Baletní panorama Pavla Juráše (131)

Tentoraz:
* Forsythe ako učebnica
* Príspevok Davida Dawsona k tradícii baletu Giselle
* Rozlúčka Raphaëla Coumesa-Marqueta
* Bubeníčkovci sa kamarátia s Robertom Bollem
* Čo sleduje Margaret Willis
***

Drážďanský baletný súbor, vzdialený od Prahy dve hodiny cesty, s dvoma českými tanečníkmi Jiřím Bubeníčkom a Václavom Lampartrom pôsobivo ukončil svoju divadelnú sezónu. Zapojil sa do tanečného festivalu, ktorý pohltil Drážďany v duchu slávnej minulosti školy v Hellerau. Alain Platel, Batsheva Company, Anne Teresa De Keersmaeker, slávne mená progresívnej či skôr provokatívnej svetovej scény. Veľké baletné teleso sídliace v prepychovej budove Semperovej opery sa zapojilo niekoľkými predstaveniami.

Riaditeľ baletu Aaron S. Watkin, ktorý svojim príchodom pred dobrými ôsmimi rokmi prebudoval celú company, má výborné výsledky. Nielen tie merateľné číslami, ale aj tie duchovne nezmerateľné. Posledná premiéra tejto sezóny (22. mája 2015) Impressing the Czar je ďalším dôkazom faktu, ako jeho disponovaní tanečníci priťahujú k sebe choreografov, ktorí svoje balety nepredávajú hocikde. Watkin vybudoval silné mladé teleso, ktoré napriek drobnostiam sa javí svojimi výkonmi ako silný zdravý organizmus, ktorý pulzuje ako jeden orgán a svojim oduševnením na scéne dokáže zaujať v akomkoľvek pohybe. Zároveň má každý tanečník aj osobitý charakter jednotlivého údu, so svojimi jedinečnými vlastnosťami a významom pre celok. Silný zástoj mladej generácie, ktorá sa cíti byť poctená prácou pre tohto šéfa i toto divadlo a tancuje s veľkou vášňou. To už nie je dnes samozrejmosťou ani vo svete, tobôž u nás. Watkin s obľubou prehovára svetových choreografov, aby vytvorili novú kreáciu pre jeho súbor, alebo aby zvolili uviesť svoje zaujímavé dielo – hoc aj staršie, ale niečím podnetné k úvahe. Obdivuhodná je práve jeho dlhodobá spolupráca s Williamom Forsythom, pre ktorého pohybový štýl a interpretáciu je súbor priam predurčený. Nebudem tu hodnotiť postupy, premiéry a podobne. Ale chce sa logicky ukázať, prečo Watkin siahol práve po diele Forsytha z roku 1988, keď sa píše rok 2015. Prečo? Dôvodov môže byť viac a pocit po zhliadnutí je vzrušujúco rozporuplný. Je to kravina, ktorú choreograf vymyslel, či je to dielo hodné učebníc dejín baletu, alebo je to nadčasové dielo? Sú len tieto tri možnosti. Forsythe prišiel do Frankfurtu v roku 1984, takže po štyroch rokoch mal už veľmi jasnú predstavu o svojom súbore, o svojej poetike. Neprišiel tam ako bláznivý mladíček. Navyše svoje najdôležitejšie dielo na zákazku parížskej opery od riaditeľa Nurejeva In the Middle tvorí rok predtým a premiérujú ho Isabelle Guérin, Sylvie Guillem, Laurent Hilaire a Manuel Legris.

