Baletní panorama Pavla Juráše (110)

Tentoraz:
* Legenda o Jozefovi ako metafora, nielen ako názov diela
* Jiří Bubeníček znovu ako choreograf
***

Vlaňajší rok si hudobný svet pripomínal dvojité výročie Richarda Straussa. Nie je jednoduché vo veľkých divadlách hneď reagovať na takúto udalosť, hlavne v prípade uvedenia náročných majstrových diel. A tak by sa dalo zhrnúť, že Viedeň, tiež spätá osobne so Straussom tieto oslavy výsostne umelecky ukončila práve na začiatku nového roku 2015. Nie je ľahké v kalendári žijúcich choreografov hneď získať ich priazeň pre svoj súbor, o to vzácnejšie je pre súbor či divadlo keď sa angažmán podarí. Baletný súbor sa ani vlani nevyhol výročiu Straussa, keď nasadil v komponovanom večere predsmrtné dielo plné meditácie a vzájomnej symbiózy hudby a choreografie v Štyroch posledných piesňach v choreografii Rudi van Dantzinga. (tu). Manuel Legris k oslave Richarda Straussa pre finále počkal na Johna Neumeiera. Isto to nebolo bezdôvodne. Práve vo Viedni Neumeier uviedol prvýkrát svoju verziu Legendy o Jozefovi, ešte pred svojimi vrcholnými hamburskými opusmi. A tak návrat tohto zvukovo opulentného diela, pôvodne napísaného Straussom na objednávku Ďagileva, ktoré však dostihla kliatba tragického rozchodu legendárneho impresária so svojim slávnym tanečníkom Nižinským, vyznieva v starostlivom naštudovaní slávnostnejšie ako Verklungene Feste. Od pôvodnej premiéry 14. mája 1914 v National de l’Opera Paris, kedy po pár reprízach nenápadne zmizla. Autori libreta pritom neboli žiadni nováčikovia.Možno sa to bude mnohým zdať nudné, tak nech to preskočia. Ale na diele, kde možno jasne zdokumentovať jeho genézu a jeho socio-politicko-geografickú spätosť s dejinami minulého storočia, do ktorého zasahujú ešte aj naše životy, je to veľmi zaujímavé. Hlavne v tejto rýchlej technokratickej dobe je dobré sa možno trochu zastaviť a pozrieť sa do minulosti. Nielen sa neustále náhliť za novými premiérami a zážitkami rýchlo plynúcich taktov. Možno tento historický exkurz pomôže v nachádzaní súvislostí aj študentom tanečných konzervatórií či ich pedagógom, ktorí dejiny tanca a baletu bohužiaľ neustále podceňujú.

Osvietený aristokrat, filológ a priateľ umelcov Harry Kessler spolupracoval na sujete so Straussovým fenomenálnym libretistom Hugom von Hofmannsthalom. Bohužiaľ však vízia Ďagileva zadať kompozíciu diela na pôsobivý biblický námet ďalšiemu zo súčasných skladateľov a zveriť dielo do gescie tvorivého choreografického génia Václava Nižinského vzala za svoje. Mikhail Fokin nedokázal uchopiť rozvláčnu partitúru, od ktorej libretisti požadovali mnoho zlata a svetla, ani víziu Ďagileva, ktorý chcel opulentnú výpravu v duchu Veronesových obrazov, ktoré ho inšpirovali. Ani objav Ďagileva a Fokina – mladý Léonide Miassin ako Jozef, nemohol byť adekvátnou náhradou za fenomenálneho tanečníka, ktorý už stál pred bránami svojho budúceho pekla. Scénografia José-Maria Serta a kostýmy Leóna Baksta neoslnili Paríž tak ako Polovecké tance, Šeherezáda, Boris Godunov a ďalšie orientálne perly. Dielo vznikalo dlho a v pre dnešnú dobu a historický retrospektívny pohľad veľmi zaujímavo.

K prvému stretnutiu Sergeja Ďagileva so skladateľom Straussom došlo už v roku 1907, keď bol nemecký skladateľ impresáriovým hosťom v jeho lóži v Parížskej opere. Harry Kessler o dva roky neskoršie po zhliadnutí prvej sezóny Ballets Russes v Paríži, celkom fascinovaný prenikavým géniom Nižinského, prehovoril slávneho spisovateľa a dramatika Hofmannsthala k napísaniu baletu pre ruský súbor (1909). O dva roky neskôr v júni 1911 opäť v Paríži sa zišli Ďagilev, Strauss, Hofmannsthal, Nižinskij a kmotor projektu Kessler, aby všetko prediskutovali. O rok neskôr sa pri hosťovaní baletu Russes (ako málo sa o iných hosťovaniach než v meste nad Seinou vie?) stretli vo Viedni, kde v Kunsthistorischen Museum boli oslnení obrazmi Paola Veroneseho. Behom hosťovania Ďagilev a Hofmannsthal niekoľkokrát o všetkom podstatnom hovorili. To bol február. Hneď o mesiac neskôr sa stretli znovu vo Viedni. Hofmannsthal navrhol balet Orest a fúrie, v ktorom mali o rok neskôr vystúpiť v Paríži Nižinskij ako Orest, Ida Rubinstein ako Klytaimnestra a viedenská legenda Grete Wiesenthal ako Elektra. Strauss odmietol, pretože libreto sa príliš podobalo jeho opernej Elektre. V máji Kessler nestrácajúci nádej priviedol Hofmannsthala do Paríža, aby naživo zažil sezónu Ballets Russes a sprevádzal ich nemenej slávny režisér Max Reinhardt. Spolu s Ďagilevom hovorili o Jozefovi. O mesiac neskôr Hofmannsthal prvýkrát v dopise Richardovi Straussovi zmienil názov nového titulu Jozef v Egypte. O ďalší mesiac neskôr, tentokrát v Londýne, Kessler, Ďagilev a Nižinskij spolu hovoria o librete. V letnom čase, v auguste roku 1912 pricestuje Nižinskij s Ďagilevom do nemeckého Garmischu priamo za Straussom, aby spolu o objednávke diela hovorili. V septembri Strauss začal pomaly s komponovaním. Píše svojmu libretistovi, že Jozef mu príliš nesedí a ťažko pre príbeh hľadá hudbu. V októbri Ďagilev navštívi v Stuttgarte Straussovu svetovú premiéru Ariadny na Naxe v Kráľovskom dvorskom divadle. Na konci roka, v ktorom sa toľko udialo, Strauss prehráva na klavíri v Berlíne, pri hosťovaní baletu Russes. Prítomný je Hofmannsthal, Nižinskij, Ďagilev, ale prezentáciu poznamená sklamanie.

Pol roka trvá kým sa Strauss k baletu vráti a kompozičná práca pokračuje. V septembri toho istého roku (1913) Nižinskij využije neprítomnosť Ďagileva na juhoamerickom turné a v Buenos Aires sa žení s Romolou de Pulszky, za čo upadá u Ďagileva do okamžitej nemilosti. V tom istom mesiaci sa na európskej pôde stretávajú v Benátkach Ďagilev, Hofmannsthal a Bakst. Mikhail Fokin je predstavený ako choreograf, ktorý s okamžitou platnosťou nahradí Nižinského. Ako miesto svetovej premiéry je určený Mníchov. O mesiac neskôr Hofmannsthal prvýkrát spomenie dnešný názov pre dielo: Josephslegende – Legenda o Jozefovi.

V decembri sa stretáva Ďagilev so Straussom obchodne v Berlíne, aby vyhandloval podmienky jeho zmluvy. V tom istom mesiaci v Petrohrade Nižinskij oficiálne ukončuje spoluprácu so súborom Ballets Russes. Nižinskij chce využiť svoje práva na dielo a uviesť balet v svojej osobnej sezóne v Londýne. Zatiaľ v Moskve Ďagilev objaví mladučkého Leonida Mjassina (neskôr si zmení meno na Massine), ktorého narafičí Fokinovi ako tanečníka, z ktorého má učiniť novú hviezdu baletu Russes a hlavnú postavu v novom balete. Na počiatku roku 1914 Strauss konečne podpíše zmluvu s Ďagilevom. Ďagilev zatiaľ pracuje na získaní Idy Rubinstein do roly Putifárky. Vo februári Strauss v Berlíne dokončuje partitúru. Zatiaľ sa v Kolíne odohráva oficiálny debut Massina s baletom Russes. V priebehu nemeckého turné začínajú baletné skúšky na Legendu o Jozefovi. Tie v apríli pokračujú v Monte Carlo. V máji sa všetci zbiehajú v Paríži. Strauss cestuje do Paríža, aby ako je zvyknutý sám naštudoval a dirigoval svoje dielo. Ihneď pri prvých skúškach vstúpi do sporu s francúzskymi hudobníkmi v orchestri. 14. mája sa konečne koná svetová premiéra. Massine ako Jozef, viac vyštudovaná speváčka než baletka Maria Kuznetsova ako Putifárova manželka, Alexis Bulgakow ako Putifár, Max Frohman ako Anjel a Vera Fokina ako Sulamit. Nižinskij, pre ktorého bol balet stvorený, je videný v hľadisku ako divák.V júni na turné je balet uvedený v Londýne v Drury Lane Theatre. Pri dirigentskom pulte stojí znovu Richard Strauss, Massin zostáva Jozefom, ale zásadná zmena je v kľúčovej partii Putifárky: Kusnezowu nahradzuje hviezda baletu Russes Tamara Karsavina. Ďalšie hosťovanie s Legendou o Jozefovi navyše v Berlíne je prerušené prvou svetovou vojnou. Nemecký skladateľ, nepriateľský ruský súbor. Ballets Russes ani jeho neskoršie trosky a rôzne frakcie už nikdy nenasadia titul späť na repertoár.O tri roky neskoršie (1917) vo Viedni v rámci tanečného večera Haya Dembergera v koncertnej sále dochádza k viedenskej premiére prierezu dielom.

Seriózne baletné predstavenie na pôvodne baletnú hudbu sa koná až v Berlíne (1921). Ballett der Staatsoper regulárne uvedie dielo Richarda Straussa. Choreograf Heinrich Krőller sám choreografuje aj tancuje Jozefa. V auguste toho istého roku Krőller uvedením Jozefa v Mníchove zavedie tradíciu uvádzania Straussovho baletu. Bavorská metropola na skok od majstrovho milovaného Garmischu uvidí verzie Pii a Pina Mlakara (1941), Victora Gsovskeho (1952), Heinza Rosena (1958) a Johna Neumeiera (1980).

Keď sa vrátime do minulosti do povojnových rokov, vďaka Maxovi Semmlerovi, ktorý založí súbor pre hosťovania, uvidia Legendu o Jozefovi diváci vo Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku aj Československu (1922). Do roku 1932 zahrajú predstavenie vo viac než štyroch desiatkach miest. V tom istom roku boom Straussovej Legendy o Jozefovi trvá. Z Mníchova Heinrich Krőller privezie svoju verziu do Viedne na scénu Wiener Staatsoper. Hudobné naštudovanie vedie priamo autor a predstavenie aj diriguje. Jozefa tancuje Toni Birkmeyer, po generálke ho však nahradí Willy Fränzl. V roli Putifárky dokonca vedľa domácich umelkýň hosťuje aj Tamara Karsavina. Hneď rok nato sa k spracovaniu po svojom postaví enfant terrible tanca tej doby, rodák zo slovenskej Bratislavy Rudolf von Laban. Predstavenie pripraví pre Stadttheater Hamburg (1923). Ďalšia prelomová inscenácia prichádza o skoro desaťročie neskôr. V kráľovskom divadle v Kodani sa koná premiéra a choreograf nie je nikto menší ako neskoršia legenda: George Balanchine (1931). Isto si mnohí vybavia po Labanovi ďalšiu špecialistku vývoja tanca v dvadsiatom storočí Margarete Wallman. Tá v roku 1936 opäť vo Viedni prekope verziu Krőllera. Vo vojnovej dobe, v roku 1943 bývalý viedenský Jozef – Willy Fränzl Walmannovej verziu vyhodí a obnovuje verziu od Krőllera, v ktorej tancoval. Viedeň má k dielu mimoriadne vrelý vzťah, vráti sa v roku 1949 aj 1956. Po Balanchinovi sa vo svetovom kontexte k dielu dostane Antony Tudor, ktorý ju uvádza v svojej optike v Teatro Colón v Buenos Aires (1958).

K ďalšej, zaiste legendárnej inscenácii by bolo došlo v roku 1976 opäť vo Viedni. Vedenie divadla malo fascinujúci, odvážny plán. Legendu o Jozefovi by pre súbor choreografoval Roland Petit, Mikhail Baryshnikov by tancoval Jozefa a jeho zvodkyňu Putifárku by hrala operná diva Maria Callas. Zostane bláznivým snom všetkých, ktorí milujú aspoň jedného z troch spomenutých, aké dielo mohlo vzniknúť. Tí, ktorí obľubujú Petita, Mišu Baryshnikova i Callasku nech si to radšej nepredstavujú. Celé tieto krátke dejiny, od počiatku v Paríži sa rieši, kto je oná Putifárka, akú kvalitu pohybu, aké herecké schopnosti má mať táto osudová femme fatale. Už napríklad v mníchovskom predstavení postavu hrala excentrická herečka Tilla Derieux.

O rok neskoršie napokon z monumentálneho viedenského plánu nezostane na plagáte ani jedno meno. Choreografia je zverená mladému Johnovi Neumeierovi, Jozefa tancuje mladý Kevin Haigen, ktorý sa neskôr stane oporou repertoáru Neumeiera v Hamburgu a jeho verným baletným majstrom až do dnešných dní. Putifárka je Judith Jamison. Hneď v auguste 1977 je predstavenie ako jedno z prvých vôbec zaznamenané na nosiči Unitelu a stane sa tak priekopníckou snímkou a pripomienkou nedávnej histórie, ktoré sa však môže javiť dávnejšie než stredovek. O dva roky neskoršie Neumeier uvádza túto verziu aj v svojom domovskom Hamburgu. Jozefa tancuje český emigrant, neskôr hviezda Ivan Liška. Ten si Jozefa zatancuje aj pri mnohých slávnych hosťovaniach hamburského baletu, napríklad v New Yorku na scéne Brooklyn Academy of Music.

Vo výpočte zvučných mien choreografov nemôžeme zabudnúť na nedávnu minulosť a európsku provenienciu. Heinz Spoerli choreografuje svoju verziu pre Ballett der Deutschen Oper am Rhein (1992) a Youri Vàmos svoju verziu pre Ballett de Oper Bonn (1997).

V roku 2008 sa John Neumeier v rámci svojich slávnostných Hamburger Ballett-Tagen k svojmu mladíckemu dielu vracia, ako sa mu v niekoľkých prípadoch stalo pravidlom. Keďže Jozefa nemožno nijak nastaviť a neprehrešiť sa voči Straussovi, pripája do prvej časti večera jednodejstvový balet Verklungene Feste.Posledné výrazné naštudovanie pochádza od Stijna Celisa z minulého jubilejného roku (2014) so skladateľovými výročiami. Drážďanská Semperoper, ktorá je viac než spätá so Straussom uvádza slávnostnú premiéru, doplnenú o novú kreáciu Alexeia Ratmanského. Triumfom premiéry sa stáva výkon Jiřího Bubeníčka, ktorého si choreograf vyberá do titulnej roly. (tu)

Neumeier v tomto mesiaci dielo znovu privádza na scénu. Ako sám samoľúbo hovorí, iste sa mení, nie je to žiadna reprodukcia, lebo neustále podrobuje svoja diela kritickej edícii a znovu v nich nachádza nové a nové. O tom nabudúce.
***

Dnes na záver poznámka: Stojí zato sledovať ďalej potenciál choreografického talentu dua Ondřej Vinklát a Štěpán Pechar, ktorí pripravujú balet Vnuknutí spolu s inými choreografmi pre Bohemia Balet s premiérou 22. februára v Stavovskom divadle.

A eště video, ktoré v tomto týždni behá po svete a sociálnych sieťach. Jeho meno je Sergei Polunin, je to Ukrajinec a s jeho tetovaním a škandálmi je považovaný za zlého chlapca baletu! V dvadsiatich piatich rokoch, tento bývalý člen britského Royal Balletu však nenecháva ľahostajným svojich divákov. Podrobne som písal o Poluninovi prednedávnom (tu). Teraz sa zjavuje najmä vo vizuálne pôsobivom videu svetového tvorcu Davida LaChapelle. Média sú oslnené. Ale v mnohom podobné sólo Mikhaila Baryshnikova v Bielych nociach na Vysockého zostáva neprekonané.

Jiří Bubeníček sa opäť prezentoval ako choreograf. Na pozvanie riaditeľa baletu v Dortmunde v komponovanom večere Drei Streifen – Tanz vytvoril svoju časť Piano inšpirovanú rovnomennou knihou a filmom. Vedľa diel riaditeľa baletu Parížskej opery Benjamina Millepieda a choreografa Demisa Volpiho zo Stuttgartu. Scénu navrhol Otto Bubeníček, kostýmy Parížanka Elsa Pavanel. V Bubeníčkovej choreografii vystupujú aj dvaja zaujímaví hostia: medzinárodná hviezda Dmitrij Semionov a Arsen Mehrabyan z Royal Swedish Ballet. Titul sa hrá bežne v repertoári do konca sezóny od premiéry 14. februára.Foto archiv autora, León Bakst, Bettina Stöss