Baletní panorama Pavla Juráše (22)
Tentoraz:
– Železná lady Yvona Kreuzmannová otvorila už 25. ročník festivalu Tanec Praha
– „Festival zaplnil za čtvrt století bílá místa na české kulturní mapě“, hovorí riaditeľka festivalu Tanec Praha pre Panorámu
– Bohemia Balet na cestách v Južnej Amerike
– Storočné Svätenie jari – storočná adorácia tanca
– Theatrum mundi Sashy Waltz v Théâtre des Champs-Elysées
– Terence Kohler otvoril Pandorinu skrinku
– Po Labe až do Hamburgu – dvadsaťtri baletov na repertoári
***
Aby ma niekto neobvinil (čo je veľmi dobre možné), že poslednú dobu propagujem len Slovákov a navyše v slovenčine, dnes panorámu otvorí rozhovor s pilierom tanečného života v Česku, zakladateľkou, neúnavnou bojovníčkou za práva i financie pre tanec, za tanečnú obrodu, môžeme ju smelo nazvať železnou lady Yvonou Kreuzmannovou. To znamená, že sa budeme venovať Tanci Praha, ktorý 3. júna začal. Je to jubilejný 25. ročník Mezinárodního festivalu současného tance a pohybového divadla, čo sa zdá v dnešných podmienkach až neuveriteľné. Pražský program ponúkne v rámci šiestich týždňov devätnástich vystupujúcich súborov s dielami 25 choreografov sedemnástich národností, ktorí vystúpia na štyroch pražských tanečných scénach: v Ponci – divadle pro tanec, Divadle Archa, Hudebním divadle Karlín a v neposlednom rade v Státní opeře.
Udalosťami tohto jubilejného ročníka bude uvedenie diel flámskeho súboru Peeping Tom a britského choreografa a tanečníka Akrama Khana. Okrem etablovaných divadiel budú môcť diváci zhliadnuť súčasný tanec priamo v uliciach a to v rámci site-specific projektov. Workshopy vedené zahraničnými hosťami a Tanec Praha studentům ponúknu ojedinelý program pre profesionálnych tanečníkov a študentov tanca i príbuzných oborov. Festival sa tradične okrem Prahy bude konať v ďalších jedenástich mestách Českej republiky, kde vystúpi dvadsaťdva choreografov s celkove 35 dielami. Diváci tak môžu navštíviť tanečné inscenácie, workshopy, diskusie či filmové projekcie taktiež v Brne, Českých Budějoviciach, Českom Krumlove, Hradci Kráľovom, Chocni, Jihlave, Olomouci, Pardubiciach, Polomu u Trhové Kamenice, Plzni, Sušiciach, Valašskom Meziříčí. Tím kráľovnej Kreuzmannovej sa skutočne nezastaví pred žiadnou nástrahou.
Pre milovníkov baletu je nesporne vrcholom vystúpenie nadčasového umelca Akrama Khana 3. a 4. júla. Diváci môžu zhliadnuť unikátne sólo Desh, autobiografické dielo choreografa, ktorého názov znamená v bengálčine – Domovina. Telo Akrama Khana – subtílneho, ale extrémne charizmatického tanečníka a choreografa – sa stáva na javisku miestom stretu významov ako zem, národ, rezistencia či splynutie. Intímne a zároveň epické dielo predstavuje krehkosť jedného muža tvárou v tvár sile odhodlania ľudského ducha, ktorá je mnohokrát pokúšaná v rytme práce, snov, obrody a túžby po prežití. Geniálny umelec citlivo a prezieravo presahuje svoj životný príbeh a dielo tak odráža problémy súčasného sveta, ktorý stále zúfalejšie hľadá pochopenie fenoménu transnacionalizmu a identity globálneho občana. V celovečernom sóle spojil Khan svoje tvorivé schopnosti s vizuálnym umelcom Timom Yipem (držiteľom Oscara za filmový design), light designérom Michaelom Hullsom (Sadler’s Wells Associate Artist), spisovateľkou a poetkou Karthikou Nair a skladateľkou Jocelyn Pook. Desh bolo v roku 2012 ocenené cenou Laurenca Oliviera – Best New Dance Production. A tak, ak vás oslnila tvorba tohto mága choreografie, tanečného guru, napríklad jeho legendárna dnes už klasika Sacred Monsters, neváhajte s nákupom vstupeniek.
