Baletní panorama Pavla Juráše (133)

Tentoraz:
* Neumeierov Othello, ktorý predbehol dobu
* Nijinského Gala XLI
* Impulstanz vo Viedni
* Čo sleduje Andrea Kramešová?
***

Po minulom diele venovanom rozlúčke Otta Bubeníčka s Hamburským baletom Johna Neumeiera dnes ešte zostanem u legendárneho choreografa, ktorého meno súbor nesie. V predchádzajúcich dieloch Panorámy čitateľa sprevádzal dlhú dobu cyklus esejí o Neumeierovej tvorbe, ktorá stojí za pozornosť. Dnes a v budúcom diele sa doplní ešte o niektoré diela, ktoré sa pre svoju náročnosť vrátili na repertoár po dlhšej dobe a nie sú častým hosťom v hracom pláne, ale pre genézu choreografa sú podstatné.

Othello podľa Shakespeara mal premiéru už v roku 1985, vtedy viac než v extravagantnej a progresívnej hamburskej fabrike Kampnagel. Vtedy to bol progres nevídaný, vyviesť z tradičnej kukátkovej divadelnej budovy veľký súbor s epickým dielom do industriálneho prostredia a dodať mu tým nové konotácie. Dnes sa titul hrá už späť v budove Hamburgische Staatsoper, ale ani toto prostredie mu neuberá na pôsobivosti. Neumeier totiž presne pred tridsiatimi (!) rokmi vytvoril dielo, ktoré nezostarlo, ba čo viac stalo sa prorockým v mnohých ohľadoch.

Neumeier sa stal slávnym choreografom diela Shakespeara a v počte spracovaných titulov má ťažko hľadanú konkurenciu. Ak však ostatné diela, ako napríklad Romeo a Júlia sú verné sujetom, libretom či charakterom spracovania smerom k réžii a koncepcii, či iné diela sprehľadňujú niekedy spletité jednanie Shakespearových postáv, Othello má jedinečné postavenie. Neumeier v ňom vytvoril skôr esenciu diela než reálne lineárny príbeh zaťažený fabulou a čo viac, dal mu parametre vizionárskeho diela o strete dvoch kultúr. Oba tieto aspekty sú veľmi dôležité. Keď si uvedomíme, že sa jedná o polovicu osemdesiatych rokov, kedy svet bol ešte rozdelený berlínskym múrom a obklopený chladom studenej vojny, je to šok. O to väčšie prekvapenie je Neumeierov nadhľad do budúcnosti za ten múr. Kultúra okupovaná novodobými vojskami prisťahovalcov, ktoré zachvátili Nemecko po zjednotení až k dnešným dňom, kedy sa prisťahovalci a emigranti riešia ako problém kvót a štatistík. Nie je to náhoda, že dielo súzvučí s tým, čo sa stalo v posledných tridsiatich rokoch.

Neumeier totiž veľmi zreteľne postavil na javisku v intenciách príbehu dva svety. Svet elegantnej a sofistikovanej renesancie a svet barbarskej hordy, ktorá od surovej vulgárnej sily prekračuje rozmer nejakého pra-kmeňa až k symbolu vojenskej gerily, ktorá môže postihnúť aj najvyspelejšie civilizácie založené na zákonoch a demokracii. Pritom je tento obraz sveta medzi mierom a vojnou ukázaný nie čierno-bielo, ale v odtieňoch rôznych farieb, pretože nie je jasné či skupina deviantov je vedená Othellom ako čiernym náčelníkom, či Jagom ako Mefistofelesom príbehu, či je cudzorodá ako obraz zmaru. Posledné slovo má tak divácky výklad. V tom tkvie Neumeierovo majstrovstvo rozprávača, že rozpráva plasticky a sýto, ale aj tak je na reflexii diváka, aby si konečné mantinely prípadu vyšetril sám. A tak medzi renesančne oživnutými obrazmi Primaveri a korzujúcimi dvojicami milencov v bielom hodvábe sa potuluje deštruktívne komando teroristov, ktorí obmedzujú a čím ďalej viac narušujú domácu aristokraciu. Zároveň prvé dejstvo v desiatich obrazoch vyzerá ako benátsky obraz Shakespeara, pretože to vyzerá, že na jeho konci osadenstvo a aktéri príbehu na lodi odchádzajú domov na Cyprus. Zároveň sa však príbeh odohráva v rovine poetickej. Nie sú v ňom výrazné línie situácií, je skôr koncentráciou obrazu. Obrazu o dvojici Othello – Desdemona. O tomto obraze lásky, ktorý oni dvaja predstavujú, zároveň však je to obraz, ktorý títo dvaja reprezentujú a milujú. Obraz, ktorý bol vytvorený inými vedie k tragickému koncu, pretože sa s ním stotožňujú. Nemožnosť druhého skutočne poznať, skutočnosť identifikovať sa s vedomím, že o ňom všetko viem a z toho zrodená a rastúca neistota, neskoršie bolesť. Vedomie, aká mocná je sila sugescie a aký tvorivý je mozog vo vytváraní fantázie a pocitového sveta. Prípad spoľahnúť sa na tretieho. Nemožnosť oddeliť pravdu od obrazu, pretože pre každého existuje len jeho diel pravdy. Neumeier si k tomuto veršovanému rozprávaniu prostredníctvom veľkých tanečných plôch vystačí s minimom postáv. Othello, Desdemona, Jago, jeho manželka Emilia, Cassio, Brabantio, Bianca – obaja na B sú už skoro corps de ballet. Benátčania a vojaci. Nie je to žiadne Boitovo libreto pre Verdiho operu, ani tancom prerozprávaný alžbetínsky dramatik. Je to typický, zrelý Neumeier, majster rozprávania. Nie sú to zbytočné lichôtky, ale pred tridsiatimi rokmi vytvoriť také pôsobivé, naturalizované pohyby, mimo konvencie aj činoherného chápania drámy a javiskové majstrovstvo zobrazenia Jaga, ako plastického patróna, je nevídané. Progresívny svet animálneho a brutálneho manieristického pohybu ako znázorniť svet. Popísal som to v minulom diele u Otta Bubeníčka, ktorý Jaga tancoval. To, čo vtedy Neumeier postavil a dnes sa opakuje je dôkaz talentu. Podobne pôsobivý, neopísateľný je efemérny svet duet Othella a Desdemony. Pohyb vychádzajúci z elegancie klasiky, avšak špecificky modifikovaný do akejsi nie prvoplánovej technickej virtuozity, slúžiaci skôr ako sochárske dláto pre profilovanie charakterov. Dlhé minúty tichého plynutia, časté grand plié, len obradné kroky, výpady, úklony, preťahovanie, klasické port de bras rozmelnené a spomalené. Opomenúc legendárne dueto so šatkou, v ďalšom deji čakajú Othella a Desdemonu ešte dva podobné, avšak vnútorne inak nabité duetá, až k skoro pätnásťminútovému záveru, ktorý sa opäť vymyká bežnému chápaniu času na scéne i kauzalite deja. Neumeier je dráždivý aj v ďalšom aspekte svojho vizionárstva a to v uchopení postáv. Othello nie je dlhé desiatky minút žiadny radikál, vodca. Je skôr šťastný manžel. Jeho naivná pasivita je tu nutná pre Jagovo postupné manipulovanie. Ale i tak mu trvá uveriteľne dlho prijať za svoje neuveriteľné. V tom spočíva veľmi vhodné vedenie traktovania situácií a emócií. Tým sa stáva postava aj sympatickejšia, pretože jej pomalé vnútorné ohlodávanie je uveriteľné.

Takto by sa dalo pokračovať ďalej. Od nevídaných pasáží, kedy postavy bez hudby len v rytme tanca vyjadrujú svoje stavy, od gesta, ktoré má charakter významového činiteľa (Jagovo pnutie dlaní k sebe, nástupy mimo scény) až po alegorické postavy divokého vojaka a jari. Tento pokojný ostrov, okupovaný cudzorodou kultúrou vyznávajúcou bolesť, strach a smrť, je metafora sveta 20. storočia. Závisť a pomsta nie sú neznámymi príčinami mnohých konfliktov, ktoré prekročili v našom svete regionálny charakter od rodiny až k vojne. Toto náboženstvo emigrantov a vrahov preberá aj zdanlivo po-európštený Othello. I keď nemení svoj zovňajšok, mení svoje morálne kódexy až sa dostáva späť ku koreňom preprogramovaného étosu, ktorý odmieta a stáva sa mysliteľom. Obeť Desdemony je symbolom násilia páchaného na altruisticky nevinnom objekte. Ani prevychovaný Othello sa nemôže zbaviť svojho kmeňa, svojho temného ja. Empatická snaha manželky pomáhať, je výkladom Jaga privedená ad absurdum. Jago ako mediálny magnát, schopný svet informácií prispôsobiť svojmu fókusu a svojim potrebám je dnešným novodobým žurnalistom, ktorý je schopný akúkoľvek nepravdu mystifikovať za pravdu pravdúcu. Geniálna hra vlastne o ničom, sa jeho zásluhou stáva konfliktom. Neexistujúci počiatok, pasivita premenená jeho schopnosťami rétora, filozofa a hlásateľa na aktivitu dokonca deštruktívnu, je majstrovským súkolesím náhody a triku. Ilúzia a podvrh, dnes bežné metódy k manipulácii, sú v tomto mikrosvete zárodkom budúcej katastrofy. Jago napokon už nepotrebuje ani Desdemoninu šatku plnú čara od manžela, nepotrebuje nič. Intriga vystavaná zo vzduchu, vďaka presvedčivosti sugescie pevne stojí ako veža. S týmto popisom Neumeierovho režijného videnia úzko súvisí aj schopnosť troch interpretov takéto majestátne dielo vyjadriť. Hélène Bouchet je v tomto presná Desdomona. Jej úzkostlivá a citlivá duša, jej akoby skoro neexistencia v zmysle konania, jej povaha ako nehmotný obraz dobra, ktoré musí byť zahubené je mimoriadna. Tento anjel v náručí tmavého Maura Othella – Amilcar Moret Gonzalez, je dôležitým autentickým prvkom. Tanečník skutočne tmavej farby pleti sa aj týmto detailom autentického bytia stáva platným dráme. Nie je to žiadna hra na niečo, ako sa choreograf snaží v prológu nahovoriť divákovi. Je to skutočné. Farba, vášne, emócie, hnev, žiarlivosť, skoro aj smrť. Gonzalez navyše vedľa schopnosti tanečného divadla musí zvládať aj stupňujúce sa výbuchy svojho temperamentu prezentované obťažnými skokmi a prvkami bez preparácie, naturálne uchopené choreografom ako výraz jeho vnútra. Jago ako centrálna postava mediálneho magnáta dneška, interpretovaná Ottom Bubeníčkom je vzrušujúcou úlohou od choreografa (tu). Od drobných etúd ako umývanie si rúk, symbolických obrazov z dejín, ktorým vie naše vedomie priložiť význam a výklad, až po podvedomé pociťovanie nás Jago hypnotizuje. Je to kúzelník, kňaz, mysliteľ, gašparko, diabol, vojak a Jedermann.

Ešte jedno prvenstvo si Neumeier zaslúži priznať. Ako jeden z prvých odhalil pôsobivú krásu hudby súčasných skladateľov osemdesiatych rokov pre tanec. Postaviť celovečerný titul na dvoch centrálnych autoroch ako Alfred Schnittke a Arvo Pärt v roku 1985? Fantastické. Dnes tak sprofanované Pärtovo Mirror in the Mirror tu má logické miesto. Už len to, koľko umelcov odvtedy skopírovalo niečo z tohto Othella je dôkazom toho, aký vyspelý John Neumeier bol. Musíme si uvedomiť, že vtedy to bola súčasná hudba: Tabula rasa (1977), Mirror in the Mirror (1978), Concerto grosso Nr.1. (1977), či doplnkové skladby Naná Vasconcelosa (1979).

Geniálny balet, ktorý nemožno už ani ako balet z hľadiska správnej terminológie označiť, za tridsať rokov nezostarol. Naopak. Dnes akoby lepšie chápeme a stotožňujeme sa s tým, čo divákov pred tridsiatimi rokmi mohlo šokovať a znepokojovať. Baletných verzií tejto drámy nie je mnoho. Ale ešte prinajmenšom ďalších tridsať rokov zostane Neumeierovo podobenstvo o zničení kultúry svetla svetom temnoty nie apokalyptickým proroctvom, ale realitou tohto sveta.
***

V dnešnom diele ešte vyzdvihnem dramaturgické vrcholy Nijinského Gala XLI, ktorým sa uzatvorili štyridsiate prvé Hamburské baletné dni.

Pod mottom „duch romantizmu“ Neumeier zostavil gala, ktoré trvalo štyri a pol hodiny. Každé dielo vo večere sa buď pôvodom, témou, hudbou, filozofickým aspektom vzťahovalo k epoche romantizmu. Perfekcionistu Neumeiera nemožno obviniť z machinácií. Vzrušujúci mix ukážok, pestrofarebný aj subtílny, romanticky vzletný aj melancholický. Sediac tam a pozorujúc publikum, ktoré všetku energiu a pozornosť vkladá do sledovania, niečo ma napadlo. Toto publikum má jasný názor. Má jasné umelecké kritériá. Vie, čo očakáva od divadelného zážitku. Čo je ale zaujímavé, je presvedčenie o svojej pravde. Skúsený umelec môže vysvetliť akúkoľvek podstatu svojej tvorby k spokojnosti auditória. Dokonca môže presvedčiť aj kritiku či vedcov z divadelných škôl. Je až šokujúce, ako je hamburské publikum za tie štyri dekády vychované. Pozorné, poučené, zamilované. Zaujímavým rysom takejto diváckej obce je však aj fakt; sú podobné skupiny aj u nás? Aj u nás sú priaznivci Petra Zusku, Roberta Balogha, Jiřího Pokorného, Aleny Peškovej, Nataši Novotnej atď. Ale sú to skôr fanúšikovia? Alebo poučené publikum?

Je vlastne veľmi ťažké, skoro nemožné kritériami, ktorými vzdeláva vysoké školstvo rozlíšiť, čo je vlastne správne. Zložitá divadelná a tanečná veda, formovaná osobnosťami, analýzami, je predsa len domček na piesku? Je to babylonská veža, žijúca sama pre seba. Lebo čo z toho, že objektívnymi znalosťami odmietneme nejaké dielo. Označíme ho za hlúposť? Vidíme v ňom chybu? Ale akým meradlom? Je to rovnako len „ja“, ktoré môže pomeriavať moju mozgovú knižnicu s videným. Nie je to exaktná matematika s rovnicou na overenie správnosti výsledku. Žiadna veličina nie je zlatý rez, či kúzelné číslo. Toto ma napadlo, keď publikum ani po troch hodinách nestrácalo pozornosť. Nadšene sa tešilo na ďalšie číslo, ktoré sám šéf súboru a choreograf John Neumeier vždy uviedol pár jasnými a dobre volenými vetami. Nikto sa nenudil. U nás by sa už možno kašľalo a vzdychalo nad mukami z nepohodlných kresiel v sále, vydýchaným vzduchom a narastajúcim stresom či stihnem nočný „rozjezd“. Toto samé by sa dalo otočiť. Aj divák Národného divadla sa nadšene teší na ďalší song Kryla v baletnom večere a na jeho pohybové stvárnenie. Kto má právo kaziť mu nejakou analýzou jeho dobrý pocit z videného? Čo je meradlom geniality a priemeru? O tejto téme je možné hovoriť donekonečna. Zacykliť sa v nej a už sa z toho nevysomári nikto. A tak má svoju pravdu nielen divák, ale aj tvorca, ba i samotné dielo.

Pozoruhodným zjavením na baletnom gala bolo dielo čínskej choreografky Zhang Disha. Tanečníci z National Ballet of China Qiu Yunting a Wu Sicong zatancovali dva duetá. Na túto autorku sa bude možno dobre aj zamerať, pretože jej vnímanie pohybu a tanca je veľmi pôsobivé. Kontaktné tancovanie často na zemi, nepôsobí ťaživým dojmom. Dôsledná práca s ramenami, vytáčaním končatín má svojskú estetickú krásu. Dôsledné vnímanie fyzickej príťažlivosti tiel vedie autorku k pôsobivým skladačkám tiel do seba. Akoby teritoriálnym ohraničením existencie autorky – choreografky a tanečníkov, nič v týchto pohyboch, ktoré zvláštne kĺžu a plynú nepôsobí dojmom videného. Dnes je ťažké mať pocit niečoho jedinečného, keď je všade toľko videného. Zhang Disha však akoby klasický sloh a školu prepojila s nejakým etnickým rysom, harmóniou filozofie a skutočne sa jej podarilo vytvoriť svoj sloh. Pohybový slovník, ktorý je zdieľny, pozoruhodný, výberom hudby zvlášť melancholický a poetický.Umeleckú nadstavbu a krok ďalej poskytli aj vzácni hostia na gala. Ruská diva Svetlana Zakharova zatancovala Neumeierovu Dámu s kaméliami mimoriadne. Fyzické dispozície primabaleríny práve ešte viac umocnili oslnivý obraz Marguerity. V slávnom čiernom pas de deux od počiatočnej statickej krásy k expresívnemu pohybu. Zakharova tancuje s plným nasadením a všetky prvky posunie ďalej. Lineárna krása jej nôh s technickou bravúrou bez limitov zhmotňuje spolu s výrazom stav a situáciu hrdinky. Podobne ďalej, smerom k ešte väčšej dokonalosti, posunula interpretáciu Sylfidy Alina Cojocaru. Poetická krása, dokonalé štýlové majstrovstvo maniery, ktorá slúži romantizmu a výrazu, so svojím partnerom Johanom Kobborgom doviedli postavy k očarujúcemu obrazu večnej krásy. Balerína, ktorá je dokonalou herečkou a veľmi dobre cítiacou interpretkou najjemnejších fines, je skutočnou služobníčkou umenia. Nikdy neprezentuje seba v role, ale rolu v sebe. Celkom iný svet hrdinky predviedla v novej redakcii z Neumeierovho Peer Gynta (ten zahájil tohtoročný baletný festival). Po boku Peera – Carstena Junga vtelila do seba severský nerv príbehu, večný obraz ženy, oddanej manželky, symbol ženstva, ktoré je schopné obetí najvyšších. Ľahká ako vánok nad končiarmi, kde si Peer ďaleko od sveta ľudí stavia svoju chyžu, sa vznáša v pôsobivých zdvíhačkách choreografa ako nehmotný prelud v transkripcii Ibsenovho monumentálneho eposu.

Vzácnym hosťom tohtoročného festivalu bolo hosťovanie Houston Balletu. Na gala zostali skvelí sólisti, ktorí predstavili tvorbu Stantona Welcha, domáceho guru súboru. Je vždy zaujímavé sledovať smery, akými sa tanec za oceánom uberá. Welch nie je u nás dobre známy a je podozrivo znateľným dedičom viery v silu a charakter tanca od Balanchina. S minimom skokov a podivných hybridných medzi krokov častým v európskej choreografii dneška dokáže budovať duetá, ktoré zázračne plynú s vedomím športovej aktivity tiel a zároveň minucióznym emocionálnym rozptylom. Veľmi senzitívne cíti hudbu a jej vrcholy, miluje stavebné prvky ako arabesky, piruety, prácu nôh. Drží sa v horizontálnej línii a neprepadá váľaniu sa po zemi. Jeho elegantný jazyk rozpráva o vzťahu tanečníkov v abstraktnej rovine sugestívnej krásy a elegantných línií. Veľmi dobre rozumie Chopinovej hudbe (tri pas de deux zo Sons de l´âme), dokáže zostať ohraničený americkým domovom svoj a budovať svoj svet. Zaujímavý exkurz do sveta jeho baletu, ktorý je jasným návratom ku koreňom, nie opakovaním post-neoklasiky.Z domácich zaujali najmä Alexandr Trusch ako Hans v sóle z Lacottovej redakcie Saint-Léonovej La Vivandière. Tanečník má jedinečný zmysel pre syntézu štýlu, koordinácie a radosti z tanca. Obťažné skoky všetkými smermi, štýlové port de bras, muzikalita, zložité kombinácie tour, cabriol, pas de chat, arabesiek vykonáva s jedinečnou bravúrou. Také rozkošné kombinácie ako prehodiť nohy z cabriole devant cez développé ballotté sauté en arrrière vzad. Či entrechat a changement en tournant; vpravo, vľavo, vpravo, vľavo. Ďalej už spomenutý Carsten Jung v Peer Gyntovi, ktorý umelecky zreje a je pôsobivým interpretom. Technicky brilantný Alexandre Riabko, nádejou sú páni Christopher Evans (strhujúca variácia v Napoli) a Karen Azatyan. Samozrejme nespochybniteľný Ivan Urban a lúčiaci sa Otto Bubeníček v Pavilóne Armidy (tu). Dámy reprezentovala dokonca v niekoľkých číslach pôsobivá Silvia Azzoni.Za vyzdvihnutie stojí orchester – Philharmoniker Hamburg s dirigentom Simonom Hewettom. Ako je zvykom pri súboroch, ktoré si tanec a balet vážia, hrá orchester maximum rôznorodého repertoáru naživo. Len námatkove: Strauss – Verklugene Feste, Bach – Koncert pre hoboj, husle a orchester, BWV 1060, Chopin sólo klavír v nokturnách, Pugni, Gide, Løvenskiold, Čerepin, Schubert – Winterreise (sólista tenor – Rainer Trost), Schnittke.

Výborné gala s mnohými inšpiratívnymi nápadmi nielen charakteru tanečného, ale aj filozoficky, esteticky, umeleckého. Inšpiratívne spojenia diel s romantizmom, hľadanie vzrušujúcich priesečníkov medzi prítomnosťou a minulosťou. Gala, ktoré diváci v Hamburgu milujú. Tak ako aj svoj balet. Sú takou sektou dychtivých, podobne ako domáce publikum uznáva svojich vodcov u nás. Je tak len na každom jedincovi osobitne, koho tvorba je mu blízka, kto ho oslovuje, kto dáva jeho umeniu charakter – áno toto chcem sledovať, toto je môj štýl. Dávať body v percentách Othello získa 100% a Nijinského Gala 200%. Panoráma sa do Hamburgu ešte vráti nabudúce, k Neumeierovej verzii nesmrteľnej Giselle.
***

Aktuality
16. júla začal a až do šestnásteho augusta trvá vo Viedni slávny IMPULSTANZ festival. Siahodlhý zoznam tohtoročných choreografov je oslnivý a je prierezom medzinárodnej tanečnej scény. Medzi neznámymi menami sa skvejú slávne mená ako Trisha Brown, ukazuje sa mladá rakúska scéna, hrá sa v múzeách a netradičných priestoroch, program sprevádzajú workshopy.
***

Čo sledujem?
Dnešný internacionálny hamburský diel ozvláštni v rubrike Čo sledujem novo menovaná prvá sólistka Baletu ND v Prahe Andrea Kramešová. Srdečne gratulujem Andrejke k oceneniu usilovnej práce a dôslednej prípravy na svojich rolách a ich osobitému uchopeniu, ktorej sa jej dostalo od vedenia. Jej video je skrz na skrz prázdninové.

Že by bola balerína milovníčka psíkov? „Líbí se mi to proto; protože mě to pokaždé zaručeně rozesměje a zvedne náladu.“ Nielen to. Sama má rozkošného Jack Russel teriéra s menom Jack. Pekné prázdniny ku Kramešovcom!

41. Hamburger Ballett-Tage
John Neumeier: Othello
Dirigent: Garrett Keast
11. júla 2015 Hamburg Ballett – John Neumeier
účinkujú: Amilcar Moret-Gonzalet, Hélène Bouchet, Otto Bubeníček, Alexandr Trusch a další

Nijinsky-Gala XLI
Dirigent: Simon Hewett
12. júla 2015 Hamburg Ballett – John Neumeier
účinkujú: John Neumeier, Svetlana Zakharova, Alina Cojocaru, Johan Kobborg, Otto Bubeníček, Alexandre Riabko, Silvia Azzoni a další

Foto: Holger Badekow, Dara Rakovčík