Baletní panorama Pavla Juráše (21)

Tentoraz: 
– „Doma nikto nie je prorokom“, alebo zrodenie troch choreografov: Štěpána Pechara, Ondřeja Vinkláta a Jiřího Pokorného
– „Záporné postavy sú pre mňa vždy veľmi veľkou výzvou!“ Michal Zábavík o svojom angažmán v Grazi
– Neumeierova trójska vojna
– Mats Ek nie je u konca
*** 

Dnes začnem pozitívne. Divák sa niekedy až diví, koľko má malá krajina choreografov. Zaujímavejšie je, že je skupina choreografov, ktorí ovládajú jednotlivé divadlá a skupina tých druhých, ktorí si musia získať pre svoje diela svojich kolegov z baletných súborov či hostí, aby vôbec mohli tvoriť. Čo je ale povážlivé, že skupina tých oficiálnych s bohatými životopismi, čo si za sezónu sami prisúdia aspoň dve choreografie, začala silne zaostávať za tými mladšími, ktorí choreografiu neštudovali ani na HAMU, ani nemajú diplom, ani to nerobia pre peniaze. Robia to z lásky k tancu a to je poznať. Navyše úprimne. Čím mladší, tým viac šliapu na päty tým starším a vo vývoji ich predbehli. A tak sa už 420PEOPLE alebo tanečné skupiny v Ponci či Arche musia obávať. DekkaDancers je súbor a skupina tvorcov, s ktorými treba počítať. Ešte lepšie by bolo, keby si niekto uvedomil potenciál týchto choreografov a dal im možnosť choreografovať v kamennom divadle. Určite by to pomohlo nielen súboru, myslím tým tanečníkov, ktorí by sa v pohybovej kultúre posunuli ďalej, ale pomohlo by to aj choreografom, keby dostali konkrétne zadanie, titul, hudbu a museli by sa s tým popasovať. Keď sa totiž takto súbory hrajú na svojom piesku, začnú stagnovať, vykrádať sami seba, večne sa označovať za work in progress, prestanú produkovať nové diela, pretože dopyt po nich nie je. Dramaturgicky výborne zostavený večer súboru DekkaDancers s titulom Podkultovní zboží je lahôdka súčasného tanca. Nie je ani banálny, ani intelektuálne premrštený, ani náhodný, je pripravený zodpovedne a s obrovskou umeleckou invenciou. Konečne máme možnosť zoznamovať sa s tvorbou Jiřího Pokorného, pozor, nepleťte si ho s bývalým tanečníkom a šéfom baletu v Plzni. Pokorný, ktorý tancoval v Nederlands Dans Theater, sa môže zaradiť smelo za Kuneša s Novotnou. Na rozdiel od nich sa však nezasekol v akejsi večne bádajúcej polohe okolo abstraktnej roviny a vlastných tém, ale vo svojej choreografii Černý mraky nepláčou prichádza s konkrétnym a zároveň symbolickým, skutočným jednodejstvovým baletom. Zaujímavé využitie toho, že tanečníci tancujú chrbtom využil ako symbolický odľudštený svet. Pantomimická sugestívnosť týchto obrazov, detailná pohybová charakterizácia, izolované pohyby, sugestívna výtvarná hodnota a predovšetkým kvalita pohybu, zatienila aj možno zbytočne zložitú ideovú rovinu diela. Pohybová štylizácia a zovretosť choreografického rukopisu je u Pokorného obdivuhodná, tak ako fakt, že ako jeden z mála choreografov stavia scény aj do vertikály a nemá ich utopené na zemi. Zároveň sa podarili Pokornému z dispozície tancujúcich čiernych mrakov dve veci. Vytvoril skutočne zaujímavé tancujúce mraky, tak ako kedysi choreografi vytvorili prototyp labutí, víl, sylfíd, obdaroval ich pôsobivou choreografiou a dokázal sa z tejto pohybovej štylizácie dostať aj ku kontrastnému tancovaniu v jednotlivých duetách, takže neopakoval stále jednu myšlienku, ale rozvinul ju ďalej. Vrcholom režijného konceptu je miesto, kedy chce žena strhnúť masku, čo sa jej i podarí, ale za ňou zostáva maska ďalšia. Jan Nečas vytvoril pôsobivú scénografiu, ktorú mu môžu závidieť špičkoví českí scénografi a určite ju niekto v skorej budúcnosti odkopíruje.

Tom Rychetský s Viktorom Konvalinkom sú silná dvojica, ktorá už mnohokrát zdôraznila svoje mimoriadne tvorivé postupy a pohybový slovník. Ich spoločná choreografia z roku 2010 Umíněnost ztracených možno za tie tri roky trochu zostarla, ale vďaka silným tanečným výkonom je platná u nás i dnes. Rychetský je jeden z mála a možno i jediný, kto sa snaží vniesť do baletu humor. Inak je to neustále samá trauma, filozofia, bádanie, hľadanie a „depka“. Už jeho a Konvalinkovo Jakstohoven bolo ako zjavenie a i v tejto persifláži stratených sa snaží o svetlé miesta. Je to podmienené motívom Supermana. Motívom superhrdinu, ktorého chce v sebe objaviť každý. Rychetský s Konvalinkom sú silní vo vytváraní gestických pasáží a prácou s port de bras. Zároveň dokážu vniesť silné fyzické tancovanie i do možno koncepcie k pousmiatiu a zo smiechu prejsť do sĺz. Tento balans na hrane je tým najťažším. A tak sa divák smeje štylizovanému supermanovi, tancujúcim týpkom s kryptonitom, nadržaným ženám posadnutým žiadostivosťou, drobným miniatúram a mizanscénam, ale potom sa zasekne a začne premýšľať. Vrcholom baletu je dueto Viktora Konvalinka so Zuzanou Šimákovou. Zrelosť, pohybová i ľudská skúsenosť obidvoch interpretov z neho robí vrchol diela a zároveň ho fixuje pre diváka ako miesto zastavenia, partnerský dialóg a po všetkých tých hraniach na matracoch ako dopad na tvrdú zem. Pôsobivá ženskosť Šimákovej tu slávi úspech. Na malej ploche vytvára škálu emócií a premien. Konvalinkovo pohybové majstrovstvo, ktoré si vypestoval vedľa bežného tanečného repertoáru, berie dych. Možno nabudúce by bolo vhodnejšie menej matracov a viac „partneřiny“. Zjavením večera je choreografia Štěpána Pechara s Ondřejem Vinklátom Přesně včas. Na veľké hudobné plochy Richtera a Schuberta dokážu vytvoriť skutočne prepracovanú choreografiu, ktorá nie je fragmentárna, ale má dramaturgický ťah. Exponované pánske dueto sa vracia ako leitmotív a strieda sa akoby s dvojníkmi – ďalšími dvomi tanečníkmi a tanečnicami a vytvára variácie na úvod. Silné fyzické tancovania, hranica medzi contemporary a modernou je posunutá vyššie a prísny klasický základ tanečníkov v technike dáva voľnosť a schopnosť vymýšľať a konať obtiažne pohybové figúry. Vinklát a Konvalinka sú silná partnerská dvojica, ktorých fyzické možnosti berú dych. V prekvapivých väzbách dostáva na frak banalita a klišé v mužskom tanci. Energické, vnútorné, dramatickosťou prešpikované tancovanie je oslava pohybu a fantázie, pretože vždy príde pohyb, ktorý je nečakaný. Záverečná pohybová fúga, kedy sa hlasy: jednotlivý tanečníci spájajú a rozchádzajú speje k účinnému finále. Keby choreografi tie dve dámy postavili na špičky, ich choreografia by sa posunula ešte vyššie. Majú blízko k osobitému pohybovému slovníku a mali by využiť možnosti prekročiť technické limity. To už by sa mohli dotknúť Maillota, Dawsona či Forsytha. Vzhľadom k veku Vinkláta, je však dielo skutočným zjaveným a veľkým prísľubom do budúcnosti.Všeobecne je zaujímavé, že mladí choreografi majú strach z tanca na špičkách. Potrebovali by sa zbaviť heslovitých úvah k svojim dielam. Čítajúc to, pripadám si ako literárny vedec. Potom sa dívam na javiso a i tak to tam nevidím. Každý divák vlastnou percepciou vníma videné a nepotrebuje k tomu duchaplné vodítko, ktoré ho naopak môže i zahanbiť. Druhá dôležitá vec je pochopiť význam kostýmu. Civilné oblečenie posledných dvoch menovaných choreografií kazí pohyb, ničí línie dokonalých tiel tanečníkov. Civilné topy pre dámy sa krčia, sú farebne nezaujímavé, o pánskych nohaviciach na rôzne spôsoby pouličnej módy ani nehovorím. Syntéza tanečníka s jeho kostýmom je veľmi dôležitá a Kylián, Godani či Forsythe sú dobrou inšpiráciou k síce naoko civilnému oblečeniu, ale vnútorne prepracovanému, psychologickému a výtvarne pôsobivému kostýmu. Keď sa títo tvorcovia a dúfajme, že im dajú riaditelia súborov priestor, zbavia týchto školáckych chýb, môžu sa dostať tam, kam sa generácia dnešných 40 a 50-nikov v choreografii nedostala.

