Pryč z Česka? (1)

Večer priniesol zaujímavú dramaturgiu umeleckého riaditeľa festivalu Vasilije Medvedeva spolu s jeho týmom, ktorá spojila tri úplne rozdielne súbory i diela v idei: ako vyzerá súčasný tanec? K stému výročiu svetovej premiéry Svätenie jari Igora Stravinského v naštudovaní Slovinského národného divadla z Mariboru v choreografii Edwarda Cluga . Komorná inscenácia so šiestimi rovnocennými mužmi a ženami priviedla zaujímavý postmoderný tvar, ktorý ani tak nekládol dôraz na choreografiu, ale celkovú koncepciu. Clug inscenoval tradičný rituál oslavy jari ako mystérium spoločenstva ľudí, ktorým niečo chýba. Čo, to je otázka. Sú skoro nahí v priliehavej telovej spodnej bielizni a výrazným symbolom sú brady mužov, ktoré odkazujú k akémusi pohanskému rítu a výrazné líčenie žien. Clug, opakuje lineárne mizanscény, keď tanečníci stoja v rade, vytvárajú trojuholník, rovnobežné rady a opäť uzavreté formácie. Ľudia očakávajú nový začiatok, ktorého sa im nedostáva. Nervozita narastá pohybmi a gradáciou jednoduchých pohybov, ktoré opakujú. Zlom prichádza v polovici baletu, keď sa zvrchu vyleje na tancujúcich voda, ktorá ich premočí a zatopí javisko. Po úsečnej, geometrickej prvej časti, voda v spojení s baletnou podlahou dáva pohybu novú dimenziu – kĺzanie. Tanečnice v špagáte kĺžu cez celé javisko, akoby ich hnala nejaká tajná sila. Choreograf nestavia na prvoplánovom motíve tancovať vo vode, ale v tom, čo voda prináša. Voda ako symbol očisty, voda ako symbol života, voda, ktorá zavlaží vyschnuté zemité telá tanečníkov. V tejto vode sa odohráva druhá časť, kedy celkom nevdojak je zo šiestich žien vybraná jedna, ktorá sa stáva sólistkou. Či sa stáva aj onou jarnou obeťou bohom je nejasné. Ak iné inscenácie sprevádza silné fyzické tancovanie a nasadenie v rytme hudby, Clug ide skôr kontrapunkticky proti. Celá druhá polovica vedie k očisťujúcemu záveru kedy na zbor, možno vplyvom modlitieb, či obety začína pršať. Túžba po vode, čo znovu zrodí, je vyslyšaná.

Súbor Slovinského národného divadla sa predviedol v zaujímavej forme. Nestavia na typovo blízkych tanečníkoch, ktorí majú rovnakú výšku a proporcie tela. Sú skôr každý jednotlivou individualitou, hlavne medzi pánmi. Pohybový slovník svojho šéfa zvládajú dokonale, ten ich vedie k tanečnému konaniu, nie k výrazu. Celé predstavenie pôsobí ako výtvarná umelecká inštalácia, nie silné tanečné predstavenie. Clug sám priznáva snahu uvádzať predstavenie ako poctu Nižinskeho nezdaru so Svätením jari, ktoré však dalo základ vzniku moderného baletu 20. storočia. Interpretácia Cluga spolu s Nižinského interpretáciou sleduje pôvodné libreto a textúru hudby, ktorú obaja líčia ako legendu z pohanského predkresťanského Ruska. Legenda sprostredkováva príbeh o rituálnej obeti panny, ktorá je vybraná k tancu smrti za účelom obnovenia plodnosti Zeme a znovu získania benevolentného jarného božstva. Clugova inscenácia v už spomenutej ikonografii využíva etnografické symboly starej ruskej legendy; a to ženy s dlhými vrkočmi a ružovými lícami, muža so zarastenou bradou – obaja sú sexuálnymi symbolmi, prevedenými do súčasného sveta, v ktorom je pre Cluga a jeho slovinský súbor, všetko pripravené k novému sväteniu jari.

Hodnotenie autora: 70%

***

Strhujúceho tanca sme sa naopak dočkali v druhej časti večera. Baletný súbor Semperoper z Drážďan doviezol kreáciu Jacopa Godaniho Spazio-Tempo. Godaniho balet je svetom pre seba samého. Dokáže ako jeden z mála súčasníkov, ktorí tvoria pre baletné javisko, vytvoriť vlastný pohybový slovník, ktorý sa môže zdať inšpirovaný inými veľkými menami, ale v podstate je celkom osobitý. Jeho vrelý vzťah k Drážďanom a jeho súboru i k práci tanečníkov je na choreografii poznať. I tie najzložitejšie pohyby vyzerajú predvádzané s najväčšou ľahkosťou, akoby tanečníci netancovali naučenú choreografiu, ale slobodne sa inšpirovali. Už počet tanečníkov je netradičný – jedenásť sólistov dokáže tancovať dokonale synchrónne a zároveň silne individuálne. Godani v patričných miestach graduje a vypichuje jednotlivých tanečníkov. Najväčší priestor dostáva Jón Vallejo a Claudio Cangialosi, ktorí dokonalosťou pohybov možno strhli na svoju stranu i konzervatívne publikum.Takáto choreografia sa len tak nevidí, pretože jej zdanlivá jednoduchosť a surová krása je dosahovaná maximálnou prácou s tanečníkmi a invenciou choreografa. Godani v prudkých strihoch mení rytmus, tempo, situácie, formácie a vytvára variácie pre vybraných tanečníkov. Zaujímavým dramaturgickým ťahom je využitie opony, ktorá predelí zdanlivo celistvý tok tanečnej myšlienky a vedie ho naopak k zdanlivo pokornej a zmierlivej gradácii. Spazio-Tempo by sme mohli preložiť vo voľnej asociácii a hre slov ako časopriestor. Elektronicky modifikovaná hudba 48nord tomu skúmaniu priestoru a času prostredníctvom tiel tanečníkov pomáha. Ako sme u Godaniho diel zvyknutí, tanečníci majú opäť výtvarne sugestívne kostýmy, keď sú ich telá sčasti zahalené do priehľadného čierneho elastického tylu a strih je dokonale remeselne prevedený s výtvarnou istotou na telá tanečníkov. Formálne zahaľuje telo, ale v druhej rovine ho odkrýva a štýl oblečenia modifikuje i pohyby v choreografii.