Baletní panorama Pavla Juráše (112)

Tentoraz:
* Najväčší hriech, keď zradíš samého seba – Boris Eifman
* Spiaca krásavica v Berlíne
***

Nemalo by väčší zmysel vracať sa k Borisovi Eifmanovi inokedy než teraz, keď Bratislava bola tým šťastným mestom a miestom, kde uviedol svoju novinku Up & Down ako v tretej zastávke na trase Petrohrad – Paríž – Bratislava. Navyše celkom krátko po jesennom hosťovaní s Rodenom v Prahe aj v Bratislave. Krajšie by vyzneli tri PPP – Petrohrad – Paríž – Praha, ale tá už bohužiaľ dávno nehrá žiadny význam na kultúrnej mape Európy. Vidieť tak rýchlo po premiére novinku žijúceho autora je jedna z najšťastnejších vecí, ktorá môže diváka v tomto technickom veku stretnúť. Aký vlastne je dnešný Eifman po rokoch závratnej kariéry a tvorivých počinov?

Najlepšiu odpoveď o sebe aj svojom súbore poskytuje choreograf sám: „Čím sme jedineční? Tým, že balet, krásne, výpravné, exteriérové umenie, ktorému vždy šlo o krásu, hovorí dnes o veciach veľmi aktuálnych, vážnych a bolestivých pre spoločnosť, to znamená, že balet sa dostal na úplne inú úroveň.“K Eifmanovi a jeho jedinečnému súboru som priradil niekoľko dôležitých motívov, ktoré ho formujú. Prvým a možno aj najdôležitejším je:

Identita. „Mojím poslaním zrejme bolo vytvoriť alternatívny balet, ktorý by bol iný ako sovietske divadlo. Bolo to v dobe tvrdej komunistickej cenzúry, totálnej kontroly. Bol som jediným choreografom svojej baletnej skupiny, nedostávali sme žiadnu podporu od štátu a boli sme celkom závislí na vstupnom. Cestovali sme po Sovietskom zväze, do zahraničia nás nepúšťali. Dosiahli sme rovnakú slávu ako rockové skupiny“, spomína Eifman. Petrohradský Eifman Ballet choreograf založil svojim príchodom v roku 1977, čím sa premenoval dovtedajší Leningradský nový balet. Koncepcia nového súboru bola na vtedajšiu dobu viac než inovatívna: od svojho začiatku bol koncipovaný a budovaný ako experimentálne laboratórium, baletné divadlo pre jedného choreografa.

„Túžbu choreografovať som pocítil zavčasu. Vyštudoval som baletnú školu, ale tiež hudobné konzervatórium, desať rokov som strávil ako pedagóg v učilišti Agrippiny Vaganovej, pracoval som na naštudování baletov po celom Sovietskom zväze a postupne som sa dostal k vlastnej tvorbe. V roku 1977, keď som mal 31 rokov, som si založil súbor, pretože som chcel robiť choreografiu po novom, posunúť hranice tak, ako to nebolo bežné.“ Na prelome 70. a 80. rokov si Eifmanovo divadlo formovalo svoj vlastný individuálny prístup k tvorbe repertoáru. Podobne ako hlavná postava v novom balete Up & Down Dick Diver, preukázal aj choreograf svoj dar. „Každý človek má dar. Ja sám som ten svoj pocítil v trinástich rokoch, celý život tento dar rozvíjam a napokon som dosiahol určité výsledky. Ale mnohí moji kolegovia to nedokázali. Nevedeli odolať nástrahám života, jeho vábeniam, neprekonali ťažkosti, ktoré človeka sprevádzajú, keď sa snaží uplatniť svoje predpoklady. Jednoducho boli slabí. Stratili svoj dar. Ale túto stratu nesmierne ťažko prežívali, chápali, že stratili samých seba. To je najväčší hriech, keď zradíš samého seba. Mali z toho depresie, utápali svoj žiaľ v alkohole, trpeli mániami alebo skončili svoj život samovraždou.“ Na programe sa začalo objavovať čoraz viac nových baletov, ktorým ako námet slúžila svetová klasická literatúra. Choreograf a jeho súbor, ktorý sa vyznačoval výnimočným tanečným intelektom, začali experimentovať s novými žánrami. „Som človek vychovaný na ruskej kultúre, literatúre, na ruskej hudbe a ruskom balete. Cítim ruskú dušu a bolo by mi ťažko pracovať s inými umelcami, s inou mentalitou, s inými emóciami, inou kultúrou, skrátka existovať vo svete, ktorý by pre mňa nebol harmonický.“ Vedľa koreňov v bohatom žriedle ruskej pokladnice umenia je dôležité aj skoro zdanlivo nepodstatné umiestnenie súboru v Petrohrade. „…pochopiť tragický počiatok bytia mi pomáha nielen pamäť mojich predkov, ale aj ruská kultúra, duchovno, s ktorým som sa zoznámil v Petrohrade. Geniálni predchodcovia, ktorí tu pracovali, vytvorili úžasnú auru, tvorivú atmosféru, ktorá živí i mňa. V meste, kde pôsobilo toľko géniov, taká energia nemôže chýbať. Iná vec je, že niektorí ju cítia a iní nie.“ 

