Baletní panorama Pavla Juráše (106)

Tentoraz:
* MacMillan vo Viedni (II. diel)
* Debut viedenských tanečníkov v Mayerlingovi
* Lúčenie Gregora Hatalu s kariérou
* Edita Raušerová prvý krát ako Kitri v Helsinkách
***

Minulá panoráma o Kennethovi MacMillanovi (tu) nebola náhodná. Súvisela so znovu zaradením jeho vrcholného baletu Mayerling na repertoár práve v mieste, kam tento balet dejovo a historicky patrí – do Viedne. Vedenie baletu za odvážny dramaturgický počin treba pochváliť. V dobe recyklovania, odkupovania, ľahkovážneho znižovania úrovne a podliezania divákovi je tento hodnotný titul extra silný v „kranflekoch“. Škodoradostne som sa tešil, ako niektorí diváci skoro hmatateľne fyzicky trpia, že musia aj premýšľať a že tápu, kto je kto a prečo je to také temné. A čo je to vlastne za divný balet, kde prevláda silný pocit tanečného divadla nad dekoratívnym ballabile a lyriku nahrádza kóšer dráma bez pridaných ingrediencií. Fascinujúci titul. Kontrastný k tým všetkým Luskáčikom na prelome novembra a decembra, k tomu vianočnému zhonu.

Druhý klad je, že súbor je plne disponovaný registrom tanečníkov pre všetky dôležité i menej dôležité roly, ktoré doplňujú monumentálny obraz habsburskej fresky od MacMillana. Vypravil som sa na dve predstavenia s rozličným obsadením, pretože každé bolo niečím dôležité a výnimočné.

Prvé predstavenie (21. novembra 2014) patrilo prvému sólistovi Romanovi Lazíkovi, rodákovi zo Slovenska, ktorý po dlhšej dobe dostal možnosť naskočiť do inscenácie, naštudovať rolu a popasovať sa s jej nástrahami. Lazík už má v repertoári MacMillanovu Manon a lyrický štýl i obťažné choreografické vyčerpávajúce tancovanie mu nerobí problém. O to zaujímavejšie bolo, ako sa tanečník známy svojou fyzickou eleganciou a noblesou popasuje s týmto patologickým hrdinom. Lazík prekonal všetky očakávania. Vytvoril figúru, ktorá sa nedá porovnávať s inými veľkými menami ako napríklad Mukhamedovom či Edwardom Watsnom. Celkom jedinečnú, vyvierajúcu z hlbokého osobnostného uchopenia témy. Lazík funkčne využíva svoje klasické dispozície, vznosné držanie tela a postavu strieda so škodoradostnými, zlovestnými premenami. Na jednej strane hrá ušľachtilého, krásneho korunného princa, na druhej strane hrá posadnutého patologického mladíčka, ktorý za krásnou fasádou a elegantným zovňajškom predvádza svoje orgie smrti a zmaru. Tento zaujímavý plastický kontrast funkčne naplňuje podstatou partitúry a dáva netušené možnosti, pretože u Lazíka nie je nič interpretované na prvú dobrú, ale sólista sa ponára do hlbšieho skúmania, kauzálnej príčinnosti svojej postavy. Veľmi jasne tak vystupuje nechuť k politickej svadbe so Stephaniou, patologická závislosť na matke – cisárovnej Alžbete, pocit neukotvenia, samoty a zraniteľnej empatie Rudolfa, ktorý je schopný stratiť nad sebou kontrolu a nechať sa ovládať dominantnými jedincami. Či už sú to uhorskí intrigáni, eroticky diabolské dvorné dámy, ktoré podnecujú jeho túžbu, kontroverzná dáma polosveta Mitzi Caspar a samozrejme diabolská našepkávačka grófka Larisch.

V týchto intenciách Lazík predstavuje portrét následníka trónu v zaujímavej konštelácii obete spoločnosti, systému, rodinnej tragédie. Nie je nezmyselné, že týmto sa MacMillanovým rodinným anamnézam a skúmaniu väzieb medzi obeťou a vrahom nesmierne blízko približuje. Lazík potvrdzuje svoje postavenie veľkého interpreta mnohými pozoruhodnými detailmi, s ktorými sa zahráva a pritom oni nepôsobia formálne. Napríklad chôdza, ktorá jasne dokáže po pár krokoch upútať pozornosť a osvetliť v akom stave sa akurát princ nachádza. Dôležitú úlohu hrajú až činoherné pasáže imaginárnych dialógov, kedy tanečník nepodlieha zaužívanej konvencii baletnej „bruchomluvy“, ale pretvára účinne túto možnosť do dynamickej attitúdy. Koncentrácia expresívnych zvratov, kedy je Rudolfovi zle, vychádza interpretovi rovnako dobre, ako keď je Rudolf šťastný. Pôsobivá je scéna tragickej nehody na poľovačke, kedy Rudolf zahrá svoju naivitu a vytvorí na tvári masku, ktorou chce oklamať dvor, že predsa on nič neurobil, on snáď ani tú zbraň v ruke nedržal. Lazíkovi pôsobivo vychádzajú tri veľké MacMillanovské adagia, pretože už len svojou prirodzenou výškou dokáže partnerky dostať v zdvíhačkách do expresívnej vertikály a potom s nimi doslova zamiesť podlahu. Pôsobivý komplexný obraz vďaka interpretovmu nadšeniu pre túto postavu logicky vyžaduje rovnaké a možno aj pozorné načúvanie i reagovanie od kolegov. Toho sa tanečníkovi bohužiaľ nedostalo.