Je šokujúce prizrieť sa dnes pod zub práci z roku 1988. Aká je to v divadelnom meradle hlboká minulosť. Aký silný výbuch postmoderny v tej dobe. Na javisku sú odkazy na všemožné narážky, sémantická reč symbolov, tanečníci hovoria, dokonca spievajú, majú mikrofóny, vyvádzajú, je to ironické, poburujúce, rozčuľujúce. Keď ešte dnes v činohre diváka deptajú štylizované produkcie, či scudzovacie momenty, vystupovanie hercov z postáv, prihováranie sa publiku, hovorenie na mikrofón, čo vtedy? Forsythe úmyselne všetko kamufluje, filozofuje alebo sa vysmieva. Šokujúca hra s rekvizitami, s posvätnými obrazmi, provokácia, jasná politizácia tanečného diela. Pritom však vždy vybuble na povrch sofistikované, vtedy mladé a neskutočne šokujúce tancovanie. Pojašená postava Agnes, narážky na bratov Grimmovcov a ironický rozprávkový svet, Mr. Pnut, ktorý sa mení na svätého Šebastiána a jeho fetišom sú šípy, ešte bláznivejšia Rosa, dalo by sa pokračovať tak, ako vypisovať čo všetko Forsythe uhnietol do tohto postmoderného cesta. Prvá bláznivá časť s názvom Potemkinov podpis sa nakoniec zdá ešte krotká. Áno, tieto jasné, prevzaté vedomosti dávajú divákovi nejaké záchytné body na ceste, ktorou sa rúti, keď sa zdvihne opona. Falošný obraz sveta, ktorý nie je pravdivý pre cárovnú od Potemkina, pohľad za naleštené obrazy, prapodivná prachová čiernota. Čierna diera, ktorej sa bojíme, aby nás nepohltila. Aká prorocká je predpoveď Forsytha čo sa stane s umením, v tretej časti La Maison de Mezzo-Prezzo. Umenie sa stane komoditou. Dražba zahalená zlatom, vyšinutá v svojej podstate, áno, tento bláznivý svet nie je ani pokrivené zrkadlo, je to už dnes predpoveď, áno, bohužiaľ našich dní, kedy je možný nákup čohokoľvek a žiadna norma, ani etika, či už vôbec altruizmus neplatí. Bravo! Ale dívať sa na to je utrpenie. S výnimkou oného skvostu, ktorý sa tancuje pod zlatými čerešňami In the Middle, Somewhat Elevated, to balábile, za aké sa dnes dávajú ceny na festivaloch. Ukričaná, revuálna fraška. Politika namočená do umenia. Provokácie, mučenie diváka, ktorý si pripadá stupídne bezmocný a premýšľa, ako sa na podobnom smetisku ocitol. Kam sa podel estetický dekoratívny svet tanca, subtílny lyrický prejav a z mužov sa stali ženy, napoly štetky a zo žien sa stali sufražetky slobody a provokácie na n-tú. Je to socialistická kritika západnej spoločnosti? Búranie elegantného hierarchického sveta, nie nepodobného mocnárom v baletnej terminológii a dejinách? Zašifrovaná naratívna forma, rozbitá na padrť? Čo potom tie travesty žiačky nejakej internátnej školy v uniformách, ktoré tancujú akési svätenie jari okolo svätca zabitého šípom, ako šialené orgiastické rituálne kmene kdesi v Afrike?Kolektívne bezvedomie. Pointy visiace v temnote ako oné zlaté čerešne, ktoré zostali pre Forsytha redukovaným bohatstvom budovy Garniera z Paríža, kde inscenoval prvýkrát In the Middle. Šalamúnsky choreograf vyhlasuje: „je to môj dejový balet, ale je to dejový balet bez deja.“ No bravo! To sme potrebovali. Je ale jasné, že divadlo, mysliac to činoherné, vlastne došlo do tejto fázy príšerne oneskorene. Balet práve títo tvorcovia ako Forsythe posunuli rýchlejšie. Baletný zbor skoro masturbujúci so šípmi, rekvizity imperializmu sprofanované tak, ako to miluje revolučný dav. Memento vykoreneného sveta? Právom Williamovi Forsythovi, ktorý z nového sveta (mysliac tým jeho rodisko New York) prišiel do starého sveta Európy, aby tu omráčil vedomie vlastnej kultúrnej histórie tým, že sa jej vysmeje, ukáže jej hlinené babylonské nohy a odvrhne ju až k zemi ako babylonskú neviestku. Kde je to pravé umenie? Tento titul by dnes bol k neprežitiu nebyť vynikajúceho výkonu súboru. Takto zatancovaný In the Middle je zázrak. Dokonalá nadvláda tanečníkov nad choreografiou, pocit absolútnej slobody, že to, čo kedysi odmietala tancovať étoile Isabelle Guérin, oni zvládajú ako dokonale naprogramované stroje, navyše ale (!) zasiahnuté vnútorným nábojom. Energia atómovej bomby s akou súbor vystupuje na scénu, ako vypadáva z rolí, ako zbiera energiu, ako koordinuje telo, je fascinujúca. V čele tohto mikrosveta dominuje fenomenálny Raphaël Coumes-Marquet a Elena Vostrotina. Božské zjavenie dokonalej formy. Jedinečná práca na hranici fyzického sebazničenia. Dokonalá muzikalita, elektronická hudba Willemsa tu rezonuje celým pohybovým, smrteľným aparátom tanečníkov. Vostrotina s nekonečne dlhými nohami a obratnosťou pantera, zapichujúc nohy na palcoch do podlahy, vybuchuje ako vulkán. Excentrické port de bras, rýchlosť, zmysel pre doťahovanie a následné borenie pohybových obrazov Marqueta je športový výkon. Akoby tým, že sa na druhý deň rozlúči s aktívnou tanečnou kariérou, využil túto rituálnu slávnosť k previerke nielen svojho tela ale celého svojho tanečného umenia. Aj ostatní predvádzajú úchvatné mužné tancovanie, posilňovňu tela, nových ľudí, pre ktorých zákony tela neplatia. Celý súbor sa predvedie v tom pomätenom, aj keď prísne choreografovanom spartakiádnom cvičení evolúcie, „Bongo Bongo Nageela“. Keď svätý so šípom v hrudi ožije a mladý, talentovaný a akrobatický skákajúci Julian Amir Lacey ohlási príchod Angels in America, či iné podobne apokalyptické mega prehlásenie. Tony Kushner a aj ďalší sa najskôr ťažko kamarátili s Forsythom, ale styčné body, či priesečníky línií ich tvorby sú vcelku podobné. Lenže Lacey nehlása verše, v divokých manéžach skáče okolo vyhecovaného davu školáčok v čiernobielych uniformách. Nanebovstúpenie sv. Sebastiána, ktorého oslavuje dav fanúšikov, nakoniec končí v rýchlej tme.Je treba pochváliť za túto cársku žranicu nielen baletný súbor a ich nasadenie, ale techniku divadla. Taký dokonalý zvuk sa v divadle často ne(vidí)počuje a býva doménou pop rockového pódia. Sugestívne rozdelenie jednotlivých frekvencií hudby, nástrojov, zvukov do rozsiahleho systému reprosústavy umocňuje pocit obkľúčenia nebohého diváka, z ktorého niet úniku. Tak čo s tým? Oceniť progresívne dielo proroka na hodne bodov, či pokrčiť ramenami a opustiť už raz navždy tento undeground a žiadať niečo solídne?

***

Iný zaujímavý prípad je redakcia Giselle, ako romantického skvostu od choreografa Davida Dawsona.Jej predstavením (6. júla) sa uzavrela aj javisková kariéra vynikajúceho tanečníka Raphaëla Coumesa-Marqueta, ktorého poslednou zastávkou po Monaku, Viedni a Amsterdame sa stali Drážďany.

Rozhodne nie nevýznamné zastávky v kariére tanečníka, ktorý absolvoval slávnu baletnú školu baletu Parížskej opery. Rola Albrechta bola kreáciou od choreografa pre tanečníka (2008). Vznikla práve v Drážďanoch, preto som v úvode nie nadarmo pripomínal, koľko zaujímavých tvorcov k zaujímavým aj keď nie neproblematickým (správne) pokusom šéf Watkin inšpiroval. Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to problém výchovy diváka a jeho umeleckej znalosti. Ak Dawson robí balet na Bachovu sonátu či jeho milovanú, večne plynúcu hudbu Maxa Richtera, tam je akýkoľvek kontrapunkt voči hudobnej partitúre možný. Keď však ide o dielo s hudbou Charlesa Adama, kde je každý tanec hudobne vypointovaný od väčších plôch až po najkratšie variácie a my sme boli vychovaní klasickými choreografmi, ktorí ctili interakciu pohybu s hudbou, môžeme tento problém mať. Samozrejme je to aj tým, že niežeby bol choreograf hluchý, ale títo tvorcovia pracujú so svojimi pohybovými väzbami, ktoré robia bez hudby. Až potom ich ako bielizeň naskladajú na šnúru, ktorou je partitúra a preto sa niekedy prádlo prekrýva a niekedy ostáva medzera medzi štipcami, ktorú treba vyplniť pár krokmi, kým začne trebárs fráza. Je to iritujúci prežitok v nás, či chyba?

