Zlaté hlasy slovenské opery: Lucia Poppová

Dávnejšie som napísala o Lucii Popp článok s nadpisom Hviezda padá hore. Napriek stále novým menám na opernom nebi a dvadsiatim rokom, ktoré uplynuli od predčasnej smrti slávnej slovenskej sopranistky, sa meno Lucie Popp natrvalo usadilo na speváckom nebi – medzi hviezdami prvej veľkosti.Mala nielen skvelú techniku, jemný, zamatovo znejúci soprán, ale aj fyzickú krásu, ženský šarm, hudobnú inteligenciu a v celkovom prejave oduševnenie, ktorým dodávala svojej osobnosti umeleckú jedinečnosť. A tak i po odchode spomedzi živých jej hviezda nezhasína. Nahrávky s touto výnimočnou speváčkou sú dokumentom a zážitkom v jednom.

Lucia Popp sa narodila v Záhorskej Vsi 12. novembra 1939. Jej matka bola učiteľka a otec inžinier – ekonóm.V rokoch 1956-58 pôsobil v diplomatických službách na československom veľvyslanectve v Londýne. Vďaka tomu žila rodina Poppových tri roky v Londýne. Z tohto obdobia si inžinier Rudolf Popp, ktorého som mala šťastie navštíviť počas jeho života (v pátraní po autentických spomienkach na slávnu dcéru), uchovával fotografiu osemnástich ročnej dcéry, štíhlej krásavice, ktorá sa s hrdým otcom pripravovala na prijatie v Buckinghamskom paláci. Londýnske roky však zakrátko Poppovcom poznačili život negatívne. Inžinier Popp nemohol pôsobiť vo svojej profesii a jeho dcéra študovať vysnívanú medicínu. Po maturite na gymnáziu v Bratislave sa teda všestranne talentovaná, inteligentná a pôvabná mladá dievčina prihlásila roka 1958 na Vysokú školu múzických umení, kde spočiatku študovala herectvo. Už roka 1958 účinkovala v epizódnej úlohe slávneho slovenského filmu Štyridsaťštyri a v rokoch 1962-63 stvárnila hlavnú ženskú postavu vo filme Jánošík režiséra Paľa Bielika. Mala slovansky zaujímavú a pôvabnú tvár, pričom bola herecky nadaná. A predsa sa zakrátko rozhodla otočiť osud iným smerom.

Keďže mala z domu hudobné vedenie, dobre hrala na klavír a po matke zdedila jemný hlas, po semestri štúdia herectva sa prihlásila na talentové skúšky zo spevu. Jej celoživotná profesorka spevu Anna Hrušovská neskôr spomínala, že Lucia spočiatku nemala veľký hlas, ale jej muzikalita a inteligencia ju zaujali natoľko, že sa ju rozhodla učiť. Neoľutovala: Lucia sa stala jej najslávnejšou žiačkou. O ich ľudskom vzťahu krásne vypovedá televízny dokument z roku 1990, nazvaný Stretnutie s Luciou.Anna Hrušovská mala za manžela rakúskeho hudobníka Rudolfa Prosenca – pôvodne prvého hobojistu viedenskej Volksoper, neskôr zakladajúceho člena Slovenskej filharmónie – a tak vedľa manžela automaticky získala rakúske štátne občianstvo. Preto i po roku 1948 mohla voľne cestovať z Bratislavy do Viedne, čo malo mimoriadny význam, keď sa neskôr jej žiačka rozhodla zostať natrvalo v Rakúsku (kde sa postupne usídlili aj dve deti Prosencovcov).

Profesorka Anna Hrušovská (hoci tento titul oficiálne nemala, každý ju počas jej pedagogického pôsobenia takto oslovoval) bola v mladosti popredná koloratúrno-lyrická sopranistka, ktorá do roka 1945 pôsobila najmä v Rakúsku (Volksoper vo Viedni, opera v Grazi), pritom často hosťovala v Prahe, Berlíne, Hamburgu, Lipsku i Bratislave, kde sa napokon v rokoch 1945-1962 stala sólistkou Opery Slovenského národného divadla. Neskôr sa venovala pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení, kde jej roku 1991 udelil rektor titul docentúru. Tak nová vláda odčinila nespravodlivosti minulého režimu a Anna Hrušovská sa dožila uznania svojej pedagogickej práce.Prečo sa vlastne Lucia Popp rozhodla odísť za kariérou do susednej Viedne, keď už v roku 1962 zaujala na Vysokej škole múzických umení ako Philina v Mignon a zakrátko spievala menšie úlohy na národnej opernej scéne? Vo štvrtom ročníku VŠMU (apríl 1963) úspešne predviedla v Slovenskom národnom divadle brilantnú úlohu Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute, no napriek  nespornému talentu vedenie SND váhalo, či má Luciu po absolvovaní školy prijať za sólistku. Nevhodnosť kádrového posudku otca, neistota umeleckej budúcnosti na Slovensku napokon rozhodli, že Lucia – so súhlasom rodičov – sa v roku 1963 rozhodla vycestovať do Viedne (za príbuznými) a predspievať v slávnej Štátnej opere. Mala dvadsaťštyri rokov, pred sebou celý život a azda i umeleckú kariéru, ktorá ju doma nečakala.