-
- Desh (foto Richard Haughton)
Čo vás viedlo k prestupu z Vysokej školy ekonomickej na tanečnú katedru AMU?Jednoznačně nevyhnutelná touha věnovat se tanečnímu umění. Netušila jsem tehdy, jak se mi bude v praxi po AMU hodit i ta matematika 🙂
Od roku 1991 stojíte s jednou malou prestávkou na čele festivalu Tanec Praha. Po ťažkých začiatkoch sa dnes čím ďalej tým viac hlási zložitá ekonomická situácia a nechuť podporovať kultúru. Vďaka čomu ste vydržali a svoje aktivity ešte rozšírili?
Patřím k nevyléčitelným optimistům. Nevěřím, že by se mohlo všechno naráz zhroutit. Neustále hledám další cesty, jak na kvalitní umění upozornit a vytvořit mu prostor. Každý v dnešní společnosti potřebuje umění, je jím denně obklopen, jen to považuje za tak samozřejmé, že už nevnímá jeho zásadní význam.
Neľutujete, že ste po stáži vo Francii tam nezostali? Tam by pre vaše nápady a vízie bola vo vtedajšej dobe určite príhodnejšia klíma…
Nabídky v zahraničí mám i dnes, to je věcí volby. Já jsem v polistopadové euforii cítila jednoznačnou potřebu udělat něco pro tanec v Čechách, vozit sem světové špičky a motivovat tak i naše umělce, otevírat jim dveře do světa. To vše se daří, jenom ty podmínky jsou vpravdě nedůstojné.
Nemáte pocit, že za súčasný stav môže i vedenie baletných súborov kamenných divadiel, ktoré veľmi málo tanec v jeho rôznych podobách propagujú? Uspokojujú sa s klasickými titulmi, navyše v nie práve exkluzívnom naštudovaní a od riaditeľov si nechajú vnútiť to, čo sa vedeniu trojsúborových divadiel najviac hodí. Okrem toho mladí choreografi mimo Ponec alebo Divadlo Archa len sťažka dostanú možnosť choreografovať. Pre veľký súbor už vôbec nie, pre repertoárové divadlo tiež nie a tým tak repertoár kamenných divadiel upadá do pasivity a nereflektuje trendy v tanci.
Máte pravdu, stagnace repertoárových divadel je u nás zjevná, jejich vedení vychází vstříc konzervativnímu publiku a málokdo má odvahu vybočit ze zajetých kolejí. Viděla jsem tu už tolik průměrných, ale i špatných inscenací, že se jim poslední roky vyhýbám. Zároveň vím, že kdyby se objevilo něco výjimečného, dovím se to. Bohužel tomu tak v té tradiční síti kamenných divadel není. V Evropě je zjevná snaha otevřít se novým trendům (a současný tanec už tam dávno není nic nového), dávat prostor mladým tvůrcům, experimentům. Náš festival ukázal řadu těles, která mají špičkový repertoár a to i se slovem balet ve svém názvu.
Čo by sa malo okrem finančného zaistenia tanca v Česku zmeniť, aby jeho obyvatelia svojich významných umelcov, ktorí slávia veľké úspechy v zahraničí, viac ocenili?
Na jedné straně jsou to podmínky pro práci – prostorové i finanční – ty tady opravdu pro současný tanec prakticky nejsou. Nemá to žádnou logiku, jde spíš o stereotyp, protože až do 90. let u nás nemělo toto umění na profesionální bázi šanci. A pak je to přístup veřejnoprávních médií. Je-li tady tanec brán jako menšinový žánr, je rolí České televize i Rozhlasu věnovat mu patřičný prostor a upozornit na impulzy, které uměleckému světu přináší. Chybí tu pravidelný pořad České televize jaký má hudba, divadlo a podobně. Mediální partnerství festivalu jednou za rok je skvělé, velmi si ho vážíme, ale celoroční reflexe našeho oboru tu bohužel schází.
V rámci festivalu Tanec Praha vždy vystúpi veľká osobnosť alebo súbor. Za tú dobu ich bolo od Mikhaila Baryšnikova, DV8, Trishy Brown, Merce Cunninghama, Twyly Tharp, Frankfurt Ballet Williama Forsytha, Kibbutz Dance Company až po Marii Chouinard skutočne požehnane. Tento rok to bude Akram Khan. Diváci sa často sťažujú napríklad na cenu vstupenky. Mohli by ste priblížiť čitateľom ako je produkčne, logisticky i finančne náročné zaistiť vystúpenie takej hviezdy svetového formátu?
Baryšnikov nebyl přímo na festivalu, ale na podzim 1996 přijel do Národního divadla, s nímž jsme vyjednali koprodukci. Ostatní hvězdy ano, je to nesmírně náročné. Booking musíme dělat pár let předem, aniž bychom měli jasno, čeho budeme schopni. Divadelní domy jako Karlín či Státní opera nám sice velmi vycházejí vstříc, přesto jsou jejich provozní náklady velké, v řádech statisíců. Akram Khan například uvede v Praze sólo, ale dekorace se chystá tři dny, technické nároky jsou obrovské, dělíme se o půjčovné zahraničních světel, zvuku a projektorů s dalšími pořadateli, jen samotná technická příprava se šplhá v nákladech nad půl milionu korun. Pak máte vlastní náklady na umělce a celý tým, letenky, ubytování, produkci, propagaci, samozřejmě autorská práva… Takové dva večery se v nákladech vyšplhají na 2 miliony korun. Kdybychom to měli zvládnout pouze ze vstupného, byly by ceny vstupenek víc jak dvakrát vyšší. Udržet je v rozumné výši nám pomáhají dotace, kvalitní festival je vizitkou Prahy, proto již dnes máme čtyřletý grant. Neméně reprezentuje Českou republiku, což momentálně Ministerstvo kultury sice ví, ale zatím finančně tolik nereflektuje. Letos nám výrazně pomohla podpora z programu Evropské unie Culture, kde jsme dostali nejvyšší možné hodnocení.
Na záver trochu provokujúca otázka. Nemyslíte, že utratiť veľký rozpočet za hosťovanie významného telesa len preto, aby vystúpilo v Prahe, je trochu márnivé? Nie je lepšie si na podobný súbor zájsť napríklad do Viedne? Nebolo by prínosnejšie vyhľadávať radšej menej známe, ale kvalitné a progresívne súbory či umelcov? Takých, ktorí sú zaujímaví, ale český divák o nich ani nevie. Alebo sú naopak z menšieho mesta, kam sa ťažko ide. Dnes je čím ďalej tým viac divákov, ktorí si do svetových metropol na víkend za kultúrou zaletia.
Festival, jak jste sám připomněl, zaplnil za čtvrt století bílá místa na české kulturní mapě. Vyplnil “mezery ve vzdělání”, které vznikly izolovaností naší kultury od vývoje ve světě za bývalého režimu. Praha chce být kulturní metropolí a má k tomu veškerý potenciál, zdaleka ne ve všem využitý. Když se svou kulturní nabídku omezí na nekvalitní mainstream či pochybné komerční produkce, na oko ušetří za dotace na “velké umění”, ale ztratí na atraktivitě, což se jí v dlouhodobém horizontu krutě nevyplatí. Město výrazně žije z turistického ruchu a zájmu podnikatelů, ten je z velké míry podmíněn i kulturní nabídkou, její pestrostí a kvalitou. Hostování velkých jmen jednou za rok není žádný přepych, to je minimum. V naší dramaturgii je to jen jedna z linií, ty další se věnují právě menším progresivním souborům silné kvality a také v rámci Evropských tanečních laboratoří méně známým umělcům. A věřte, že není podstatné, z jak velkého města ten který umělec pochází, tam se za ním obvykle nejezdí. Je-li opravdu výjimečný, stráví svou aktivní uměleckou kariéru neustále na cestách, na sériích turné, rezidencí a festivalů napříč Evropou i dalšími kontinenty. Umění je řehole i v tomto směru.
Pútavý program festivalu predstavuje aj detská sekcia, ktorá je riaditeľke veľmi blízka. Nezabudnite v piatok 14. júna sledovať na ČT 2 záznam finále Eurovision Young Dancers 2013 z Gdanska v 21:45. Vo finále bude Českú republiku reprezentovať Adéla Abdul Khalegová. Do súťaže vyslala Česká republika dvoch superfinalistov národného výberového kola, o ktorom som písal v januári zde, z ktorých choreografovia BalletBoyz vybrali do európskeho finále devätnásťročnú Adélu z Prahy, ktorá je členkou súboru Ballet Prague Junior. Porotcov okúzlila svojou vlastnou choreografiou, ktorú nazvala Love Under Pressure. Môžete si zahrať na porotcov a hodnotiť.
***
Ďalšia pozitívna správa je, že Bohemia Balet je práve v týchto dňoch už po piatykrát na Medzinárodnom baletnom festivale v kolumbijskom Cali aj vďaka podpore Ministerstva kultury Českej republiky. Jedná sa o jeden z najväčších festivalov tohto druhu v Latinskej Amerike. Každoročne sa ho zúčastňuje viac ako sto tanečníkov z celého sveta. Festival je otvorený všetkým štýlom tanca, od klasického cez moderný až po alternatívnu tvorbu. Predstavenia prebiehajú nielen v divadelných budovách, ale tiež na námestiach i veľkokapacitných arénach. Bohemia Balet vystúpi tento rok v dvoch samostatných predstaveniach na hlavnej scéne – v Mestskom divadle a ďalej tiež v koncertných programoch s rôznymi súbormi. Program tvoria Fresky a trio Oceán a perly z baletu Koníček Hrbáček (Pugni, Arthur Saint-Léon, Petipa), pas de trois z baletu La Ventana (Lumblye, Bournonville), variácie z Valpuržinej noci (Gounod, Slavický), …to samo (Brook, Drapalíková), Inside (Tigres Lilly, Odstrčil), Que serra serra (Grey, Kuneš) a komický balet Pavla Šmoka na hudbu Franza von Suppé Záskok.
***
Včera 8. júna sa konala v Divadle J. K. Tyla premiéra komponovaného večera, kde vedľa koncertne predvedeného diela Carla Orffa Carmina Burana Zdeněk Prokeš choreografoval dva Ravelove diela La Valse a Bolero. S členmi baletného súboru naštudoval oba diela v Plzni dobre známy Zdeněk Prokeš. (V rokoch 1991-2007 tu vytvoril balety Gaité Parisienne a Vůl na střeše, choreografie pre operety ako Netopýr, Čardášová princezná, muzikály Sugar a Funny Girl, opery Faust a Markétka, Carmen či Otello.) K Ravelovmu Boleru Zdeněk Prokeš poznamenal: „Jsem si vědom, že s touto skladbou se od roku 1928 utkalo již mnoho významných choreografů, z mnoha jmen alespoň: Bronislava Nižinská, Serge Lifar, Leonid Lavrovsky, Anton Dolin a Maurice Béjart. Taneční tok z jednotlivých pramínků zvolna a jakoby mechanicky roste s plným napětím až do omračujícího finálového proudu. V mé verzi jsem se snažil ve vztahu k hudební předloze vyjádřit různorodost lidských vztahů, osamocenost člověka, ale i lidskou sounáležitost.” S Bolerom má už skúsenosti z doby svojho pôsobenia v Národnom divadle v Brne, kde vytvoril veľmi výtvarné predstavenia vďaka niekoľkoúrovňovej scénografii a rafinovanému využitiu svetla.
Okrem akcie Tance Praha a pred začiatkom povodní, celý svet upriamil pozornosť k stému výročiu premiéry Svätenia jari Igora Stravinského a Václava Nižinského, ktoré sa uskutočnilo 29. mája 1913. O dvoch Sväteniach som už v tomto roku písal: o choreografii Jacopa Godaniho pre Drážďany a diele Edwarda Cluga z úplne iného súdka pre Slovinské národné divadlo. Milovníci baletu určite v tom výročí zalovili do svojich ešte VHS zásob a zopakovali si inscenácie Béjarta či Piny Bausch. Niektorí určite zaspomínali na dejovo konzistentné nacistické Svätenie v Janáčkovom divadle, kde Libor Vaculík ako známy provokatér a rozprávač, skôr posunul svätenie jari k pohrebnému rituálu, kde sa umieranie spája s novým začiatkom ľudského bytia. Pražania zase na Svätenie Petra Zusku. Ja som si spomenul aj na choreografiu Jána Ďurovčíka v Slovenskom národnom divadle, ktorá spolu so Žalmovou symfóniou v Národnom divadle v Brne, bola nádherným zjavením mladého tvorcu, ktorý sa potom vydal na cestu, pre ktorú nemôžem nájsť adekvátne slovo. Pôsobivý príbeh zamilovanej dievčiny, ktorá má byť obetovaná a ktorú sa snaží zachrániť jej sestra a milenec (samozrejme bez úspechu), v pôsobivých bytelných kulisách s precíznymi kostýmami Ľudmily Várossovej a s akýmsi citeľným skoro veľkomoravským pátosom našej národnej identity sa stala pôsobivou zastávkou, kde vedľa výpravy dominovala príťažlivá choreografia. A taktiež sa mi vybavilo skoro choreograficky päťdesiat odtieňov zelenej, päťdesiat odtieňov temnoty či tiel v choreografii Angelina Preljocaje, ktorý príbeh najprv roztrieštil tak ako scénu na jednotlivé ostrovčeky, aby sa nakoniec v sugestívnom finále spojili v čistinku sviežej trávy, na ktorej je obetovaná anjelsky krásna dievčina. Či ranná inscenácia Marie Chouinard (1993), kde už jasne rozpoznávame rukopis choreografky – sugestívny kostým, ktorý umocňuje tanečný výkon, líčenie, masku, rekvizity, ktoré sa stávajú súčasťou tanečníkovho tela, účelnú nahotu a zmysel pre dramaticky vyhrotené situácie podoprené hereckým výkonom.
Mimo tradičný model inscenovania rozhodne zapadá prvá verzia titulu od milovníka čistých línií Uwe Scholza, ktorý ju venoval jedinému tanečníkovi, a balet ako autobiografickú krutú halucináciu o démonoch a obsesii umelca doplnil projekciou, kde sa dobrá Odetta strieda s démonickou Odíliou, ktorá umelcovi odhalí nielen jeho homosexuálne ja. Celá choreografická báseň, ktorú doprevádza Stravinského hudba v štvorručnej úprave hraná na klavír sa odráža v nastavenom zrkadle interpretovi, ktorý nie je ničoho ušetrený; bolesť, šialenstvo, kríza, pochybnosť, sebatrýznenie, falošná totožnosť, vrcholí v agónii, keď umelec pociťujúc všetky vibrácie sveta, rozhadzuje okolo seba odpad zo záchodovej misy. Medzi ostatnými slávnymi choreografmi zostane na zvláštnom mieste meno Millicenta Hudsona, ktorý uviedol v roku 1987 rekonštrukciu pôvodnej choreografie, ktorá po piatich reprízach skončila v júni roku 1913 v Théâtre des Champs-Elysées, a o ktorej serióznosti sa vždy budú prieť odborníci. Pôsobivosť tohto pokusu tkvie hlavne v oživení dekorácií a kostýmov Nicholasa Roericha, kde v prípade výpravy, ku ktorej sú dochované návrhy či fotografie, určitá miera serióznej autenticity je zdôvodniteľná.
Waltzovej postmoderné divadlo by sa dalo dvoma slovami nazvať ako „Dobrodružstvo fantázie“. Tvorba režisérky vyjadruje vo svojej živej oduševnenosti jednotu krásy a i cnosti, ktorá dáva zažiariť v jej predstaveniach emóciám, duševnej tvárnosti, vonkajšiemu a telesnému pôvabu. Režisérka a choreografka vytvára priestor pre kongeniálnu platformu autorského divadla, ktoré sa vždy usiluje o logický kontakt s publikom a nie je zahľadené do seba. Diváci sú vtiahnutí do hry. Tanečníci nepredvádzajú perfekcionalistické pohyby, sebestredné sólové variácie, ale priamo na mieste dávajú vznikať fragmentárnym hudobnodramatickým obrazom k radosti z tvorby, ktorá je tak málo vlastná niektorým formám súčasného divadla. Púť priestorom je zároveň putovaním životom. Vidíme všetko doslova prvýkrát, ozvláštňujúcim pohľadom. Úžas zízania patrí k divadlu sveta. Svet a divadlo sú vnímané ako výplod ilúzie, iluzívny jav, theatrum mundi, ako alegória reality, sen, z ktorého sa na konci prebudíme. Čo je prekvapivé ako hodnotenie doterajšej tvorby autorky, po orgiasticky opulentných inscenáciách je tiché stíšenie, ktoré ju postihlo. Kto by čakal orákulá na javisku divadla posväteného škandálom, ktorý znamenal pre tanec viac než jednoznačný triumf, a o ktorého pôvode sa už nikdy poctivo nedozvieme. Kto vie, či tento uragán vyrušovania nebol cestou k predstieranému debaklu ako reklame. Ďagilev potom, čo sa upokojil v Bois de Boulogne recitovaním Puškina, oslavoval. Waltz predstavuje celkom nový štýl svojej práce, svoju pozornosť upriamuje na tanečníka a na choreografiu viac než na balábile, provokatívne nápady či škandalizáciu. Úprimná komorná inscenácia je adoráciou nielen pôdy či matičky zeme, ale hlavne tanca. Kryštalicky čistá podoba pripomína stíšenie sa Patrice Chéreaua po opulentnej filmovej Kráľovnej Margot ku komorným, ale o to sugestívnejším divadelným inscenáciám. Pritom táto viditeľná jednoduchosť je dosahovaná najväčším vypätím a pozornosťou na detaily. Každý typ tanečníka vybraný do produkcie, odtieň látky, strih, materiál, umiestnenie každého jedného svetla je precízne a smeruje k dokonalému formálnemu tvaru. Jiří Bubeníček, ktorý z odkazu Ballets Russes inscenoval Fauna, sa programovo opýtal, čo dnes môže šokovať diváka tak ako Nižinského masturbácia pred divákom. A prišiel s pôsobivým obrazom dnešného sveta, kde iba sex uzavretý v určitých formách a komunitách šokuje verejnosť a vystaval vnútorne bohatú inscenáciu a poskytol tanečníkom sugestívne herecko – tanečné role. Waltz sa na nič nepýta. Intuitívne hľadá novú podobu svojho theatrum mundi vo svojom vnútri. Tak ako sa postupne rozsypáva kopa prachu či popola na scéne, tak sa myšlienky diváka rozpadajú na drobné atómy a jednotlivé bunky a vzrastá napätie v pozorovateľovi. Keď sa na scéne zrazu objavia deti, hneď diváka napadne či onou jarnou obeťou by nemali byť deti, čo by bolo dnes určite šokujúce. Viac, ako choreografia Glena Tetleyho, ktorý ako prvý vymenil ženskú obeť za obeť muža (1974). Osteň tohto skrytého nebezpečenstva začína hlodať. Logické rozbíjanie kontinuity, falošné indície vedú k vzrušenému pozorovaniu a osteň smrti sa nepríjemne zapicháva do diváka, tak ako sa v závere celkom neúprosne bez možnosti vyslobodenia zapichne do tela vyvolenej ženy.
Waltzovej koncept choreografie pripomenul otváracie predstavenie baletu Bavorskej štátnej opery Terenca Kohlera Helden k tohtoročným mníchovským baletným dňom. Pripomenula slová Stéphana Mallarmého, ktorý dospel k hraničnému pojmu divadla: „Ideálny modus pohybu, ktorý nesený hudbou vytvára konštelácie a zmyslové figúry, je tanec; jemu zodpovedá pojem mýtu, ktorý celkom vylučuje moment dramatickej fabuly, ktorá sa stala triviálnou“. Samozrejme balet bez dramatickej fabule či jasného príbehu a vzťahov postáv, nie je žiadna novinka. Ale v závere sezóny práve Waltz a Kohler ukazujú progresívne využitie takéhoto uchopenia. Či sa im to darí vďaka genialite ich krokov, prísnemu vedeniu tanečníkov, alebo je to len túžba divákov po niečom inom, skutočnom, viac zmyslovom, teraz nemožno zodpovedať.
Waltzovej Svätenie jari by vhodne reprezentovali Craigove poznámky o živote a smrti: „Život symbolizoval neviditeľné sily, dávajúce živým bytostiam dušu; smrť nepredstavovala zmar hodnoty, ale jej premeny“. Kohler v Mníchove je veľkorysejší. Na scéne a v kostýmoch nestorky i v tak rýchlo sa meniacej divadelnej topografii Nemecka je Rosalie pojem. Ak chcete byť hrdinom, musíte byť odlišný. Mytologický príbeh o Prometheovi (v roli sa predstavil Lukáš Slavický), ktorý daroval ľudom oheň je len okrajovou báchorkou. Kohler skúma vzťah medzi hrdinom a jeho bratom, ktorý by mal byť označený podľa všetkých pravidiel a filozofie spoločnosti ako darebák, pretože práve Epimetheus spôsobil otvorenie Pandorinej skrinky. Kohler spolu s Rosaliou vytvára pôsobivý svet. Na scéne sa kotúľajú jabĺčka, tak ako prach u Waltzovej. Zároveň tak ako u Waltzovej visí nad hlavami tanečníkov smrtiaca zbraň, akési Poeovo nehybné kyvadlo, u Kohlera milovníkov divadla čaká objav v treťom dejstve, keď sa nad hlavami tanečníkov vznáša a plynie akýsi votrelec Alien, možno tá hrôza z Pandorinej skrinky, víry zmaru, baktérie zániku, ktorých sa už nikdy nejde zbaviť.
Prvé dejstvo by sa dalo označiť ako oslava svetla a adorácia Promethea. Tanečníci majú svietiace dlane, ktoré sú geniálnym nápadom inscenátorov. Čím viac si svetlo odovzdávajú, tým viacej sa profilujú individuálnejšie a menia sa v organizovaný chaos. Z diaľky jednoduché, no zblízka sofistikované kostýmy ako z ultra uzavretého sveta Georga Orwella, sú pôsobivé. Krása a dokonalosť tiel sa časom mení v potupné obnažovanie a kostým zdôrazňuje už nie božskú emanáciu nádherných bytostí, ale viac než prvotný hriech sám, hotový exodus. Zvláštny záver, kedy všetko zmizne a tanečníci ako jedna masa obyvateľov spolu tancujú vzrušujúcu choreografickú fúgu je okamih taký pôsobivý, ako konštrukčne a technologicky nepochopiteľný scénograficky objekt, ktorý Rosalie vymyslela. Dvaja bratia, jeden dobrý, druhý uznaný za zločinca. Dobro a zlo. Svetlo a tma. Stále fascinujúce motívy. Kto je víťaz? Čo majú spoločné? Austrálsky choreograf to vie jasne a odkazuje to i nám: to, že sú len ľudia. To je jediné múdro, ktoré možno okrem pocitu napätia a márnosti ucítite. Za rafinovaných zvukových nuansí hudby Alfreda Schnittkeho a skladateľky rusko – američanky Lery Auerbach, ktorú svojim spôsobom objavil John Neumeier, cítiť premyslený systém. Okrem nejasných pocitov vám utkvejú v pamäti pôsobivé obrazy duet, ktoré Kohler choreografuje. Niečo také nedefinovateľné, podprahové, ako známe telo človeka, v takých nezvyčajných prepojeniach, izoláciách, osamotení, i podpore partnera je prísľubom nielen k budúcim dielam choreografa, ale aj neobyčajným zážitkom diváka, podobne ako u Sashy Waltz. Tam už nie sú žiadne schválnosti, žiadne zámerné šokovania, ktoré sú vytrhnuté z kostry divadelného diela. Je to neobyčajný tok, ktorý sa vytratil v ľudskej reči modernými technológiami, kedy populácia prestáva komunikovať rečou a pohyb túto primárnu funkciu ľudského kontaktu preberá.
***
K Mníchovu som sa nedostal náhodou. Čitatelia sa môžu tešiť v tomto týždni na celkom mimoriadny rozhovor s českým rodákom Ivanom Liškom, ktorý už skoro dva desaťročia stojí na čele mníchovského baletného súboru a vypiplal ho k umeleckému vrcholu. Práve v rozhovore, ktorý vznikal dlhú dobu Ivan Liška zaujímavo reaguje na témy, ako sú dnešní choreografi, význam a cesty baletu. Popri tom sme sa dotkli všetkých citlivých tém, z ktorých celkom zásadnou bola emigrácia, ktorá otvorila mladému absolventovi tanečného konzervatória dvere do celkom iného sveta. Bohužiaľ nestihneme dnes už Johna Neumeiera, i keď mám nutkavý pocit, že to skoro nikto nečíta. 8. júna začali jubilejné 39. Ballettagen, ktoré predstavujú štyridsať rokov tvorivej práce. Neuveriteľné číslo a čas. A tak môžem len odporučiť pokúsiť sa získať vstupenky a do Hamburgu odcestovať. Súbor, ktorý v rámci sotva štyroch týždňov zatancuje dvadsaťtri baletov svojho umeleckého riaditeľa, vizionára a choreografa, si zaslúži pozornosť. Neumeier, ktorý k jubileu dostal pred pár dňami v Moskve svojho druhého tanečného Oscara Prix Benois de la Danse, je svojou tvorbou vnímaniu tanečného umenia divákovi oveľa bližší ako osobnosti Sashy Waltz či Terence Kohlera.
***
Ak Svätenie jari spôsobilo škandál, ktovie aký škandál by spôsobilo, keby talk show pána Cibulku „Sejdeme se na Cibulce“, ktorú vysiela televízia Barrandov, videlo viac ľudí alias divákov. Darček, ktorý priniesol moderátorovi do štúdia prvý sólista baletu Národného divadla Michal Štípa, bol skutočne veľmi zvláštny. Keby zostalo len u neho, mohlo by to byť možno vtipné, ale s ohľadom na nasledujúcu rozpravu ako sa baletný suspenzor oblieka, aké sú s ním problémy a ako sa dá rôzne použiť, bolo pod hranicou trápnosti a nechutnosti. A ak je niekomu balet nesympatický a štylizovaným pánskym kostýmom odpudzujúci, po tejto relácii mu bude ešte viac. Nie je nič horšieho ako nepodarené gagy Cibulku, ktoré sa tvária ako vtipný humor. Možno by sa páni mali zísť niekde úplne inde než pred kamerou. Posunúť tanec na úroveň fetišistického vnímania odevu, ktorý zakrýva pohlavné orgány, je od prvého sólistu nemiestne.
***
Že sa dá balet prezentovať štýlovo, predviedli v uplynulých dňoch v Paríži. Fotostory s titulom Variation pure s Auréliou Dupont a ďalšími étoiles de l’Opéra national de Paris pre prílohu Le Figara “Madame Figaro” nafotil Christian Lartillot. Slúži ako promo k nedávnej premiére Bolera (choreografia Sidi Larbi Cherkaoui a Damien Jalet), o ktorom som už referoval zde. Popísať Bolero však nestačí a preto je dobre, že sa na internete už objavilo i aspon krátke video pre predstavu.
Tanečníci sú zahalení v tom najlepšom, čo módne domy Paríža ponúkajú: Hermès, Ralph Lauren, Dior, Armani, Lanvin, Prada, Givenchy, Louis Vuitton, Chanel, Gucci, Valentino. Šperky sú z dielní Tiffany & Co, Chopard a Cartier.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