K Petrohradu sa choreograf stále obracia: „Som veľmi rád, že žijem v Petrohrade, možno v inom ruskom meste by mi bolo takisto ťažko ako v New Yorku alebo niekde inde.“ Čím je Petrohrad taký výnimočný? – je možno zbytočná otázka o meste, ktoré bolo nielen domovom umeleckých gigantov, ale aj reálnym priestorom, kde sa ich svetové poklady odohrávajú. „V tomto meste žili a tvorili veľkí ľudia, možno je to aura ich kreatívnej energie, ktorú cítim a ktorá ma živí. Považujem za akési privilégium, že žijem v Petrohrade. Je to zvláštne mesto, nepodobné na žiadne iné, s osobitou kultúrou, architektúrou, históriou. Som rád, že tam mám svoje divadlo, že môžem vytvárať umenie v tomto meste a ukazovať ho celému svetu.“ S týmto fenoménom ľudskej identity choreografa Eifmana súvisí aj historický vývoj jeho súboru, viac než si to možno chce dnes divák či sociológ a divadelný vedec priznať.

Veľmi pravdivo to komentuje sám choreograf: „Snažili sme sa nebyť podobní nikomu inému, byť jedinečnými, uchovávať tradície a súčasne vytvárať niečo nové, rozvíjať nové možnosti baletu a vytvárajúc nový repertoár súčasného Ruska. Bolo by čudné, keby sme my Rusi s našou veľkou baletnou tradíciou začali kopírovať západné umenie, napríklad americký balet, ktorý vznikol až v 30. rokoch 20. storočia. Bolo by smiešne, keby sme kopírovali niečo, čo sa rodilo pod naším vplyvom. Musíme rozvíjať to, čo v sebe máme. V tom je naša hodnota“. S tým nemožno viac než súhlasiť a malo by sa aj učiť a uvážiť, ako v dejinách 20. storočia práve ruský balet a ruská tradícia uviedli do pohybu, do tvorivého pohybu stredoeurópskych umelcov a potom aj Ameriku. Zároveň aj priznať to, ako umelecká inšpirácia a kopírovanie nabúralo logický vývoj jednotlivých individualít. Ako pomaly sa Európa i svet stretávali vôbec s klasickými titulmi, ktoré dnes považujeme za svoje; Labutie jazero, Spiaca krásavica a ďalšie. Železná opona síce napáchala zlo na generáciách obyvateľov nášho sveta, ale jej zrodenie a potom zničenie ohraničilo aj dejiny kultúry a formovanie umeleckých výpovedí. Svet rozdelený studenou vojnou sa stal nezvratným fenoménom umenia dvadsiateho storočia a následky tohto škatuľkovania sú zreteľné dodnes.„Po páde železnej opony sa všetci vrhli na západné umenie a kopírovali ho. Tým stratili svoju identitu. Hlavná osobitosť nášho divadla spočíva v tom, že my sme zachovali tradíciu a ducha ruského baletu a súčasne sme vytvorili úplne nové divadlo, v ktorom je tradícia geneticky zakódovaná.“ Postmoderný mišmaš, až postmoderné trieštenie umeleckých pluralít tvorcov v Európe, doviedla mnohých tvorcov k priepasti, do ktorej sa mnohí aj zrútili. Vykorenenosť človeka dvadsiateho storočia, dve svetové vojny, studená vojna, migrácia a nútený exil, zdanlivá demokracia – sloboda zatriasli s prirodzeným vývojom a násilné pohnútky sa stali vlastne fenoménmi formovania a pretvárania zaužívaných tradícií a poriadkov aj v umeleckom svete. Individualita a schopnosť sebaukáznenia v tradícii, vyváženosti spojenia formy a obsahu sa zamietli často pod koberec pred oltárom modernosti, avantgardy, novátorstva. Nie je to až tak dávno, keď napríklad Crankov Onegin ešte za socializmu navštívil ruské publikum. Odborná kritika bola zdesená ako západný choreograf necitlivo voči ruskej duši a ruskej tradícii interpretuje Puškinovo chef d´œvre. Dnes sa bláznivo až fanúšikovsky prehnane stal Onegin Johna Cranka kultovým tovarom, ktorému sa fascinovane klaňajú ako vzoru. Individualita bola potlačená globalizáciou, európskou úniou, vše objímajúcimi teóriami Dalajlámu a ďalších moderných prorokov, ktorí si vyžadujú pozornosť. „Sme zviazaní s tradíciou, nekopírujeme západný balet. Náš balet hneď rozpoznáte, po prvých piatich minútach poviete, áno, to je ruský balet“, hovorí jeho tvorca a choreograf Eifman.Eifmanova tradícia duchovného nasledovania minulosti je jasnozrivo prítomná vo všetkých jeho dielach. Celkom kontrastne ukazuje hlboký rozptyl svojich postáv od výšin až k pádu. Aj v tých zdanlivo pozitívnych kusoch hľadá semienko skrytého dramatického nervu. Vo svojich inscenáciách priamo nadväzuje na patristické, symbolizujúce a estetizujúce výklady cirkevných obradov, či obsah diel Dostojevského, Gogoľa, Turgeneva i ďalších, na rozsiahle diela beletristické, k náboženským mysliteľom a ďalším intelektuálom celoživotne sa zaoberajúcimi otázkami cirkvi a kultúry. Petrohradskou tradíciou romantizmu, ktorý do petrohradskej oblasti prišiel po klasicizme ako dôležitý európsky import. Dominantné záujmy romantizmu – citový život indivídua, umenie a osobnosť umelca, vzbura proti tyranstvu sa znovu vracajú v tvorbe Eifmana. U Eifmana podobne ako u Gogoľa by sa dali nájsť snáď všetky polohy romantizmu vôbec.

Na počiatku galérie klasikov pravoslávnej romantiky by totiž stála osobnosť a dielo Nikolaja Gogoľa, ktorý vystriedal Puškina – posledného z blažene antikizujúcich básnikov ranej petrohradskej éry. Gogoľ býva v porovnaní s Dostojevskim nedocenený. Ak Dostojevskij platí za hlbinného analytika démonických stránok ľudskej duše, Gogoľ za obyčajného satirika a fantastu. Spriaznenosť diel Borisa Eifmana s obidvoma mimoriadnymi umelcami v hlbokej symbolike vycíti každý inteligentne vybavený divák. Navyše Eifman podobne ako Gogoľ, nie je filozofujúci ako Dostojevskij, čo by v tanečnom divadle aj ťažko išlo, ale je priamy ako Gogoľ. Dostojevskij o duševných hlbinách a besoch dlho hovorí – ale Gogoľ a Eifman ich priamo ukazujú. Dostojevského choreograf rád cituje aj v rôznych rozhovoroch. „Vyvolávam taký emočný šok, po ktorom by sa v človeku malo prebudiť niečo nové. Ako povedal Dostojevskij, pokiaľ zrno v zemi zomrie, zrodí sa nový život. Ale ak nezomrie, nezrodí sa nič. Je nutné docieliť silného, smrtiaceho šoku, po ktorom začína nový život, nové poznanie o bytí. A človeka bude priťahovať dobro a svetlo.“ 

U Eifmana nejde len o malebnú skrumáž a psychológiu typov, ale taktiež o zložitú symboliku. Ústredným motívom je očistná krása, teda ľudská telesnosť prijatá, premenená a zbavená hriešnosti. To je vôbec jedna zo zásadných tém pravoslávnej romantiky, ktorá rezonuje u Dostojevského, Gogoľa či Solovjeva: ako rozlíšiť krásu démonickú, ktorá vedie do skazy, od krásy duchovnej, ktorá vedie v Bohu? Ide o rozlíšenie medzi zážitkom krásy sveta a predovšetkým krásy ľudského tela a medzi duchovnou krásou, ktorá je centrovaná okolo liturgie, viď estetické vnímanie bohoslužby, onej nebeskej krásy. U Eifmana fyzická dokonalosť interpretov a interpretácia tak dokazujú zložitý balans medzi obsahom a formou, skrytým inotajom, kontrastom k zaužívanému zobrazovaniu, celkový posun divadelnej mystiky k zložitejším a mnohorakým výkladom. Vedľa rozvláčneho romantického budovania duet a sólových variácií, kontrastujú v dielach špekulatívne, chladné akademické obrazy až antického klasicistického štýlu, ktoré predchádzajú až k náboženským vytrženiam hrdinov.

Dnes už niektoré diela Eifmana sú vnímané ako obraz, ktorý má svoju hodnotu nielen vďaka poetike a choreografickému štýlu, ale najmä vďaka archetypálnej kráse a pointe. Porovnávanie choreografa s poprednými spisovateľmi mŕtvymi desaťročia, je možno dychtivou hrou intelektu, ale je zároveň aj hľadaním dôležitých priesečníc v identite umelca – tvorcu, ktorý svoj vnútorný svet dáva k dispozícii divákom vo svojich dielach. Dnes sú už v Európe ako archetypálne ruské duše označovaní Dostojevského hrdinovia, hlboko zakotvení v kresťanstve. Prostitútka Soňa v Zločine a treste, ktorá číta s duchovným vzbúrencom a vrahom Raskoľnikovom evanjeliovú pasáž o vzkriesení Lazara; knieža Myškin, chudobný, chorý a pre svoju nadľudskú dobrotu výsmechom stíhaný hrdina Idiota; či mladý Aljoška z Karamazovcov, ktorý sa pokorne prie s ateistickým bratom o existencii Boha. Vedľa týchto sú tu postavy z druhého brehu – rozorvanci, nihilisti, ateisti, samovrahovia, zúfalci – Raskoľnikov, Ipolit, Ivan Karamazov. Podobne tak vnímame veľkolepé Eifmanove plastické postavy a charaktery – „ruské duše“: Paula, Rodina, Vronského, dokonca Čajkovského, dona Quijota a ďalších.

Keď preskočím k nasledujúcej kapitole – prítomnosti, je Eifman prvým choreografom vo vlasti, ktorý vzkriesil to, čo boľševický puč pochoval ako koniec tohto starého náboženského sveta. Nielen choreograf, ale celkovo dôležitý umelec, ktorý si našiel rafinovanú cestu, vedľa formalistického a klasického repertoáru, ktorý tiež bol scenzurovaný a mnohé diela Petipu sa nesmeli hrať ako cársky pozostatok, aby naviazal na tradíciu ohromného kultúrneho a duchovného boomu bez toho, aby sme nutne museli padať v chráme pred ikonostas. Generácie obyvateľov však tento kultúrny odkaz uchovávali v pamäti. Eifman svojimi, pre balet netypickými hrdinami z mäsa a kostí, reálnymi trpiacimi postavami, ktoré prežívajú široký diapazón emócií na míle vzdialený rozprávkovým postavičkám či historickým replikám, prispel k znovuzrodeniu modernizmu a priniesol nové impulzy. Je zaujímavé, že tento proces neprebiehal vďaka exulantom zo „svätej Rusi“ vo svetových divadlách v duchu slobody (diela Balanchina či Nurejeva vytvorili celkom iné poetiky), ale začal priamo v historicky dôležitom meste. Nevyhol sa na horúcej pôde idiosynkratickému napätiu štýlu Dostojevského, nezačal vytvárať umelú ideu, ale zostal verný širokému bôľu duše, ktorá so rozrástla v jeho dielach aj v mimo ruskej literárnej klasike. Ideálne by sa dali na Eifmana a postavy jeho baletov adaptovať všeobecné slová slávneho ruského filozofa Nikolaja Berďajeva, ktoré nemajú s ním nič spoločné: „Boli tam – „nesmrteľní” (bessmertniki), najzaujímavejší zo všetkých siekt, baptisti a evanjelici rôznych druhov či zafarbení, ľavicoví rozkolníci, duchoborcovia, skrytí chlysti, tolstojovci. Bolo tu mystické napätie, zložité a hlboké náboženské myslenie, vášnivé hľadanie pravdy… ohromil ma jazyk – silný, malebný a obrazný…“

A čo dopĺňa sám Boris Eifman? „Každý človek v sebe nesie nielen skúsenosť svoju, ale i skúsenosť svojich predkov. A pamäť, genetická pamäť, je veľmi silná. Preto to, čo ma živí, je len v malej miere moje osobná skúsenosť, ale skôr tragická skúsenosť mojich predkov. Myslím, že ich život bol omnoho dramatickejší ako môj. Vo mne žijú ich tragické osudy a múdrosť. Boh mi dal schopnosť vyjadriť takéto dedičstvo prostredníctvom umenia. Je to veľké privilégium, ale tiež veľká zodpovednosť, pretože ja nielenže vyjadrujem svoje pocity, ale zapojujem do tohto sveta tisíce a tisíce ľudí – divákov.“

Akokoľvek možno vyjadrenie Borisa Eifmana považovať za vľúdnu tvár čitateľom v dokonalej póze: „najväčší hriech, keď zradíš samého seba“, i tak je táto podstata hrdosti, nacionalizmu, tradície, identity dôležitá ako ľudské základy jeho umeleckej tvorby, vo všetkých použiteľných významoch. V ďalšej panoráme budem so symbolmi tvorby Borisa Eifmana pokračovať.

***

Na záver aktualita. Séria predstavení novej Spiacej krásavice do konca tejto sezóny čaká ešte divákov v Berlíne. Nový riaditeľ baletu Nacho Duato uviedol svoju verziu tohto baletného klenotu. Vyskúšal si ju už vo svojom predchádzajúcom pôsobisku v Michailovskom divadle v Petrohrade, kde mala premiéru v roku 2011. Inscenácii dominuje primabalerína Iana Salenko, ktorá na premiére 13. februára vystúpila s hosťom z Ruska Leonidom Sarafanovom. Bohatá fotogaléria predstavuje dôležité momenty inscenácie a približuje výtvarný názor na jednotlivé známe postavy a tance.

V texte sú použité citácie z nasledujúcich rozhovorov: Marie Kudrnová: Car ruského baletu (e15.cz), Lucie Kocourková: Tanečníky učím hotovou choreografii (tanecniaktuality.cz), Katarína Sedláková: Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu (Magazín Pravda).
Foto Tomáš Železný, archiv, Yan Revazov