Baletní panorama Pavla Juráše (112)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Najväčší hriech, keď zradíš samého seba – Boris Eifman
* Spiaca krásavica v Berlíne
***

Nemalo by väčší zmysel vracať sa k Borisovi Eifmanovi inokedy než teraz, keď Bratislava bola tým šťastným mestom a miestom, kde uviedol svoju novinku Up & Down ako v tretej zastávke na trase Petrohrad – Paríž – Bratislava. Navyše celkom krátko po jesennom hosťovaní s Rodenom v Prahe aj v Bratislave. Krajšie by vyzneli tri PPP – Petrohrad – Paríž – Praha, ale tá už bohužiaľ dávno nehrá žiadny význam na kultúrnej mape Európy. Vidieť tak rýchlo po premiére novinku žijúceho autora je jedna z najšťastnejších vecí, ktorá môže diváka v tomto technickom veku stretnúť. Aký vlastne je dnešný Eifman po rokoch závratnej kariéry a tvorivých počinov?

Najlepšiu odpoveď o sebe aj svojom súbore poskytuje choreograf sám: „Čím sme jedineční? Tým, že balet, krásne, výpravné, exteriérové umenie, ktorému vždy šlo o krásu, hovorí dnes o veciach veľmi aktuálnych, vážnych a bolestivých pre spoločnosť, to znamená, že balet sa dostal na úplne inú úroveň.“K Eifmanovi a jeho jedinečnému súboru som priradil niekoľko dôležitých motívov, ktoré ho formujú. Prvým a možno aj najdôležitejším je:

Identita. Mojím poslaním zrejme bolo vytvoriť alternatívny balet, ktorý by bol iný ako sovietske divadlo. Bolo to v dobe tvrdej komunistickej cenzúry, totálnej kontroly. Bol som jediným choreografom svojej baletnej skupiny, nedostávali sme žiadnu podporu od štátu a boli sme celkom závislí na vstupnom. Cestovali sme po Sovietskom zväze, do zahraničia nás nepúšťali. Dosiahli sme rovnakú slávu ako rockové skupiny“, spomína Eifman. Petrohradský Eifman Ballet choreograf založil svojim príchodom v roku 1977, čím sa premenoval dovtedajší Leningradský nový balet. Koncepcia nového súboru bola na vtedajšiu dobu viac než inovatívna: od svojho začiatku bol koncipovaný a budovaný ako experimentálne laboratórium, baletné divadlo pre jedného choreografa.

„Túžbu choreografovať som pocítil zavčasu. Vyštudoval som baletnú školu, ale tiež hudobné konzervatórium, desať rokov som strávil ako pedagóg v učilišti Agrippiny Vaganovej, pracoval som na naštudování baletov po celom Sovietskom zväze a postupne som sa dostal k vlastnej tvorbe. V roku 1977, keď som mal 31 rokov, som si založil súbor, pretože som chcel robiť choreografiu po novom, posunúť hranice tak, ako to nebolo bežné.“ Na prelome 70. a 80. rokov si Eifmanovo divadlo formovalo svoj vlastný individuálny prístup k tvorbe repertoáru. Podobne ako hlavná postava v novom balete Up & Down Dick Diver, preukázal aj choreograf svoj dar. „Každý človek má dar. Ja sám som ten svoj pocítil v trinástich rokoch, celý život tento dar rozvíjam a napokon som dosiahol určité výsledky. Ale mnohí moji kolegovia to nedokázali. Nevedeli odolať nástrahám života, jeho vábeniam, neprekonali ťažkosti, ktoré človeka sprevádzajú, keď sa snaží uplatniť svoje predpoklady. Jednoducho boli slabí. Stratili svoj dar. Ale túto stratu nesmierne ťažko prežívali, chápali, že stratili samých seba. To je najväčší hriech, keď zradíš samého seba. Mali z toho depresie, utápali svoj žiaľ v alkohole, trpeli mániami alebo skončili svoj život samovraždou.“ Na programe sa začalo objavovať čoraz viac nových baletov, ktorým ako námet slúžila svetová klasická literatúra. Choreograf a jeho súbor, ktorý sa vyznačoval výnimočným tanečným intelektom, začali experimentovať s novými žánrami. „Som človek vychovaný na ruskej kultúre, literatúre, na ruskej hudbe a ruskom balete. Cítim ruskú dušu a bolo by mi ťažko pracovať s inými umelcami, s inou mentalitou, s inými emóciami, inou kultúrou, skrátka existovať vo svete, ktorý by pre mňa nebol harmonický.“ Vedľa koreňov v bohatom žriedle ruskej pokladnice umenia je dôležité aj skoro zdanlivo nepodstatné umiestnenie súboru v Petrohrade„…pochopiť tragický počiatok bytia mi pomáha nielen pamäť mojich predkov, ale aj ruská kultúra, duchovno, s ktorým som sa zoznámil v Petrohrade. Geniálni predchodcovia, ktorí tu pracovali, vytvorili úžasnú auru, tvorivú atmosféru, ktorá živí i mňa. V meste, kde pôsobilo toľko géniov, taká energia nemôže chýbať. Iná vec je, že niektorí ju cítia a iní nie.“ 

K Petrohradu sa choreograf stále obracia: „Som veľmi rád, že žijem v Petrohrade, možno v inom ruskom meste by mi bolo takisto ťažko ako v New Yorku alebo niekde inde.“ Čím je Petrohrad taký výnimočný? – je možno zbytočná otázka o meste, ktoré bolo nielen domovom umeleckých gigantov, ale aj reálnym priestorom, kde sa ich svetové poklady odohrávajú. „V tomto meste žili a tvorili veľkí ľudia, možno je to aura ich kreatívnej energie, ktorú cítim a ktorá ma živí. Považujem za akési privilégium, že žijem v Petrohrade. Je to zvláštne mesto, nepodobné na žiadne iné, s osobitou kultúrou, architektúrou, históriou. Som rád, že tam mám svoje divadlo, že môžem vytvárať umenie v tomto meste a ukazovať ho celému svetu.“ S týmto fenoménom ľudskej identity choreografa Eifmana súvisí aj historický vývoj jeho súboru, viac než si to možno chce dnes divák či sociológ a divadelný vedec priznať.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat