V histórii je niekoľko príkladov, keď sa hudobným géniom napriek ich schopnostiam nedostalo toľko uznania, koľko si právom zasluhovali. Či už bol tento stav spôsobený zlou sociálnou situáciou (napríklad Mozartov pohreb – bol pochovaný v neoznačenom hrobe ako chudobný človek vtedajšej Viedne), vlastnou vôľou umelca alebo, ako povedal Tolstoj: „Existujú dva typy neznámych géniov. Prví sa ešte nenarodili a tí druhí sedeli celý život doma za pecou.“ Poslednou prekážkou neuznania je umelcova nezvládnuteľná povaha a neochota spolupracovať. K tomuto nám stačí jeden príklad za všetky – Il Pazzo. Franco Bonisolli.
Pri Francovi Bonisollim musí vždy zaznieť ale. Mal úžasnú techniku, zvonivý hlas vo výškach, široký rozsah – a teraz to príde – ale dirigenti a sólisti vždy radšej spolupracovali s hocikým iným, kto bol k dispozícii.
Pre vysvetlenie dôvodu sa vráťme k začiatku Bonisolliho pôsobenia. Narodil sa v máji roku 1938 v malom talianskom mestečku Rovereto v severnom Taliansku. Vyštudoval spev v triede tenora Alfreda Lattara a jeho kariéra začala víťazstvom medzinárodnej speváckej súťaže v Spolete v roku 1961. Po súťaži dostal ponuku účinkovať v divadle, kde debutoval ako Ruggiero v Pucciniho opere La rondine. Ešte niekoľko rokov dotával pomerne netradičné roly na rôznych talianskych operných scénach (spomeňme napríklad rolu princa v Prokofievovej satirickej opere Láska pre tri pomaranče).
V Európe sa Bonisolli stal známym v čase Pražskej jari a železnej opony. V roku 1968 sa stal členom viedenskej opery, o rok nato debutoval v milánskej La Scale, v Puciniho Bohéme. Prvá ukážka je najznámejšou tenorovou áriou tejto opery, Franco Bonisolli je tu v najlepšej forme.
Do zámoria prenikol Bonisolli v rovnakom roku, v akom debutoval v La Scale, teda v roku 1969 v opere v San Franciscu. Hral tam veľmi známu rolu Alfreda z La traviaty. Ako Faust pokoril v roku 1971 aj poslednú métu operných spevákov – Metropolitnú operu v New Yorku. Od tohoto roka Bonisolli prevádzal výborné koncertné vystúpenia po celom svete, stretával sa s veľkým obdivom publika a spolupracoval s najlepšími opernými súbormi celého sveta.
Bonisolliho v tomto období (a právom) zaradili medzi najväčšie operné hiezdy. Odborná verejnosť ho často porovnávala s Francom Corellim, talianskym tenoristom. Hrou osudu zomrel Bonisolli deň po Corelliho smrti, v októbri 2003. Táto symbolika nám môže potvrdzovať hypotézu podobnosti, pretože dieru, ktorá po smrti oboch majstrov vznikla, nemohol dlho nikto zaplátať. Bonisolli si obdiv publika získal zvonivým vysokým C, schopným zaspievať ho bez zmeny registra alebo farby hlasu kedykoľvek. Rovnako ho zaspieval aj v nasledujúcej ukážke. Po pozretí videa musí aj neznalý človek zistiť, že Bonisolli je majster a, povedzme si úprimne, čistý Talian osemdesiatych rokov.
Práve obdiv publika a popularita spôsobila, že postupom času sa Bonisolliho sebavedomie zdvihlo do nezvládnuteľných polôh. Dostal prezývku Il Pazzo, Divoký muž. Stále angažmá v najlepších divadlách a koncerty po celom svete sa vďaka ťažkej spolupráci postupne začali redukovať. Výbornou ukážkou Bonisolliho excentrického správania na scéne je aj záznam z koncertu Beniamino Gigli Tribute Concert, kde Bonisolli spieval krátku áriu Di quella pira. Áriu ukončil vysokým C a od publika zožal prirodzené standing ovation. K odchodu z pódia sa však nemal, čo vyspelé talianskeho publikum pochopilo hneď a neuhasinajúcim potleskom rozohralo hru, ktorá vyústila do konfrontácie medzi dirigentom a Bonisollim. Dirigent bol nútený opakovať celú áriu ešte raz, Bonisolli ju odspieval ešte lepšie a po odchode zo scény patetickými gestami a výskokmi na seba po celý čas upozorňoval. Možno aj tento prejav bol varovným signálom pre ostatné orchestre, ktoré sa s nevôľou púšťali do nových projektov s Bonisollim, hoci hudobne tieto projekty patrili k špičke operného umenia.
Ťažko povedať, na akom bode by sa stagnácia a Bonisolliho ego zastavili v dnešných časoch. Zomrel ako šesťdesiatich šiestich ročný vo Viedni v už spomínanom roku 2003. Jednoznačne však môžeme povedať, že zanechal v opernom svete nezmazateľnú stopu. A to ako svojím speváckym umením, tak aj neudržateľným správaním.
Foto archiv
