Baletní panorama Pavla Juráše (150)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:

  • Ruské baletné umenie v galérii
  • Baletný hrdina našej doby
  • Carlos Acosta skončil so svojou Carmen
  • Čo sleduje Otto Bubeníček?

Ruské baletné umenie v galérii
Že ruské umenie a tradícia fascinujú svet viac než Putin či Ukrajina, Krym a politická hatmatilka, potvrdzuje aj výstava v Londýne. Galéria ruského umenia a dizajnu, známa pod skratkou v angličtine GRAD, s veľkým záujmom verejnosti prezentuje jedinečnú výstavu návrhov, kostýmov, fotografií k baletu Bolt Dmitrija Šostakoviča z roku 1931.

Toto baletné dielo nie je dnes po strhujúcej rekonštrukcii Alexeia Ratmanského už neznáme. Skladateľ Dmitrij Šostakovič bol inšpirovaný strojmi, akrobaciou a avantgardnými geometrickými obrazmi. Rozpráva príbeh lenivého pracovníka, ktorý chce sabotovať stroje vo vizionárskej továrni. Výstava prezentuje zhromažďované umelecké diela, fotografie, návrhy k pôvodnej verzii. Bolt vošiel do histórie ako jeden z najodvážnejších a najšialenejších projektov Šostakoviča. Hudobný a vizuálny experiment bol riskantným škandálom autora. Kostýmy a výprava spolu s choreografiou sa stali spomienkou na jeden z modelov skutočnej ruskej avantgardy. „Je čas prelomiť stereotypy o ruskom umení. Ponúkame jedinečný zážitok pre britskú verejnosť, niečo, čo ešte nikto v Londýne nevidel,“ poznamenala kurátorka Elena Sudakova z GRAD. „Je to mimoriadny a úžasný balet,“ uviedol riaditeľ GRAD. Rosamund Bartlett, špecialistka na ruské umenie, zase vyzdvihuje partitúru: „Hudba je fantastická, s bohatou partitúrou, ktorá zahŕňa vážne aj ľahké ironické pasáže. Dúfam, že budú aj ďalšie inscenácie.“

Bolt má za sebou históriu priemyselnej výroby, sabotáž a triumf dobrého pracovníka. Ale satirický inotaj a podobenstvo odhalila aj cenzúra po premiére v Leningrade. Na skutočnom príbehu vyrastá balet, ktorého príbeh rozpráva o hrdinských činoch Ljonka Gulba, indolentného továrenského robotníka. Potom, čo bol vyhodený, Gulba (čo v ruštine znamená lenivý) sa snaží pomstiť a presviedča dievčinu, aby vhodila skrutku dovnútra strojov. Akrobacia a aeróbne pohyby, skutočné kladivá a choreografia založená na strojovom pohybe. Prísna kritika, oficiálne hlasy považovali balet za skrytý výsmech. Titul bol bez okolkov zakázaný krátko po svojej premiére v Akademickom divadle opery a baletu v Leningrade. Po sedemdesiatich štyroch rokoch v roku 2005 na scéne Veľkého divadla v Moskve práve Ratmansky vo svojom bohatom ruskom období vrátil titul na scénu.

Tatiana Bruni (foto leningradart.com)
Tatiana Bruni (foto leningradart.com)

Výstava trvá až do konca februára 2016. Galéria prezentuje impozantnú zbierku Tatiany Bruni, s originálnymi kúskami pre Bolta. Farebné geometrické škvrny, akvarel, gvaše a kresby ceruzkou, postavy s nádychom komédie: ako maloburžoázny tajomník, opití pracovníci alebo oportunistickí predáci. Geometrické siluety, bizarné, avšak inteligentné kostýmy navrhla Tatiana Georgievna Bruni (1902–2001). Dochované nákresy predstavujú vysokú úroveň experimentálnej inscenácie v porevolučnom Rusku a nesú ozveny z najlepších sovietskych propagandistických plagátov. Bruni je na západe známa len zasväteným a patrí medzi popredných ruských maliarov, scénografov, grafikov. Viac než päťdesiat rokov bola domácou scénografkou Kirovovho baletu. Pracovala aj pre iné súbory, najmä Alexandrijské divadlo. So súborom prečkala obliehanie Leningradu mimo mesta (Spiaca krásavica, Labutie jazero, Don Quijote, Giselle, Romeo a Júlia, v Perme vtedajší Molotov, 1943). Nebolo to však ľahké.

Vo Veľkej vlasteneckej vojne najprv zahynul na fronte jej manžel (1941) a o rok neskôr, počas krutej zimy, v obkľúčenom Leningrade zahynul od vyčerpania jej otec a brat. Ju v kritickom stave zachránila pred smrťou až možná evakuácia s Kirovovým divadlom. K umeleckej dráhe ju už predurčila slávna rodinná tradícia. Jej prastarý otec bol Fyodor Antonovich Bruni, rodák z Milána, autor slávnej fresky Mojžišovho medeného hada v Izákovej katedrále v Petrohrade, či rektor Akadémie výtvarných umení. Jej otec – hudobník – dokonca učil malého Sergeja Prokofieva. Už od detstva ju fascinoval tanec a divadlo. Študovala na prestížnych petrohradských školách, mimo iných u Vodkina. Hoci sa mala stať krajinkárkou, stala sa žiarivým menom na divadelných plagátoch v Petrohrade. Už v dvadsiatich rokoch pred Boltom spolupracovala s „Molodym baletom“, kde stretla vtedy ešte mladého Georgia Balanchivadzeho, v USA neskôr slávneho Balanchina.

V roku 1937 začala spoluprácu s dnešným Mikhailovským divadlom (v jej dobe najprv Malý Operny, od roku 1926 známy pod skratkou MALEGOT: Leningradské štátne akademické divadlo opery), kde vytvorila viac než tridsať výprav, ktoré formovali divadelné myslenie nasledujúcich generácií scénografov. Od ironickej La Fille mal gardée, cez tituly dnes už málokomu niečo hovoriace ako: Pomyselný ženích, Mladosť, Modrý Dunaj, Francesca da Rimini (chor. Konstantin Fyodorovich Boyarsky), Gavroche (chor. V. A. Varkovitskaja), Arlequin (chor. Pyotr Andreyevich Gusev podľa Petipu), Coppélia, Capriccio Espagnol (chor. Leonid Jacobson), Vták ohnivák, Labutie jazero (chor. Pyotr Andreyevich Gusev).

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na