Baletní panorama Pavla Juráše (127)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Mladé talenty z Viedne
* Zdenek Konvalina: „… co vás nezabije, vás udělá silnějším…“ (2. diel)
* Finále Eurovíznej súťaže mladých tanečníkov v Plzni
* Pražské Quadriennale 2015
* Čo sleduje Victoria Ananyan?
***

Divák by už mohol začať podceňovať rôzne projekty týkajúce sa mladých tanečníkov a choreografov. Od počiatočnej eufórie, že talentovaní ľudia môžu dostať priestor zatancovať si úlohy, ktoré by v repertoári nedostali a vyskúšať si na profesionálne lepšej platforme prácu s kolegami i choreografiu, sa stala čistá maniera, ako ponúknuť divákom jednu premiéru navyše a tváriť sa dramaturgicky plodne a objavne. Málokto si však uvedomuje, že podobné Miniatúry, Choreografické ateliéry, koncerty a podobne zabalené lákadla pre divákov majú zmysel len vtedy, keď sú silne personálne zastúpené zo súboru, keď kvalita tanečníkov a účastníkov má čo ponúknuť a nie je to len egoistická túžba jedincov ku prezentácii, že na to mám. Početnosť takýchto večerov v nie dobrej kvalite podobné programy devalvuje a podivná je aj snaha šéfov súborov, ktorí dávajú buď „voľnú ruku všetkým na všetko“ alebo sa o to vôbec nezaujímajú, pretože chcú byť demokratickí a free. Dramaturgická katastrofa a choreografická bezmocnosť sa potom díva do hľadiska a aj divák cíti, že niečo nie je v poriadku a nutne sa pýta seba: „Som zastaraný? – Som ja blbý, že sa mi to zdá divné? – Prečo tomu nerozumiem, toto produkuje Národné to musí byť predsa fajn.“ Navyše vedľa ohlušujúceho aplauzu a pokrikovania ako na futbale od kolegov tých, ktorí sa zúčastnia, sa ostatní prišelci hanbia, predsa to má taký veľký úspech, – ajajaj! Malá súdnosť a podivnosť manierov dnešnej doby, kde si každý môže robiť všetko aj s požehnaním tých, ktorí by mali dbať na vysokú úroveň, je zarážajúca.

Tí, ktorí sú už teraz z týchto viet urazení, by si mali zájsť do Viedne a zhliadnuť projekt Wiener Staatsballettu Junge Talente. To je „burza“ mladých tanečníkov. Súbory na oblasti by mohli závistlivo sledovať už len fyzickú konštitúciu balerín a keby nemysleli len na seba, našli by tam zaujímavých choreografov, aby domáci dinosaury mohli mať trochu voľna. A národné scény, ktorých je tu viac než požehnane, by dostali tiež dosť dobré kvapky. Projekt riaditeľa a bývalej tanečnej superstar Manuela Legrisa sa vracia v druhom ročníku. Vlani bol úspech nebývalý a to je ponuka predstavení na jeden večer vo Viedni diametrálne odlišná od ponuky tuzemskej. Obrazne by sa dalo povedať, že riaditeľ Legris preberal „zrno od pliev“ a postavil dramaturgiu, ktorá prekoná akékoľvek tuzemské gala: Balanchine, Béjart, Neumeier, Petit, krásna klasika – no úžasné! Vedľa interpretov týchto extrémne náročných diel je tu aj prínos v rámci mladých choreografov. The Fall ponúka nádej v podobe Attilu Bakó, tretia časť jeho tria je viac než pozoruhodná kvalitou pohybu, formáciami, výtvarným zmyslom pre svietenie, aj obsahového budovania napätia v alegoricko-abstraktnom pokuse. Fenoménom, ktorý by mal dostať šancu sa rozvíjať je Trevor Hayden so svojim rozsiahlym dielom Double Date. Komika v balete je vymierajúci žáner a to, čo Hayden inscenuje v pohybe, logike, stavbe libreta, jeho zrozumiteľnosti, hraní sa s motívom, je zrelá práca. Ideálne číslo na gala, medzi pochmúrnymi dielami najvyššej kvality komická zábava vysokého levelu tancovania a režijných nápadov, ktoré nie sú stupídne, ale sofistikované, hravé a dávajú tanečníkom priestor pre rozohratie mnohých nuansí. Výborný nápad s dvomi dvojicami, z ktorých jedna je vysoká a druhá nízka, poskytuje a priori hravé rozmiestnenie úloh, ktoré sa môžu meniť a vrcholia pri strhujúcom, pekelnom pas de quatre pri stole. Výtvarná dospelosť inscenátora je dôkazom talentu, aj tvrdej práce na príprave. Bravo!

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat