Žil jen pro zpěv. Slovensko se loučí s uznávaným barytonistou Pavlom Maurérym

Pavol Mauréry nás opustil

Kariéru Pavla Mauréryho som sledoval už oveľa skôr, v čase, keď na Vysokej škole múzických umení v triede Janka Blaha študoval spev. Zažil som ho minimálne v troch študentských predstaveniach. Nepatril vtedy k tým najperspektívnejším študentom, zatieňovali ho predchádzajúci absolventi Kucharský, Oniščenko alebo Anna Peňašková a potom rýchle sa lepšiaca Lucia Poppová. Počas jeho ďalších „učňovských rokov“ v Zbore Slovenskej filharmónie, vo Vojenskom umeleckom kolektíve a v bratislavskej operete (kde ako zborista a predstaviteľ menších úloh sekundoval svojej manželke, sólistke Darinke Markovičove) som o ňom nič nepočul. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa stal sólistom košickej opery a vďaka vokálnemu preškoleniu (u Stanislava Mjartana) sa zbavil niektorých návykov, ktoré predtým uberali z dojmu z jeho spevu.

Jeho prechod od operetných roličiek do veľkých operných postáv bol ozaj impozantný. V tamojšej opere si vytvoril solídny repertoár z rôznych dramaturgických oblastí. Pomerne veľa úloh patrilo do oblasti ruskej opery (Knieža Igor i Galickij, Tomskij, Rangoni), no už vtedy bolo zrejmé, že bude vkusovo inklinovať najmä k opere talianskej. Dokázal to najprv jeho Figaro tak v Rossiniho ako v Mozartovej opere, Marcel z Bohémy, Gérard z Giordanovho André Chéniera, no obzvlášť dve verdiovské kreácie, ktoré potom úspešne zopakoval aj v Opere Slovenského národného divadla (Giorgio Germont a Simone Boccanegra).

Už počas košického angažmánu hosťoval v Bratislave v piatich úlohách, z ktorých tri sa potom stali jeho profilovými. Išlo o Germonta, Rigoletta a Nabucca. Tie potom, čo vstúpil do súboru ako riadny sólista (v sezóne 1978/1979), stvárňoval mnohokrát a vždy úspešne. Verdi bol jeho doménou vďaka príkladnej kantiléne, výbornému frázovaniu a schopnosti mnohé úseky partov emotívne prehĺbiť krásnym mezzavoce. Hoci farba hlasu so zábalom, ktorý ho robil nosným a zaujímavým, bola tmavá, mimoriadne dobre mu vychádzali práve vokálne plochy lyrické. Skôr než expert na cabaletty bol výborným interpretom vláčnych cavatin. Rovnako dobre spieval Rodriga z Dona Carlosa (1981) ako otca Millera (2001), hoci ja, podľa svojho osobného vkusu, som mal z jeho verdiovských postáv (popri spomínanom Posovi) najradšej Germonta, Boccanegru, Nabucca a Macbetha.

O poznanie menej mu vyhovoval „tvrdý“ Don Carlo di Vargas alebo gróf Luna. Jeho Jago naštudovaný až v roku 1993 „nehrmel“ veľkými tónmi, aké v Bratislave potom predviedol v predstavení Otella Silvana Carolliho, ale bol názorovo bližší úlisnému intrigánovi z Toscaniniho nahrávky Giuseppe Valdengovi. Esteticky mu bol v talianskych operách vzorom najbližší legátový spev a mierne nostalgický, bez akéhokoľvek násilia tvorený tón Renato Brusona. Mauréryho Rigoletto v Chudovského inscenácii (1987) bol skôr zlomeným starcom než výsmešným šašom, kým spevácky triumfoval najmä v duetoch s Gildou a v druhej polovici veľkej árie Miei signori. V Maškarnom bále (1986) pri prísahe z predposledného obrazu jeho hlas pôsobil tmavšie a hrôzostrašnejšie než hlasy vtedajších predstaviteľov Samuela a Toma. A s lyrickým záverom Renatovej árie sa priam pohrával a dosiahol taký citový účinok, že divák na chvíľu zabudol, že ide o áriu pomstiteľa.

Jeho umeleckú dráhu však nemožno redukovať na výborné zvládnutie verdiovských postáv. Sedel mu aj Donizetti tragický (lord Enrico z Lucie) i komický (Belcore z Nápoja lásky). Osobitne veľa príležitostí dostal v rokoch 1983 – 1987, kedy spieval popri Verdiho postavách často aj úlohy nárokmi protichodné, ako sú Don Giovanni, Blúdiaci Holanďan, Prológ z Komediantov, Alfio, Escamillo, opäť Rossiniho Barbier a Scarpia v Tosce.

K súpisu jeho úspešných úloh však patrí aj Sebastiano z Nížiny, Minister z Fidelia, Hríň z Krútňavy, Pucciniho Sharpless a Schaunard, Michonnet z Cileovej opery, Smetanov kráľ Vladislav a Krušina, Massenetov Lescaut, Pedrillo Cikkerovho Rozsudku a dve úlohy v klasickej operete (v operetách Netopier a Noc v Benátkach).

Inklinácia k talianskej vokálnej kultúre sa prejavila aj na jeho platni vydanej Opusom s talianskými canzonettami pod názvom Parlami d’amore.

Aj keď piesne, ako sú Non ti scordar di me, Tiritomba či Core ingrato, zvyknú spievať tenoristi, Mauréry aj tu im dokázal vtisnúť vláčnosť a citovosť a vystihnúť pravú talianskosť. Spevákov hlas je zachytený aj na niekoľkých zvukových nahrávkach, z ktorých za pozornosť stojí najmä veľký duet Lunu a Leonóry z Trubadúra z predposledného dejstva opery.

Hoci Mauréry oficiálne ukončil svoju činnosť v opere koncom sezóny 1998, tu i tam sa ešte na javisku Opery Slovenského národného divadla objavoval. V roku 1999 si dokonca doštudoval úlohu Amonasra a o dva roky neskôr bol jedným z predstaviteľov Millera v reprízach málo vydarenej inscenácie Lujzy Millerovej. Na rozlúčkovom predstavení v roku 2005 ako sedemdesiatročný spieval Enrica v Lucii a v roku 2013 v dopoludňajšom programe Kontinuity ako sedemdesiat osemročný v kvalitnej forme zaspieval áriu Gérarda z Giordanovho Chéniera. Žil len pre spev, ktorý už potom nemohol rozdávať vďačným divákom, a pre svoju rodinu. K osemdesiatinám mu jeho dcéra Zuzka (dnes vychytená divadelná a filmová hviezda) zhotovila krásne DVD s ukážkami jeho spevu vrátane posledných vystúpení a s peknou obrazovou dokumentáciou.

Spomienky na operných spevákov odchádzajú do zabudnutia akosi skoršie, než je to u činohercov hrajúcich pre oveľa širšie a početnejšie spektrum divákov. Na Pavla Mauréryho by sme však zabudnúť nemali práve pre jeho schopnosť vystihnúť zákonitosti širšie chápaného belcantového spevu, v ktorom popri bezpečnej technike silno zaznievala aj schopnosť vyjadrovať duševné stavy postáv spevom. Narodil sa 21. mája 1935 a opustil nás 15. decembra 2017. Popri bežných operných návštevníkoch najviac bude chýbať rodine, blízkym priateľom Livorovcom a rodine Blahovcov, ktorá jeho spevácku kariéru sledovala (s prestávkami) takmer šesťdesiat rokov. Česť jeho pamiatke.