Iná vec, a to je trocha príliš veľká škoda, že druhá polovica baletu stráca dych. Choreograf, ktorý sa stal slávny svojimi jedinečnými kombináciami v allegre s pôsobivými skokmi, krvi žíznivé zločinné mŕtve zombie nenechá skočiť nič. Furt rotujú ako mozgomorovia z Harry Pottera. Celkovo je toto uchopenie druhej polovice horšie ako prvé dejstvo. To sa darí Dawsonovi skvelo. Dôsledne a nápadito vykresľuje vzťahy. Tragickú lásku Hilariona ku Giselle, ktorá ho má ako rodinu, brášku, kamaráta, ale rozhodne nie ako muža do manželstva. Giselle netrpí žiadnou dušnosťou srdca, keď sa roztancuje (nie je ani slávna dedinská balerína), je fit. Arytmiu spôsobuje Giselle neznámy muž, prezlečený Albrecht, ktorý je taký iný ako jej priatelia. Tu je zaujímavé ako Marquet pôsobivo v jednom dejstve kreslí Albrechta. Na počiatku to vyzerá ako špás, tak sa aj chová, ale v priebehu konania podlieha kúzlu tejto nevinnej Giselle a na konci spôsobí jej smrť doslova. Giselle sa nechtiac napichne na jeho dýku. Albrecht trpí pod tyraniou dominantnej zmije svojej snúbenky Bathildy, ktorá nehanebne laškuje so svojimi dvoranmi. Dawson škrtá zbytočné postavy matky, otca Bathildy, zbor zmenšuje. Naopak rozširuje Svadobné pas de deux, robí z neho virtuózne Pas de cinque. A urobí aj malý režijný detail. Keď dievčinka, ktorá v ňom tancuje nevestu hodí svoju kyticu družičkám, chytí ju Giselle. Aká mrazivá metafora.

Výborná je aj celá konštelácia záverečnej gradácie. To Hilarion omámený túžbou získať Giselle privolá z domčeka Giselle družinu, on vysvetľuje, má dôkazy. Bije sa s Albrechtom ako muž. Fyzické konanie v synchronizácii s pantomímou tu slávi mimoriadnu divadelnú účinnosť. Aj Giselle sa pobije s Bathildou a potom úmyselne vezme Albrechtovi dýku. To bude jej svadobná noc, prenikne ju dýka. Keď už ale nechce, osud si kruto zahrá. A tak za padania kvetov čerešní v krásnom letnom dni jej čierna krv zabije všetkých aktérov príbehu. Hiliaron je poškvrnený intrigou, Albrecht hnaný až k prízrakom a šialenstvu, Bathilda už pohŕda zbabelým snúbencom a jedna nešťastnica je mŕtva. To je romantická dráma! Skutočne. Fyzicky mŕtva je Giselle, tá najnevinnejšia, ako sa patrí v tragédii. Ostatní sú mŕtvi v svojom človečenstve. Záverečný efekt, keď sa Giselle rozplynie vo vzduch či éterickú omamnú vôňu, z Albrechtových dlaní už neprýšti krv, ale biele lupene čerešní. Scénografický obraz mimoriadne silný. Giselle Duosi Zhu nezaujala úplne, ak mám byť spravodlivý. Balerína v titulnej postave musí mať aj anatomické predpoklady. Musí mať pečať baleríny. Krásne linky, dlhé končatiny, výrazové bohatstvo. Toto všetko mala Myrtha – Sangeun Lee. Úchvatná víla! Taká víla by mohla navštevovať diváka aj doma, isto by nebol proti. Tu treba zmieniť ešte výrazný výtvarný posun v inscenačnej tradícii, ktorý je pozitívny, účinný a výtvarne aj pohybovo silný. Víly majú biele body a cez tvár dlhý závoj, ktorý je rozrezaný a uchytený medzi prstami, kde je šifón nazberkaný takže každá víla vyzerá, že na chrbte dlaní nesie kvetinu.

Úlohu tej šťastnej nevesty veľmi dobre zvládla talentovaná Alice Mariani. Výborne boli v tejto komornej tragédii obsadení predstavitelia vedľajších postáv. Trojica vysokých, potetovaných sexi machov, ktorí sprevádzajú Bathildu, či naopak pastorálna, ale fyzicky mužne sýta vidiecka idylka: opäť Julian Amir Lacey, tentokrát celkom iný než predošlý večer, očarujúco prirodzený a hypnotický, či mladícky spontánny Johannes Schmidt. István Simon ako ženích predviedol úchvatne brilantnú rýchlu variáciu, ktorá by sa dala v jeho podaní vidieť ešte dvakrát. Celkovo je zaujímavé, že pánska časť súboru sa na javisku dokáže profilovať oveľa výraznejšie. Typovo, umelecky, herecky, prezentáciou, skutočným prežívaním aj drobných rolí – rolí bez zjavného významu pre drámu. V dobe znudených a demotivovaných pracovníkov (úmyselne používam toto slovo) v tuzemských súboroch je to ako lúč svetla.

