Jana Přibylová tančila naposledy

Aj publikum sa môže niekedy pokloniť 

Svet baletu je neúprosný nielen svojim každodenným fyzickým nasadením, ktoré diváci nevidia a často si ho neuvedomujú, ale aj odchodmi do skorého „dôchodku“ práve v dôsledku celoživotného fyzického náporu. Dá sa odísť nenápadne, potichu a bez povšimnutia, dá sa odísť trápne a s hanbou pri neodhade času odchodu a dá sa odísť dôstojne, elegantne a slávnostne. Ten posledný prípad sa týka Jany Přibylovej z Národného divadla Brno, ktorá slávnostne zahájila sezónu svojim slávnostným odchodom. Spomínanie na jej baletnú kariéru malo predovšetkým ľudský rozmer – bolo dôstojné, vtipné, dojímavé a tak trochu aj roztopašné.Večer moderoval umelecký šéf baletu Národného divadla Brno Mário Radačovský (sám niekdajší tanečník a v súčasnosti , okrem riaditeľovania, aj choreograf), ktorý má prirodzený zmysel pre elegantné gestá a chápe, že umelcom takého kalibru ako je Jana Přibylová je minimálne slušné vzdať úctu serióznym „epilógom“ tanečnej kariéry. Večer pozostával predovšetkým z prezentácií tanečnice v baletoch, ktoré si dramaturgicky sama vybrala po konzultáciách so svojim šéfom, ale mal aj rozmer akejsi  „talkshow“, počas ktorej Mário vyzýval na scénu kolegov, choreografov, tanečných partnerov a umeleckých šéfov Jany, ktorí spomínali na jej umelecké fungovanie. Tanečnicu čakalo aj prekvapenie spoza oboch strán opony a nekonečné gratulácie v závere večera, ktorý bol prostredníctvom následnej autogramiády vo foyeri mimoriadne ústretový k diváckym priaznivcom tanečnice. Na horizonte scény sa objavovali fotografie primabaleríny mapujúce jej tanečné highlighty a súčasťou večera bol aj krátky filmový zostrih jej tanečnej kariéry. Striedavo na ploche dominovala charizmatická fotografia tanečnice so zavretými očami , ktorá evokovala jej osobné spomínanie (foto Ivan Pinkava).Po úvodných slovách kompetentných sme sa dočkali hneď na začiatku dramatického Spartaka (hudba Aram Chačaturjan, choreografia Jiří Kyselák, tanec Jana Přibylová, Michal Štípa), ktorý ide silou hudby, tanca a emócie hlboko pod kožu. V dramaturgickej skladbe baletného koncertu nechýbal aj fragment z novo naštudovaného Luskáčika (hudba Piotr Iljič Čajkovský, choreografia Fernand Nault, tanec Eriko Wakizono, Jan Fousek), ktorý bude mať v Brne premiéru 10. októbra. Kanadskú verziu už mal možnosť vidieť svojho času bratislavský divák, nakoľko tento balet bol zaradený do repertoáru SND. Po prevleku tanečnice sme sa ocitli v atmosfére balkónovej scény z baletu Romeo a Júlia (hudba Sergej Prokofiev, choreografia Zdeňek Prokeš, tanec Jana Přibylová, Michal Štípa). Krehkosť mladej lásky a nežná efemérnosť tanečného gesta nás preniesla až na vlny hudby Johanna Straussa, údajne obľúbeného valčíka primabaleríny Na krásnom modrom Dunaji.

Tento vstup bol vo forme prekvapenia vedenia baletu pre tanečnicu, za oponou ju čakal celý rad tanečných partnerov, s ktorými počas svojej tanečnej dráhy tancovala a ktorí si ju podávali jeden za druhým v rytme valčíka a svojského osobnostného choreografického  uchopenia. Medzi partnermi nechýbal ani ten jej životný. Druhá časť prekvapenia pozostávala z rýchleho naštudovania pohybovej formácie s divákmi, ktorí jej na pokyn umeleckého šéfa touto formou poďakovali za dlhoročné pôsobenie na tejto scéne. Tento pohybový trik s divákmi mal už Mário Radačovský odskúšaný s bratislavským publikom v jeden silvestrovský večer, avšak české (i moravské) publikum je s touto formou zábavy vždy akosi kompatibilnejšie a prispôsobivejšie a tak sa masa sály s kapacitou 1100 sedadiel ochotne vlnila a nasledovala improvizovanú „chorošku“. Po tejto vtipne prijatej hromadnej „šaškárni“ nasledovalo dielko pod názvom Rendez-vous, ktoré malo premiéru v auguste tohto roku vo fínskom Lappeenranta na Ballettigaala (hudba André Mathieu, choreografia Mário Radačovský, tanec Klaudia Bittererová, Andrea Popov Smejkalová, Arthur Abram, Ivan Popov). Toto zdvojené Rendez-vous  štyroch tanečníkov malo svoju bledomodrú hĺbku, tanečnú plynulosť, svetelnú temnotu a výrazovú dramatickosť. Bolo to akési zdvojené stretnutie o láske a bôli.

Keďže sme v balete, nesmú chýbať labute a predovšetkým tá umierajúca. Jana Přibylová sa rozhodla takto symbolicky „umrieť“ na scéne v poslednom šušťaní labutích krídiel s osobitou krehkosťou a pokorou (Umierajúca labuť, hudba Camille Saint – Saёns, hrali Josef Klíč -violoncello, Ondrej Olos – klavír, choreografia Michail Fokin, tanec Jana Přibylová). Záverečná časť večera sa niesla v duchu osobnej „objednávky“ tanečnice , ktorej snom bolo údajne zatancovať si na hudbu Fréderica Chopina. Mário Radačovský sa s ňou teda rozlúčil nielen ako umelecký šéf baletu a kolega, ale aj ako človek svojou osobnou choreografiou venovanej výlučne pre tento večer, ktorá niesla v sebe istú osobitosť. Vzhľadom na skutočnosť , že bola pre Janu „šitá na mieru“ mala svoju premiéru a derniéru zároveň. Révérence (hudba Fréderic Chopin, choreografia Mário Radačovský, tanec Jana Přibylová, Michal Pimek) ukončil večer desaťminútovým duetom tanečnice v modrých šatách s plynulou gestickou a krokovou skladbou ladenou výrazne poeticky, lyricky a spomienkovo.

Standing ovation, neutíchajúci aplauz, potlesk na otvorenej scéne, kolegovia, priatelia, priaznivci, tanečnica zasypaná kyticami kvetov a záverečná autogramiáda v bielom vysokom kresle ako pre kráľovnú – to všetko urobilo z večera mimoriadnu slávnostnú chvíľu pre primabalerínu, ktorá sa oficiálne rozlúčila s aktívnou kariérou tanečnice a ktorá bude pokračovať v odovzdávaní svojich skúseností mladej generácii v úlohe baletnej majsterky. Večer však bol pozitívnym okamihom aj pre všetkých ostatných, ktorí boli pritom a mali možnosť vzdať hold tejto sympatickej, stále dievčensky a svižne pôsobiacej tanečnici, ktorá nechala na doskách ND Brno ako sólistka svojich profesionálnych dvadsaťpäť sezón (s výnimkou jedného roka 1989-1990, keď bola v angažmán Baletu Štátnej opery v meste Hannover).

Révérence Jany Přibylovej v Národnom divadle Brno bolo reprezentatívnou poklonou umelkyni, ktorú by si ticho v kútiku duše želala asi každá primabalerína. Či forma a spôsob rozlúčky bol podľa diváckeho vkusu o tom možno iste (ako ostatne vždy) polemizovať. Pre niekoho sa možno priveľa hovorilo (ale zjavne bolo o čom), pre iného sa tak trochu šaškovalo (ale veď snáď na to sme si už zvykli), iní zas padali do mdlôb od zbožňovania „svojej“ tanečnice (a áno, aj toto sem patrí). Takéto večery spravidla sprevádzajú veľké (aj teatrálne) emócie. Nuž ale, veď sme v divadle. Ja osobne som rada, že sa predsa len (aspoň niekedy) na profesionalitu nezabúda a celoživotné úsilie umelcov sa náležite ocení. Veď napokon, stačí na to trocha slušnosti, úcty a koordinácie. Révérence Jany Přibylovej bola poklona ako sa patrí. Dôstojná, ľudská, masová i príjemne privátna zároveň. A v tejto chvíľke opojnej eufórie nič ostatné nie je predsa dôležité.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Révérence Janě Přibylové
14. září 2014 Janáčkovo divadlo Brno

www.ndb.cz

Foto Luděk Svítil