Baletní panorama Pavla Juráše (132)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Otto Bubeníček sa rozlúčil s tanečnou kariérou
* Hamburg: posledné dva veľké večery; Neumeier + Bubeníček
***

Opona sa pomaly otvára. Na očarujúcej scéne s matematicky presne ustupujúcou siluetou parku osamelý na lavičke sedí slávny tanečník. Vo večernom súmraku, kedy cypriše vrhajú dlhšie tiene, vyzerá spiaci. Nad čím premýšľa? Nad svojou kariérou? Nad bolesťou umelca a krutým plynutím času? Nad nezastaviteľným starnutím tela, ktoré už značne opotrebované, aj keď by duch chcel a srdce pre toto umenie bije, nechce denne stáť na baletnej sále v prvej pozícii a vykonávať znovu a znovu grand plié? Hlboké tiene smútku na tvári prežarujú radostné spomienky na nádherné chvíle. S miznúcim slnečným jasom a vkrádajúcim sa farebným svetlom západu slnka sa medzi stromami parku vynárajú očarujúce tancujúce tiene, pripomínajúce telá tanečníkov. Má pocit, že vedľa neho sa čistý sen a túžba zhmotňuje. Na lavičku si prisadne baletka v bielej tutu sukničke ako zo starých malieb. V ruke nesie baletné špičky. Jednu odloží na lavičku, aby mala voľné ruky a mohla sa obuť. Nie je to sen? Nie je. On berie špičku do dlaní, hladí ju ako najvzácnejšiu relikviu, ako sväté ostatky v plnej úcte. To je jeho svet. To predsa nie je sen, ako ináč by mohol baletnú črievičku uchopiť? Šťastná chvíľa to. Pokojné všedné, umierajúce dni prerušuje tento vzácny okamžik zázraku. Tanečnica si vznešene obúva baletnú obuv a rozmnožuje sa mu pred očami. Dokonalé tanečné páry ovládajú park v krúživých plynúcich pohyboch. Vzdávajú hold bohyni Armide v mariánskej modrej s diadémom na skráňach. To je jeho bohyňa. Jeho anjel, jeho milenka, jeho sen! Bohyňa ako plynúca večnosť, žena odetá slnkom, pod nohami pláva so závojom ako pavučinou snov, predtucha. Tancuje s ňou. Chce ju milovať, splynúť s ňou. Jeho ruky však často odumierajú, ako polámané stonky božských ruží. Sú uhranuté únavou. Dotyky sa menia v bolesť, agónia sa strieda s eufóriami vízií. On sám v kostýme tancuje v tomto kuse, díva sa ako v zrkadle na svoje dokonalé chlapčenstvo, potom na mladíka, potom triumfujúceho umelca. A predsa je to stále on, jeden človek, jeden umelec, jeden sochár, ktorý kreše zo svojho tela všemocné pohyby, gestá, mení sa na pilier zeme, na strom, na muža, na satyra, na fauna, na princa… keď sa díva do svojich dlaní vidí v nich ukrutnú ryhu, vešteckú mapu čiar bytia na svojich dlaniach. Už nezviera krehké trupy balerín, nehladí chrbtom dlaní ich líca, vidí krížovú cestu svojho života, zmätené čiary vyryté krvou v dlaniach dávajú jasnú odpoveď na to; kto som. Údiv na tvári. Hmatateľná ťažoba, ktorá mu zviera hrdlo. Zbohom! Ortieľ? Kto zlomí tento osteň, ktorý rozorval moje ruky? Šíp bohyne, ktorý zasiahol moje srdce a zasnúbil som sa tancu? Tie jasajúce trúbky, tie zvonivé xylofóny a cimbaly? Je to už hudba večnosti? Raj?

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3