Baletní panorama Pavla Juráše (143)

Tentoraz:

• Roberto Bolle slávil s priateľmi narodeniny (1. diel)
• Denis Matvienko bude opäť riaditeľ
• Mníchovský balet v Brne
• Jubilanti zo Slovenska
• Čo sleduje Kamil Pavelka?

Roberto Bolle slávil s priateľmi narodeniny (1. diel)
Milovníci talianskej opery nikdy nezabudnú na dve mimoriadne árie, kde sa podivuhodnou riekou spája osud človeka a osud umelca. Jedna je ária Adriany Lecovreur Io son l’umile ancella… – „Som pokornou služobnicou (umenia)“, mohli by sme preložiť. Tá druhá, známejšia a ešte viac osudovo vyhrotená do vulkánu expresie, fatality a nadčasovosti, je modlitba, kde Tosca prednáša „Žila som pre umenie, žila som pre lásku“. Akási podprahová symfónia esencie tejto hudby a aforického textu omamne desaťročia opanováva divákov opery, poslucháčov i neznalcov opery a rozhodne nie marginálna je spätosť toho ktorého interpreta s Toscou, keď preberá do svojich úst text a stotožňuje sa s postavou. Prečo to pliesť do sveta baletu? Teraz? V balete máme osudové roly, ktoré sú magicky signifikantné, ale stotožniť s nimi reálny presah života interpreta do nich je náročnejšie. Možno zopár veľkých primabalerín malo česť byť označené osudom Giselle (Spessivtseva), Odetty (Pavlova, Plisecká) či Nikie (Komleva). Preto výpomoc od susednej opery. Pre pánov ale moc takýchto poetických prirovnaní nemáme.

Niektorí umelci sú hviezdy preto, že sa tak chovajú, iní preto, že sa svojimi výkonmi dotýkajú samotných hviezd, teda absolútna. Roberto Bolle je zvláštna osobnosť. Tento rok oslávil štyridsať rokov (23. marca). Viac než sa píše o jeho tanečných schopnostiach je vidieť jeho tvár na stránkach módnych časopisov a tých luxusných brakových žurnálov. Pritom práve možno tento text vás presvedčí, že Bolle je skutočný služobník umenia, ktorý sa nehrá na hviezdu, ale hviezdou je. Že Bolle žije pre umenie a efemérne okrídlené „žiť pre lásku“ znamená v jeho prípade nie robiť búrlivé scény, ako činí Tosca, ale objavovať a nachádzať v dnešnom svete prostredníctvom lásky k tancu a k umeniu krásu. A po tejto ceste sa každé ráno znovu a znovu vydávať.

V tomto roku tanečník slávi štyridsiate narodeniny. Po sezóne rozdelenej medzi Európu a ABT cestuje so svojím slávnym programom Bolle and Friends. V Los Angeles ho na jeseň čaká nový projekt Dudamel and Bolle so slávnym venezuelským magickým dirigentom Gustavom Dudamelom. Medzitým Manon, Kremlin Gala, plný kalendár. „Baletný život je veľmi ťažký a náročný. Musíte mať veľa kvalít. V súčasnej dobe musí mať baletný tanečník dokonalé telo, tvár, pohyb a vášeň k tancu,“ hovorí tanečník o svojom svete a práci. „Tanec je tvrdá práca, ale na konci dňa je to vyjadrenie emócií. Je to najkrajšia vec pre tanečníka, vyjadriť emócie svojho charakteru. Cítite emócie a tie dávate publiku.“ Tohtoročný prázdninový cyklus Bolle and Friends mal radostné obsadenie, pretože sa medzi pozvanými umelcami opäť objavil Jiří Bubeníček a jeho brat Otto. Už po niekoľkýkrát. Niektoré faktografické údaje o Robertovi Bollem sú známe, verejne dostupné, iné možno málo známe, iné PR oddelením zdôraznené. Malý chlapec začal študovať balet vo svojom regióne v Piemonte a keď mal dvanásť rokov, nastúpil do Baletnej školy milánskej La Scaly. Roberto začal tancovať ako mladý chlapec po tom, čo jedno popoludnie sledoval nejaký balet v televízii. Jeho matka ho preto vzala do miestnej baletnej školy. Keď rozpoznali jeho potenciál, prihlásili ho na konkurz do La Scaly. Povráva sa, že keď vystupoval v Luskáčikovi, stretol ho tam Rudolf Nurejev, starnúca legenda už v tom čase ťažko chorá. Mladý pätnásťročný študent ho okúzlil a Nurejev mu predpovedal veľký úspech. Po krátkej spoločnej práci na baletnej sále mu ponúkol rolu Tadzia v Smrti v Benátkach. Vedenie školy však žiačika neuvoľnilo. Výstižné vo všetkých ohľadoch.

Keď mal tanečník dvadsať rokov (1995), zatancoval svojho prvého Romea vo verzii Kennetha MacMillana. Za rok bol menovaný prvým sólistom. Krásny zjav tanečníka, nevídaný v baletnom svete, so svojou silnou talianskou mužnosťou a vášňou, budí pozornosť a medzinárodná kariéra klope na dvere tanečníkovej šatne v La Scale. Už za dva roky tancuje ako hosť legendárnej Altynai Asylmuratovej vo verzii Labutieho jazera Dereka Deana v Royal Albert Hall v Londýne na slávnej kruhovej scéne so sedemdesiatimi labuťami, obklopený divákmi z troch strán. Princezná Diana, patrónka baletného súboru English National Ballet, je prítomná spolu s princeznou Margaret. Médiá a stretnutia so známymi osobnosťami robia mnohé pre slávu a keď je na deň svätého Valentína Roberto na titulku The Times spolu s článkom o tomto talianskom autentickom Romeovi zamilovanom do svojej Júlie, pozornosť sa stupňuje. V tom istom roku ako baletná hviezda vystupuje v triumfálnej scéne II. dejstva Verdiho Aidy nie na menej významnom mieste než v opulentnej produkcii, ktorej scénografiu tvoria priamo Cheopsova pyramída a veľká sfinga v Gíze. Neskôr si Aidu zopakuje v réžii legendárneho Franca Zeffirelliho v La Scale. Tamtiež si zatancoval aj sólo v baletnej pasáži Rossiniho opery Moïse et Pharaon či reštaurovanú verziu Salieriho Europa riconosciuta (2004). V roku 1999 sa po rokoch rekonštrukcie otvára opravená budova Royal Opery Covent Garden v Londýne. Roberta si pozýva primabalerína Darcey Bussell, aby s ňou tancoval v slávnostnom inauguračnom Luskáčikovi. Často sa o nich neskoršie v baletnom svete hovorí, že boli skvelý pár ako baletní Barbie a Ken. Unicef mu zveruje poslanie Ambassadora dobrej vôle.

V roku 2002 Anglicko a British Commonwealth oslavuje Her Majesty Queen Elizabeth’s Golden Jubilee. V slávnostnom koncerte klasických umelcov je Roberto Bolle jediný umelec bez stálej väzby na ostrovný štát. So sólistkou Royal Balletu Zenaidou Yanowsky tancuje čierne Grand Pas de deux pre britskú panovníčku a milióny televíznych divákov.

Iný panovník celkom odlišného charakteru, milovaný pontifex Ján Pavol II. – zakladateľ Svetových dní mladých – v svojom pontifikálnom chráme a rímskom biskupstve slávi tento deň s mladými ľuďmi z celého sveta na kvetnú nedeľu v roku 2004. Krásne počasie na svätopeterskom námestí a státisíce mladých vidia vedľa modlitby aj jej iné, netradičné pojatie. Roberto Bolle tancuje na Mozartovo Ave Verum na najslávnejšom námestí sveta svoju modlitbu. „Bol to krásny zážitok a veľmi emotívny, pretože si uvedomíte, že je to jedinečná chvíľa vo vašom živote. Podobná situácia bola tancovať v Buckinghamskom paláci, v trónnej sále pre kráľovnú počas jubilea. To bolo skutočne zvláštne.“

O dva roky neskoršie Taliansko hostí inú medzinárodnú udalosť: Zimné olympijské hry. Navyše sa konajú v Turíne v regióne Piemont, rodisku talianskeho národného baletného pokladu. V spektakulárnej otváracej ceremónii Roberto Bolle tancuje futuristického hrdinu, nielen symbol umeleckého dedičstva Talianska, ale aj jeho športového ducha. Priam stelesnený antický ideál kalokagathie v strhujúcom sóle pred miliónmi divákov celého sveta. Spojenie sily tela a ducha, dokonalej formy a silnej myšlienky. Zo svetla reflektorov ako vyslanec Unicefu v Sudáne navštevuje trpiace deti a snaží sa od mocných sveta získať finančné prostriedky na pomoc.