***

V minulom diele som aspoň krátko predstavil osobnosť Lukáša Timuláka. Dnes to bude ďalší úspešný, zabudnutý Slovák Michal Zábavík. Škoda, že jeho účinkovanie v programu baletu Graz minulú nedeľu v Heineken Tower Stage v Bratislave zostalo mediálne spolu s celým súborom skoro utajené a zistil som to až medzi dvoma panorámami uprostred týždňa. Tento skromný umelec, po troch rokoch angažmán v Slovenskom národnom divadle odišiel do Opery v Grazi, kde pôsobí až dodnes. Stvárnil tam napríklad roly v dielach choreografov ako: Richard Wherlocks Zjasnená noc, Princ v Popoluške, Don Estoban v Die Prinzessin und der Zwerg, Ivan vo Vtákovi ohnivákovi, Gangster vo Wait until Dark, Pinkerton/Samson v Extremotions, Carabosse v Spiacej krásavici, Zeus Rothbart v Labutej trilógii, Romeo v Romeovi a Júlii, hlavná rola v Antoniovi a Kleopatre. Taktiež zaujímavé súčasné produkcie ako D.O.G.S., A Garden of Y od Catherine Guérin, Die Stärke, Heat, Intimacy, Nomaden, Sketches od Edwarda Cluga (zde som písal o jeho Svätení jari), Mesiáš, Jump Start, Upper Room, Deal.West.East a Dido a Aeneas/DnA. Na pozvanie Jamesa Wiltona Company hosťoval vo Veľkej Británii. V poslednej dobe sa aktívne začína venovať aj choreografii.

Dnes je časté, že tanečníci radi menia angažmán. Vy ste v Grazi už od roku 1999. Čo vás tam prinútilo zostať? Počas angažmán v Slovenskom národnom divadle ste mali veľké tanečné príležitosti, veľmi dobre si pamätám na niektoré výrazné úlohy. Prečo ste vlastne divadlo opustili, keď ste mali veľkú šancu stať sa prvým sólistom?… Sledujete od tej doby dianie v balete SND?

Tak ja som prišiel do Grazu v sezóne 1999-2000, kde na konci sezóny som sa dozvedel, že sa bude meniť šéf baletu, takže po dvoch rokoch austrálskej šéfky prišiel Darrel Toulon (pochádza z Dominiky – ostrov v Karibiku) a v Grazi sa začal formovať novy súbor. Dostával som veľa príležitostí a vynikajúce roly, k tomu Graz je veľmi pekné a príjemné mesto, každú sezónu prichádzali noví choreografi a zo strany môjho šéfa som dostával rešpekt a dôveru, čo vyformovalo vynikajúci profesionálny aj priateľský vzťah, čo je pre mňa veľmi dôležité, takže akosi som nad zmenou ani nerozmýšľal. Choreografi, ktorí k nám boli pozvaní boli úplne rozdielni, tým pádom som sa stále formoval. Od neoklasiky až po podlahovú modernu. To bol aj dôvod, prečo som odišiel zo Slovenského národného divadla. Cítil som, že potrebujem zmenu aj napriek krásnym rolám, ktoré som mal možnosť tancovať v Bratislave. Samozrejme moje obdobie v SND bolo veľmi dôležité v mojej kariére, dodnes čerpám zo skúseností, ktoré som tam nadobudol. Slovenské národné divadlo ma vychovalo, samozrejme že sledujem jeho dianie. Rád by som chodil pozerať predstavenia častejšie, ale bohužiaľ času niet. Naposledy som bol pozrieť s mojou dcérkou Snehulienku a sedem pretekárov.

Nesúvisel váš odchod aj s podivným spolitizovaným obdobím v divadle, keď bolo vedenie vtedajším ministrom kultúry od premiéra Mečiara zrušené a nastal podivný medzi stav medzi umelo dosadeným vedením?

Môj odchod nemal nič spoločné s vtedajšou politickou situáciou. Vtedy keď som odišiel, sa práve vrátil pán Bartko, ktorý vlastne naštartoval moju kariéru, brával mňa a mojich spolužiakov už zo školy do Slovenského národného divadla a vytváral nám príležitosti.

Nemáte pocit spätne, že ste v Grazi trochu odtrhnutý od baletného sveta? Že ste mohli byť napríklad vo väčšom súbore, tancovať diela významných choreografov?

Necítim sa odtrhnutý, ani som nad tým nikdy nerozmýšľal…

2. mája ste mali premiéru svojej choreografie Dust (Prach) v rámci projektu Mladí choreografi. A nie je to prvá vaša práca. Čo vás fascinuje na tom byť tanečníkom a zároveň choreografom? O čom bude vaše choreografia na tomto večere?

Bolo nás dokopy šesť tanečníkov zo súboru, sú to väčšinou 15 až 20 minútové diela. Večer je podľa môjho názoru vynikajúci, nakoľko všetky diela sú tak odlišné, navzájom sa dopĺňajú. Moje dielo je veľmi abstraktné, začal som s citátom z Biblie … si prach a v prach sa obrátiš… tým moje dielo začína aj končí, je to o životných hodnotách, rozoberám priority… ktoré sú tie správne? Je to o láske, nenávisti, odpúšťaní, šťastí, nespokojnosti a dôvere…

To sú závažné témy. Zároveň veľmi vzrušujúce a existenciálne. Ako taký mladý úspešný tanečník s krásnou rodinou dospeje k takým závažným osudovým životným otázkam?

…hm, čo som už napísal, tak sedí, ako som povedal je to veľmi abstraktné dielo a fakt ma naštartoval citát z biblie… Mám 35 rokov, až taký mladý nie som a čím – tým som si už prešiel.

Koľká je to už vaša choreografia?

Choreografoval som v činohre žilinského divadla Medeu a pár krátkych čísel v rámci Tanz Nite v Grazi.

Máte nejaký choreografický vzor?

Choreografický vzor nemám, ale milujem Crystal Pite, Lightfoota a Leona, alebo Hofesh Shechter.

Mená choreografov, ktorí pracujú s vašim súborom nám nič moc nepovedia, ale akí sú to tvorcovia?

Choreografi čo boli v Grazi… hm, od podlahovej moderny po neoklasiku… niektorí tvorili len z našej improvizácie, niektorí choreografovali do milimetra. Niektorí pripravení hneď od prvej skúšky, iní mali dielo otvorené do generálky.

Máte zaujímavé tituly, v ktorých stvárňujete zaujímavé postavy. Ako sa dá charakterizovať váš repertoár? Máte dejové celovečerné balety ako Antonius a Kleopatra, čistú klasiku nemáte, je to skôr tanečné divadlo?

Ako som povedal, máme veľmi široké spektrum, takže diela ako Antonius a Kleopatra, Romeo a Júlia, Šípková Růženka, Luskáčik, Popoluška…to sú predstavenia, ktoré by som zaradil medzi neoklasiku či modernu. Diela ako Upper room, Bad animals, Wait until dark… medzi tanečné divadlo.

A o čom je napríklad Upper room? Bad animals? Aký príbeh, či emócie si má divák, ktorý zbežne prečíta váš hrací plán, predstaviť?

Mávame diela, ktoré sú abstraktné a divák má väčšiu voľnosť a diela ako Wait until dark, Dogs, Birds, ktoré boli robené podľa filmov.

Zatancovali ste množstvo postáv, ktoré typy sú vám najbližšie?

Každá jedna postava, ktorú stvárňujem je veľmi zaujímavá a veľmi špecifická, s každou jednou sa zblížim ak nie hneď, tak kým začneme javiskové skúšky, tak určite. Ale musím dodať, že záporné postavy sú pre mňa vždy veľmi veľkou výzvou.

A akú najzápornejšiu, doslova hroznú postavu ste stvárňovali?

… asi najbezcitnejšiu postavu stvárňujem túto sezónu vo Svätení jari, ale mal som ich už pár.Čo by mohlo z vášho repertoáru zaujať diváka?

Momentálne hráme v Grazi Celebrating sacre, je to večer troch choreografov. Dafnis a Chloe (Toulon), Faun (Vasco Wellenkamp – Portugalsko) a Svätenie jari (James Wilton – Anglicko). James Wilton už u nás robil minulú sezónu, vynikajúci choreograf, s ktorým som mal možnosť ísť na turné s jeho súborom po Anglicku, Španielsku a Nemecku. Zhodou okolností na Svätenie jari sa prišiel pozrieť Ján Ďurovčík, ktorý mi pred osemnástimi rokmi dal moju prvú sólovú rolu v Slovenskom národnom divadle v jeho Svätení jari…

To áno, to bola pôsobivá inscenácia. Tak sme sa vrátili na začiatok k SND. A čo sme nepovedali o Michalovi: súkromie a balet?

Mám dcérku, bude mať štyri rôčky a je pre mňa všetkým.
Názory na balet…hm… Milujem únavu po predstavení… Tanec je veľmi krásne povolanie, milujem umenie a to, že každý deň chodím do práce do divadla, je pre mňa dar.

Takže do Grazu sa rozhodne vyplatí zájsť si nielen na operu, ale aj na zaujímavé autorské baletné predstavenia. V budúcej sezóne vznikne zaujímavý projekt, ktorý spojí súbor z Grazu a Slovenské divadlo tanca v Bratislave v titule Begegnung Bratislava. Pozoruhodný nápad.
***

Téma trójskej vojny ožíva pravidelne v kinách. Ožíva i na scénach divadiel. Pred desiatimi rokmi opäť ožila aj na scéne Hamburgische Staatsoper v baletnom epose Johna Neumeiera Odyssee. Čo pre neho Odyseus znamená, v akom fókuse sa naňho díva? Vyberá najmä zaujímavé časti Homéra, neilustruje ich popisne, ale stávajú sa vyjadrením jeho pocitov. Desať rokov cesty, desať rokov návratu, desať rokov uzdravovania po desiatich rokoch vojny. Bez vojny Odyseus nie je kompletný. Neumeierov výklad je jasný. Človek, ktorý aktívne desať rokov bojuje, po skončení vojny musí znovu sám seba nájsť, zbaviť sa všetkých negatívnych spomienok a po nadvláde mužského sveta musí znovu definovať a odkryť vo svojom vnútri svoj aspekt feminy. Ten sa volá Penelope. To je vlastne všetko. Na tomto hlbokom ľudskom mechanizme stavia Neumeier celý baletný epos. V I. obraze Na zemi ukazuje, kto bol Odyseus so svojim malým synom Telemachom. Nad zemou na Olympe sedia bohovia, ktorí sa zhromaždili, pijú lahodné víno zo zlatých čiaš a dívajú sa dolu na Tróju. Druhý obraz je leitmotív sprevádzajúcu inscenáciu v pôsobivých kostýmoch a štylizovanom pohybe: stále plynúce, večné…nekonečné more a putujúci Odyseus. Tretí obraz nás vracia na Ithaku, kontrast medzi putujúcim hrdinom a jeho domovom. Penelope, Telemachos a hluční nápadníci, ktorí sa uchádzajú o krásnu ženu, o ktorej si už myslia, že je vdova. IV. obraz je veľmi dôležitý, prináša dynamickú zmenu. Prvýkrát zasiahnu do príbehu bohovia, cudzí hosť, bohyňa – Pallas Athena. Telemachos s planúcimi očami nastupuje na loď, pred ním kráča Odyseus, jeho otec a po stopách jeho krokov bohyňa. Otec hľadá syna, syn hľadá otca. Typicky geniálny Neumeierov obraz a veľký symbol.

V piatom obraze Odyseova cesta pokračuje, more ho nesie ďalej, von z útrob jaskyne Kalypso. Nadväzuje šiesty obraz: Nausikaa s priateľkami nachádza stroskotaného Odysea. Po radostnom folklórnom obraze ujúkajúcich dievok nasleduje meditatívny obraz: Nárek nad Trójou. Odyseus si spomína, vojna v hlave a v tele, ako všedný deň, ako nutnosť, ako inštinkt, ako opojenie. Všetci sú jeho osudom. Trója znovu vo Vietname, v Iraku, v Rwande. Opäť veľký Neumeierov presah do dnešných dní, jeho nenásilná aktualizácia a globalizácia mýtu. Na tú nadväzuje brutálny obraz prepadnutia Ismarosu, vojna bez dôvodu, strašná a zbytočná, deformujúca a ničivá. Prvé civilné obete Odysea. Logicky v deviatom obraze nasleduje dramaturgický zlom: nemocnica. Z nemocnice vedie cesta ďalej: Odyseus a Polyphemos, jednooký Kyklop. A opäť motív vojny a jej zbytočnosti. Vojna nie je víťazstvo. Zaujímavé je, ako choreograf svojským spôsobom dokáže interpretovať tak odlišné situácie a bytosti: bájne, mýtické, bohov, smrteľníkov, vojakov, čakajúce ženy, potvory, obludy… Vízia domova. Penelope, Eurykleia, Odyseus. Dvanásty obraz je celý vyhradený pre tajomnú Kirke. Čím bližšie je k domovu, tým zložitejšia a strastiplnejšia je cesta. Hádesova ríša. Hrdina musí prejsť smrťou, aby našiel znovu svoje človečenstvo, svoju vlastnú smrteľnosť. Vrcholom cesty je XIV. obraz: Spev Sirén. A ocitáme sa na Ithake. Motív nápadníkov z úvodu sa vracia. Doma, Ithaka, bohyňa ako žobrák, syn. Lenže bohyňa si zahrá s osudom a skúša vierolomnosť smrteľníkov, prepožičia Odyseovi prestrojenie: syn spozná otca, ktorý spozná syna. XVI. obraz: deň rozhodnutia. Pocit cudzinca vo vlastnom dome pokračuje. Rozhodnutie. Pomsta?. Neumeier sa vracia k žene. Jej stálosť i vnútornú silu sleduje celú dobu. Taktiež jej rôzne podoby v ženách, ktoré hrdina poznáva. Penelope. Penelope spoznáva Odysea. Ona je on. On je ona. Geniálne dueto. A nový začiatok? Telemachos. Mier. Holubice. Jar.

Neumeier si k spolupráci pozval tvorcov najpovolanejších. Gréckeho skladateľa Georga Courouposa a gréckeho scénografa Yannisa Kokkosa. Porozumeli si dokonale. Hudba je prepojená s tancom, tanec je prepojený so scénou, kostým sa stáva symbolom, vyjadrením, dopovedaním. Neumeier si porozumel s Gréckom. Jeho duch, jeho kultúra, jeho doba, jeho pohyby ožívajú v jeho práci. Podobne je to s tanečníkmi. Odyseus Ivana Urbana pri obnovenej premiére 2003, správne stavia v prvom rade na stotožnení sa s hrdinom a odkrytí všetkých psychologických podtextov, komplexov, vízií, nočných desivých snov, v hľadaní, v nemých výkrikoch. Penelope Anny Polikarpovej a Telemachos Arsena Magrabiana sú mu skvelými partnermi. Aj oni sú hľadajúci, dúfajúci, blúdiaci okolo muža, otca, nevidiaci, ale stále dúfajúci. Jedným z najpôsobivejších symbolov Neumeierovej choreografie je tanečný part Vojny, ktorý tancovali Otto a Jiří Bubeníček. Našiel v nich vyjadrenie svojho zámeru. Dvaja identicky rovnakí ľudia, ktorí sa nenávidia a spolu bojujú v štylizovanej choreografii (známe dueto, ktoré je začiatkom veľkej scény). Neumeier jednoducho, ale nanajvýš pôsobivo využíva dvoch bratov, aby zatancovali celú trójsku vojnu. Vojnu bratovražednú, zbytočnú, krutú, ničivú. Nádherná metafora. Dvaja rovnakí bratia, rozhádaní bratia, neskôr už nie sú bratia, vojaci, vrahovia, obete či hrdinovia?

