafický a výtvarný prvok mnohé predznamenal.Možno získanie práv k uvedeniu diel Balanchina, Forsytha a Robbinsa bolo nakoniec pre súbor danajský dar. Vynikajúci dramaturg a kapacita v baletnom obore Václav Janeček síce obhajuje výber titulov ako sa dá, ale musíme byť realisti a predsa len si nenamýšľať, či skutočne akurát po týchto tituloch vedenie baletu Národného divadla Praha túžilo. V prípade Balanchina už v predchádzajúcich večeroch publikum mohlo vidieť Divertimento No. 15, Who cares?Tarantellu. Nechcem sa stavať do pozície premúdreného chytráka, ale zo štyroch stoviek diel Mr. B. sa môžu všetci odborníci sveta k smrti pohádať, ktoré sú majstrovské, ktoré sú lepšie, ktoré sú pre aký súbor vhodné. Theme and Variantions na doplnenú Čajkovského IV. vetu Tema con variazioni zo Suity pre orchester č.3. G-dur možno vybralo zámerne pre Prahu The George Balanchine Trust ako interpretačný strop toho, čo súbor môže zvládnuť a  možno ani nie, keďže kedysi bolo dielo považované za skoro neinterpretovateľný balet (čo potom Jewels?). Ale technika tanca sa vyvíja závratnou rýchlosťou. Niektorí tanečníci sa dnes záznamom s Baryšnikovom, Weissom, balerínami Farrell, Tallchief, Moylan, Hayden, Kent, Ashley či Kistler smejú. Otázkou zostáva ako je to so štýlom.

Poznáme aj lepšie, komickejšie a neobohrané diela Jeroma Robbinsa než Fancy Free, ktorých dobový kontext diela vzniknutého počas druhej svetovej vojny a rozšafná samopaš troch mariňákov na opušťáku, akosi s dnešným svetom už nekonvenuje. Najlepšie vychádza z večera Forsythe. Jeho legendárna, dnes už moderná klasika In The Middle Somewhat Elevated svojou tanečnou virtuozitou a pohybovou bizarnosťou je aktuálna pre každý čas a i v priemernej interpretácii môže diváka strhnúť svojou vnútornou energiou. Veľká vďaka patrí Václavovi Janečkovi za vynikajúce texty v programe k inscenácii. Tak jednoducho a zároveň precízne popísaný tanečný sloh troch tvorcov som už dávno nečítal. Bohužiaľ jeho pôsobivé popisy štýlov zostali pri popisoch a súbor často márne bojoval s požiadavkami, hlavne na vnímanie hudby u Balanchina, u Forsytha na tvarovú, priestorovú a dynamickú rozmanitosť a u Robbinsa na tanečné vtipy. Balanchine, ktorý otvára večer, trpel i pri internacionálnom zastúpení v súbore na štýlovú dokonalosť. Niežeby ich arabesky, kríženie piatej pozície nôh, či natočenie v effacée a špičkovú techniku sur les pointes bolo možné hodnotiť na nedostatočnú, ale práve ona vycibrená čistota, „vystavovanie“ figúr, predlžované postavenie tela až ku končekom prstov, celková elegancia Port de bras, hlboká muzikalita a radosť z pohybu, oslava hudby vizualizovanou dynamikou chýbala. Alinu Nanu v ostro sledovanej sólovej role baleríny Mr. B. to postihlo najviac. Jej tréma z debutu narušila nielen zmysel krokov, po chápaní ktorého choreograf túžil, ale aj jej obdivovanú techniku. Adam Zvonař vďaka svojej oslnivej postave, vysokému skoku a istote rotačnej techniky mohol zmiasť odpoludňajších nedeľných abonentov, ale jeho jediný usmievavý výraz na hranici kŕča a stuhnutosti zabil akýkoľvek prežitok. A tak lepšie vyzneli Pas de quatre pánov a „ružových“ dám, kde aspoň Jiří Waňka, Jonáš Dolník či Marta Drastíková pôsobili javiskovo optimisticky.

Ďalším vrahom bol orchester Štátnej opery. Keby si odborári SOP, neustále podsúvajúci svoje tézy a pochybnosti a hlavne nezmyselné obhajoby s krokom ministerstva, nech už je akokoľvek pochybný, radšej vstúpili do svedomia. Tak príšerne hrajúci orchester, bez sýtych sláčikov v Čajkovského tristné, s tupo dunivými plechovými dychmi a ostrými drevami, nemá snáď ani oblastné divadlo (hlavne záverečná polonéza). Javisko ovládala tréma a neistota, v orchestrisku sa muzicírovalo bez iskry i keď David Švec mal veľkú snahu vykresať symfonický zvuk Čajkovského partitúry a dôslednou rytmickou znalosťou partitúry doprevádzať tanečníkov v ich obťažných variáciách, Ale ani prepychové baleríny Romana Šolca nemohli zachrániť matný zážitok. Akademická forma Balanchina bez vnútorného zapálenia pôsobila ešte viac škrobene akademicky ako forma pre formu, bohužiaľ až staromódne. „Musíte naslouchat hudbě jako hudbě, nikoli si ji osobně vykládat. Pak se vaše mysl osvobodí a porozumí tanci“, odkázal Balanchine.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Theme and Variations -Balanchine (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="31340" size="small"]

Vaše hodnocení - In the Middle Somewhat Elevated -Forsythe (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="31342" size="small"]

Vaše hodnocení - Fancy Free -Robbins (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="31344" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments