Pryč z Česka? (1)
Preč z Česka? (1)
Dance Open – Peterburg – Den první
Úvod k dvanástemu ročníku festivalu Dance Open, ktorý pred pár dňami skončil v Sankt Peterburgu som napísal v šestnástom diele Baletnej panorámy (zde). Takýto významný festival, na ktorom má server Opera Plus svojho vyslanca na pozvanie organizátorov festivalu, ktorí ocenili český web o umení, si zaslúži väčšiu pozornosť. Často počúvame sťažnosti, prečo to u nás nejde, prečo nemáme také kvalitné predstavenia, že za všetko môžu peniaze, že všetci utiekli do zahraničia, že nie je na dobrých choreografov, nie sú sponzori a podobne. Lenže keby divák vedel, koľko sa utratí za tvorbu doma, možno by sa spolu s umelcami oných divadiel divil, že za tie peniaze sa neobjednal zahraničný, skúsenejší, preverený tvorca. A presne tak sa umelci divia. Lenže nikto to verejne neprizná, pretože platy a honoráre podliehajú utajeniu. Takže nie všetko je skutočne tak, ako sa javí. Možno preto toľko českých i slovenských umelcov hľadá uplatnenie v zahraničí. A nielen umelcov, ale aj diváci čoraz viac cestujú za umením a kultúrou radšej ďalej za hranice. Ako sa táto situácia vyvinie, ako skončí tento moderný umelecký exodus, záleží len na vedení divadiel. Z Prahy do mekky baletu Sankt Peterburgu je to dve hodiny lietadlom, nie je to výhodnejšie než cestovať na premiéru do Brna (alebo dve hodiny do Drážďan)? Preletíte tisícpäťsto kilometrov a pristanete v inom svete. Za zvláštneho slnečného svetla od Fínskeho zálivu sa ocitnete ako na umeleckom Olympe. V prípade festivalu je to ešte výhodnejšie, že v rámci víkendu môžete navštíviť hneď niekoľko špičkových podujatí. A keď zasadnete v hľadisku a vidíte predstavenie, môžete sa diviť ako Alenka v ríši divov.
19. a 20. apríla sa konalo predstavenie s názvom Night of One-act Ballets. Na nádhernom priestranstve, ktoré ohraničuje Nevský prospekt a šedivá iónska fasáda Ruskej národnej knižnice, stojí úchvatná Rossiho stavba – Alexandrinské divadlo. Jeho jednoduchú fasádu zdobí stĺpová lodžia, ktorej dominuje socha Apolóna na voze a dve niky po stranách, ktoré ukrývajú sochy múz: Terpsichoré – múzy tanca a zborového spevu a Melpomené – múzy tragédie a lyriky. Naopak na bočných stranách sa lodžia fasády mení vo vystupujúcu arkádu. Pri storočnom výročí Puškinovej smrti (v roku 1937) bolo divadlo premenované na Puškinovo, dnes našťastie opäť nesie meno Alexandrinské. V divadle sídli hlavne činohra a história divadelnej spoločnosti siaha až do roku 1756, čo z nej robí najstarší ruský súbor. Svoje prvé prevedenie tu mal Gogoľov Revízor (v roku 1836), ktorý spôsobil senzáciu a svoju premiéru tu mala Čechovova Čajka, ktorá naopak prepadla, takže Čechov nenápadne zmizol a stratil sa v dave na Nevskom prospekte. Keď už budete na predstavení, stojí zato divadlo obísť. Zozadu totiž k nemu ústi slávna ulica v Petrohrade toľko skloňovaného architekta Rossiho, Zodčevo Rossi. Je to nielen architektonicky najdokonalejšia ulica, proporčne absolútne vyvážená, ale má aj svoj špecifický význam. Ulica je filigránske urbanistické dielko, budovy po jej stranách majú totiž rovnakú výšku ako je šírka ulice (22 metrov). Každé okno, stĺp, dlažobná kocka, lampa má svoj zrkadlový obraz na náprotivnej strane. A to nie je všetko. Smerom od divadla na ľavej strane sa nachádza oná slávna škola, pojem, mýtus? Baletná škola Agrippiny Vaganovej. +++
===Keď si predstavíte, že tou ulicou kráčal Nižinsky, Karsavina, Pavlova, Ďagilev, Bakst, Benois, Fokin, musíte sa na chvíľu zastaviť a túžobne nazerať do veľkých okien na prvom poschodí, za ktorými sú baletné sály. Počiatky školy siahajú až do roku 1738, kedy tu Jean Baptiste Lande začal učiť a cvičiť deti palácového služobníctva, aby mohli byť účastné pri dvorskej zábave. Moderné vyučovacie metódy tu zaviedla Agrippina Vaganova v roku 1934. Vaganova vychovala generáciu umelkýň ako Semenova, Vecheslova, Balabina, Ulanova, Dudinska, Shelest, Jastrebova, Osipenko, Kurgapkina, Petrova, Moiseeva, Kolpakova a to sa už dostávame skoro do prítomnosti: chodil sem Nurejev, Makarová, Baryšnikov… čo viac si priať? Možno len prehovoriť prísnych vrátnikov, aby vám ukázali súkromné školské múzeum, kde sú zachránené skutočné skvosty: napríklad originálne kostýmy z premiéry Spiacej krásavice alebo cenné kostýmy a doplnky z obdobia Ballets Russes. Niečo málo môžete vidieť hneď za divadlom v nenápadnom Divadelnom múzeu, ale nie je toho mnoho. Ale niekedy i málo je hodne, keď vidíte pôvodné návrhy Rollera, špičky Marie Taglioni a kostým zo Sylfidy, predmety, ktoré patrili Šaljapinovi, Petipovi, Rimskemu-Korsakovovi, Čajkovskému. Ručne vyšívané kostýmy, kostýmy zo svetových premiér Ostrovského Búrky, Gogoľovho Revízora, kostým Galiny Ulanovovej zo sovietskej premiéry Romea a Júlie, či kostým Natálie Dudinskej z premiéry Popolušky. Plagáty, programy, partitúry, poznámky, návrhy. Ale späť do divadla. Jeho impozantný interiér s cárskou lóžou a niekoľko balkónov s prepychovými drapériami, štukami, ozdobami vás doslova nadchnú. Zvlášť pôsobivé je členenie parteru, kde polovica má tradičné usporiadanie, ale druhá je stupňovitá a pripomína grécky amfiteáter. Dômyselný systém do seba prepletených schodíšť a slávnostných priestorov vás okúzli tiež. Teraz už späť k baletu.
Zlom prichádza v polovici baletu, keď sa zvrchu vyleje na tancujúcich voda, ktorá ich premočí a zatopí javisko. Po úsečnej, geometrickej prvej časti, voda v spojení s baletnou podlahou dáva pohybu novú dimenziu – kĺzanie. Tanečnice v špagáte kĺžu cez celé javisko, akoby ich hnala nejaká tajná sila. Choreograf nestavia na prvoplánovom motíve tancovať vo vode, ale v tom, čo voda prináša. Voda ako symbol očisty, voda ako symbol života, voda, ktorá zavlaží vyschnuté zemité telá tanečníkov. V tejto vode sa odohráva druhá časť, kedy celkom nevdojak je zo šiestich žien vybraná jedna, ktorá sa stáva sólistkou. Či sa stáva aj onou jarnou obeťou bohom je nejasné. Ak iné inscenácie sprevádza silné fyzické tancovanie a nasadenie v rytme hudby, Clug ide skôr kontrapunkticky proti. Celá druhá polovica vedie k očisťujúcemu záveru kedy na zbor, možno vplyvom modlitieb, či obety začína pršať. Túžba po vode, čo znovu zrodí, je vyslyšaná.
Súbor Slovinského národného divadla sa predviedol v zaujímavej forme. Nestavia na typovo blízkych tanečníkoch, ktorí majú rovnakú výšku a proporcie tela. Sú skôr každý jednotlivou individualitou, hlavne medzi pánmi. Pohybový slovník svojho šéfa zvládajú dokonale, ten ich vedie k tanečnému konaniu, nie k výrazu. Celé predstavenie pôsobí ako výtvarná umelecká inštalácia, nie silné tanečné predstavenie. Clug sám priznáva snahu uvádzať predstavenie ako poctu Nižinskeho nezdaru so Svätením jari, ktoré však dalo základ vzniku moderného baletu 20. storočia. Interpretácia Cluga spolu s Nižinského interpretáciou sleduje pôvodné libreto a textúru hudby, ktorú obaja líčia ako legendu z pohanského predkresťanského Ruska. Legenda sprostredkováva príbeh o rituálnej obeti panny, ktorá je vybraná k tancu smrti za účelom obnovenia plodnosti Zeme a znovu získania benevolentného jarného božstva. Clugova inscenácia v už spomenutej ikonografii využíva etnografické symboly starej ruskej legendy; a to ženy s dlhými vrkočmi a ružovými lícami, muža so zarastenou bradou – obaja sú sexuálnymi symbolmi, prevedenými do súčasného sveta, v ktorom je pre Cluga a jeho slovinský súbor, všetko pripravené k novému sväteniu jari.
Hodnotenie autora: 70%
***
Strhujúceho tanca sme sa naopak dočkali v druhej časti večera. Baletný súbor Semperoper z Drážďan doviezol kreáciu Jacopa Godaniho Spazio-Tempo. Godaniho balet je svetom pre seba samého. Dokáže ako jeden z mála súčasníkov, ktorí tvoria pre baletné javisko, vytvoriť vlastný pohybový slovník, ktorý sa môže zdať inšpirovaný inými veľkými menami, ale v podstate je celkom osobitý. Jeho vrelý vzťah k Drážďanom a jeho súboru i k práci tanečníkov je na choreografii poznať. I tie najzložitejšie pohyby vyzerajú predvádzané s najväčšou ľahkosťou, akoby tanečníci netancovali naučenú choreografiu, ale slobodne sa inšpirovali. Už počet tanečníkov je netradičný – jedenásť sólistov dokáže tancovať dokonale synchrónne a zároveň silne individuálne. Godani v patričných miestach graduje a vypichuje jednotlivých tanečníkov. Najväčší priestor dostáva Jón Vallejo a Claudio Cangialosi, ktorí dokonalosťou pohybov možno strhli na svoju stranu i konzervatívne publikum.
Takáto choreografia sa len tak nevidí, pretože jej zdanlivá jednoduchosť a surová krása je dosahovaná maximálnou prácou s tanečníkmi a invenciou choreografa. Godani v prudkých strihoch mení rytmus, tempo, situácie, formácie a vytvára variácie pre vybraných tanečníkov. Zaujímavým dramaturgickým ťahom je využitie opony, ktorá predelí zdanlivo celistvý tok tanečnej myšlienky a vedie ho naopak k zdanlivo pokornej a zmierlivej gradácii. Spazio-Tempo by sme mohli preložiť vo voľnej asociácii a hre slov ako časopriestor. Elektronicky modifikovaná hudba 48nord tomu skúmaniu priestoru a času prostredníctvom tiel tanečníkov pomáha. Ako sme u Godaniho diel zvyknutí, tanečníci majú opäť výtvarne sugestívne kostýmy, keď sú ich telá sčasti zahalené do priehľadného čierneho elastického tylu a strih je dokonale remeselne prevedený s výtvarnou istotou na telá tanečníkov. Formálne zahaľuje telo, ale v druhej rovine ho odkrýva a štýl oblečenia modifikuje i pohyby v choreografii.
Drážďanský súbor i touto choreografiou opäť dokazuje svoju umeleckú zrelosť a pripravenosť pre tancovanie „skutočnej“ moderny, ktorá vychádza nie z pochybných postmoderných intelektuálnych ideí a improvizácie, ale z prísneho klasického základu, ktorý formuje dispozície tiel tanečníkov a dáva im mimoriadnu plastickosť a virtuozitu v interpretácii sérií nádherných choreografických nápadov. Godani umelo nenastavuje čas, stačí mu skratka plynúceho času. Čistý priestor javiska v dokonalej svetelnej réžii a scénografii vytvára katedrálu svetla, oného časopriestoru, ktorý modifikuje a kodifikuje mizanscénami tanečníkov. Tí sa zjavujú z rôznych uhlov, nastupujú, sledujú už tancujúce dvojice a zapájajú sa v tejto virtuóznej fúge do svojich hlasov a kontra hlasov, aby vytvorili vznešenú slávnostnú rieku pohybu, ktorá sa mení v ošiaľ fascinujúceho tancovania. Kondícia tanečníkov je neskutočná, pretože štylizovaný pohyb, virtuózne skĺbenie dispozícií pre klasický balet s moderným cítením osí tela, kríženia póz, balansovania medzi effacé a croisé, mäkké päty a chodidlá sa menia v ostré uhly a z vláčneho pohybu sa stáva geometrická hra. Obdivuhodná elasticita tiel tanečníkov svedčí o vysokej pohybovej kultúre Drážďanského súboru.
Hodnotenie autora: 95%
***
Tretia časť večera patrila sólistom, luxusnému výberu tanečníkov- sólistov z Bolšoj baletu z Moskvy. Choreograf Yuri Posokhov vytvoril na Prokofievovu Symfóniu č. 1, označovanú ako Klasická symfónia, jednodejstvový balet. Na prvú vetu Allegro predstavuje choreograf najklasickejšiu časť mini diela. V rýchlom slede predstavuje celý ansámbel tanečníkov, ktorí v allegrovom tempe tancujú pozoruhodné formácie za sebou poskladaných klasických figúr, ktorým nechýba nápad, švih a tanečná virtuozita. Dámy na špičkách v moderne koncipovaných balerínach a páni v jednoduchých efektných večerných sakách sú ich dokonalými gavaliermi. Radosť hudby prvej vety sa prenáša aj do choreografie a veľkého radostného večerného tancovania. Arabesky, grand jeté, ďalšie skoky sú prepojené s mimoriadnym šarmom a rafinovanosťou do nového tvaru, s ktorým ideálne konvenuje klasická hudba Prokofieva. Druhá veta Larghetto je meditatívnym zastavením pri troch virtuóznych pároch, dámy sa často ocitajú na zemi, z vysokých figúr klesajú do hlbokého grand plié a opäť sa dostávajú do vzduchu. Varírujú sa ich úlohy, zdôrazňujú sa ich tanečné prednosti a z celého tohto snového pomalého mihotania vychádza zvláštny vláčny pohyb a symetrická krása. Tichá melanchólia adagia je skutočným meditatívnym zastavením po extravagantnom úvode.
Tretia veta – slávna gavotta je virtuóznou ukážkou najmä pánskeho tancovania šiestich sólistov. Je pozoruhodné ako Posokhov ideálne pohybom ilustruje hudbu, zostáva verný komornej inštrumentácii, charakteru diela, ale zároveň nie je prvoplánovo popisný a ponúka fascinujúce obrazy. Je zaujímavé ako choreograf dokáže vyplniť i jemné pizzikatové plochy, či inštrumentálne medzihry, ktoré skladateľ stavia do kontrastu k sýtym zvukovým plochám. Finále je opäť oslavou klasického tanca ako základnej stavebnej bunky, z ktorej Posokhov stavia fascinujúcu sálu pre moderný ples, ktorý je oslavou dokonalosti a harmónie. Tak ako štylizovaná scéna, v ktorej sa len v projekcii zjavujú bohaté štuky okolo okien plesovej sály a fragmenty lustrov, ktoré menia farbu, tak i z hmotného corps de ballet týchto sólistov vystupujú hmatateľné zapamätateľné figúry, ktoré však vzápätí aj s ich nádherou pohltí neúprosný čas. Možno by sa mohli zdať jednotlivosti samoúčelné, ale v celkovom kontexte skladby má všetko svoj hlboký zmysel a systém. Práve takýto štýl medzi modernou a rôzne lomenými a kombinovanými klasickými figúrami svedčí Bolšoj baletu, ktorého súbor je často kritizovaný za nevierohodnú interpretáciu žijúcich moderných choreografov. Od rozpačitého začiatku sa tak večer Godanim a Posokhovom vyšvihol na jedinečný zážitok.
Hodnotenie autora: 85 %
(Pokračovanie)
Foto: Pavol Juráš, Nikolay Krusser, Costin Radu, archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