„Beriem túto úlohu veľmi vážne a robím všetko, čo ako vyťažený umelec môžem. Tancujem benefičné gala…“
Je to celoživotná úloha?
„Áno, zaobchádzam s ňou s rešpektom a vykonávam túto úlohu s vážnosťou.“

Pre Sudán jeho zbierka vyniesla pol milióna eur na pomoc trpiacim a hladujúcim deťom.

Taliansky rodák je ako prvý pánsky tanečník pozvaný ako hosť od American Ballet Theatre do New Yorku (2007). Tu s najslávnejšou talianskou balerínou od dôb romantických heroín 19. storočia a slávnej Carly Fracci, slávi rozlúčkové predstavenie Alessandry Ferri. Ako Romeo a Júlia očaria prísne newyorské publikum. Nevídaný potlesk im tridsať minút nedovoľuje odísť do šatne. „Povedal by som, že Alessandra je jednou z najlepších v dramatických úlohách. Jedna z mojich obľúbených Júlií,“ hovorí tanečník. „Tancujeme spolu niekoľko rokov, ale vždy sa snažíme tancovať spolu častejšie. To je pre mňa veľmi dôležité, mať partnera, ktorý naozaj môže priniesť emócie von, ako jej vlastné, tak aj moje. Alessandra je ten, kto určite áno. Keď tancujem Romea a ona Júliu, som na úplne inej úrovni a to je pre mňa veľmi zvláštne.“

V roku 2008 po toľkých úspechoch na svetových scénach, hosťovaní v najslávnejších divadlách sveta, nielen kontinentu, zakladá tanečník svoj projekt Bolle and Friends. Na ňom bude zhromažďovať svojich priateľov, najlepších tanečníkov rôznych divadiel (Jiří Bubeníček, Otto Bubeníček, Nataša Novotná), národností a kontinentov a bude s nimi cestovať po svete a predvádzať ich spoločné umenie a poslanie divákom. Zároveň však tento projekt nie je puristickým magnetom pre baletné publikum. Bolle a dramaturgia hľadajú miesta so silným géniom loci, miesta, ktoré nie sú samoúčelné, ale svojou sugestívnou architektonickou krásou či dejinným významom dodávajú špičkovému tancu nový rozmer. Ideu a vzlet. Koloseum v Ríme, námestie Piazza Duomo v Miláne, Plebiscito v Neapole, námestie San Marco v Benátkach, Certosa na Capri, Valle dei Templi v Arigente, Teatro Greco v Taormine, florentské záhrady di Boboli, slávne Terme di Caracalla v Ríme. Za hranicami Talianska tento vlastenec predvádza špičkové tanečné umenie publiku v Aténach (Grécko), Istanbule (Turecko), Pekingu (Čína), Tokiu (Japonsko) a nakoniec v New Yorku (USA). V roku 2012 sa v slávnom veronskom amfiteátri vďaka tanečníkovi po devätnástich rokoch nadvlády opery prezentuje balet. Desať tisíc divákov beznádejne vypredá tento historický rímsky amfiteáter a zúčastní sa predstavenia.

Rok 2009 je významným rokom, kedy sa tanečník umelecky silne presúva do globálnej Ameriky. Ako prvý taliansky tanečník je menovaný v ABT Principal Dancer. Popritom v Amerike rozvíri estetické normy slávnych umelcov z oblasti fotografie a výtvarného umenia. Fenomenálny fotograf módy Bruce Weber tanečníkovi celkom prepadne a tri roky fotografuje tanečníka na rôznych výtvarne sugestívnych miestach. Jeho kniha An Athlete In Tights (Atlét v trikote) je poctou dokonalej fyzickej forme tanečníka, ale zároveň hĺbavým a skúmavým pohľadom do duše umelca ako človeka, bytosti, do jeho snov, sexuality, túžby. Konvergencie týchto priesečníkov s monumentálnymi fotografiami zostanú stabilnou poctou umeniu tanečníka. Na Webera nadväzujú ďalší umelci. Všetci túžia pracovať s talentovaným tanečníkom, ktorý nie je len „baleťákom“. Legendárny režisér, performer, autor, herec, výtvarník, konceptualista, svetelný mág, dizajnér Robert Wilson pre Bolleho vytvára Perchance to Dream. Je to séria tridsiatich video portrétov Roberta Bolleho, prezentovaná v decembri divákom v New Yorku dokonca na gigantickom, ikonickom obrom plátne na Times Square. Iný slávny režisér, tentokrát filmový, ikona artového filmu Peter Greenway pozýva tanečníka k umeleckej prezentácii Talianska na slávnom Expe v Šanghaji (2010). Niekoľkoročné americké turné talianskeho tanečníka vrcholí nepochybne projektom Bolle and Friends pre New York City Center (2013), ktorým vrcholí projekt 2013 – The Year of Italian Culture in the United States.

The World Economic Forum v Davose oceňuje tanečníka cenou Young Global Leader 2009. Taliansky prezident Giorgio Napolitano odovzdáva tanečníkovi štátne vyznamenanie; Cavaliere dell’Ordine al Merito della Repubblica Italiana.

Čitateľ nech sa nediví, že esej nesprevádzajú fotografie z týchto bohatých zastavení v kariére tanečníka, ale ani samotný manažment tanečníka nedisponuje autorskými právami k fotografiám svetových fotografov, ktorí mali to šťastie udalosti dokumentovať či tanečníka fotografovať.
(pokračovanie nabudúce)

Aktuality
Denis Matvienko, ktorého revolúcia bez príslušnej farby v Kyjevskom balete skončila jeho vyhadzovom, sa dočkal akejsi morálnej satisfakcie. Slávny tanečník, jedna z hviezd východného baletu, ktorý precestováva svet a prestížne scény, sa od roku 2016 stane šéfom slávneho súboru v Novosibirsku. Nahradí tam Igora Zelenského, ktorý napriek rôznym klebetám stále platí ako nástupca Ivana Lišku v Bayerische Staatsballett. Snáď sa Matvienkova snaha po spravodlivosti a čistote umenia bez machinácií stretne v tomto angažmán s väčším porozumením než jeho ukrajinská misia.

Festival Divadelní svět Brno ponúkne tento rok snáď prvýkrát baletné predstavenie. Síce neprehľadný web bez poriadnych anotácií je hanba a diváka v ničom nepoučí a neinšpiruje (však načo aj, diváci sa isto pobijú o lístky), ale priviesť do Brna Bayerisches Staatsballett II je čin záslužný. Pozor! Samozrejme na diváka číha možnosť zámeny s „dospelým“ súborom. Toto je junior company, ktorá cestuje po svete a hlavne po Nemecku a vedenie baletu si v nej vychováva potenciálne tanečníky. Súbor sa predstaví 17. októbra s mnohovrstevnatým programom: Concertante Hansa van Manena, Obrázky z výstavy vytvorili Graf, Harper a Liška, Allegro Brillante od Balanchina, Intuition Blast od Jaroschinského a na záver obľúbené Jardi Tancat Nacha Duata. Pani Susanne Ullmann z Mníchova zaslala pre čitateľov fotografiu z každého kusu pre lepšiu predstavu.

V týchto dňoch si pripomíname dve dámy späté s československým baletom. Rodáčka z rumunskej Bukurešti Marilena Halászová (*21. september 1935), ktorá po štúdiách na tanečných školách v rodnom meste a neskôr na Štátnom inštitúte divadelného umenia (dnes GITIS) v Moskve, kde v rokoch 1958–1960 pôsobila ako asistentka, zakotvila vo vtedajšom Československu. V rokoch 1961–1968 bola choreografkou a pedagogičkou Baletu SND v Bratislave, v rokoch 1969–1981 bola choreografkou a umeleckou šéfkou baletu Štátneho divadla Košice. V rokoch 1981–1984 pôsobila ako pedagogička na Music and Ballet School v irackom Bagdade. V rokoch 1961–1981 pôsobila aj na katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave. V Čechách pôsobila od roku 1985 ako pedagogička Pražského komorního baletu. Neskôr pôsobila ako šéfka baletu v dnešnom Severočeském divadle v Ústí nad Labem. Je zakladateľkou tanečného oddelenia Konzervatória v Košiciach. Scénicky realizovala mnohé diela z klasickej i novšej baletnej tvorby, mimo uvedené súbory pracovala pre SĽUK či pre Československú televíziu.Podobného životného jubilea sa už nedožila Ella Fuchsová-Lehotská, rodáčka z Ostravy (* 24. august 1905), primabalerína, choreografka a pedagogička, šéfka Baletu SND v rokoch 1931–1933, 1935–1937, ktorá stála pri zrode slovenského baletu a profesionalizácii Baletu Slovenského národného divadla. Zomrela 9. mája 1967 v Piešťanoch. Pripomíname si 110 rokov od jej narodenia.V lete oslávil guľaté jubileum – sedemdesiatiny – aj Emil Tomáš Bartko. Tanečník, choreograf, tanečný teoretik, kritik a hlavne dlhoročný ponovembrový šéf Baletu SND; 1989–2006 s krátkou politickou prestávkou v rozmedzí rokov 1996–1999. Bartko stál pri zmene pomerov na prvej scéne a priviedol k tvorbe choreografov ako Libor Vaculík, Ondrej Šoth či Ján Ďurovčík. Zasadil sa o uvedenie veľkých klasických titulov, mnohých v slovenskej premiére: Bajadéra, Korzár, Spiaca krásavica, Labutie jazero, Don Quijote, Márna opatrnosť, Luskáčik, Giselle a ďalšie. Kládol dôraz aj na príležitosti pre slovenských tvorcov v oblasti choreografie. Vďaka Bartkovi prvýkrát v SND navrhol scénu svetovo rešpektovaný scénograf Boris Kudlička. S obľubou dával príležitosti perspektívnym tanečníkom po absolutóriu a tak si ich užili aj domáci diváci, kým oni odišli za prirodzenou kariérou do zahraničia: Mário Radačovský, Roman Lazík, Martin Blahuta, Jaroslav Černuška, Jozef Goga, Michal Zábavík, Lývia Hýllová, Nina Poláková, Roman Novitzky. Bartko je autorom niekoľkých publikácií, v ktorých mapuje krátke, ale zaujímavé dejiny slovenského baletu. Tá posledná vzbudila obrovský rozruch v odbornej verejnosti, keď si Bartko dovolil kritizovať systém tanečného vzdelávania a nastavil slovenskému baletu aj nelichotivé zrkadlo.

Čo sledujem
Hosťom dnešnej rubriky je český tanečník Kamil Pavelka, ktorý po absolutóriu zakotvil vo Viedenskom štátnom balete, ba čo viac, dokázal tam prežiť vďaka svojej pracovitosti a talentu rôzne turbulentné výmeny vedenia (od roku 1999).
V Baletnej panoráme sa objavuje často v kritikách na viedenské premiéry. Do tej doby český Google meno tanečníka nepoznal. Smutné! Od počiatku Panorámy si už aj český čitateľ môže čítať o úspechoch tohto skromného, športového a priateľského tanečníka. Vytvoril mnohé zaujímavé roly po boku svetových hviezd. Poslednými z dvoch veľkých rolí boli napríklad Freud v balete od Ashley Pageho Ein Reigen či Baletný majster v Eifmanovej Červenej Giselle. Choreografi si ho pravidelne vyberajú aj pre účinkovanie v tanečných častiach Novoročného koncertu. Kamil má okrem baletu ešte inú umeleckú vášeň: kúzla. „Mám rád triky a snažím se přijít na to, jak to dělají,“ hovorí tanečník medzi skúškami na októbrovú premiéru.

Kamil vybral hneď tri videá, lebo kúziel a humoru nie je nikdy dosť. Ďalšie zachytáva Georga Carlina, ako vysvetľuje Kamil: „Geniální komik bohužel už je po smrti. Tady se mi líbí, jak z deseti přikázání udělá jen jedno,“ smeje sa.

A na záver ešte malý bonus pre čitateľov. „A tady ještě jedno z mých nejoblíbenějších videí o psech a kočkách. A jak moc pravdy v tom je!“

***
V článku sú použité citácie z článkov a rozhovorov:
www.ballet.co.uk – Simonetta Dixon a Mandy Kent: Roberto Bolle – Principal Dancers,
The New York Times – 25. 6. 2007 – Gia Kourlas: A Final, Radiant Juliet, Then Farewell,
The New York Times – 13. 6. 2007 – Roslyn Sulcas: Returning to a Favorite Role for an Almost-Final Goodbye,
www.granmilano.com – 14. 6. 2012 – Roberto Bolle: I conquered America… ABT, Black Swan and solitude (interview)
www.granmilano.com – 6. 6. 2013 – Roberto Bolle: Being a star is hard (interview)

Foto: Luciano Romano, Lacko Mlaka, archiv SND, Charles Tandy, Sarah Koska