Zápisky z Bratislavských hudebních slavností

Terézia Ursínyová, 08.10.2013 0:00

Zápisky z Bratislavských hudobných slávností
So zamyslením o závere bytia

Po otváracom koncerte 49. ročníka medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti (27. 9.), pokračovali v prudkom spáde ďalšie popoludňajšie (komorné) i večerné (symfonické) koncerty tohto najvýznamnejšieho medzinárodného hudobného festivalu na Slovensku. Komorné koncerty predstavovali najmä domácich sólistov (z radov mladej generácie), ktorí by si ešte mali počkať na medzinárodné fórum po častejšej domácej (i zahraničnej) konfrontácii.

O niečo menší bol zatiaľ záujem o niektoré večerné koncerty. Možno je dôvodom cena vstupeniek, alebo fakt, že Bratislavské hudobné slávnosti už nie sú v Bratislave tou centrálnou udalosťou, ako v minulosti. Mesto je bohatšie o veľa podujatí, často s atraktívnymi menami zahraničných hviezd (najmä v jazzovej a populárnej hudbe). Dostupná je i blízka Viedeň a Budapešť. Je z čoho vyberať. Predsa však mrzeli prázdne rady na otváracom koncerte Slovenskej filharmónie a pri vystúpení Slovinskej filharmónie(28. 9.).

Zaujímavosťou je, že v rokoch 2008 – 2013 bol v Ľublani na čele Slovinskej filharmónie – takmer súbežne so Slovenskou filharmóniou – šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. V súčasnosti je v tejto funkcii dirigent kanadského pôvodu Keri-Lynn Wilson a na Bratislavských hudobných slávnostiach sa Slovinská filharmónia predstavila s chorvátskym dirigentom Ivanom Repušićom.Malý, iba dvojmiliónový národ Slovincov medzi Alpami a Jadranom je kultúrnym (a prírodným) šperkom, zaveseným medzi strednú Európu a Balkán. Obyvateľstvo sa tu oddávna miešalo s rímskymi, germánskymi a slovanskými génmi. Aj prejav a interpretačné kvality Slovinskej filharmónie majú v sebe vedľa južného temperamentu a odvážnej zvukovosti, ale aj stredoeurópsku kontrolu nad štýlovými predelmi. Bolo to cítiť už v Slávnostnej predohre od slovinského skladateľa Luciana Marija Škerjanca (1900 – 1973) – quasi umeleckého a pedagogického pendanta nášho Eugena Suchoňa. Svojou minutážou a brilantnosťou Slávnostná predohra naplnila predstavu o živom, brisknom diele. Po Škerjancovej predohre zaznelo mimoriadne závažné dielo: Koncert pre violončelo a orchester od Witolda Lutoslawského (1913 – 1994). Tu bol (aj nad orchestrom a dirigentom) vedúcou interpretačnou osobnosťou nemecký violončelista s kanadským občianstvom Johannes Moser.Lutosławského violončelový koncert je viac než len ukážkou vrcholných technických požiadaviek plus modernej zvukovosti, napájanej poznaním nových kompozičných technológií 20. storočia. Je v ňom zakliaty príbeh šesťdesiatych rokov minulého storočia, v ktorých Lutoslawski prežíval v Poľsku spoločensko-politické nepokoje. V hudbe tak transformovane tlmočil neustály (repetične zdôraznený), no vopred prehratý apel bezbranného indivídua voči stupídnej mase. Vídala som ušľachtilého, elegantného a šľachticky noblesného Lutosławského počas návštev Varšavskej jesene, na besedách v tamojšom Klube skladateľov na „Starom rinku“. No až teraz som si uvedomila ako dokáže vonkajší vzhľad klamať. Za bledou, jemnou tvárou skladateľa sa už vtedy skrývalo búrlivé, nepokojné srdce, vášeň a urazenosť poníženého poľského národa. Johannes Moser priam geniálne zahral part, v ktorom viedol sólisticky mimoriadne náročný, technicky virtuózne napísaný dialóg s manipulovanou masou a silou moci, vpísanými do búrlivých pasáží – zvlášť do agresívnych plechových a bicích nástrojov. Búrlivé party violončela sa stíšili iba v krátkej vnútornej kantiléne, vyznievajúcej ako žalospev. Hudobný príbeh Lutosławského Koncertu pre violončelo a orchester bol zvlášť blízky poslucháčom, ktorí autenticky prežili márne boje jednotlivca s mocou socializmu. Posledné tóny tohto výnimočného diela končia rezignáciou…

Záverečná Symfónia d mol od Césara Francka bola plne v rukách Slovinskej filharmónie. Zážitkovo to bol oddych od agresívnej sily predchádzajúceho diela – a rozmach nádherných romantických melódií. Slovinci – s dirigentom Ivanom Repušićom – v interpretačnej kvalite predvedenia Frackovej symfónie pripomenuli svoju spätosť s romantickou tradíciou hudobnej Európy, citlivosť nielen pre krásu orchestrálneho zvuku, ale aj dynamické odtiene každej jednej nálady.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %
***

Ruská filharmónia, ktorá bola založená 2000 (na čele s Alexandrom Vedernikovom), je rezidenčným orchestrom Moskvy. Jej prvoradým cieľom je uvádzať a oživovať diela ruských skladateľov. Okrem toho spolupracuje na projektoch, ktoré sú aj scénicky či obrazovo dotvárané (Verdiho Aida, Orffova Carmina Burana). Sama sa charakterizuje ako „orchester nového tisícročia“. Od roku 2011 je šéfdirigentom telesa Dmitri Jurowski. Na Bratislavské hudobné slávnost však prizvala japonského dirigenta Kazuki Yamadu, nositeľa Hlavnej ceny z medzinárodnej súťaže mladých dirigentov v Besançone (2009). Je to dirigent sviežeho gesta, dynamického pohybu, nesmiernej energie a optimizmu, ktoré vyžarujú z celej jeho osobnosti. Kto mal šťastie, že Ruskú filharmóniu (plným názvom Moscow City Symphony – Russian Philharmonic) počúval na akusticky ideálnom mieste Reduty, asi bol spokojný. Kto však sedel blízo pódia, určite bol ohlušený agresívnym zvukom mohutného orchestrálneho telesa, ktoré si i zakladá na veľkom zvuku. Ruské telesá (česť výnimkám) sa „nenabrú“ s dynamickými detailmi, na ktorých stavajú svoju oprávnenú slávu napríklad viedenskí filharmonici. Primárne idú väčšinou po veľkých citových vzruchoch. V takomto štýle sme si vypočuli predohru k opere Ruslan a Ľudmila od Michaila Ivanoviča Glinku. V podobnom interpretačnom štýle bol zahraný Chačaturianov Koncert pre husle a orchester d mol. Jemnosť a koncertné majstrovstvo našťastie vniesol do sólového partu aspoň huslista Leonard Schreiber, ktorý v 1. časti diela „neuhnul“ zrýchlenému tempu dirigenta, čo sa odzrkadlilo na nie vždy vyrovnanom toku hudby sólistu a orchestra. Rodom belgický, pôsobením medzinárodný huslista Leonard Schreiber má iba dvadsať sedem rokov – ale za sebou už skvelú sólistickú kariéru. Hrá na nástroji husliara Alessandra Mezzadriho z roku 1710, ktoré má zapožičané od bohatého mecenáša. Vďaka krásnemu nástroju, no predovšetkým svojej technickej virtuozite zahral bohaté ornamentalizmy Chačaturianovho husľového koncertu, ako aj krkolomné časti kódy 1. časti a efektnej sólovej kadencie v záverečnom Ronde. Mäkký, opojný zvuk svojich huslí podporil muzikantsky a ľudsky hlbokým citom najmä v druhej, spevnej časti koncertu – Andante sostenuto. Zážitok z hry Leonarda Schreibera patril k vrcholným sólistickým spomienkam na prvú polovicu Bratislavských hudobných slávností.