V Štátnej opere si ju vypočul Herbert von Karajan, ktorý ju okamžite prijal za elévku. Už  v októbri 1963 spievala vo Viedni Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute a v tom istom zaznamenala roku obrovský úspech v tejto role i v Salzburgu. Prvou samostatne naštudovanou postavou Lucie vo Viedni bola Barbarina vo Figarovej svadbe. Neskôr v tejto Mozartovej opere excelovala ako Zuzanka.Brány domova sa jej emigráciou však zavreli. Po krátkom pôsobení vo viedenskej Štátnej opere sa rozhodla odísť na pár rokov z Viedne do Kolína nad Rýnom, aby čo najrýchlejšie naštudovala veľké úlohy. Kolín jej dal maximálne možnosti. „Nechcelo sa mi zísť z javiska.“ – napísala rodičom o tomto období. Tu vytvorila rad mozartovských postáv pod vedením kvalitných dirigentov i legendárneho operného režiséra Jeana-Pierra Ponella. Niektoré z týchto rolí sme videli v roku 1994 v Bratislave na Medzinárodnom festivale hudobných filmov a videoprogramov Amfion´94, kde bola zvláštna sekcia filmov s Luciou Popp. Vtedy jej udelili in memoriam cenu „Prix Amfion“ za prínos do hudobného a filmového umenia. V réžii Jeana-Pierra Ponella vznikol film Carmina Burana na hudbu rovnomennej kantáty nemeckého skladateľa Carla Orffa. Barbarský charakter diela a jeho filmové spracovanie v ňom kontrastujú s úsekmi, v ktorých svieti čarovný hlas, šarm a ženská krása Lucie Popp.

Počas desiatich rokoch pôsobenia Lucie v Kolíne nad Rýnom sa postupne rozbiehala aj jej svetová kariéra. V roku 1966 debutovala v londýnskej Covent Garden ako Oscar v Maškarnom bále a vo februári 1967 po prvý raz očarila divákov v Metropolitnej opere v New Yorku ako Kráľovná noci. Bola prvou slovenskou speváčkou, ktorá účinkovala na tomto javisku. Scénu a kostýmy do inscenácie Mozartovej opery vytvoril vtedy osemdesiatročný maliar Marc Chagall, ktorý Kráľovnú noci – Luciu Popp – aj vlastnoručne nalíčil. Lucia o tomto predstavení napísala rodičom nasledujúce riadky:

„Bola to veľká vec – azda najvýznamnejšia v mojom opernom živote. Uvedomovala som si zodpovednosť a náročnosť situácie: debut v Met – a s takou rolou! Kvôli Chagallovi celý svet očakával toto predstavenie s napätím. Hľadisko Met je obrovské – tritisícšesťsto miest! Moja šatňa sa podobala skôr apartmánu v noblesnom hoteli – je v nej kúpeľňa a klavír. V tlači boli rôzne názory na predstavenie, ale čo sa mňa týka, môžem byť spokojná. Viete, že nemám vo zvyku sa chváliť – tentoraz to bol však skutočne môj veľký úspech.“

Lucia pripojila k listu rodičom aj riadky pre profesorku Annu Hrušovskú: „Milá Aničenka, zaiste si myslíš, že som na Teba zabudla – opak je však pravdou. Nikdy som na Teba tak intenzívne nemyslela, ako v poslednom čase, nikdy tak nespomínala na všetky Tvoje dobré rady a návody k vysokému „F“. Teraz Ti môžem iba jedno povedať: oplatilo sa!“

Umelecké a životné etapy Lucie Popp opisuje podrobne kniha rakúskej autorky doktorky Ursuly Tamussinovej, nazvaná prosto Lucia. Sú v nej uverejnené aj početné fotodokumenty a listy Lucie rodičom, ktoré preložil do nemčiny otec speváčky. Kniha vyšla v roku 1999, šesť rokov po smrti Lucie Popp. Prezentáciu mala vo viedenskom Centre Herberta von Karajana. Nebola to náhoda, veď s Karajanom sa spája úspešný štart speváčky na svetovej hudobnej scéne, akou Viedeň nepochybne je. Krátko po vyjdení knihy bol v Slovenskom inštitúte vo Viedni spomienkový večer na Luciu Popp, za prítomnosti vzácnych diplomatických a umeleckých hostí, medzi ktorými nechýbal Walter Berry, ktorý s Luciou Popp nie raz vystupoval.Vráťme sa k bilancii umeleckej cesty slávnej koloratúrky, neskôr lyrickej sopranistky, Komornej speváčky (Kammersängerin), ktorá tento významný titul dostala nielen vo viedenskej Štátnej opere, ale aj v bavorskej opere v Mníchove.

Lucia Popp po odchode z Kolína nad Rýnom čoraz častejšie a viacnásobne hosťovala vo Viedni, Paríži, Miláne, Mníchove, New Yorku, ale aj Japonsku, pričom jej nemožno uprieť prvenstvo medzi slovenskými spevákmi, ktorí až po nej začali prenikať do sveta slávnych operných domov. Ale ani bohatstvo a ohlas jej umenia ju nemohli zbaviť túžby po domove, príslovečnej srdečnosti, slovanskej vrúcnosti, skromnosti, s ktorou prijímala narastajúcu slávu v opere i na koncertných pódiách. A keď sa stala rakúskou štátnou občiankou, mohla občas navštíviť rodičov na Slovensku, traduje sa, že chodila za priateľmi aj „na kávičku“ do bufetu Slovenského národného divadla – no domáca operná scéna sa tvárila, že neexistuje. Železná opona nebrala ohľad na svetové renomé sopranistky. Keď koncom sedemdesiatych rokov nahrával v Prahe Supraphon v koprodukcii s firmou Deutsche Grammophon Brahmsovo Nemecké rekviem pod taktovkou Giuseppe Sinopoliho, slovenská sopranistka so zahraničným pasom mohla spoluúčinkovať na nahrávke až po intervencii na najvyšších miestach – v uzavretej budove Rudolfína, bez prístupu odbornej verejnosti…

Doménou Lucie Popp bol najmä Mozart a Richard Strauss. Tu mohla najviac preukázať svoju virtuozitu, neobyčajnú spôsobilosť na zdolávanie krkolomných výšok a ozdôb, pričom si uchovala mäkkosť a farebnosť hlasu. Bola pôvabnou Zerlinou v Donovi Giovannim, Despinou v Così fan tutte, nevinnou Paminou v Čarovnej flaute, ale i zlovestnou Kráľovnou noci, Serviliou v Titovi, Blondou a neskôr Constanzou v Únose zo serailu, Zuzankou a Grófkou vo Figarovej svadbe.

V rokoch vrcholnej koloratúrnej kariéry udivovala ekvilibristikou Zerbinetty v Straussovej Ariadne na Naxe či Talianskej speváčky z Capriccia. Doposiaľ je neprekonanou Sophie zo Straussovho Gavaliera s ružou. Éterickosť tejto postavy vystriedala na vrchole ženskej a speváckej zrelosti rolou Maršalky v tej istej opere. Bola polodetskou Zdenkou i zrelšou Arabellou z opery Arabella od Richarda Straussa.

Bola aj výnimočnou speváčkou talianskych rolí: Rosinou v Barbierovi zo Sevilly, Norinou v Donovi Pasqualovi, Gildou v Rigolettovi, Nannettou vo Falstaffovi, Musettou v Bohéme, či Olympiou v Offenbachových Hoffmannových poviedkach. Po roku 1980 siahla i po mladodramatických partoch: spievala Taťjanu v Eugenovi Oneginovi či Marienku v Predanej neveste – hoci netradične v nemčine, ako si to vyžadovalo viedenské publikum.

Jej spevácke umenie bolo vždy podpreté pôvabným zjavom, hereckým vypracovaním postavy a prirodzeným čarom komplexnej osobnosti. Lucia Popp bola aj veľkou koncertnou umelkyňou. Jej spev bol výrazom duše – a to zrejme ocenili aj Viedenskí filharmonici, ktorí jej udelili Striebornú ružu. Bola Kammersängerin Bavorskej a Viedenskej Štátnej opery a Čestnou členkou Štátnej opery vo Viedni.

K nezanedbateľným postavám v kariére Lucie Popp patria aj klasické operetné role: zvlášť Rosalinda a Adela v Straussovom Netopierovi. Na javisku viedenskej Štátnej opery boli (a sú) klasické operety viedenských majstrov rovnocenne hrané a hodnotené vedľa veľkého operného repertoáru. Často ich vysielala aj rakúska televízia (ORF). Lucia Popp v nich – dokonca spolu s Editou Gruberovou, mladšou, no rovnako slávnou kolegyňou – rozohrali veľkolepú partiu spevu a hereckého komediantstva v najlepšom zmysle slova.

V Záhorskej Vsi, ktorá sa kedysi volala Uhorská Ves, zdobí od 20. novembra 1999 (rok nedožitých šesťdesiatin umelkyne) rodný dom Lucie Popp pamätná tabuľa. Aj ulica, kde dom stojí, sa od spomínaného dňa volá Ulica Lucie Popp. V Bratislave sa zatiaľ nenašla iniciatíva a ulica, ktorú by pomenovali po tejto veľkej dáme svetovej opernej scény. Ešteže bývalý primátor hlavného mesta Slovenské republiky – Bratislavy doktor Peter Kresánek udelil Lucii Popp v roku 1997 Čestné občianstvo in memoriam!

V Bratislave boli dva ročníky medzinárodnej speváckej súťaže s menom Lucie Popp – roku 1996 a 1999. Žiaľ, zanikli, pre nedostatok peňazí a podpory z oficiálnych miest, ale aj malej vytrvalosti v budovaní tradície. Od roka 1995 sa v bratislavskej Redute konali každoročné koncerty Hommage á Lucia Popp. Uvádzalo ich zo zvukového záznamu nežné arioso Lauretty z Pucciniho opery Gianni Schicchi v podaní Lucie Popp. V tej chvíli sa málokto z poslucháčov ubránil dojatiu, hoci ária bola len ouvertúrou hudobného večera. Lucia Popp bola v tej chvíli svojím hlasom znovu prítomná v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie tak, ako kedysi – po páde železnej opony, kedy na pódiu tejto sály prvý raz účinkovala. Posledný koncert Hommage á Lucia Popp bol 29. februára 2004. Iniciátorom koncertov bol intendant a člen komorného orchestra hlavného mesta Bratislavy Cappella Istropolitana – neúnavný Karol Kopernický, ktorý túto ideu pestoval od oficiálnej panychídy za Luciu Popp, ktorá bola v Slovenskom národnom divadle 26. februára 1994.Tých, čo nezabúdajú, potešilo nedávne podujatie školy, ktorá sa viaže s menom Luciinej pedagogičky docentky Anny Hrušovskej – Cirkevného konzervatória v Bratislave. Škola vznikla zo skromných začiatkov roku 1992, s predsavzatím odchovancov docentky Anny Hrušovskej, zachovať jedinečnosť jej vokálnej metodiky pre ďalšie generácie. Spevácky odbor Anny Hrušovskej je dnes jedným z viacerých odborov a špecializácií postupne sa rozrastajúceho Cirkevného konzervatória. Nuž, táto škola – v spolupráci s Ústavom divadelnej a filmovej vedy SAV – pri príležitosti dvadsiateho výročia úmrtia speváčky (16. november 1993, Mníchov) a päťdesiateho výročia umeleckej kariéry Lucie Popp – pripravila 18. novembra 2013 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave koncert žiakov Cirkevného konzervatória na počesť Lucie Poppovej. O živote a umeleckej ceste umelkyne  prehovorila v úvode vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV Mgr. Michaela Mojžišová, PhD.

Na koncerte v Zrkadlovke spievali poslucháči Speváckeho odboru Anny Hrušovskej ukážky z mozartovského operného repertoáru, v ktorom kedysi účinkovala aj Lucia Popp, ďalej dve piesne od Franza Schuberta a ukážku z Orffovej Carminy Burany. Na záver sa premietal záznam zo slávnej mníchovskej inscenácie Straussovho Gavaliera s ružou, v ktorom Lucia Popp a mezzosopranistka Brigitte Fassbaender predniesli krásne dueto Sophie a Octaviana Mir ist die Ehre widerfahren pod taktovkou Carlosa Kleibera. Bolo to dojímavé spomínanie na nezabudnuteľnú, čarovnú speváčku Luciu Popp. Výstava jej fotografií z inscenácií po celom svete bola v ten večer inštalovaná vo foyeri Zrkadlovej siene.Návraty Lucie po roku 1989? Z iniciatívy vtedajšieho šéfa Opery Slovenského národného divadla Juraja Hrubanta bol prvým oficiálnym kontaktom Slovenska s Luciou Popp mimoriadne úspešný koncert vo viedenskom Konzerthause, kde spievala s poprednými sólistami Opery Slovenského národného divadla (7.4.1990), pod taktovkou Ondreja Lenárda. Účinkovala tu spolu s Petrom Dvorkým, Sergejom Kopčákom, Ľubicou Rybárskou, Idou Kirilovou, Evou Jenisovou, Jánom Gallom, Petrom Mikulášom a Jozefom Kundlákom.

V Bratislave sme Luciu Popp zažili „naživo“ vokálne iba na koncernom pódiu v Slovenskej filharmónii. V júni 1990 na Koncerte bez opony vystúpila Lucia Popp spolu so svetoznámym huslistom Gidonom Kremerom a klaviristom Alexisom Weissenbergom na benefičnom koncerte, podporujúcom fenomén slobody. V tom istom roku 1990 účinkovala aj na Bratislavských hudobných slávnostiach, kde s Bamberskými symfonikmi zaspievala Straussove nostalgické Štyri posledné piesne. Bola to Popp hudobná rozlúčka s Bratislavou a Slovenskom, kam sa rada vracala najmä po „zamatovej revolúcii“. Nikto z nás, očarených jej veľkým umením, netušil, že je to posledné stretnutie so speváčkou na domácej pôde…

O tri roky neskôr – 16. novembra 1993 – Lucia Popp ako päťdesiatich štyroch ročná v Mníchove predčasne zomrela. Zákerná choroba ju vytrhla zo života tak rýchlo, že to málokto z jej ctiteľov, ba i priateľov čo len tušil. Lucia o chorobe a konci nehovorila. V knihe Evy Malatincovej a Dory Kulovej Anna Hrušovská (Divadelný ústav a Cirkevné konzervatórium, Bratislava 2012) sa o tom píše (strana 51): „Pani profesorka bola jedným z mála ľudí, ktorí vedeli o vážnosti zdravotného stavu Lucie Poppovej – Luc´, ako ju dôverne volala. Na jednom z jej posledných predstavení Così fan tutte si všimla, že často pokašliavala.

Lucia sa sťažovala, že je stále zahlienená, hoci je to pri speve neprekáža. Hlieny spôsobovali metastázy rozšírené v pľúcach. V septembri 1993 mala Lucia piesňový recitál s americkým klaviristom Irwinom Gageom. Cestou na pódium bolo treba prekonať schodíky, po ktorých jej pomáhali dvaja zriadenci. Ku klavíru išla sama, celý recitál spievala skvelo. Bola to jej rozlúčka s Viedňou a s priateľmi. Keď sa jej pani profesorka pýtala, či má problémy s kĺbmi, Lucia jej povedala celú pravdu o postupujúcej rakovine. Metastázy zasiahli mozgové centrá, v dôsledku čoho strácala rovnováhu. Istú nádej, ale zároveň aj veľké riziko, predstavoval chirurgický zásah. Lucia sa rozhodla pre operáciu v Mníchove. Musela podpísať reverz, že si je vedomá všetkých rizík, spojených s operáciou. S Annou (poznámka autorky: Hrušovskou) sa rozprávali tiež o závete. Lucia chcela škole odkázať svoje noty a klavír Steinway. Rovnako ako pred operáciou, tak i po nej si pani profesorka s Luciou často telefonovali. V novembri 1993, tesne pred Luciinými narodeninami, ju išla Anna navštíviť do nemocnice. Lucia bola milá, veselá, vo vkusnej parochni, zdalo sa, že všetko dobre dopadlo. Privítala Annu so slovami: „Tak, vidíš, tu som! Z klavíra nebude nič.“ Ukázala jej zahojenú ranu na hlave, z ktorej vyrastali nové čierne vlasy. Rozlúčili sa s tým, že sa určite uvidia. Volali si každý deň. V posledný deň Luciinho života zdvihol telefón jej manžel Peter Seifert, ktorý oznámil, že sa jej stav veľmi zhoršil. O pár hodín zavolal pani profesorke, že nás Lucia opustila.“Miestom posledného odpočinku Lucie Popp je bratislavský cintorín Slávičie údolie, kde odpočíva vedľa svojej matky a otca.

Ani čas nezmazal spomienky na pôvabnú tvár tejto jedinečnej svetovej primadony, na jej osobnosť, vyžarujúcu radosť, pohodu, milotu a najmä očarujúce vokálne umenie.

Vďaka modernej zvukovej technike nám zostal zachovaný jej hlas na sto štyridsiatich piatich platňových tituloch, z čoho je štyridsať operných celkov.

Foto archiv