Baletní panorama Pavla Juráše (111)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
*
Legenda o Jozefovi s vynikajúcimi interpretmi
* Piano Jiřího Bubeníčka vo fotogalérii
***

V minulej časti (tu) som podrobne rozvinul zložité peripetie jedného „iba“ jednodejstvového baletu – Legendy o Jozefovi Richarda Straussa, pri príležitosti jeho znovuuvedenia na scéne Viedenskej štátnej opery v choreografii Johna NeumeieraSamotnej lahôdke v podobe zvukovo bohatej Straussovej legendy predchádza na doplnenie minutáže večera Verklungene Feste, ktorú Neumeier choreografoval v roku 2008 pre Hamburg, keď vytvoril tento baletný večer pre svoj domovský súbor v novej edícii. Neumeier vždy ovládal remeslo libretistu, scenáristu, mysliteľa a filozofa. Aj geniálneho hudobného dramaturga, ale nešlo mu stavať choreografiu tam, kde chýbajú jasné väzby a vzťahy. Akoby jeho choreografický rukopis zbavený sily vyjadrovať sólami, adagiami dejovú líniu, monológy a dialógy postáv upadal do banality pohybu, aj keď nadštandardného, ale nijako zvlášť zaujímavého. Verklungene Feste zahalil do inotaju postmoderného hávu, našróboval nejaké vzťahy tam kde sú zbytočné, vytvoril panoptikum tam kde netreba a možno aj choreografoval dielo, ktoré to nepotrebuje. Straussova pôvabná partitúra na inšpiráciu francúzskym skladateľom Couperinom má zvláštny charakter jemnej sofistikovanej drobnokresby. Dvorské tance francúzskeho baroka sa tu prelínajú v rafinovanej inštrumentácii s moderným videním harmonickým i kompozičným. Neumeier vytvoril na toto lyrické dielo retrospektívny príbeh, kedy partneri po skončení slávnosti zničení a unavení spomínajú na niekoľké etapy svojho vzťahu. Na jar svojej lásky, leto vášne a fyzického milovania a smutnú jeseň príchodu vojny, ktorá poznamenáva ich osudy tragickým ostňom. Jednotlivé pasáže symbolizujú rôzne tanečné páry, ktoré sa personifikujú s týmito dvomi ústrednými postavami. Scéna, kde rozhádzaná slávnostná tabula je neustále opravovaná a postupne likvidovaná elegantnými čašníkmi a zlatkavé steny sa postupne otáčajú do chladnej tehlovej chudoby je zbytočným ornamentom, ktorý sa snaží doložiť invenciu a opodstatnenie tohto inscenačného zámeru.Neumeier choreografuje v zložitých formáciách pre päť hlavných párov, ktoré sa prelínajú, množia, stávajú sa zborom aj farebnými prelúdiami a z nich vychádzajú duetá. Násilné adaptovanie vojnovej reality, ktorá poznamenala život Richarda Straussa hneď dvakrát a rôzna symbolika tu nie je rafinovanou hrou dramaturga Neumeiera ako v jeho dejových kusoch, ale skôr únavným dokazovaním v zmysle: sledujte pozorne, mám čo povedať. Pár pekných miest nezachráni neúnosne dlhé hovorenie o ničom, ani z neho neurobí filozofický traktát o kráse života, ktorá sa strieda s chudobnými rokmi. Najlepší je trinásty tanec La Linotte effarouchée s disponovanými pánmi. Ani silne disponovaní tanečníci ako Liudmila Konovalova, Maria Yakovleva, Masayu Kimoto, Mihail Sosnovschi, Natascha Mair, Jakob Feyferlik nemôžu povýšiť plytkú choreografiu do rozmerov majstrovského diela, slávneho žijúceho choreografa.Legenda o Jozefovi, to je už iný Neumeier. Znovu tu stojí inteligentný, oslnivý tvorca, ktorý dokáže vykresať sugestívne divadlo, podporené choreografiou. Je vlastne záhadou, ktorú ťažko niekto dnes už zodpovie, prečo vlastne pôvodné libreto Huga von Hofmannsthala a Harryho Kesslera z tej celistvej histórie o Jozefovi zo starého zákona vyseklo iba jediný fragment, ktorý bez predhistórie a vyvrcholenia zostáva oklieštený. Logická kontinuita príbehu muža, ktorého nemilosrdný starozákonný Hospodin vystaví ukrutnej skúške tak zostáva jednou epizódou, s ktorou je síce možné sa hrať, rozvinúť ju, ale možno jej chýba katarzia i záverečná epifánia. Bratia, ktorí závidia Jozefovi, rozhodnú sa pre bratovraždu, ale z túžby po zisku brata nakoniec zo studne vytiahnu a miesto smrti mu pripravia otroctvo v cudzej krajine, je fantastický prológ biblického príbehu. Jozefova čistota, sila jeho charakteru a usilovnosť z neho učinia mocného muža na dvore Putifára v Egypte. Lenže chlipné chúťky manželky, ktorá usiluje o Jozefovo telo, kedy on ctí morálne hodnoty manželstva a je vzorom nielen kresťanstvu o sile manželskej vernosti, ale všeobecne etickým podobenstvom. Jozef, ktorý zvodom nepodľahne a následne je obeťou intrigy, keď je neuspokojenou Putifárkou označený za zvodcu a násilníka je potrestaný za skutok, ktorý nevykonal. Lenže ani vo väzení nestráca vieru a jeho schopnosť vykladať sny ho privedie až na faraónov dvor. Zachráni Egypt pred skazou a vyslúži si ostrohy i šťastný život. Nakoniec sa dočká aj zmierenia s bratmi a stretnutia s milovaným otcom.

Pôvodní libretisti vybrali iba situáciu Jozefa na dvore Putifára a jeho zvodnú manželku. George Balanchine v svojej kodanskej inscenácii (1931) pridal rozsiahly dejový prológ, kde predstavil šťastnú rodinu, otca Abraháma, Jozefovu maminku, desať bratov i hlavnú postavu. Potom sa logicky v deji posunul na Putifárov dvor. A balet zakončil presunom Jozefa vyššie, až k faraónovi. Neumeier len krátkym obrazom ukazuje prepadnutie snívajúceho Jozefa. Sny hlavnej postavy hrajú v biblickom príbehu zásadnú rolu. To si uvedomuje aj Neumeier a tak sa motív sna niekoľkokrát pôsobivo vracia. Jozef je vykladač snov a tento dar od Boha ho vystavuje skúške. Výkladom sna popudí bratov k hnusnému činu, výkladom snov zachráni egyptskú ríšu. Neumeier dáva Jozefovi utkvelú predstavu sna o Anjelovi, jeho sprievodcovi. Tým, že na konci diela dovoľuje Putifárke sa kajať a vidieť Anjela dokazuje, že aj táto postava nie je len žiadnou femme fatale hnanou sexuálnymi pudmi, či pomstychtivosťou, ale je ženou viacerých rozmerov s bohatým vnútorným životom.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na