Horizontálne rozdelená scénografia farebnými optickými káblami, ktoré iba raz symbolizujú dúhu zmierenia, oddeľuje svet ľudí a svet bohov. Na vrchu bohovia sedia a sledujú zničujúce správy zo sveta ľudí, ktorý ovláda nekonečná vojna, teroristi, výbuchy, zničené životné prostredie. Keď už nemôžu vydržať zostupujú dolu v preoblečení, v ochranných odevoch či vojenských uniformách, aby dali svetu nový poriadok, nový zákon, či potrestali previnilcov. Možno to môže vyzerať utopisticky, ale Neumeier nikdy nie je popisný, jeho témou je nastoľovanie otázok a čakanie na odpovede, ktoré si dá sám v príbehu alebo ich nechá na divákov. Hudba Georga Courouposea (ďalšie dielo, ktoré si objednal hamburský balet) je tak presná a strhujúca ako hudba Čajkovského pre Petipu pred vyše sto rokmi. Lyrické pasáže strieda s dramatickými, dokáže vyčarovať nápevy gréckych ľudových piesní, filmovo sugestívne zvukové animácie či rozmarné medzihry až po strhujúce finále. Neľahkú partitúru, bohato inštrumentovanú pre veľký orchester s mimoriadnou sekciou bicích nástrojov, dopĺňajú rôzne „ľudové“ grécke nástroje, hovorené slovo a spievané pasáže. Svetová premiéra sa konala v roku 1995 v Megaron Hall v Aténach. Odysea vtedy tancoval Ivan Liška. Veď otázky Neumeierom nastoľované sú znovu aktuálne. Veď muži od nepamäti bojujú a ženy čakajú svojich hrdinov s vyplakanými očami a raneným rozdávajú kvety. Bohužiaľ už musím končiť. Takže zase za týždeň.
***

Ešte krátka, pripomienka. 25 mája sa konala dlho očakávaná premiéra. Legendárny Mats Ek uviedol so švédskym kráľovským baletom Romea a Júliu. Už názov prezrádza, že sa Ek pokúša zboriť mýtus okolo Romea. Inscenácia sa volá Júlia a Romeo a podtitul by mohol byť: príbeh Júlie a jej Romea. Dlhých 17 rokov ubehlo, ako Ek vytvoril svoj posledný celovečerný balet Spiacu krásavicu na scéne Hamburskej štátnej opery. Baletní fanúšikovia sa postupne asi zdesia tým, čo zas Ek vymyslel, podobne ako v svojich celovečerných baletoch: Júlia v sýto žltých šatách s krátkymi vlasmi, Merkucio ako vedúci gangu v súčasnom Štokholme, Pestúnka v čiernych šatách…. Okrem zmeneného názvu búra aj niekoľko desaťročí zakorenenú tradíciu, uvádzať príbeh s hudbou Prokofieva a vyberá Čajkovského Romea, ktorého doplňuje ďalšími skladbami autora: Patetická, Manfred, Talianske Capriccio, Klavírny koncert b mol. Vášnivá hudba a celé javisko medzi znepriatelenými rodmi je ako sudy s pušným prachom, ktoré hrozia vybuchnúť emóciami. Moderný design, kostým a svietenie umocňuje stále geniálny spôsob, akým choreograf dokáže rozprávať príbeh. Nepokoje v Štokholme sú ideálnou kulisou pre baletnú udalosť sezóny. Šťastní Švédi, ktorí si môžu na predstavenie zájsť.

***

Podkultovní zboží / DekkaDancers
Tanec Brno 2013
26. 5. 2013 Janáčkovo divadlo Brno

Přesně včas/ Right On Time
Choreografie: Štěpán Pechar, Ondřej Vinklát
Hudba: Max Richter, Franz Schubert
Premiéra 7. 5. 2013, Nová scéna ND

Umíněnost ztracených
Choreografie, koncept, kostýmy, světelný design, scéna: Tom Rychetský, Viktor Konvalinka
Hudba: J. Johannsson, NIN, Death in Vegas, Avalanches, Seal, D. Washington
Premiéra 2010 Nová scéna ND

Černý mraky nepláčou
Koncept a choreografie: Jiří Pokorný
Hudba: Matmos – Pelt and Holler, The cinematic orchestra, Penguin cafe orchestra – Perpetuum Mobile, Wim Mertens – Kanaries
Hudební aranžmá: Yukari SawakiSvětelný design: Pavel Kotlík
Scéna a kostýmy:  Jan Nečas
Premiéra 14. 5. 2013 Nová scéna ND

www.dekkadancers.com
*** 

George Couroupos:
Odyssee, balet Johna Neumeiera podľa Homérovho eposu.
zákazka Hamburské státní opery
Choreografie a režie: John Neumeier
Scéna a kostýmy: Yannis Kokkos.
Světová premiéra 20. 11. 1995 Megaron The Athens Concert Hall, Atény
Premiéra v Hamburgu 17. 12. 1995, Hamburg Ballett

www.hamburgballett.de
***

Julia & Romeo
Hudba: Petr Iljič Čajkovskij
Choreografie: Mats Ek
Premiéra 24. 5. 2013 Royal Swedish Ballet Stockholm

www.operan.se

Foto Národní divadlo Praha, Werner Kmetitsch, Holger Badekow, archiv