Po nedeľnom večernom koncerte sa z píšťal organa na priečelí Koncertnej siene Slovenskej filharmónie na rok stratí logo Bratislavských hudobných slávností. V 61. ročníku odznelo viacero hodnotných koncertov, hoci okrem domácich a českých orchestrov (Česká filharmónia je vždy ozdobou) sme uvítali len dva zahraničné.
Okrem koncertov, ktoré sme na našom portáli recenzovali, v druhej polovici slávností vynikol napríklad barokový večer s unikátnym tenoristom Michaelom Spyresom a komorným telesom Il Pomo d’Oro, vydarené koncertné uvedenie Belliniho opery I Capuleti e i Montecchi či hosťovanie Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia. K dvom ďalším v nasledovných riadkoch.
Vřele zpívající housle Dalibora Karvaye
Talenty, ktoré v ranom veku obdarujú nálepkou „zázračných detí“, dostávajú do vena bonus a zároveň záväzok. Nie každý ich dokáže umelecky i mentálne spracovať a rozvíjať kariéru do predpokladaných rozmerov. Dalibor Karvay, ktorý na Bratislavských hudobných slávnostiach debutoval v roku 1994 ako deväťročný, svoje mimoriadne nadanie systematicky rozvíjal. Víťazil na prestížnych súťažiach, ako sólista spolupracuje s mnohými významnými orchestrami (zároveň bol do minulého roku prvým koncertným majstrom Viedenských symfonikov), venuje sa komornej tvorbe, pôsobí pedagogicky.
Na bratislavskom recitáli, dramaturgicky veľmi uvážene zostavenom, predstavil štyri sonáty v klavírnom partnerstve s Itamarom Golanom. Vo Vilniuse narodený izraelský klavirista už na Bratislavských hudobných slávnostiach vystúpil pred 21 rokmi po boku Vadima Repina. Otváracím číslom ich recitálu bola Sonáta pre husle a klavír č. 5 F dur Jarná, op. 24 od Ludwiga van Beethovena. Už v 1. vete Allegro si umelci hlavné témy huslí a klavíra posúvali s priam rafinovaným výrazovým balansom, kde Karvayove husle neraz v pianissime púšťali do popredia klavír, aby po chvíli podčiarkli radostnú náladu. Pretkávanie tém a dopĺňanie sa oboch rovnocenných nástrojov v Adagiu malo dynamické a rytmické nuansy prepracované do detailu. Ak v druhej vete Karvayove husle básnili v kantiléne, tak v Scherze hravo vtipkovali a klavír im kontroval. Rondo bolo svižné, ozdobné, rytmicky citlivo variované.
Odlišnou poetikou je vybavená Sonáta pre husle a klavír g mol, L 140 od Claudea Debussyho. Parížsku premiéru mala so skladateľom za klavírom necelý rok pred jeho smrťou. Dalibor Karvay s Itamarom Golanom v jej troch častiach rozvinuli kontrastnosť nálad, vniesli do nej lyriku, dramatizujúce rytmické pohyby, neokázalú virtuozitu a nadovšetko podčiarkli impresionistickú farebnosť Debussyho labutej piesne.
Zatiaľ čo Claude Debussy sa husľovou sonátou lúčil, v prípade Sonatíny pre husle a klavír, op. 11 ESD 60 ide o dielo zo skorej tvorivej periódy skladateľa. Označené je síce ako jedenásty opus, no v katalogizačnom zozname ESD nesie číslo 60, čo znamená, že mu predchádzal celý rad skladieb mladosti. Už v čase, keď táto sonatína vznikla, bola čitateľná a neskôr bohato rozvinutá Suchoňova poetika. Hlavne pokiaľ ide o vedenie melodických liniek, farebnosť zvuku i istý nádych baladickosti.
Tri časti trinástiminútového diela (Allegretto, con agitazione, Largo, sostenuto a Allegro assai) sú prepojené a zároveň kontrastné. Dalibor Karvay s Itamarom Golanom do nich vniesli popri samozrejmej technickej suverénnosti intenzívne výrazové detaily a v rozsiahlom husľovom sóle opojnú farbu a frázovanie.
Posledným číslom oficiálnej časti (nasledovali dva prídavky) bola Sonáta pre husle a klavír A dur, FWV 8 z pera Césara Francka. V myšlienkovo rozvinutom diele využili obaja interpreti v maximálnej miere a názorovej zhode priestor na rovnováhu mužného romantického rozjímania, s odmietnutím vonkajškového pátosu. Preto ich predvedenie pôsobilo úprimne, cituplne, technicky a výrazovo bravúrne.
The Cleveland Orchestra profesionální, nikoli však vyloženě strhující
Určite bolo angažovanie jedného z najvyššie hodnotených amerických orchestrov, ku ktorým The Cleveland Orchestra nesporne patrí, podmienené ich súčasným európskym turné. Pred dvoma rokmi, keď na Bratislavské hudobné slávnosti zavítali po takmer šiestich desaťročiach (po prvýkrát v roku 1965 s Georgeom Szellom na čele), dostali mimoriadny termín pred otvorením festivalu. Aktuálne vystúpili na predposlednom večere. Opäť pod dirigentskou taktovkou po dvadsiatich piatich rokoch vo funkcii umeleckého riaditeľa končiaceho Franza Welsera-Mösta.
Dramaturgicky bol program zostavený z troch čísel. Dvanásťminútová symfonická báseň Orfeus, S 98 od Franza Liszta je trocha netypickým plodom skladateľovej tvorby. Je komornejšia, tematicky skôr okľukou viazaná k orfeovskému mýtu. Má zaujímavú inštrumentáciu, odvíjajúcu sa od témy zverenej harfe a lesným rohom, pričom nesmeruje k bombastickým gradáciám. O to ťažšie je interpretovať ju v jemných, ale odtienených vrstvách dynamiky, výrazu, náladovej pravdivosti a vystavať celok, aby zaujal. Po dvoch prekvapujúcich zakolísaniach orchestra už všetko išlo pomerne hladko, no aj napriek tomu koncepcia dirigenta zanechala vlažnejší ohlas.
Rodák z českej Poličky Bohuslav Martinů skomponoval Symfóniu č. 2, H 295 počas amerického exilu, do ktorého ušiel pred rozvíjajúcim sa nacizmom v Európe. Počas neho, v roku 1943, mala v Clevelande, bohato zastúpenom českou a slovenskou komunitou, premiéru jeho 2. symfónia. Hral ju pod taktovkou Ericha Leinsdorfa práve Clevelanský orchester. Samozrejme, odvtedy sa v ňom vymenilo niekoľko generácií hráčov, no istá väzba telesa s dielom ostáva. Napokon, národnosť skladateľa s jeho interpretáciou má len okrajové spojitosti. Franz Welser-Möst vie najlepšie, čo jeho orchester dokáže, kde sú jeho najsilnejšie zbrane. Preto jeho snahou bolo pracovať s farbami, dať citeľný priestor klavíru či harfe, nedramatizovať partitúru, vyhnúť sa extrémnym dynamickým kulmináciám. Ale popri tom nezanedbať tempové a náladové diferencovanie jednotlivých viet. Celkovo sa im to podarilo.
Kvality clevelandského orchestra sú nespochybniteľné. Celá sekcia sláčikov znie farebne jednoliato a vrúcne, skupina violončiel si zaslúži zvláštny obdiv, drevené ani plechové dychové nástroje sa nedopúšťajú nepresností. S týmito devízami sa v druhej časti koncertu pustili do Symfónie č. 2 D dur, op. 73 od Johannesa Brahmsa. Bola zrkadlom dirigenta, čo je vlastne najsamozrejmejšie konštatovanie. Franz Welser-Möst pôsobí navonok bezemočne, úsmev na jeho tvári sa sotva objavil pri záverečných ováciách. Do toho mu nik hovoriť nemôže. Symfónii dala jeho koncepcia pevnú štruktúru, štyri vety nasýtil hudobným obsahom, dal priestor vyniknúť nástrojovým skupinám i sólam, gradovania vybudoval. Na jednu otázku som však po doznení symfónie (a vlastne celého večera) hľadal odpoveď. Skutočne v Brahmsovej „dvojke“ niet priestoru pre pianissimo? Nazdávam sa, že minimálne na začiatku 4. vety Allegro con spirito ho sláčiky majú. Znelo však len piano. Na viacerých miestach, hoci štruktúra diela je masívnejšia, by sa tiež našli. Dirigent obľubuje skôr dynamiku okolo stredu. Práve preto dimenzia, umožňujúca tie najjemnejšie a najintenzívnejšie kontrasty, mi trocha chýbala. Neznížilo to však veľmi dobrý dojem z hosťovania Clevelanďanov.
Záverečný večer s Mahlerovou Symfóniou č. 2 c mol „Vzkriesenie“ som musel oželieť, pretože kolidoval s druhou premiérou jedného z dvoch premiérových titulov aktuálnej sezóny Opery Slovenského národného divadla. Takže Bratislavské hudobné slávnosti sa u mňa ukončili predčasne.
Bratislavské hudobné slávnosti: Husľový recitál – Dalibor Karvay
7. října 2026, 19:30 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie
Program
Ludwig van Beethoven: Sonáta pro housle a klavír č. 5 F dur „Jarní“, op. 24
Claude Debussy: Sonáta pro housle a klavír g moll, L 140
Eugen Suchoň: Sonatina pro housle a klavír, op. 11, ESD 60
César Franck: Sonáta pro housle a klavír A dur, FWV 8
Účinkující
Dalibor Karvay – housle
Itamar Golan – klavír
Bratislavské hudobné slávnosti: The Clevelend Orchestra
10. října 2026, 19:30 hodin
Koncertní síň Slovenské filharmonie
Program
Franz Liszt: Orfeus, symfonická báseň, S 98
Bohuslav Martinů: Symfonie č. 2, H 295
Johannes Brahms: Symfonie č. 2 D dur, op. 73
Účinkující
The Clevelend Orchestra
Franz Welser-Möst – dirigent
