Zpěv je o citech
Spev je o citoch
Rozhovor s československou opernou divou Magdalénou Blahušiakovou
Zdalo sa mi, že to bolo pred nedávnom, keď som na JAMU v Brne organizoval galakoncert pre ročník umelcov, ktorí sa zapísali nielen do dejín brnianskej opery. K brnianskym pedagógom, sopranistke Jaroslave Jánskej a režisérke Alene Vaňákovej, sa pripojila z Bratislavy ich bývalá kolegyňa z Janáčkovej opery Magdaléna Blahušiaková. Bohužiaľ Daniela Suryová už nebola medzi nami. A basista Jan Hladík nič sláviť nechcel. Bude to už ale pekne dávno, veď v tomto roku opäť títo umelci oslavujú okrúhle životné jubileum.
Magdaléna Blahušiaková by sa čo do šírky svojho repertoáru (ktorý tu podrobne spracovali ctení kolegovia – vynikajúca teatrologička Terézia Ursínyová – zde, a pamätník zlatej éry brnianskej opery Mojmír Weimann – zde) stala na západe primadonou porovnateľnou s dnešnými opernými – mediálnymi hviezdami. Ale režim jej talentu neprial a tak nemohla bez emigrácie preniknúť na významné scény tak, ako jej slovenské kolegyne Lucia Popp a neskôr Edita Grúberová. V jej živote je niekoľko fascinujúcich momentov, ktoré sú podobné s fatálnymi zlomami jej operných hrdiniek. Napriek tomu zostala prívetivým, rýdzo umeleckým a charakterným človekom. Bez manierov primadon, či seba okázalej prezentácie. Milovali ju nielen publikum, ale aj maskérky, garderobierky, celé divadelné zákulisie. Teraz ju milujú a obdivujú jej žiaci, pre ktorých je viac než len pedagógom spevu. Chcel som s ňou pre čitateľov Opery Plus pripraviť rozhovor, ktorý by obsiahol aspoň časť jej bohatého vnútorného sveta, jej vedomostí. Umelkyňa, ktorá trávi každú voľnú chvíľu (takže to znamená celý deň) na Vysokej škole múzických umení so svojimi žiakmi, nerada hovorí o sebe. O svojich úspechoch. Aj mená svojich žiakov, prezradila len kvôli ich reklame, nie svojej. Na niektoré otázky radšej neodpovedala, zdôvodnila to jednoducho a múdro: „bolo by to neefektívne“. Našťastie milovníci opery môžu získať jasný obraz o nielen vokálnom talente tejto slovenskej umelkyne vďaka mnohým nahrávkam. Nezabudnuteľné je jej CD talianskych operných duet, profilová LP platňa, trochu nepovšimnutý CD komplet Její pastorkyně. Aj v televízii sa mihnú z času na čas operné filmy: strhujúca Katarína Izmajlovna, Svätopluk, v ktorom práve vďaka mimoriadnemu hereckému talentu zostala v obsadení pre film i speváčka, legendárna Věžníkova Její pastorkyňa, medailón operných árií v produkcii Slovenskej televízie a ďalšie. Vznikol rozhovor, ktorý nie je plný prázdnych viet, ale je orientovaný na to, čo je pre oslávenkyňu podstatné: opera, spev, talent, interpretácia a práca. Čo by umelkyňa dodala o sebe? „Milujem talianskych maliarov 15. storočia, Michelangela, francúzskych surrealistov, Cézanna a súčasných slovenských maliarov.“ Ale neprebiehajme a poporiadku…
Váš život sa podobá skutočne dramatickej talianskej opere. Čo vás napadá, keď sa teraz dívate späť a bilancujete?
Utieklo to ako voda. Ja mám len nádherné pocity čo sa týka práce, komunikácie v opernom a muzikantskom svete. Mala som nádhernú spoluprácu s veľkými osobnosťami a výbornými kolegami.
Ako ste sa dostali k spevu a potom k spevu opernému?
Nenapadlo ma ísť študovať spev. Ja som chcela byť akademická maliarka – ale zrejme toho talentu toľko nebolo a asi to tak malo byť. Moja mama sa snažila, aby som išla aspoň predspievať niekomu na konzervatóriu, lebo vraj som mala zaujímavý hlas a podarilo sa.
