Zlaté hlasy slovenské opery: Lucia Poppová

  1. 1
  2. 2
  3. 3

V Bratislave boli dva ročníky medzinárodnej speváckej súťaže s menom Lucie Popp – roku 1996 a 1999. Žiaľ, zanikli, pre nedostatok peňazí a podpory z oficiálnych miest, ale aj malej vytrvalosti v budovaní tradície. Od roka 1995 sa v bratislavskej Redute konali každoročné koncerty Hommage á Lucia Popp. Uvádzalo ich zo zvukového záznamu nežné arioso Lauretty z Pucciniho opery Gianni Schicchi v podaní Lucie Popp. V tej chvíli sa málokto z poslucháčov ubránil dojatiu, hoci ária bola len ouvertúrou hudobného večera. Lucia Popp bola v tej chvíli svojím hlasom znovu prítomná v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie tak, ako kedysi – po páde železnej opony, kedy na pódiu tejto sály prvý raz účinkovala. Posledný koncert Hommage á Lucia Popp bol 29. februára 2004. Iniciátorom koncertov bol intendant a člen komorného orchestra hlavného mesta Bratislavy Cappella Istropolitana – neúnavný Karol Kopernický, ktorý túto ideu pestoval od oficiálnej panychídy za Luciu Popp, ktorá bola v Slovenskom národnom divadle 26. februára 1994.Tých, čo nezabúdajú, potešilo nedávne podujatie školy, ktorá sa viaže s menom Luciinej pedagogičky docentky Anny Hrušovskej – Cirkevného konzervatória v Bratislave. Škola vznikla zo skromných začiatkov roku 1992, s predsavzatím odchovancov docentky Anny Hrušovskej, zachovať jedinečnosť jej vokálnej metodiky pre ďalšie generácie. Spevácky odbor Anny Hrušovskej je dnes jedným z viacerých odborov a špecializácií postupne sa rozrastajúceho Cirkevného konzervatória. Nuž, táto škola – v spolupráci s Ústavom divadelnej a filmovej vedy SAV – pri príležitosti dvadsiateho výročia úmrtia speváčky (16. november 1993, Mníchov) a päťdesiateho výročia umeleckej kariéry Lucie Popp – pripravila 18. novembra 2013 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave koncert žiakov Cirkevného konzervatória na počesť Lucie Poppovej. O živote a umeleckej ceste umelkyne  prehovorila v úvode vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV Mgr. Michaela Mojžišová, PhD.

Na koncerte v Zrkadlovke spievali poslucháči Speváckeho odboru Anny Hrušovskej ukážky z mozartovského operného repertoáru, v ktorom kedysi účinkovala aj Lucia Popp, ďalej dve piesne od Franza Schuberta a ukážku z Orffovej Carminy Burany. Na záver sa premietal záznam zo slávnej mníchovskej inscenácie Straussovho Gavaliera s ružou, v ktorom Lucia Popp a mezzosopranistka Brigitte Fassbaender predniesli krásne dueto Sophie a Octaviana Mir ist die Ehre widerfahren pod taktovkou Carlosa Kleibera. Bolo to dojímavé spomínanie na nezabudnuteľnú, čarovnú speváčku Luciu Popp. Výstava jej fotografií z inscenácií po celom svete bola v ten večer inštalovaná vo foyeri Zrkadlovej siene.Návraty Lucie po roku 1989? Z iniciatívy vtedajšieho šéfa Opery Slovenského národného divadla Juraja Hrubanta bol prvým oficiálnym kontaktom Slovenska s Luciou Popp mimoriadne úspešný koncert vo viedenskom Konzerthause, kde spievala s poprednými sólistami Opery Slovenského národného divadla (7.4.1990), pod taktovkou Ondreja Lenárda. Účinkovala tu spolu s Petrom Dvorkým, Sergejom Kopčákom, Ľubicou Rybárskou, Idou Kirilovou, Evou Jenisovou, Jánom Gallom, Petrom Mikulášom a Jozefom Kundlákom.

V Bratislave sme Luciu Popp zažili „naživo“ vokálne iba na koncernom pódiu v Slovenskej filharmónii. V júni 1990 na Koncerte bez opony vystúpila Lucia Popp spolu so svetoznámym huslistom Gidonom Kremerom a klaviristom Alexisom Weissenbergom na benefičnom koncerte, podporujúcom fenomén slobody. V tom istom roku 1990 účinkovala aj na Bratislavských hudobných slávnostiach, kde s Bamberskými symfonikmi zaspievala Straussove nostalgické Štyri posledné piesne. Bola to Popp hudobná rozlúčka s Bratislavou a Slovenskom, kam sa rada vracala najmä po „zamatovej revolúcii“. Nikto z nás, očarených jej veľkým umením, netušil, že je to posledné stretnutie so speváčkou na domácej pôde…

O tri roky neskôr – 16. novembra 1993 – Lucia Popp ako päťdesiatich štyroch ročná v Mníchove predčasne zomrela. Zákerná choroba ju vytrhla zo života tak rýchlo, že to málokto z jej ctiteľov, ba i priateľov čo len tušil. Lucia o chorobe a konci nehovorila. V knihe Evy Malatincovej a Dory Kulovej Anna Hrušovská (Divadelný ústav a Cirkevné konzervatórium, Bratislava 2012) sa o tom píše (strana 51): „Pani profesorka bola jedným z mála ľudí, ktorí vedeli o vážnosti zdravotného stavu Lucie Poppovej – Luc´, ako ju dôverne volala. Na jednom z jej posledných predstavení Così fan tutte si všimla, že často pokašliavala.

Lucia sa sťažovala, že je stále zahlienená, hoci je to pri speve neprekáža. Hlieny spôsobovali metastázy rozšírené v pľúcach. V septembri 1993 mala Lucia piesňový recitál s americkým klaviristom Irwinom Gageom. Cestou na pódium bolo treba prekonať schodíky, po ktorých jej pomáhali dvaja zriadenci. Ku klavíru išla sama, celý recitál spievala skvelo. Bola to jej rozlúčka s Viedňou a s priateľmi. Keď sa jej pani profesorka pýtala, či má problémy s kĺbmi, Lucia jej povedala celú pravdu o postupujúcej rakovine. Metastázy zasiahli mozgové centrá, v dôsledku čoho strácala rovnováhu. Istú nádej, ale zároveň aj veľké riziko, predstavoval chirurgický zásah. Lucia sa rozhodla pre operáciu v Mníchove. Musela podpísať reverz, že si je vedomá všetkých rizík, spojených s operáciou. S Annou (poznámka autorky: Hrušovskou) sa rozprávali tiež o závete. Lucia chcela škole odkázať svoje noty a klavír Steinway. Rovnako ako pred operáciou, tak i po nej si pani profesorka s Luciou často telefonovali. V novembri 1993, tesne pred Luciinými narodeninami, ju išla Anna navštíviť do nemocnice. Lucia bola milá, veselá, vo vkusnej parochni, zdalo sa, že všetko dobre dopadlo. Privítala Annu so slovami: „Tak, vidíš, tu som! Z klavíra nebude nič.“ Ukázala jej zahojenú ranu na hlave, z ktorej vyrastali nové čierne vlasy. Rozlúčili sa s tým, že sa určite uvidia. Volali si každý deň. V posledný deň Luciinho života zdvihol telefón jej manžel Peter Seifert, ktorý oznámil, že sa jej stav veľmi zhoršil. O pár hodín zavolal pani profesorke, že nás Lucia opustila.“Miestom posledného odpočinku Lucie Popp je bratislavský cintorín Slávičie údolie, kde odpočíva vedľa svojej matky a otca.

Ani čas nezmazal spomienky na pôvabnú tvár tejto jedinečnej svetovej primadony, na jej osobnosť, vyžarujúcu radosť, pohodu, milotu a najmä očarujúce vokálne umenie.

Vďaka modernej zvukovej technike nám zostal zachovaný jej hlas na sto štyridsiatich piatich platňových tituloch, z čoho je štyridsať operných celkov.

Foto archiv 

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments