Baletní panorama Pavla Juráše (125)

Tentoraz:
* „Mademoiselle Non“ končí (7.diel – záver)
* Dvanásť nominácií Tony Award pre choreografa Wheeldona
* Ohad Naharin ovládne Prahu
* Pocta Forsythovi v Drážďanoch
* Čo sleduje Daria Klimentová
***

„Mademoiselle Non“ končí
A som na konci. Seriál o Sylvii Guillem končí. Záhadné zelené oči sfingy Sylvie a jemná kostnatá tvár, držia v sebe jej tajomstvá. Nikomu nedovolí pohliadnuť za túto masku, tak ako aj Nefertari stráži svoje tajomstvá. Tak ako aristokratka udeľuje audienciu, alebo sa halí do ticha a záhady. V drahých čiernych, avšak veľmi prostých šatách je ako kráľovná, ktorá inkognito, bez asistencie dvoranov opúšťa svoje kráľovstvo. Lúčiacu sa primabalerínu na voľnej nohe, ktorá miluje „odmietanie“, čakajú ďalšie zastávky jej rozlúčkového turné krížom zemeguľou; Atény, Moskva, Lyon, Janov, Londýn, Edinburg, Birmingham, Taipei, St. Pőlten a Tokyo.

Zaujímavé popri škandáloch i hviezdnych manieroch, ktorých s vekom odbúdalo, tak ako aj s úlohami, ktoré tanečnica nechcela stvárňovať, je strážené územie, ktorým sa primabalerína dlhodobo obklopuje. Aj pre významných britských či svetových žurnalistov je problém sa k nej dostať či objednať na interview a takúto protekciu by im Mademoiselle N neudelila bez lobovania tretích strán. Niekedy udelí audienciu na čaj v Kensingtone. Často ju novinári citujú už dopredu: „Som nervózna, nemám rada rozhovory.” Privátne, osobne, bez make-upu, bez kostýmu, bez aury svetiel a vône divadelného prachu je vždy taká iná, obnažená a skoro nahá. Autoritatívny postoj a dokonalé držanie tela prezrádzajú nielen jej profesiu, ale aj jej mimoriadnu vytrvalosť a odolnosť. Dovolí vždy len pár snímok, aby jej fotenie nevzalo jej dušu a aj tie potom prísne autorizuje a tak vytvára svoj mediálny obraz z hŕstky starostlivo zložených portrétov. Je však aj veľmi priateľská, zábavná a francúzsky šik či šarmantná. Rada dobiedza aj do novinárov: „Ty si nervózny?”Mademmoiselle Non, či Miss No, ako ju nazvali kritici a novinári, keď pred rokmi dorazila do Royal Balletu, ktorá stále niečo odmieta je slávna. Pritom je veľmi priateľská. Jej webové stránky ponúkajú kaskády šťastných momentiek výletov do Švajčiarska, Etiópie, New Yorku, Singapuru, Talianska, Nového Zélandu. Pre niekoho, kto vzbudzuje úctu na javisku, píše sa o ňom ako o Dive, osobnosť uvádzaná na webových stránkach, je úplným prekvapením. Legendárna primabalerína, ktorá tancovala ešte s Nurejevom, je dieťa s chuťou do života, s chuťou vtipkovať. Make-up nosí len na javiskové výkony, v ktorých transfiguruje seba do iného bytia. Okrem toho je svojou figúrou a charizmou snom japonských módnych návrhárov, nielen pre Issaya Miyakeho. Chcú, aby sa obliekla do ich objemných, asymetrických, hranatých tvarov ďaleko od rokokovej ženskosti v tutu princeznej Aurory alebo Giselle, korzetov a šperkov pre Manon či Marguerite. Najslávnejšia „anglická“ balerína od čias Margot Fontyen, odhrnula záclonky od krásne tvarovaných lyrických princezien a víl k drsnej úprimnosti. Nie nadarmo britská kritika jej prácu s Akramom Khanom, Ballet Boyz a ďalšími súmerne hodnotí s chodom a vývojom britského divadla.