Aké to bolo pre mladú ženu z Československa odísť študovať do Bulharska a potom do Talianska?
Moja pedagogička – bulharská mezzosopranistka Táňa Coková, čo ma viedla počas celého štúdia mi navrhla, že by som mohla ísť na štipendium do Sofie a to sa asi prvýkrát v tej dobe podarilo. Naštudovala som u nej asi päť celovečerných operných partov, ktoré sa mi neskôr veľmi hodili. Potom som bola na dvojmesačných operných kurzoch v Benátkach, ktoré viedla operná diva Gina Cigna. Bolo to pre mňa nesmierne bohaté poznávanie. Veľmi ma lákalo zostať v Štúdiu milánskej La Scaly, ale musela by som emigrovať a to som nebola schopná urobiť vzhľadom k dôsledkom pre celú rodinu v bývalom režime.
Sklamalo vás keď vás nevzali do SND? Absolvovali ste nejaké predspievanie alebo vás odmietli len tak?
V SND nemali záujem ma v tej dobe angažovať.
Prijali vás do brnianskej opery, ktorá bola vtedy na výslní, svetové premiéry opier Šostakoviča, Prokofieva, Martinů, európske premiéry, prvé uvedenia opier v ČR, silná generácia dirigentov, režisérov, kolegov. Čo ste si vtedy hovorili? Boli ste spokojná?
Do brnianskej opery som dostala pozvanie od profesora Františka Jílka a Václava Věžníka. Ponúkli mi rolu Santuzzy. Bola som nesmierne šťastná. Sadla som na vlak a cestovala som do Sofie za svojou profesorkou a dva týždne som na tejto partii intenzívne pracovala. Myslím, že to bol pre mňa šťastný rok po všetkých stránkach. Nasledovala práca s vynikajúcimi umelcami a dirigentskými i režisérskym osobnosťami (František Jílek, Jan Štych, Václav Nosek, Jiří Pinkas, Václav Věžník, Miloš Wasserbauer a iní). Dramaturgia bola tiež úžasná (Szokolay – Krvavá svadba, Berg – Wozzek a iné). No nič lepšie si interpret, ktorý chce naplniť svoj život spevom, hudbou a divadlom, nemôže priať. Brnianske divadlo mi poskytlo mimoriadne nádherné podmienky na plnohodnotnú, kvalitnú a zaujímavú prácu, za čo som im i teraz vďačná.
Presun v žití, bývaní, v práci, v tej dobe nebol problémom. Samozrejme financie boli minimálne, zohnať podnájom problematické. Asi mesiac som dochádzala do Bratislavy a prebývala som v šatni v opere celý deň až do noci. Videla som každé predstavenie a tým sa aj obohatili moje znalosti, čo sa týkalo herectva, muzikálnosti a iných poznatkov.
Kto vás v tejto dobe najviac ovplyvnil?
Najväčší vplyv na mňa malo už spomínané vynikajúce spoločenstvo dirigentov, režisérov, kolegov, personálu, kde som získala veľa priateľov, medzi ktorými sú až doteraz moji vynikajúci priatelia. V neposlednom rade to bolo aj obecenstvo, ktoré navštevovalo špeciálne len moje predstavenia a i z nich mám doteraz niekoľko priateľov.
V Brne ste vytvorili neskutočne obsiahly repertoár. Mnoho divákov si určite ešte pamätá vašu Santuzzu, ktorú sme už spomenuli, v tej sugestívnej inscenácii skoro ako pocte talianskemu filmovému neorealizmu. Potom samozrejme prišli ďalšie roly – Verdi, Puccini, Wagner, ale i Mozart, Smetana…
Môj repertoár bol skutočne bohatý. Cez taliansku, nemeckú, českú a inú svetovú tvorbu, ktorú na malom priestore nemôžem vymenovať. Bola to veľmi zaujímavá práca.
Keď som hovoril v úvode, že váš život je ako príbeh veľkej opery, osudu umelkyne síce v malom štáte, ale porovnateľný napríklad s dramatickým životom Callasovej… v Brne vás postihla prvá osobná veľká strata. Ako sa človek vyrovná s tým, keď má úspech na javisku, ale v súkromí stratí milovaného človeka?
V živote sa stávajú nepredvídané veci a človek musí zapnúť všetku možnú i nemožnú energiu, aby veci zvládol a pokračoval ďalej.
A čo to prirovnanie ku Callasovej? Vnímali ste to niekedy? Máte rada Callasovú?
Čo sa týka Callasovej… Bola mojim technickým speváckym vzorom s veľmi zaujímavou farbou. Taktiež pani Tebaldiová, ktorá oplývala mimoriadnym citovým zanietením.
V Brne kolujú legendy o vašej Mimi, Manon Lescaut, Čo-Čo-San, Judite v Bartókovom Hrade kniežaťa Modrofúza, dnes zabudnutej opere Hálka, Kateřině v Řeckých pašijích a ďalších rolách. Ktorá z nich vám bola najbližšia?
No najbližšia… Všetky, ktoré som v tej dobe stvárňovala ma napĺňali a hnala ma snaha objaviť a naplniť ich čo najzaujímavejšie v ich komplexe. Inklinovala som k talianskej opere, hlavne k spôsobu spievania tohto štýlu, ale obľubovala som symbiózu spevu a divadla, teda moderné súčasné herecké vyjadrovanie bolo pre mňa nesmierne dôležité a zaujímavé.
Zvláštnu kapitolu tvorí Jenůfa, ktorá je zachytená aj v televízii. Nezabudnuteľná scéna ako skutočne plačete, kritikmi obdivovaný prerod od „holky, ktorá se nese jak holba máku“ na ženu s „pošramoceným lícem“, až k strhujúcemu záveru opery…
Na akúkoľvek postavu, ktorú stvárňujete, si musíte nájsť adekvátny spôsob interpretácie. Keďže spev je o citoch a v akejkoľvek podobe to bude najzaujímavejší prístup ku stvárňovaniu, tak to bolo aj s Jenůfou. Musím sa priznať, že táto postava so svojim veľkým množstvom citových premien ma veľmi naplňovala.+++
===V bývalom režime ste nemohli cestovať tak, ako môžu dnešní speváci, ale nejaké hosťovania však boli možné hlavne v krajinách so spriazneným režimom, napríklad na Kube. Kde sa vám najviac páčilo?
Hosťovala som v rôznych krajinách. Aj v Amerike v Carnegie Hall v New Yorku, Taliansko, Španielsko, Nemecko, Sovietskom zväze, Čína, Kórea i na Kube a v ďalších krajinách so zážitkami na celý život, na ktoré rada spomínam.
A aké to bolo pocitovo, dostať takú ponuku? Cesta od pozvania až po to, že človek mohol vycestovať, bola určite dlhá a tŕnistá. Je pravda, že agentúry (napríklad Pragokoncert) brali umelcom viac než 50 percent zahraničných honorárov?
Nechcem sa púšťať do žiadnych kritík, nemá to význam, keby bolo čo by, bolo. Čo sa týka mojich eventuálnych úspechov, je to len môj dojem. Vtedy bola doba veľmi priaznivá (rok 1968-69), myslím, že by som určite uspela. Pragokoncert… Honoráre boli skutočne minimálne a bola som rada, že som sa mohla v ďalekej cudzine prezentovať.
Keď konečne prišlo pozvanie do SND a vy ste sa vrátili do Bratislavy, nebola to škoda? Dala vám Bratislava umelecky to čo Brno?
Bola som rada, že som dostala ponuku na angažmán do SND v Bratislave. Dostala som prekrásne príležitosti, spolupracovala som s vynikajúcim Tiborem Frešom, Júliem Gyermekom, Miroslavem Fischerom, Branislavem Kriškom. Bola to doba, keď sa tam inscenovali veľké operné diela. Potom prišli zaujímavé ponuky interpretovať Ježibabu a Cudziu kňažnú jeden večer v réžii Miroslava Fischera, čo bolo pre mňa úžasné. Alebo stvárnenie partu Eboli v Carlosovi, či postava Carmen. Boli to pre mňa mimoriadne výzvy.
Čo pre vás znamená operná réžia a operné herectvo? Napríklad vtedy a dnes, keď sledujeme skoro akrobatické výkony spevákov na javisku a rozdiel medzi činohrou a operou sa zmazal. Režijná koncepcia v mnohých prípadoch prevláda nad hudobným naštudovaním.
Mám rada moderné myslenie aj na javisku, ale opera je o muzike. Je super, keď je réžia nápaditá, ale hudba sa nemôže vytratiť. Väčšina činoherných režisérov má na prvom mieste texty, hru, drámu, ale zabúdajú na hudobný part. Zaujímavá bola spolupráca s režisérom Bednárikom. Mal zmysel pre hudbu a to bolo veľmi prínosné.
Ako spomínate vy na brnianskych režisérov Miloša Wasserbauera, Evalda Schorma, Milana Páska?
Brnianski režiséri boli každý iní. Wasserbauer mal rád a vedel vytvoriť veľké bloky a davové scény, napríklad Otello. Spolupráca s ním bola inšpirujúca. S Evaldom Schormom som pracovala na postave Madama Buterfly. Mal veľký zmysel pre detail, nakoniec bol to filmový režisér a svetová osobnosť. Najviac príležitostí pracovať som mala s Věžníkom. On sám bol výborný herec, vždy vedel čo chce a vedel speváka vyburcovať k mimoriadnemu výkonu. Bol to prvý režisér, s ktorým som mala tú česť pracovať v inscenácii Sedliacka česť, čo bolo moje debutové predstavenie. Je pre mňa nezabudnuteľný a je to veľká osobnosť československého divadelníctva.
Dnes majú speváci problém vyrovnať sa s obrovským priestorom javiska a hľadiska Janáčkovej opery. Je nejaké tajomstvo ako sa to dá?
Spevák musí perfektne ovládať techniku spevu a musí správne usmerňovať nosnosť a rezonanciu svojho hlasového materiálu. Forsírovanie v nijakom prípade nepomôže. Vysoký priestor je vždy lepší ako plochý nízky strop, ale samozrejme za to sú zodpovední architekti a akustici. Starí majstri vedeli postaviť vynikajúce akustické priestory.
Vaša životná kapitola sama o sebe je Verdi: Abigail, Desdemona, Alžbeta, Amélia, Violetta, Nanetta, Leonora, Eboli, Aida, koncertne mnohé árie z iných majstrových opier… Čím je Verdi okrem spevnosti taký fascinujúci?
Verdi má nezabudnuteľnú melodiku, oplýva bohatou invenciou vo svojej tvorbe. Ani neviem, ktorý iný by mu bol podobný. Vie vytvoriť hudobnú citovú farebnosť, ktorá je adekvátna situácii. Je jedinečný.
Možno niektoré vaše tajné sny pred pätnástimi rokmi boli Turandot, Kostelnička a Emilia Marty. Nie je vám ľúto, že zostali len snami?
Turandot som už začala študovať s dirigentom Lenárdom, ale žiaľ ešte pred uvedením sa ten titul stiahol. Kostelníčku som naštudovala s režisérom Chudovským pre Banskú Bystricu, ale táto snaha tiež nebola naplnená. Emília Marty žiaľ nebola ani v dohľade, čo mi je naozaj ľúto.
Zaspievali ste zaujímavé spojenia i vzrušujúce odbočky do iného hlasového oboru: napríklad Carmen, Alžbeta – Venuša, Rusalka, Cudzia kňažná s Ježibabou, Giuletta… Okrem hereckých a vokálnych príležitostí bol to váš sen?
Túto tému som už spomínala, ale veľmi dobre som sa cítila v speváckej polohe, v ktorej sa pohybuje Eboli. Ale že by to bol môj sen, to ani nie. Bola to krásna príležitosť pre mňa veľmi poučná, som za ňu vďačná.
Keď sa človek tak detailne ako vy zaoberá osudmi ako Katarína Izmajlovna, Tosca, Rusalka, Ľutomíra, Katrena … poznamená ho to v osobnom živote?
Skôr každá osobnosť čerpá zo svojich životných skúseností a potom má možnosť širokú škálu citov vyjadriť.
Nikdy som nikomu nenadbiehala a som veľmi spokojná.
So speváckou kariérou ste sa v Bratislave rozlúčili skoro nenápadne Toscou bez ansámblovej skúšky, narýchlo, o ktorej skoro nikto nevedel. Prečo si doma nevážime spevákov a umelcov, ktorí pracujú, ktorí niečo dokázali… ?
Táto otázka nie je pre mňa, ale pre tých čo sú na postoch, ktoré by to mali prezentovať.
Čo vás napadne teraz, keď idete na premiéru do novej budovy SND alebo do Janáčkovho divadla a samozrejme do historickej budovy SND?
Bola by som si rada zaspievala v tomto novom priestore SND, ale všetko raz končí a musí sa cez to každá osobnosť preniesť.
Myslíte, že má v živote priestor smútiť za tým čo bolo?
Čo bolo, bolo, môžete len spomínať, aké to bolo zaujímavé.
Nie je vám ľúto, že ste nemali rodinu? Že až po dlhoročnej práci máte v Bratislave malý domček….
V živote sa stanú veci, ktoré nemôžete ovplyvniť a potom ide len o vašu silu a energiu, s ktorou sa s tým viete vyrovnať. Mám širokú rodinu a partnera, ktorý stojí za mnou. Celý náš spoločný život ho zaujíma moja práca a enormne ma podporuje. Takže po tejto stránke som veľmi spokojná.
Dnes je opera v mnohých metropolách sveta na výslní. V Česku a Slovensku sa ale po revolúcii vytrácala z verejného záujmu, až to dospelo k dnešnej situácii. Čo je podľa vás potrebné? Zmenil sa natoľko život ľudí, že už kultúru tohto typu nepotrebujú?
Teraz sú iné priority a myslím si, že je to na dramaturgoch a šéfoch opier, aby ponúkli nové formy, zaujímavé poňatia inscenácií k prilákaniu publika. To vyžaduje i perfektných spevákov – hercov s kvalitnou interpretáciou.
Máte radosť zo svojich žiakov? Je možné dnes vychovať vynikajúceho absolventa, keď prevádzka divadiel je taká nemilosrdná? Zmenil sa životný štýl, ktorý nezdravo vplýva na hlasovú hygienu…?
Som šťastná, že sa mi podarilo vychovať výborných spevákov, ktorí sa uplatnili na divadelných a koncertných pódiách doma i v zahraničí. Je to pre mňa zadosťučinenie, že sa nestratili a naďalej sa prezentujú vo svojej profesii. Teraz všetko naberá iný smer a každý si musí rozmyslieť, či má dosť talentu a energie na presadenie sa.
Môžete niektorých spomenúť?
Moji absolventi sa uplatnili v opernom a koncertnom svete, Jana Bernátová (Bratislava, Praha, Švajčiarsko), Peter Mazalán (Mníchov, Rakúsko), Ondrej Šaling ( Bratislava, Brno, Nemecko), Ivana Rusko (Zürich, Francúzsko), Jana Borková (Ostrava), Ján Rusko (Zürich, Francúzsko), Iveta Korda (Praha, Brno, Nemecko, Bratislava), Katarína Sroková (Bratislava, Košice), Michal Mačuha (Praha, Švédsko), Martin Mikuš (Bratislava), Ľubo Popík (Bratislava, Banská Bystrica), Robert Smiščík (Košice, Banská Bystrica), Zdenka Furmančoková (Nemecko), Klaudia Derner-Račič (Bratislava, Praha, Francúzsko) a ďalší.
Ste optimistický a priateľský, otvorený človek, ako ste zvládli divadelné intrigy, boje o premiéru, nesympatie dirigentov, režisérov, kolegov…?
Ak ste otvorený a priateľský človek, máte štipku diplomacie a hlavne trpezlivosti, musíte zvládnuť aj náročné situácie, ktoré sa vyskytujú v živote. Nikdy som nešla do konfliktu.
„Žila som pre umenie, žila som pre lásku“, spieva vaša Tosca. vaša Aida spieva „buď zbohom zem, údolie sĺz“, vaša Rusalka spievala “Bůh tě pomiluj“… čo by zaspievala Magdaléna Blahušiaková?
Ani nenachádzam slov, ale každému prajem prekrásne a hlboké muzikantské a herecké zážitky.
Ďakujem za rozhovor.
Foto archiv NDB
Ďakujem Jitke Novákovej z Archivu umělecké dokumentace NDB, s ktorou sme prešli značný počet krabíc, aby sme našli fotografie umelkyne, ktoré zachytili kúzlo jedinečného okamihu na javisku.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
