Pryč z Česka? (2)

Preč z Česka? (2)
Dance Open – Peterburg – Den druhý 

Začať nedeľu môžete bohoslužbou v chráme alebo účasťou na tréningu svetových baletných hviezd. Tam i tam budete srdečne vítaní a budete pociťovať skutočne božiu prítomnosť dokonalosti a absolútnej harmónie. V Divadle Leonida Jacobsona, v priestoroch, v ktorých sídlil jeho súbor, s centrálnym divadielkom uprostred, v ktorom uvádzal svoje slávne baletné miniatúry, obklopený baletnými sálami, prepojenými kľukatými chodbičkami so zodraným linoleom budete cítiť trochu úzkosť, ale vľúdne historické plagáty a fotografie na stenách vás upokoja a nebudete myslieť na školské družiny v Československu. Na každom kúsku cítite históriu baletu, dejiny, o ktorých ste sa učili či počuli. Priestory za vojny slúžili ako márnica, kam privážali stovky mŕtvych Leningradčanov a dali miestu zvláštny dekadentný nádych. Za každým rohom zároveň akoby na vás vyskočil prízrak mŕtveho tvorcu prenasledovaného režimom. Jeho učeníkov, jeho tanečníkov, ktorí tu potili slzy, krv a pot. 

Zároveň sa v rámci festivalu v týchto priestoroch pre niekoľko desiatok študentov z celého sveta konali Master-class, (ktoré vyvrcholili koncertom mladých hviezd) pod vedením napríklad Yulie Makhaliny, ktorú si isto pamätajú brnianski diváci, keď v rámci ruského gala vystúpila v Petitovej miniatúre Mladík a smrť s javiskovým partnerom Stanislavom Fečom (a ako Umierajúca labuť) a Fečo ju sprevádzal aj na Master-class, kde spolu učili popri ďalších predných ruských baletných pedagógoch. Stanislav Fečo (veľký rozhovor sme uviedli zde) mal aj tú česť viesť oba exercise pre baletné hviezdy z celého sveta. Škoda, že nevedie tréningy aj pre českých tanečníkov v Česku. Holt doma nikto nie je prorokom.

21. apríla bolo na programe medzinárodné gala, ktoré však malo rýdzi národný charakter, skoro edukačný: History of Russian Ballet . Večer v modernistickej socialistickej budove, ktorá pripomína Janáčkovo divadlo. Predstavenie začalo s dvadsaťminútovým meškaním, kým sa všetci diváci posadili. Dramaturgia Vasilyho Medvedeva a Ekateriny Galanovej sofistikovane prepojila umelecké osobnosti z dejín ruského baletu s tanečnými číslami. Projekcia na úrovni staníc Mezzo či Arte, v ktorej sa striedali fotky, videozáznamy so slovným načítaným komentárom, ktorý predstavil danú choreografickú osobnosť, sa prepojila do živého tancovania. Nepôsobilo to ani ako výchovný koncert, ale ako listovanie v slávnej minulosti nielen baletu ale celého národa, keďže osobnosti a ich umelecký svet boli silne zviazané s dobou a jej konvenciami, možnosťami i tragikou.