Miluje Japonsko, kam sa pravidelne vracia ako sama spomína od šestnástich rokov, keď tam prvýkrát cestovala ako žiačka baletnej školy. Často sa tam vrátila nielen ako baletná mega hviezda, ale aj na pomoc po živelných katastrofách. „Bola to moja prvá cestu do zahraničia – to bolo so školou, môj posledný rok, myslím, že som mala šestnásť. Bolo to prvýkrát, kedy bola Baletná škola Parížskej opery pozvaná od NBS (Performing Arts Foundation), ktorá je nadáciou, ktorá pozýva umelcov do Japonska. Tak sme urobili niekoľko demonštrácií a predstavení. Japonsko je iný svet, môžete vidieť veci, ktoré ste nikdy nevideli, budete jesť, čo ste nemohli ani pomyslieť, že je na stravovanie …

Aj keď sme boli deti, už som vedela o vystupovaní na javisku, pretože ukazujeme čo sme sa naučili v každom ročnom období, väčšinou v Opéra Comique, čo je trochu menšia replika parížskej opery. Ale keď sme prišli do Japonska hrali sme v NHK Hall, Tokyo, čo je obrovská sála. (viac ako 3600 miest na sedenie). Po druhom alebo treťom predstavení začnete mať dojem, že to viete, že je to udalosť, ktorú by ste si nemali nechať ujsť s publikom. Potom sa stretnete s publikum a vidíte ich šťastie, ich reakcie – to je reakcia viac, než ste zvyknutí. Mali sme pár ľudí čakajúcich pri vrátnici v Paríži, ale nie týmto spôsobom. Kričia, že sú naozaj, ale naozaj nadšení. Bolo to pre mňa úplne nové. A silné to zažiť. Aj vizuálny dopad je veľmi silný. Nevedela som si to predstaviť, Tokyo bolo plné diaľnic, metrá, budovy, je to celkom škaredé mesto keď ho vidíte prvýkrát, ale také moderné. A potom uvidíte ženu v kimone. A beriete dojmy ….“

Na rozdiel od tlačených magazínov, ktorým dáva rozhovor, na webe sa v jeho verzii zjavuje (Photographs omitted), fotografie vynechané. Aj takúto podobu má v dnešnej dobe twitterov a facebookov slávna balerína. Nie je v tom nepodobná legende Grete Garbo. A tak čoskoro tých pár televíznych dokumentov či záznamov jej tanca bude poslednou spomienkou na jednu z najvzrušujúcejších tanečníc konca minulého storočia.
***

Aktuality
Dobrá správa pre všetkých milovníkov baletu a tanca je nominácia choreografa Christophera Wheeldona na cenu Tony Award za svoj extravagantný a podľa všetkého veľmi úspešný výlet do sveta muzikálu. Autor oslavovanej Alenky v krajine divov v Kráľovskom balete v Londýne, či Zimnej rozprávky v roku Shakespearových výročí, režíroval a choreografoval muzikál Američan v Paríži. Ten je teraz nominovaný v kategóriách Best Musical, Best Director of a Musical, Best Choreography Best Leading Actor in a Musical pre Roberta Fairchilda, dámska cena pre Leanne Cope, ďalej dve nominácie pre Brandona Uranowitza a Maxa von Essen, ďalšie nominácie v kategórii Best Book of a Musical, Best Costume, Best Lighting Design, Best Orchestrations. Celkom dvanásť nominácií, rovnako ako muzikál Fun Home. American in Paris sa po úspešnej sérii predstavení priamo v Paríži v Théâtre du Châtelet presunul v marci na slávny Broadway. Jeho show sa stále odohráva v Paríži a stále rozpráva príbeh amerického umelca Jerryho a jeho lásky ku krásnej, tajomnej Lise, nie je však žiadnou javiskovou kópiou filmu.

Wheeldon ako priznáva, skúšal v Paríži: „Potreboval som to vidieť na vlastné oči,” hovorí, „a poslal som herca tiež sem. To robí taký rozdiel, keď sa na tom pracuje v Paríži, aby nasali atmosféru, kde sa to všetko odohráva.” Wheeldon a jeho spolupracovník, scenárista Craig Lucas zveľadili životné príbehy hrdinov filmu, ktorý získal šesť Oscarov, čo v dobe zlatej éry Hollywoodu nebolo možné a umiestnili do ich osudov mnohé prúdy. Tieň nacistickej okupácie padá tmavo cez niektoré scény pôsobivej scénografie; s ranenými vojakmi i žobrákmi na uliciach a obvinenia z kolaborácie visia vo vzduchu. „Boli sme schopní umiestniť príbeh do oveľa historickejšieho kontextu, než to bolo možné v roku 1950. Môžeme vyvolať otázky, ktoré sa nikto neodvážil nastoliť vtedy.” Tvorcovia pridali k postavám nuansu. Lise je židovka, Henri je homosexuál, Jerry má traumatické spomienky z vojny a Adam má zranenie nohy. Už je oveľa dominantnejšia tiež téma umenia a kreativity; Jerry a Adam sa dohadujú o tom, či ich práca má byť únikom alebo existenčným zaistením. „Táto verzia,” hovorí Wheeldon, „je veľmi veľa o tom, ako sa láska a umenie navzájom formujú.”

Pre Wheeldona bolo najťažšie nájsť hercov do hlavných postáv, ktorí navždy zostanú v pamäti niekoľkých generácií ako Kelly a Leslie Caron. Umelcov, ktorí by zvládli náročné tanečné sekvencie, Gershwinove piesne, prózu a všetko, čo si muzikál žiada.
Jerry je prvý sólista New York City Ballet Robert Fairchild. „Je to showman na javisku. A vždy som mal podozrenie, že by mohol spievať.” hovorí režisér a choreograf Wheeldon. Lise bola viac nepolapiteľná. Wheeldon videl stovky tanečníc, kým našiel Leanne Cope, sólistku Royal Balletu. „Ona nie je z tých „wow“ umelcov, ale vaše oko si ju vždy nájde. Je správne krásna v prírodnej kvalite, ktorá je ideálna pre Lise.” Obaja, Fairchild a Cope prešli intenzívnym tréningom a Wheeldon bol ohromený talentom, čo odhalili. Samozrejme neskôr aj diváci: obaja priniesli na javisko vzácnu kombináciu sviežosti, spontánnosti a energie. Wheeldon hovorí s vďačnosťou. „Ani jeden z nich nikdy predtým nespieval na javisku.” Ak Wheeldon musel tlačiť svoje hviezdy za ich normálny rozsah, on pripúšťa, že – aj on sám musel v réžii zájsť za svoju zónu pohodlia. „Keď som prvýkrát začal pracovať, bol som naozaj spotený. Nevedel som, ako riešiť herca, ako scénu. Uvedomil som si, že tanečníci a herci pracujú vo veľmi odlišných rytmoch. Tanečníci vykonávajú všetko okamžite. Herci sú pomalší, chcú premýšľať o tom ako, kedy a prečo.”

Výpravu vytvoril Wheeldonov dvorný spolupracovník a uznávaný scénograf Bob Crowley, s ktorým už choreograf spolupracoval na obidvoch baletných produkciách v Covent Garden.

„Gene Kelly,” hovorí Christopher Wheeldon, „bol jeden z dôvodov, prečo som chcel tancovať. Zo všetkých tých hviezd MGM, on bol môj obľúbený. Miloval som ho v Američanovi v Paríži.“ Možno jeho muzikál inšpiruje ďalších mladých a ostatným spríjemní náročný život. Vyhlásenie tohtoročných 69. cien Tony Award bude 7. júna.
***

Najvyšší čas je pripraviť sa na veľké mená na Tanci Praha 2015, ktorý bude hostiť opäť niekoľko fenoménov, ktorí hýbu svetom: Sashu Waltz & Guests s predstavením Impromptus, ktoré zaháji 3. júna hlavný program festivalu. O jeho slávnostné zakončenie sa 24. a 25. júna postará ďalšia legenda; choreograf Ohad Naharin, ktorý v Prahe ako v treťom meste uvedie svoju novú choreografiu, ktorá má premiéru ešte v ten istý mesiac; 1. júna v Tel Avive. S jeho baletom na festival po prvýkrát pricestuje legendárny izraelský súbor Batsheva Dance Company. Zakladateľka a riaditeľka festivalu Yvona Kreuzmannová hovorí s neskrývaným nadšením: „Naharin nasměroval současný tanec ve světě i náš festival. Jeho dílo je fenomenální, oslovují ho nejprestižnější soubory světa, ale jen jediný je autentický – Batsheva. Dvakrát jsme tu měli juniory, ale teprve letos, po čtvrt století spolupráce s tímto démonem tance, můžeme uvítat hlavní soubor. Dal nám prestižní pozici, Praha bude teprve třetím městem na světě, po Tel Avivu a Drážďanech – Hellerau, které přivítá jeho nejnovější dílo se symbolickým názvem LAST WORK“. Festival sa koná aj v ďalších pätnástich miestach v republike. Treba sledovať festivalový web.
***

Premiéra venovaná tomuto podivuhodnému tvorcovi zdobí aj júnový program Národného divadla. 4. júna na Novej scéne Ohad Naharin: decadance. Web Národného divadla o premiére hovorí: „Ač se bude jednat o zvláštní kombinaci částí či celých opusů vytvořených Ohadem Naharinem v průběhu posledních deseti let, do jisté míry půjde o nový tvar, jelikož budou vytvořeny originální momenty v rámci režijní linky a choreografické struktury celého večera. Ohadovo silné charizma, velice specifické geografické a kulturní zázemí, jedinečná a originální poetika pohybu a výrazových prostředků všeobecně, bude obrovskou novou zkušeností nejen pro tanečníky, ale především pro diváky, kteří se mohou těšit na silný nevšední zážitek.“***

Milovníci moderného tanca majú jedinečnú šancu v Drážďanoch vidieť celovečerný komponovaný večer k pocte Williama Forsytha Impressing the Czar. Štvordielny večer obsahuje to najlepšie z Forsytha, čo Drážďany uviedli od roku 2006. Strhujúcu interpretáciu In the Middle, dopĺňa Impressing the Czar z roku 1988 a novinky, ktoré Forsythe zaujímavo k sebe stavia s jeho obľúbenou úctou ku klasike a zároveň dekonštrukcii. Vedľa vylomenín a provokácií, ktorých sa Forsythe úmyselne dopúšťa, je hlavnou prednosťou dokonalé obsadenie; tanečníci, ktorým je pohyb, ktorý pomenováva choreograf ako svoj sloh, celkom vlastný. Radostnou správou je, že v predstavení fenomenálne tancuje Jiří Bubeníček a aj ďalší Čech v baletnom súbore Semperoper Václav Lamparter dostal rolu.

***

Čo sledujem?
Vzácnym hosťom dnešnej rubriky je legendárna primabalerína Daria Klimentová. K videu, ktoré vybrala odkazuje: „Natasha, moje kamarádka, neuvěřitelný talent, ale ještě vetší dříč. Talent je základ, ale sám nestačí, bez práce je k ničemu.“

Okrem toho, že emeritná primabalerína English National Ballet pripravuje na august ďalší ročník International Ballet Masterclasses do Prahy, kde bude okrem študentov z celého sveta hostiť aj vynikajúcich umelcov ako: Evgenia Obraztsova, Jurgita Dronina, Isaac Hernández a ďalší, je umelkyňa práve v Japonsku. Tam pracuje ako baletný majster s členmi Japonského národného baletu na príprave Labutieho jazera. Áno, je to tak. Doma nikto nie je prorokom. Isto je to pre umelkyňu lepšie a tvorivejšie ako pracovať v Národnom divadle, kde sa k nej zachovali vieme ako.

V článku o Sylvii Guillem sú použité pasáže z rozhovorov v britskej tlači: The Guardian a The Independent. Pre prísnu ochranu autorských práv k autorizovaným fotografiám baleríny Sylvie Guillem jsou fotografie v textu vynechané.
Foto archiv, Pavel Hejný, Semperoper © Ian Whalen