Baletní panorama Pavla Juráše (88)

Tentoraz:
– Najlepší súbor uplynulej sezóny
– ChaOtica ako extravagantné pokušenie contemporary sveta
– Smrť v Benátkach pre pokročilých
– Syndróm Anny Kareniny
– Košickí tanečníci vedia lietať
***

Tri Baletné panorámy priniesli zaujímavé myšlienky šéfov baletných súborov, ich zhodnotenie sezóny, ktorá v júni skončila a výhľad do sezóny novej, na ktorej počiatku sa nachádzame. V rámci tohto bilancovania, bez nejakého subjektívneho vypočítavania udalostí v jednotlivých divadlách ako sa to rado činí, by som rád upozornil na jeden výnimočný baletný súbor. Sledoval som ho celú sezónu. Napriek nevysokému rozpočtu vyprodukoval tri premiéry, čo je k veľkosti súboru i diváckej základni nadštandardný výkon. Prizval dokonca zahraničných tvorcov, pretože nemá šéfa, ktorý si rád sám zachoreografuje. Obsadenie súboru nie je prvoplánovo medzinárodné, ale stavia na kvalite a výrazných typoch jednotlivých členov, pre ktorých potom šéf a dramaturgia hľadá zaujímavé úlohy. Úlohy nielen vhodné typovo, ale aj kontrastné, aby tanečníci mali možnosť rásť a posúvať sa. Ak ste na to ešte neprišli, čo asi nie je také jednoduché, myslím na baletný súbor Štátneho divadla v Košiciach. Súbor vedie Andrii Sukhanov. V porovnaní s podobnými súbormi v troj súborovom divadle bohužiaľ či „hurá“ prevalcoval i väčšie súbory, „nielen“ na Slovensku. Kedysi sa s obľubou jazdilo do Tatier či až do Košíc nočnými rýchlikmi z Prahy. Ono nejaké vlaky ešte sú, aj lehátkové a tak by som mnohým, ktorí si myslia, že majú v svojom mestečku národný poklad a tituly, ktoré ich súbor hrá sú spracované lepšie než v Paríži či Petrohrade, doporučoval si zájsť na výlet. Práve do Košíc. Ak si niekto myslí, že Sukhanovovi a možno Košiciam nadržiavam, môže sa vrátiť do nedávnej histórie a prečítať si jeden z najdramatickejších rozhovorov, ktoré Opera Plus zverejnila (tu).

Medzinárodný svetobežník, hľadač svojej javiskovej pravdy Pál Frenák naštudoval na košickej scéne balet s jasným názvom ChaOtica. Na javisku vznikla pôsobivá šikma, ktorá prudko stúpa. Už táto zmena priestoru a jeho dynamiky, tak podstatnej pre tanečníkov a tanec, definuje podobu diela. Choreograf predvádza niekedy opakované či zmnožené divy. Tanečníci od klasiky či neoklasiky prekračujú hranice do súčasného contemporary tanca. Nie je treba lineárny príbeh, vzťahy, trojuholníky zadefinované, dá sa hrať aj s materiálom naturálnym – priamo tanečníkmi, tak ako sú. Fyzicky obťažné tancovanie ukázalo súbor hneď na počiatku sezóny vo vynikajúcej fyzickej a technickej kondícii. Tanečníci vyzlečení z dekoratívneho kostýmu, dokonca vyzutí nielen zo špičiek ale úplne na boso, na súčasnú hudbu pre balet predvádzajú oslnivý ponor do ducha choreografickej poetiky Frenáka.Ten funkčne využíva ich dispozície čo do rozsahu dolných končatín a vytvára tak, priznajme názvu opodstatnenie, chaotický či apokalyptický obraz akého sci-fi sveta. Technicky dokonale remeselne dotiahnutá scénografia, kedy tá šikma pôsobí ako jednoliaty nádherný výtvarný sochársky objekt a nie divadelná kašírka, v sugestívnom svetelnom designe hypnoticky vysiela svoje fluidum. Uhol zakrivenia umožňuje pôsobivé figúry na vrchole, kĺzanie, šmýkanie sa, zavesenie, prepadanie cez jej okraj do prázdnoty. Súčasné obľuby v transmutáciách i travestiách myšlienok, pohlaví, semiotických klišé vedú Frenáka k výtvarným a obrazovým šokom, keď sa napríklad pôvodne bosé dievky prezentujú na podpätkoch, z bielej šikmy vyrastie muž v bielej sukni, ktorý na jej hrane onanuje za zvukov vírenia možno tretej svetovej vojny. Keď sa už tento zvukový tlak zdá neúnosný, prichádza raj. Šumivé bzučanie hudby sa zmení na lahodnú vokálnu klasiku ako z elyzejských polí a nastane krátky obraz, ktorý je jedným z najkrajších v uplynulej sezóne. Trojica mužov sediacich na vrchole šikmy podivuhodným spôsobom bez toho, aby pracovali ich ruky a skazili trik, necháva levitovať vykostenú dievku. Tá sa ako krivka vĺn vznáša pred nimi. V Košiciach vedia lietať, čo potvrdí v ďalšej premiére Ondrej Šoth, keď nechá mŕtve dievčatko Aschenbacha temným priestorom, ktorý zaberá Styx, odletieť do neba. A keď jej matke žiaľom pukne srdce, vďaka triku dovedenému k dokonalosti, odletí za ňou i ona.

ChaOtica – táto vtipná fantasy krížovka, ktorú by ochotne predviedli v MuseumsQuartier vo Viedni, za ktorej poetiku a obrazovú sýtosť by sa nehanbil Akram Khan či Forsythe, dáva každému možnosť vylúštiť tajničku. Chýbajúcich slov je mnoho, tak ako je mnoho políčok, ktoré sa zjavujú na tomto bielom archu. Pohybovo vydarená je dvojica dvoch mužov, ktorí majú spolu nejaký problém a pravidelne sa vracajú. Nato, že sa skoro nikdy neodlepia od zeme je ich choreografické hranie veľmi inteligentné a nápadité. Maksym Sklyar a Peter Rolik ich obdivuhodne pohybovo interpretujú. Kaleidoskop vykuchanej postmoderny vo voľných asociáciách a citáciách uzatvára naturalistický predátorský sexuálny akt heterosexuálnej dvojice, ktorá so smrteľnou pravidelnosťou na Chopinovo Nokturno dáva jasný obraz vykoreneného sveta, ktorý sa vyžíva v chaose, kde pravidlá a svedomie nemajú žiadny význam a keď už máme všetkého dosť, či milovania, vzťahu i života, schováme sa s volaním „Good Bye“. Odvážny projekt vedenia baletu slúži ku cti dramaturgii, košickému divákovi a snahe vedenia inšpirovať tanečníkov bez delenia na sólistov a zbor, k novému používaniu svojho tela ako pracovného a umeleckého nástroja. Hľadanie javiskovej pravdy je tou najvyššou métou, ku ktorej sa v tejto štýlovo čistej a formálne vyleštenej inscenácii priamočiaro priblížil k jej stredu.

Druhou premiérou sezóny bol autorský počin tandemu Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková Smrť v Benátkach. Šoth nie je neznámy ani českému prostrediu a s jeho choreografickou tvorbou sa baletný divák pravidelne stretával a i stretne. Šoth mal vždy vyhranený rukopis, ktorý formoval jeho javiskovú poetiku a nikdy sa neobmedzoval na pozíciu choreografa, ktorý tvorí kroky, ale vždy hľadal svojský divadelný scénický tvar, ktorý presahuje označenie balet. K tomu potreboval svoje silné znepokojivé témy, ktoré ho ako tvorcu fascinovali. V uplynulej sezóne došiel k archetypálnej téme mnohých kumštírov, k adaptácii Mannovej Smrti v Benátkach. Je zaujímavé, koľko umelcov, literárnych vedcov, filozofov zaujala, nahlodala, pošteklila tá útla novela od svojho zrodu. Koľko všemožných výkladov spôsobila a koľko štúdií obsiahlejších než malá knižočka bolo napísaných a publikovaných. Zaujímavý fenomén. Keď sa odstrihnú všetky možné výklady, apollónske a dionýzovské výklady, metafory smrti, života, tvorby, konfliktu umelca a človeka, zostane krásny príbeh o sile lásky. Samozrejme aj tento výklad je ošemetný a mnohí by povedali, že je to skôr o túžbe, žiadostivosti, erotike, možno aj perverznosti. Každý individualista si môže interpretovať tento vzorec vzťahov a symbolov po svojom. Šoth dospel k tomuto dielu v pravý čas. Pritom, koľko intelektuálov znepokojuje morbídny obraz z Benátok je zaujímavé, že v baletnom svete je jediným žiarivým spracovaním inscenácia a výklad Johna Neumeiera. Jediný film legendárneho aristokratického estéta za kamerou Luchina Viscontiho asi vzal svojou dokonalou poetikou chuť na remaky ostatným pažravým režisérom.

Šoth zázračným spôsobom silnej individuality nepadol do osídiel plagiátora filmu či hamburského baletného zázraku. Prišiel ako skúsený divadelník so svojimi vlastnými, bytostnými pocitmi a tento risk na osobitú poetiku sa mu vyplatil. Práve včera (nedeľa 14. septembra) košický balet s týmto dielom hosťoval v Národnom divadle v Prahe, takže mnohí diváci môžu svoje pocity posúdiť. Šoth vtisol baletu osobitú dramaturgiu, ktorá nás nezavádza hneď do Benátok, ale v prvej časti sme svedkami akejsi krížovej cesty autora a človeka Aschenbacha, ktorý v Košiciach zostáva spisovateľom a Šoth ho neposúva ako Visconti či Neumeier k svojim svetom. Šoth v päťdesiatich minútach stavia jedinečný, formálne dokonalý obraz, môžeme povedať bez klapky a strihu. Je taký pôsobivý, koncentrovaný a tak pôsobivo statický – v tom je jeho sila, že sa nemožno ubrániť spomienke na Zelený stôl. Vidíme človečenstvo veľkého umelca. Jeho rodinu. Bežné životné situácie medzi zrodením a smrťou.

V extravagantnom spomalenom temporytme, ktorý je pre balet celkom netypický, choreograf vytvára pohybové divadlo výborných nápadov a dokonalej formy. So symbolickým artefaktom, dlhou fošňou, ktorá môže evokovať most, rameno kríža, os váh, kyvadlo, ručičku hodín, neskôr dlhé veslo gondoly a ďalšie všemožné výklady, rozohráva tanečníkov ako scénografický objekt a inštaláciu. Zbor koncipuje ako Roland Petit, úmyselne ho nenecháva tancovať všedným spôsobom. Tento hypnotický zbor sediaci na stoličkách pri dlhom stole hostiny života, niekedy bohatej, niekedy chudobnej kontroluje život Gustava von Aschenbacha.

Šoth celkom osobito nestavia vášnivé a allegrové tanečné plochy v akých sa dnes choreografia zhliadla, ale vytvára kontaktné partnerské figúry zložitých fyzických ornamentov a gest, ktoré sa striedajú medzi gestami symbolickými a vášnivým partnerským fyzickým pohybom. Výška stola umožňuje tanečníkom z neho padať a zároveň vykonávať zaujímavé figúry; en avant na deväťdesiat stupňov, pózy a la seconde, arabesky, pirouettées s rotujúcou nohou ponad stôl. Toto hybridné hmýrenie vytvára nielen zaujímavý obrazový vnem, ale aj pohybový. Akrobatické figúry, kedy tanečníci kráčajú na late, držia sa jej a zbor ju vysoko zdvíha, spadajú už do vysokého levelu. Nielen toto vymyslieť taký nápad, ale hlavne ho realizovať a podať tak, aby nevyzeral kostrbato a trápne. Toto sa košickým tanečníkom darí. V pasážach synchronizovaného tanca corps de balletu navyše presne a precízne interpretujú symbolické gestá a tvoria kompaktný celok.

Podobne harmonicky je zladená i hudobná zložka tohto tanečného divadla. Na prvý pohľad desivo dlhý výpočet autorov však brilantným spojením skladieb vytvára logickú partitúru k tomu poetickému tvaru. Zvukovo bohaté, až hypnotické skladby Wima Martensa, Morning Passage z Glassových Hodín, klavírne verše Ludovica Einaudiho, vedľa ako inak Mahlerovho adagietta. A keď sa stretnú – starnúci osamelý spisovateľ a Tadzio, zvuk nástroja je málo, je potrebný ľudský hlas lkajúci v speve. S inscenáciou a jej uchopením od režiséra Šotha korešponduje snaha o symbiózu výtvarnú. Andrii Sukhanov predviedol s málom mnoho. Úchvatná je po asketickom prvom dejstve čierneho stola druhá časť, v ktorej využíva výtvarník technický div tohto malého javiska; a to na dva diely delenú točňu, kde stred môže stáť a pás okolo sa točí, alebo sa môžu točiť súčasne. Ako v nemom filme pred modrými lagúnami okien korzuje luxusná spoločnosť hotela na Lide.

Za kolekciu kostýmov by sa nemusel hanbiť ani Armani. Rafinované pánske kúpacie úbory a dámske róby s grafickými prvkami prelomu secesie do art deca sú pôvabné. Čo je ale bonus sú dve lahôdky. Úžasné scénické zázraky, napríklad štylizovaná mreža, po ktorej sa do výšky šplhá Aschenbach, padajúce hodvábne šály a ďalšie. Druhá lahôdka je svetelný design. Málokedy sa vidí taká tajuplná práca so svetlom, ktoré tvaruje úmysly, je režijným článkom a bez šialenia oka sa plíži, čím vytvára z interpretov pôsobivé figuratívne sochy. V druhej polovici po asketickom úvode, kedy sa v rámci Manna zjavujú na scéne a dajú čítať gestá sôch a obrazov, výjavy biblických rozmerov ako Jakubov rebrík, vyhnanie z raja, Kain a Ábel, Jób a mnoho intelektuálneho pletiva, v druhom diele dominujú tri tanečné scény Aschenbacha a Tadzia. Šoth nevybral androgýneho mladíčka, ale excentrického Vasyla Sevastyanova, ktorý dodáva vyzneniu vzťahu reálnejší a fyzický dojem ako apollónsky zjav. Je to skôr Dionýzos vedomý si svojich kvalít. A tak aj prežitok literáta je hlbší. Fyzická intaktnosť a nápadité krokové väzby, ktoré viac než tanec sú zdrojom slov a emócií, plynú s krutým napätím tejto výzvy milovania. To je akýsi bonus inscenácie, nekopírovať zaužívané vzorce a charakterizáciu, ale dať im novú platnosť. Tento Tadzio s telom, ktoré opúšťa prístav mladíckej nevinnosti a stáva sa v priliehavých plavkách nástrojom rozkoše, umožňuje ešte lepšie identifikovať morbídny úpadok morálnej identity hlavnej postavy. Takže ani smrť Aschenbacha nie je žiadna slzavá scéna, ale logické vyústenie vzťahu ako vyčítaného z mnohoznačných románov Michaela Cunninghama. K identifikácii Tadzia ako reálneho pokušiteľa, dopomáha Šoth vykreslením jeho nezdravého vzťahu s matkou. Čo je ale interesantný bonus, ktorý dáva tomuto elegickému predstaveniu bodku, je záver.

Na pieseň Michaela Bublého sa snová uhrančivá poetika stratí a interpreti vystúpia zo svojich postáv, aby tento dance macabre priviedli k nečakanému finále. Divadlo na divadle s pesničkou učiní všetkým vnútorným, emočným a intelektuálnym úvahám čiaru cez rozpočet. Šoth nechce hrať o smrti a dráme, ale chce poukázať na radosť zo života, nech už nám pripraví akékoľvek zverstvá. Feeling Good.

Dramaturgickým, aj efektným záverom sezóny bola premiéra baletu Anna Karenina v choreografii Kirilla Simonova, s ktorým som pred premiérou priniesol rozhovor (tu). Vysoká kvalita inscenačného tímu splnila vysoké očakávania od tohto medzinárodného tímu. Knihu Emila Kapeluscha, scénografa inscenácie môžete „bežne“ kúpiť napríklad v londýnskych artových obchodoch. Obľúbená literárna predloha toľkokrát inscenovaná ako dráma, sfilmovaná a i v baletnom svete častý sujet, vyšla v Košiciach pôsobivo. Choreograf a režisér v jednej osobe priviedol pôsobivý obraz, ktorý ani nie je epickou freskou ale skôr sugestívnou štúdiou psychologickou. Hlavná hrdinka uväznená v sklenom akváriu ako múzejný exponát problematickej ženy je i samostatne silný obraz. Táto Karenina je stredobodom príbehu – ako inak, ale je ním v celkom nových súvislostiach. Simonov nestavia na dekoratívnosti a časovej vzdialenosti bolestného trojuholníka, ale na vnútornom usporiadaní a tvorením mizanscén ho posúva bližšie k nám. Fascinujúca Eva Sklyarová, kedysi Eva Jenčková, výborná sólistka Baletu Slovenského národného divadla, dozrela k ešte úchvatnejšej interpretke ako bola v mladosti. Je to radosť vidieť, že umelec s vekom neupadá, ale naopak rastie. Reálna ľudská skúsenosť ju posunula k oduševnenej interpretácii a javiskovému majstrovstvu. Sklyarová ako Anna popisuje stav, v ktorom zlyhávajú niektoré z radu faktorov a tento matematický rad chýb vedie k celkovému neúspechu a pádu. Úspech v živote si vyžaduje vyvarovanie sa mnohých separátnych potenciálnych príčin neúspechu. Tolstoj v Karenine ukazuje, aké dôležité aspekty sú potrebné pre harmonické manželstvo. Tento syndróm Anny Kareniny, uznávaný aj v modernej psychológii, je libretom príbehu, v ktorom Simonov nekopíruje zaužívané schémy. Veľký priestor dostáva Karenin a tento manžel prechádza zaujímavým vývojom v očiach Anny i v svojom sebaspytovaní. Nie je len trápnym paroháčom a prihliadajúcim impotentom.

Druhou dôležitou figúrou je corps de ballet – spoločnosť. Tento hlas morálneho imperatívu, ktorý si spoločnosť sama kodifikuje, sa stretáva ako mlynček s Annou, ktorú odsúdi a zničí. Anna samotná nie je žiadna heroína, do očí vháňajúca slzy. Jej rozpad vzťahu s Vronským je jej problematickým miestom, kedy nedokáže prekonať odlúčenie od synčeka a nevie sa zbaviť obrazu, že tak neverne ako sa chovala ona sa bude teraz revanšovať i Vronskij. A táto reťaz od prvej nevery, po obviňovanie, projekciu bludných predstáv pokračuje. A narastá. A tak aj na konci nečakajte žiadnu divadelnú ilúziu lokomotívy. Na križovatke koľají smerujúcich rôznymi smermi z tohto gordického uzla sme neustále. Je to práve spoločnosť, ktorá zomelie Annu, pretože nech už jej hriechy sú akéhokoľvek pôvodu porušenia Dekalógu, sú spáchane drzou slobodou a odmietnutím konvencie. Eva Sklyarová je výkonom sezóny, ktorý presahuje hranice východného Slovenska. Fascinujúca rozorvaná hrdinka, ktorá nie je žiadnou chudinou, ktorá by trpela v manželstve modernými chorobami ako napríklad terorom zo strany manžela. Sama je tým motýľom, ktorý chce vzlietnuť ešte vyššie a vyššie k plameňu až ju ten strávi. Balerína okrem dôkladnej práce na štýle, náročných duetách a pas de trois s Vronským a Kareninom, mnohých variáciách, ktoré slúžia ako monológ, s jej osobitým štýlom prežitku, ktorý bolo možné obdivovať už na doskách Slovenského národného divadla presahuje postavu. Jej emocionálne bohatstvo, ktoré nie je zviazané formou baletu, ale je úprimné a spontánne sa výborne hodí k pôsobivému figuratívnemu neoklasickému slovníku Simonova. Tak ako človek umiera, keď mu prestane fungovať jediný orgán i keď sa ostatné tešia dobrému zdraviu a kondícii, tak je to aj s postavou Anny. S psychikou. Ľubovoľná vitálna funkcia, ktorá zlyháva je príčinou reťazca reakcií, ktoré vedú ku kolapsu manželstva, šťastia, harmónie či systému. Táto jednoduchá rovnica ku kolapsu je zobrazená na postave s menom Anna Karenina v pôsobivej baletnej inscenácii. Jediným slabým článkom je hudba. Nemyslím to, že veľkosť orchestriska v Košiciach neumožňuje vtesnať tam všetky nástroje, hlavne veľkú skupinu dychovú a bicích. Myslím všeobecne hudba Rodiona Ščedrina. Práve vedľa takejto autentickej interpretácie literárneho prototypu sa ukazuje, že niektoré diela sú poplatné dobe a okolnostiam vzniku, vkusu publika i tvorcov. Pochybná eklektická partitúra, ktorá dosť mizerne cituje napríklad Čajkovského (finále III. symfónie), v neustálej snahe po akejsi dobovej monumentalite a formálnemu novátorstvu, dnes pôsobí naivne a rušivo. I tak je však toto stretnutie s hudbou manžela slávnej primabaleríny zaujímavou štúdiou dobového myslenia. A hľadaním odpovedí na otázku: V baletnom svete je Karenina synonymom Ščedrina, ale prečo vlastne?

Body predstaveniu pridávajú úchvatné kostýmy Stefanije von Grawrog a ich dokonalé remeselné prevedenie. Simonov zostáva verný svojmu štýlu, ktorý skĺbil klasický slovník s pôsobivými partnerskými figúrami, ktoré sa prirodzene a logicky formujú a rozpletajú. Jeho aristokratické kĺzavé rondy po podlahe prechádzajúce vo virtuózne lomené attitudy prechádzajú do snobského uctievania krásnych línií nôh balerín v špičkách a do elegantných otvorených póz pánov. Dynamiku prinášajú početné skokové pasáže, perfektne interpretované tanečníkmi nielen sólisticky, ale aj vo formáciách napríklad pánskych skupín. Simonov dbá na celkovú výtvarnú sýtosť a krásu figúr a celého adagia, k čomu smeruje tanečníkov v dokonalej koordinácii tela. Efektné a ladné port de bras vedľa brisknej práce spodných končatín je pôsobivým plastickým vyjadrením možnej tanečnej cesty dneška, ktorá stojí a padá na klasickej baletnej škole.

Škoda, že balet Štátneho divadla z Košíc nepredviedol v Prahe práve Kareninu, ktorá viac ukazuje technické a tanečné dispozície a úroveň súboru. Možno sa bývalý Karenin – Petr Zuska bál porovnania s inou Kareninou.

Pre informáciu chtivých čitateľov majú Košičania síce nie graficky efektný, ale praktický web s prehľadnými životopismi i správami a hlavne vo vizuálnej podobe ako predný svetový súbor, majú excelentné fotogalérie. Nielen z predstavení, ale aj jednotlivé profilové fotografie tanečníkov. V sezóne 2013/2014 mali tri premiéry rôznych poetík a rôznych výkladov, žiadna však nebola omylom, či ušitá horúcou ihlou a spackaná. Naopak, všetky boli veľmi elegantne a čisto predvedené v synchrónnej práci všetkých divadelných zložiek. Novátorsky a divadelne účinne spracovali dve chronické témy Manna a Tolstého. A nesmie sa zabudnúť, áno, Košičania vedia lietať.

Foto Vas Sevastyanov, Joseph Marčinský, Anton Faraonov