Raphaël Comes-Marquet podal výkon hodný rozlúčky prvého sólistu. Tento tanečník má nádherné francúzske línie pohybu, vláčnosť, dlhý skok a dnes už často nevídanú mužnú dynamiku interpreta. Navyše má veľký zmysel pre výrazové budovanie roly. Neopája sa len extravagantným, na kondíciu náročným Dawsonovým tancovaním, ale hľadá príbeh muža, ktorý zlyhá. Pečať hriešnika si nesie so sebou. Dramaticky vyhrotené scény sú vrcholom jeho interpretácie. Zdieľnosť jeho emocionálneho sveta smerom k divákovi je pôsobivá. Nie nadarmo je tanečníkova obľúbená rola Ludwig v Neumeierovej verzii Labutieho jazera. Podobne zapálených interpretov, ochotných zdieľať svoje vnútorné muky a odhaliť sa divákovi, je dnes čím ďalej menej a o to nepríjemnejšie je, že taký mimoriadny umelec sa na prahu štyridsiatky lúči s javiskom.

Čo je dôležité, je hudobná stránka inscenácie. Saská Staatskapelle Dresden hrá dokonale. To nie je znudená grupa fidlikantov, ktorí trpia hraním baletu. Hudbu Adama cítia ako majstrovské dielo éry romantizmu. Prvé dejstvo má hutný, sýty, pastorálny, optimistický charakter. Nádherné hrajú pochod, dychy znejú ako z loveckého zámočku z Anglicka. Druhé dejstvo, to je úplne iná kvalita hudby. Subtílna, sólová drobnokresba. Prekrásne husľové a violové sólo, to sa nepočuje často. U nás nikdy. Spôsob, akým hrajú už len predohru k II. dejstvu; ako záhrobné requiem, hudbu z iného sveta s netušenými zvukovými farbami. Vzorová interpretácia pod taktovkou Benjamina Pope. Hudobné naštudovanie starostlivo k premiére pripravil veľký baletný dirigent David Coleman, ktorý bádal dokonca v archíve Parížskej opery, aby našiel pôvodnú partitúru a odbúral z nej úpravy neskoršej dobovej interpretačnej praxe. Skutočne poučená interpretácia, hudobný klenot nevídanej krásy.
***

Aktuality
Ak nemáte ešte poriadny dovolenkový plán a patríte k fanúšikom bratov Bubeníčkovcov, máte jedinečnú šancu spojiť dovolenku s umením v Taliansku. V Plzni sú ich predstavenia úplne vypredané, zároveň však je to hlavne prezentácia ich komplexnej umeleckej tvorby (nie v prvom rade ako interpretov); Jiřího ako choreografa a Otta ako scénografa a skladateľa. Diváci v Plzni uvidia nový balet Piano (tu), ktorý budú interpretovať členovia baletného súboru z Dortmundu a balet L´heure bleue (tu) v internacionálnom obsadení. Tanečníci večer zakončia prekvapením. Ale skutočnú medzinárodnú hodnotu ich umenia potvrdzuje opätovné pozvanie od lídra svetovej baletnej scény Roberta Bolleho do jeho projektu Bolle and Friends. Ten je toto leto mimoriadne pôsobivý, tanečník totiž slávi štyridsiate narodeniny. Na umelcov z celého sveta s najslávnejšími menami, ktoré žiaria na plagátoch po baletnom svete, môžete naďabiť: 22. júla v slávnom amfiteátri vo Verone, 25. júla v Pompejach, 27. júla v pôsobivých ruinách Caraccalových kúpeľov a 29 a 30. júla v Sant Reme.
***

Čo sledujem
Dnes je prvým prázdninovým hosťom Panorámy vzácny hosť. Pozvanie podeliť sa s česko-slovenskými čitateľmi prijala skutočná dáma a vzácna osobnosť a človek Margaret Willis. Ak vám to meno nič nehovorí, nezúfajte. Nie je to balerína, ale popredná britská baletná kritička, ktorá celoročne cestuje krížom krážom po svete a píše pre prestížny tanečný časopis Dancing Times a niekoľko internacionálnych webov. Ako správna baletomanka sleduje samozrejme balet aj v lete.

„Milujem to“, hovorí. „Ako je to tak krásne prezentované nimi oboma“. A ako znalkyňa tradície pokračuje: „a má to jemnú choreografiu s mnohými špeciálnymi nuansami pohybov Ashtona“. Srdečné pozdravy do Londýna, kde to žije hosťovaním hviezdnych súborov a tanečníkov. Skutočná metropola.

Foto Ian Whalen, Costin Radu, archiv