So žiarivým prílivom mladosti vstúpil japonský dirigent Kazuki Yamada aj do rozprávkového sveta symfonickej suity Šeherezáda op. 35 od Nikolaja Andrejeviča Rimského-Korsakova. Obsahová variabilita a orientálna niť hudobnej rozprávky strhli orchester i dirigenta k súzvuku, v ktorom sa prejavili kvality jednotlivých nástrojových skupín vyše 80 členného orchestra. Veľkoruský pátos i jemná orientálna melodika, prírodné obrazy búrky na mori, programová niť o veľkej láske Šeherezády, nedovolili duševne zaspať nielen Sultánovi, ale ani vnímavému poslucháčovi. Všetko to bolo podčiarknuté interpretačnou jednotou patetického zvuku orchestra. Moskovský orchester pripomenul v programe nekonečné bohatstvo ruskej hudby, ale aj interpretačnú tradíciu, ktorá je založená na zvukovej sile a primárnej emocionalite, ale aj na technickej vybrúsenosti jednotlivých nástrojových skupín. Úspech u obecenstva bol jednoznačne pozitívny.Hodnotenie autorky recenzie: 70 %
***

K otáznikom dramaturgie Bratislavských hudobných slávností patril koncert 1. 10.2013 – na Medzinárodný deň hudby. Zaznela na ňom premiéra zatiaľ u nás neuvedenej Sinfonie in D (Symfónie č. 5 „Slovák v Engadine“) od Juraja Farkaša (1942 – 2011). Je síce záslužné že na Bratislavských hudobných slávnostiach odznejú diela slovenských autorov, ale niekto zodpovedný za dramaturgiu by sa mal pozrieť najprv do partitúry, aby zhodnotil či je skladba hodná festivalu medzinárodnej úrovne. Štátny komorný orchester zo Žiliny, ktorý takmer každý rok zbiera „odrobinky“ z festivalového programového stola, vzal i tentokrát pod svoje krídla Farkašovo dielo, ktoré je raz na pomedzí kvalitnej úpravy folklóru, inokedy – žiaľ – na štýlovo-umeleckom rozhraní päťdesiatych rokov minulého storočia.

Na koncerte zaznelo aj oratórium pre soprán, bas, miešaný zbor a orchester Devínske bralo – od košického skladateľa Norberta Bodnára (1956). 1150. výročie príchodu Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy, ktoré si pripomíname tohto roku, bolo žiaducim a mimoriadnym štartovacím poľom k napísaniu oratória. Výsledok – z rôznych príčin – nebol víťazstvom. Textovou predlohou sa stala kombinácia viacerých literárnych diel, ktoré celkovo zanechali dojem nejednotnosti. Notoricky známy úryvok z Kollárovej Slávy dcéry striedal úryvok z Proglasu Konštantína Filozofa, neumelú báseň Mariána Tkáča (autora libretistickej zostavy) zasa filozofické výroky starovekých autorov (Plautus, Cicero, Quintilianus…). Morálny aspekt textu je síce zjavný – ale oratórium myšlienkovo roztrieštené, pripomínajúce raz posvätné miesta Slovanov, potom Konštantína a Metoda, napokon apeluje na národné a ľudské necnosti i záľuby ľudskej pospolitosti. Dokonca medzi filozofujúcimi výrokmi si človek prečítal aj – údajne – Cicerov výrok: „Kde je víno, tam je láska“. Veď hej, ale čo to má spoločné s Devínskym bralom?

V hudobnom spracovaní Bodnára (kde sú zborové a orchestrálne časti v dialógu a iba 4. časť je a capella), text v podstate zaniká a avízované deväťčasťové členenie nie je formovo zreteľné. Modalita a bitonalita stiera deklarovanú tonalitu. Celku chýba oratoriálny rozprávač, ktorý by kde-čo ujasnil, roztriedil. Mohutný zvukový aparát zboru a orchestra tlmil vstupy dvoch veľmi kvalitných operných sólistov (Lucia Knoteková a Marián Lukáč), na ktorých boli kladené nie malé požiadavky (soprán so záverečným vysokým „c“). Spevácky zbor Consortium Bratislava a Štátny komorný orchester Žilina, ako aj sólistov viedol šéfdirigent Oliver Dohnányi, ktorému patrí česť a sláva za predvedenie dvoch súčasných, ako aj ďalšieho premiérovaného diela (Johann Nepomuk Hummel: Potpourri pre violončelo a orchester).

Hummel bol dramaturgickým objavom sólistu Eugena Procháca. Je to dielko, vystavané zo známych melódií operných majstrov – Mozarta a Rossiniho. Vyslovene virtuózna skladba je pochúťkou pre publikum a prezentáciou virtuózneho majstrovstva interpreta. Violončelista si na nej zgustol, vďačné publikum po tejto skladbe rado vytlieskalo prídavky. Každopádne – bolo to najpríjemnejšie a najvirtuóznejšie osvieženie večera.

Hodnotenie autorky recenzie: 50%
***

Mimoriadnym zážitkom prvej polovice festivalu bol koncert 3. 10. 2013 s Orchestra dell´Accademia Nazionale di Santa Cecilia – Roma pod dirigentským vedením mladého, no v hudobnom svete renomovaného slovenského dirigenta Juraja Valčuhu. Už dnes je táto pýcha slovenského dirigentského umenia známa v Paríži, Berlíne, Rotterdame, Lipsku, Oslo, Drážďanoch, Mníchove, Miláne, Bologni, Stuttgarte, Ríme, Florencii, San Franciscu, Pittsbutghu, Bostone, Los Angeles, ako aj v juhokórejskom Seoule. V tejto sezóne má pred sebou hosťovania u najpoprednejších orchestrov sveta – od Londýna po Tokio. Juraj Valčuha je od roku 2009 šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino (s ktorým už v Bratislave hosťoval) – no tentokrát prišiel na koncert Bratislavských hudobných slávností s rímskym Orchestra dell´Accademia Nazionale di Santa Cecilia. (Druhý večer nám pripravil koncert so Slovenskou filharmóniou).

Rímsky Orchester Santa Cecilie bol založený roku 1908. Má za sebou legendárnu minulosť a skvelú prítomnosť. Je to prvé orchestrálne teleso v Taliansku, ktoré sa venuje výlučne symfonickej hudbe a premiérovo uviedlo najvýznamnejšie hudobné diela 20. storočia. Okrem iného Respighiho Rímske fontány a Rímske pínie. (Tie napokon zazneli aj na koncerte v Bratislave). Juraj Valčuha má na čo nadväzovať: v rokoch 1983 – 1990 bol čestným dirigentom orchestra Leonard Bernstein, od roku 2005 prevzal taktovku Sir Antonio Papano, ktorý výrazne oživil medzinárodné meno orchestra na najvýznamnejších festivaloch a koncertných pódiach Európy a nahral s ním významné diela Čajkovského, Respighiho, Verdiho (Rekviem), Laloa, Rossiniho, Rachmaninova a Dvořáka.

Skvelý Orchester di Santa Cecilia z Ríma predviedol pod taktovkou Juraja Valčuhu štyri veľké skladby: Ravelovu hudbu k baletu Moja matka hus (Ma meree l´oye) a, choreografickú poému pre orchester La Valse od toho istého skladateľa a Respighiho symfonické básne Rímske fontány P. 106 (Fontane di Roma) a Rímske pínie P. 104 (Pini di Roma).

Vrcholné diela francúzskeho a talianskeho impresionizmu vyzneli v podaní rímskeho orchestra ako nádherné hudobné básne. Zvuk Orchestra dell ´Accademia Nazionale di Santa Cecilia je ako veľká dokonalá „mašina“ ktorá bezchybne, ako jeden človek hrá hudbu, ktorá sa – pri všetkej súhre mechanizmu – dotýka najmä srdca, mysle, duše, najhlbších emócií. V tomto orchestri je všetko: zohratosť aj iskrivosť, jemnosť aj oduševnenosť. Je to nádherný ľudský výtvor vyše sto hudobníkov, ktorý od dirigentského pultu vedie elegantný, rukami hudbu, jej nástupy a dynamické nuansy presne rysujúci mladý muž, ktorý nás na chvíľu uniesol do sveta rozprávok, opojného valčíka, šumu rímskych fontán i pod tiene vysokých rímskych pínií. Hudba vie nielen zvukovo unášať: s absolútnymi hudobníkmi dokonale kreslí obrazy a odlieta do prežitých i vysnených príbehov a krajín. To všetko s nami spravil orchester sv. Cecílie z Ríma s dirigentom Valčuhom.

Hodnotenie autorky recenzie: 100 %
***

Rovnako veľkým – aj keď s tragickým podtónom zádušnej omše za mŕtvych – bol koncert s Verdiho Rekviem. Nech by sa toto dielo hralo desaťkrát za sezónu, vždy je Reduta plná. Tak tomu bolo aj na Bratislavských hudobných slávnostiach, kedy sa na koncerte (6. 10.) vzdala pocta dvestoročnici veľkého talianskeho génia. Verdiho Rekviem tentokrát zaznelo so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a kvartetom sólistov: ruskou sopranistkou Annou Samuil, slovenskou altistkou Teréziou Kružliakovou, osetským tenoristom Khachaturom Badalyanom a slovenským basistom – neodmysliteľnym pri uvedení Rekviem – Petrom Mikulášom. Dirigentskú taktovku prevzal opäť Juraj Valčuha. Zborové party pripravila skvelá zbormajsterka Slovenského filharmonického zboru Blanka Juhaňáková. Je ozaj šťastím, že Valčuha venoval BHS dva večery. Tak sme počuli nielen jeho výkon s rímskym orchestrom, ale aj predvedenie vrcholného omšového diela majstra talianske opernej drámy Giuseppe Verdiho so slovenskými telesami a medzinárodným sólistickým obsadením.Valčuha vystaval Rekviem ako prvorado hudobno-dramatický zážitok, v ktorom bola premyslená cesta ľudského života, vlastne jeho finále, kedy sa bude každý jedinec definitívne zodpovedať za život, jeho dobro i zlo. Už nebude úniku – bude len Boží súd. Poslucháča priam zamrazilo z hudobného podania zboru v Dies irae. Zvlášť efektne zaznelo kvarteto trúbok z balkóna v časti Tuba mirum, ako aj basové sólo tejto časti. Farebne, muzikantsky, v komornom speve bolo v Rekviem krásne vyladené kvarteto sólistov. V sólach hudobnou krásou dominovala najmä altistka Terézia Kružliaková, ale čistý, jasný a krásne znejúci bol i tenor Khachatura Badalyana, jemnejšie znel mäkký soprán Anny Samuil a tradične s hlbokým prežívaním predniesol sóla i vstupy do ensemblov basista Peter Mikuláš. Celé vokálne kvarteto prednášalo Verdiho hudbu ako modlitbu. Tak vyznel i záver v Libera me, Domine, kde môže soprán hrozivo prehovoriť – alebo sa len v úzkosti modliť: „Vysloboď ma, Pane, v onen hrozný deň“. Tak to – napokon – vyspievala aj sopranistka Anna Samuil, ktorá presne odhadla svoje možnosti i farbu hlasu, aby stíšila záver diela do meditatívnej roviny. Keby nebolo zopár nedočkavých poslucháčov a duší (či uší), ešte dlho by sme zotrvali v mlčaní – bez potlesku, iba v zajatí hudby a jej čara. No, Bratislavčania vždy musia vstať – a tak preukazovať svoje nadšenie… O výkone Slovenského filharmonického zboru možno písať iba superlatívy. Hoci Rekviem nie je v žiadnom prípade novinkou repertoáru, je to dielo, ktoré je mimoriadne náročné. Vždy nanovo treba oživiť všetky jeho dynamicko – výrazové nástrahy, technicky zosúladiť hlasy, ktoré počtom i nárokmi hlasových skupín presahujú bežné nároky romantickej partitúry. Veď aké ťažké sú čo len dve náročné, ako láva sa valiace fúgy v Sanctus a v Libera me, Domine! Slovenský filharmonický zbor i tento raz mohutnosťou, vypracovanosťou a farebnosťou strhol a bol dirigentovi nielen nástrojom k dosiahnutiu cieľa – ale viac než rovnocenným partnerom! Slovenská filharmónia sa v orchestrálnom výkone dirigentovi tiež skvele podriadila – bez akýchkoľvek akustických prekážok sály, v kresbe celostnej drámy človeka – i v pianissiových úsekoch modlitieb, nehovoriac o skvelom znení všetkých nástrojových skupín. Rekviem sme teda prežili s orchestrom, zborom i sólistami – pod taktovkou suverénneho výsostne muzikálneho Juraja Valčuhu – ako silnú drámu ľudskej bytosti pred bránami Posledného súdu. Koho už toto veľké hudobné dielo, inšpirované Božou iskrou, nepohne k zamysleniu sa nad doterajšími cestami svojej existencie, asi je celkom duševne hluchý a slepý…

Napokon – aj takéto myšlienky sú cieľom umenia.

Hodnotenie autorky recenzie: 100 %

***
Bratislavské hudobné slávnosti 2013

Slovinská filharmónia
Dirigent: Ivan Repušić
Johannes Moser (violončelo)
28. 9. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Lucijan Marija Škerjanc: Slávnostná predohra
Witold Lutosławski: Koncert pre violončelo a orchester
César Franck: Symfónia d mol

***
Moscow City Symphony – Russian Philharmonic
Dirigent: Kazuki Yamada
Leonard Schreiber (husle)
30. 9. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Michail Ivanovič Glinka: Ruslan a Ľudmila, predohra k opere
Aram Chačaturian: Koncert pre husle a orchester d mol
Nikolaj Rimskij-Korsakov: Šeherezáda op. 35

***
Štátny komorný orchester Žilina
Spevácky zbor Consortium Bratislava
Dirigent: Oliver Dohnányi
Zbormajsterka: Iveta Viskupová
Eugen Prochác (violončelo)
Lucia Knoteková (soprán)
Marián Lukáč (bas)
1. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Juraj Farkaš: Symfónia č. 5 Ein Slowake im Engadin (slovenská premiéra)
Johann Nepomuk Hummel: Potpourri pre violončelo a orchester op. 95 (slovenská premiéra)
Norbert Bodnár: Devínske bralo, oratórium pre soprán, bas, miešaný zbor a orchester (premiéra)

***

Orchestra dell´Accademia Nazionale di Santa Cecilia
Dirigent: Juraj Valčuha
3. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Maurice Ravel:
– Moja matka hus, hudba k baletu
– La Valse, choreografická poéma pre orchester
Ottorino Respighi:
– Rímske fontány P. 106
– Rímske pínie P. 141

***

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Dirigent: Juraj Valčuha
Zbormajsterka: Blanka Juhaňáková
Anna Samuil (soprán)
Terézia Kružliaková (alt)
Khachatur Badalyan (tenor)
Peter Mikuláš (bas)
6. 10. 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava