Agitátor a exorcista je mrtvý (3)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

V prípade autorov ako Nietzsche, van Goghových obrazov či divadla Artauda, patrí šialenstvo k ich osobe i tvorbe. Chéreuovo šialené herectvo vzniká a zaniká medzi režisérom a dotyčným umelcom. Je to jeho osobitý štýl hereckej práce, ktorú nazývam šialenstvom a bezmedzným ovládnutím registra emócií, pocitov, turbulentných stavov, ktoré herec/spevák vyjadruje zvláštnou energiou v tele, v jeho postavení, v mimike, vo výraze tváre, pohľade. Inšpirácia režiséra výtvarným umením, literatúrou, filozofiou, tradíciou francúzskej kultúry, filmom, tancom doviedla Chéreaua vďaka jeho mimoriadnemu citu pre schopnosť rozprávať príbeh k divadlu, opere, filmu. Len málo režisérov od počiatku svojej práce si tak prísne drží vyhranený režijný rukopis, názor, politickú rovnováhu a spôsob zobrazovania a rozprávania príbehov na javisku. Režisérova senzitivita a schopnosť otvoreného znázorňovania, keď svoje postavy kruto obnažuje na javisku a hrá svet ich vnútra, od toho temného šialenstva cez ambivalentné vzťahy muža – ženy, ženy – ženy, či muža – muža, priniesla opere to, čo jej bolo vlastné od začiatku. Túžbu oživenia antickej drámy. Táto dramatickosť, ktorú je obťažne a náročné v tak žánrovo presnom tvare akým je opera, remeselne zvládnuť, si získala režiséra, ktorý zo spevákov robí hercov aj napriek fyziognomicky náročnému procesu spevu. Zároveň vytvoril touto precíznou prácou so slovami libreta, psychologickou zložkou hudby a živými ľuďmi, ktorí hovoria spevom mimoriadne silný viacznačný herecký štýl. K tomu sa neustále pripája pohľad do duše postavy, keď konanie postáv, akokoľvek šialené či operne patetické, podriadené vplyvu mýtu, rozprávky a imaginácie (čarovné nápoje, nápoje zabudnutia, prevzatie živých rozprávkových či prírodných tvorov: drak, holubica, orol), či anticky dramaticky podriadené osudu, nevyhnuteľnosti, považuje za balast dobovo konvencionálne zviazaných diel a za všetkým čo sa stane vidí len odvahu a šialenstvo človeka ako zodpovedného jedinca. U Umberta Eca by sa táto viacznačnosť a postmodernosť v mnohovrstevnatosti stala konštitutívnym znakom estetického vyjadrenia vôbec. Posolstvo obsahuje v sebe rozplynutie pojmu diela. Táto režisérova viacznačnosť vyjadrovania v doslovnom, alegorickom, morálnom, analogickom, symbolickom neoznačuje objektívne znaky a prvky jeho inscenácií ale označuje štruktúru komunikácie, ktorá závisí na tvorivosti režiséra ako tvorcu tak i na divákovi ako recipientovi.Režisér sa vracia k svojim ľudským motívom. Lenže tieto momenty sú viac, než symbolické prvky jeho režijnej tvorby. Smrteľné choroby, rozpad, bezbrannosť, bolesť. Pritom choroba sa nemyslí len baktérie a vírusy, ale všeobecná nemoc, ktorá vedie k odumieraniu častí človeka od jeho tela až po srdce a dušu. Intimita režisérových dvojíc, ktoré sa stretávajú bez toho, aby o sebe niečo vedeli, na bezslovný sex. Režisér ponoril tajomstvo tejto vášne do všetkých svojich inscenácií v rôznych odtieňoch a obrazoch. Páliaci cit milujúcich sme mohli odčítať z potu a sčervenenej kože na ich nahých telách. Chéreau aj bez sexuality dokáže a v niektorých inscenáciách to ukazuje (napríklad Tristan a Izolda), ako choroba zabíja túžbu. Režisér ukazuje bezútešnosť všednosti, milé ale prázdne tváre, nemé zúfalstvo postáv. Ako vo svojich filmoch divákov bez oka kamery obracia k nahému telu, pohybuje sa po bledej koži a vlasoch spotených strachom, zameria sa na čerstvú jazvu, škrabance, krvavé chrasty. Akoby sme pozorovaním nahého mäsa mohli zistiť niečo o posledných veciach ľudskej existencie. „Potrebujem na telá a tváre to najlepšie svetlo, hlavne na farbu pokožky a tá je pre mňa veľmi dôležitá.” Chéreau sa snaží dokumentaristicky chladne a divadelne veľkoryso pátrať v stopách umierania, dívať sa na smrť pevným pohľadom. Za jeho málovravnosťou je skrytý pátos utrpenia. Triezvy akt je ako obetný rituál, príprava baránka na porážku. V záchvatoch horúčky a blúznenia režisér hovorí o smrti, o pocitoch, o vzťahoch, o problémoch vzťahov. Chéreau je skutočne európskym tvorcom. Okrem Francúzska pôsobil dlhodobejšie aj v Nemecku, Taliansku, Británii či v Rakúsku. Kariéru rozdeľuje medzi divadlo, operu a film, všade však, ako hovorí, robí to isté: diskutuje, počúva, pomáha. „Neorganizujem šou, ale energiu všetkých zúčastnených,“ hovorí o poslaní režiséra. Metódy iných tvorcov ho nezaujímajú, ale priznáva, že by „chcel byť malou myškou na skúškach iných režisérov, aby videl, ako to s hercami robia“. Držiteľ Európskej ceny za divadlo nemá odpoveď na otázku, prečo tak dlho nerežíroval činohru. „Asi si potrebujem byť istý, že sa pritom nebudem nudiť,“ hovoril. Možno preto zostal verný opere.Otesané bloky kameňa, ktoré je možné nájsť na každom panskom sídle zámožnej rodiny, ktorá chce vynikať v klasickej vznešenosti. Matka a dcéra sedia vo vzájomnej tichej úcte a skrytom napätí. Matku trápia zlé sny, akoby nie, keď sa v dome stala krutá vražda.

To je veľká scéna medzi Elektrou a Klytaimnéstrou v Elektre Richarda Straussa v réžii Patrice Chéreaua v Aix – en – Provence na festivale v júli. Šesť rokov po triumfe Janáčkovho Z mrtvého domu, dlho očakávaná udalosť. Evelyn Herlitzius hrala dcéru, Waltraud Meier matku, Esa-Pekka Salonen dirigoval. Elektra zaujíma zvláštne miesto v režijnom diele režiséra. Pozornosť, ktorú režisér venuje charakterom je osobitá, ako jeho podpis. Nuansy tohto humanistického riešenia v majstrovskom diele opery 20. storočia. Klytaimnéstra bola tisíckrát zabitá cez tisícročia, tu sa však jej smrť zaregistruje ako šok, pretože sme si zvykli vidieť ju nie ako netvora, ale ako ženu v tieni monštruózneho činu. Cudzoložná matka je zobrazená ako melancholický samotár a nie napoly šialené monštrum. Keď sa dozvie, že jej syn Orestes je mŕtvy, neprepukne v hysterický triumfálny smiech ako predpisuje libreto. Ani celá opera nekončí, ako je divák zvyknutý. Elektra po svojom frenetickom víťaznom tanci neumiera, ale padá do osobnej temnoty, kým Orestes opúšťa sestry bez rozlúčenia a odchádza nevedno kam. Orestes, či už je to anjel, superman, brat, ako sa očakávalo, alebo akýsi cudzí drevorubač splnomocnený na špinavú prácu sudcu. Potom, čo ju chladne vykonal odchádza sklamaný, ak nie znechutený svojím poslaním.Dôležitým znakom inscenácie je zrozumiteľnosť. Nad masou zvuku z orchestrálnej jamy je veľmi dobre rozumieť spevákom, čo je v tejto súčasnej dráme dôležité pre pochopenie jemných nuansí geniálneho Hofmannsthalovho libreta a Chéreauovej réžie. Chéreau sa s pomocou fínskeho dirigenta Esa – Pekka Salonena na rozdiel od mladých operných režisérov, ktorí hľadajú vonkajšie znaky drámy, ponoril do partitúry, do toho čo v nej už je. A ešte hlbšie do toho, čo je v dráme, čo aj Strauss zbytočne dobovo prikrášlil a vygradoval k obrazu svojmu.

V tejto ostro zameranej psychologickej snímke sa aj vďaka obsadeniu Waltraud Meier do role matky, viac ako pomsta rozuzľuje nezvyčajný, bolestný vzťah matka – dcéra. Pôsobivým detailom je dokonalé typové obsadenie každej role „starý“ Wotan Donal McIntyre (78 rokov) v postave starého sluhu. Druhým bardom bol Franz Mazura (89 rokov). Medzi dámami: Renata Behle (70 rokov) a Roberta Alexander (64 rokov). Výsledkom je divadlo najvyššej veľkosti, bez trhania, akoby Chéreau zvolal podobne ako vo filme „Kto ma má rád, pôjde vlakom“ na javisko všetkých z domu Agamemnóna k psychoanalýze. Všetkých duchov, všetkých príbuzných, k rozanalyzovaniu zložitých atavistických a osobných zlyhaní. Ukázal svoju verziu a pohľad na stereotypné postavy. A tak Elektrou zmietajú pochybnosti, umiernená sestra Chrysothemis pod povrchom dobrej a správnej ženy, manželky, matky je viac pomstychtivá, je viac nadšená z pomsty. Evelyn Herlitzius ako Elektra so svojou prepracovanou, mladou, vypilovanou kreáciou, v skoro obyčajnom tope bez rukávov a v nohaviciach, bývajúca v spacom vaku, s prekrásne znejúcim hlasom, ktorým uchvátila všetkých kritikov a recenzentov, bude ašpirovať na výkon sezóny. Video bolo dostupné na webe ARTE, kde ho zhliadol mimoriadny počet návštevníkov.

V režisérovom typickom oblečení – bielom tričku a džínsach, nikto nepoznal, že je taký vážne chorý, i keď mal jemné fialové žilky vo svojich svetlých očiach. Vždy s knihou v ruke, nikdy nebol videný bez nej a stále čítal, otváral a počúval CD s hudbou, ktorú nikto nepočúva. Vo svojom parížskom byte s výhľadom do kvitnúcej záhrady, podobne ako v Seville, ktorú miloval. Odobral sa za svojimi priateľmi, ktorí ho predbehli: Pierre Roman, Hervé Guibert, Bernard-Marie Koltès. Gérard Desarthe po La Dispute, Peer Gyntovi a Hamletovi už v budúcom roku s režisérom nebude pracovať v parížskom Odeóne na Shakespearovej Zimnej rozprávke. Ani neotvorí budúci rok slávnostne sezónu v parížskej opere pre svojho dlhoročného priateľa Stéphana Lissnera Schönbergovým Mojžišom a Áronom. Dva dni po premiére Elektry v Opéra-Théâtre d’Avignon vystúpil poslednýkrát na javisko, aby predniesol Comade Pierra Guyotata, ktorého miloval. A národ smúti. Noviny dokonca pripravujú špeciálne edície. “Francúzsko stráca jedného zo svojich najväčších umelcov, na ktorého bol hrdý svet,” povedal prezident François Holland, “Majster umĺkol ” tweetoval Gilles Jacob, riaditeľ filmového festivalu v Cannes, kde bol Chéreau ako doma. Miesto, kde získal Zlatého medveďa v roku 2003 so svojou úprimnou sexuálne radikálnou komornou hrou Intimita.

V roku 2003 ako tretí umelec v histórii dostal od parížskeho Louvru špeciálnu carte blanche na výstavu. Oživil a inscenoval obrazy, ponúkol nový pohľad na diela majstrov, a v tajnom „couloir des poules“ pripravil prezentáciu svojho sveta denníkov, poznámok, obrazov, fotografií, scénických návrhov. Vo veľkej galérii, v noci, medzi najcennejšími talianskymi majstrami spievala Waltraud Meier,(režisérova Mária z Wozzecka, Izolda a napokon Klytaimnéstra), Wagnerove Wesendonck Lieder, blúdiaca medzi smutnými prázdnymi chodbami prenasledovaná hŕstkou divákov, ktoré nenápadne Chéreau navigoval. „Verím Patricemu bez výhrad. Taký pocit som nikdy s režisérom nemala. On je neuveriteľný perfekcionista“, povedala vtedy slávna väčšinou tichá, škrupulózna sopranistka pred tajnou nocou.

Inscenácia Elektry podobne ako Z mrtvého domu vznikla ako veľká koprodukcia operných domov: Fínska národná opera, Teatro alla Scala, Gran Teatre del Liceu v Barcelone, Staatsoper Unter den Linden v Berlíne a v sezóne 2015/2016 zavíta i do Met. Posledná opona sa za Elektrou a teda aj za zosnulým režisérom ešte nezavrela.


Foto archiv, Pascal Victor/ArtComArt
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
Milan V.

Vynikající studie o velkém umělci! Díky autorovi…