Baletní panorama Pavla Juráše (33)

Tentoraz: 
– John Neumeier ako dedič tradícií baletu od Petipu? 
– Samota, melanchólia a smútok – to všetko v Neumeierovom Labuťom jazere 
– Luskáčik ako rozlúčka s detstvom 
– Spiaca krásavica, prvá moderná rozprávka 
*** 

Posledné dni leta sú vhodným miestom vrátiť sa k cyklu, ktorý sprevádza panorámu od začiatku a stále sa nevyčerpal, cyklu, ktorý predstavuje pre niekoho možno dôležité, pre niekoho možno nie, diela Johna Neumeiera v rámci roku jeho štyridsaťročného jubilea, čo prišiel do Hamburgu. Divadelný a baletný život v Česku sa zatiaľ nijako zvlášť neprebudil, takže nič nestratíme. Naopak budeme môcť porovnať rovnaké diela v repertoári našich a susedných divadiel a urobiť si svoj názor na tvorbu tohto choreografa. Navyše rozdeliť adaptácie troch klasických baletov do troch dielov by bola veľká škoda.

Spojiť dohromady Čajkovského, jeho Labutie jazero, jeho životný osud s osudom bavorského kráľa Ludviga II. a navyše tento príbeh zatancovať, si vyžaduje mimoriadne osobnosti. John Neumeier takáto osobnosť bezo sporu je a jeho tanečníci tiež. 2. mája 1976 sa konala jedna z najvýznamnejších premiér súboru, titul, ktorý si získal stále miesto v repertoári svetových divadiel. A to bolo len pár mesiacov po príchode Johna Neumeiera do Hamburgu v polovici roku 1973. Prvý kráľ bol Max Midinet, ktorému sekundovali už tanečníci, ktorí si nového šéfa a choreografa zamilovali. Midinet a ďalší: Truman Finney, Marianne Kruuse, Kevin Haigen, sa potom stali hlavnými interpretačnými piliermi reformovaného súboru. Čitateľ, ktorý dielo nepozná, má jedinečnú šancu stále získať DVD, ktoré zachytáva možno jedno z vrcholných období: ako Kráľ Jiří Bubeníček, Muž v tieni Carsten Jung, Odetta Anna Polikarpova, princezná Natália Elisabeth Loscavio, gróf Alexander a princezná Claire Alexander Riabko a Silvia Azzoni a i v menších rolách výborní tanečníci tejto generácie. Pre diváka neznalého túto inscenáciu je to o to slastnejší pocit, že ako znalec „klasickej“ inscenácie nachádza fantastické nápady choreografa, ktorý píše vlastné libreto, ale nespreneverí sa ani „príbehu labute“, ani geniálnej hudbe Čajkovského.

Jiří Bubeníček v centre príbehu predstavuje panovníka v jemných psychologických štúdiách jeho stavu, opustenosti a bezradnosti, samote, túžbe a sne po láske, jeho estetickom cite, jeho sklamaní a nádejach, v jeho veľkom labuťom sne. Neumeier strieda príbeh v dvoch rovinách – realite a ilúzii. Tým síce sťažuje predstaviteľovi jeho úlohu, ale naopak mu otvára cesty k nekonečnej fantázii a javiskovej tvorbe. To využíva Bubeníček dokonale. Fascinujúco sa premieňa na panovníka s dokonalým gestom a prežitkom, panovníka uväzneného v ľudskom tele v ordinárnom rodinnom prostredí, falošnosti panovníckeho dvora, panovníka s veľkými snami, ale so zviazanými i ostrihanými a napokon zlomenými krídlami. Z tmy spomienok sa vynárajú postavy a epizódy, tak ako v slávnom Viscontiho filme. Balet ho dokonca i prekoná, pretože môže byť niečo dokonalejšie ako tanec v dokonalej syntéze dramatického tvaru? Spojenie bieleho baletu s tragickým ľudským osudom. Pritom Neumeier nechce byť historikom ani životopiscom. Hľadá len veľký dramatický príbeh, ktorý má silu zaujať dnešného diváka. Nie modernými vonkajšími prostriedkami ale atmosférou, javiskovou pravdou a ľudským osudom. Chce i v nás prebudiť stratenú ideu z detstva, svet ilúzií, rozprávky, kde dobro zvíťazí, naučiť nás znovu snívať, tak ako Bubeníček sníva svoj krásny tragický labutí sen. Ale predsa symbolika a personifikácia labute a najmä jej smrti, je určitým šťastím a splynutím s druhou milovanou bytosťou vo večnom mieri a tak i smutný kráľ nachádza na dne jazera svoju druhú tvár.

Práve klasické balety sú skvelým príkladom vzniku nového hudobnodramatického diela. Pôvodné, chronicky známe Čajkovského libreto Neumeier ako choreograf a režisér transformuje do dokonalého dramatického tvaru. Sám sa pýta divákov v programe: „Kto dnes ešte verí v ženu premenenú na labuť?“, ale zároveň sa nevzdáva rozprávky. Nachádza paralelu medzi životom bavorského kráľa a osudom nešťastného Čajkovského, ku osudu kráľa, paralelu k labutiam, ktoré poznáme od Wagnera. Formálne Neumeier balet delí medzi obrazy skutočnosti a spomienky či sna. Ich hodnotu si divák musí posúdiť sám. A tak v úvode vidíme panovníka zničeného, ako je internovaný vo svojom nedokončenom zámku v Herrenchiemsee, jednom z mnohých rozprávkových stavieb, ktoré dnes zaisťujú stabilné prímy z turistického ruchu v Bavorsku. Je dôležité tento obraz si zapamätať, pretože sa v priebehu baletu znovu vráti a doplní tak kaleidoskop šťastných i desivých snov. Panovník opustený, zničený, pod plachtou nachádza maketu svojho sna, hradu Neuschwanstein, pozor na slovo labuť v názve zámku. Inteligentná réžia a schopnosť spojiť reálne súvislosti a mýtus. A spomienka, cesta do hĺbky Ludvigovej duše začína.

Prvé dejstvo sa odohráva práve na oslave začiatku stavby Neuschwansteinu. Panoráma alpskej krajiny, drevené lešenie a davy robotníkov – Bavorčanov, oslavujúcich začiatok kráľovskej stavby. Miesto nudnej scény princových narodenín rozohráva veľké farebné plátno ľudovej zábavy, ktorá vrcholí príchodom kráľovského dvora. Valčík a bezstarostné hry preruší vznešená ľadovosť panovníkovho aristokratického okolia. Tragédia graduje keď sa stretáva so svojou snúbenkou princeznou Natáliou, ktorú však nemiluje. Neustále sa vracia, vždy však veľmi sugestívne a nenápadne, nie prehnane, muž v tieni, tajomný prízrak Ludviga. Fascinujúci fakt je, aké úžasné interpretačné možnosti pre choreografa poskytuje hudba. Miesto nudných pas de trois, valčíka či polonézy, ohromujúce tanečné tableaux s toľkými nápadmi, že by stačili minimálne na ďalšie dva balety. Dôležitým prvkom je aj umelecká nedokončenosť scény. Tak, ako sú nedokončené komnaty celého krídla Herrenchiemsee, tak je nedokončený i hrad, stojí len lešenie. Táto nedokončenosť ako symbol pominuteľnosti ľudského života, jeho neuzavrenosti a večnej zraniteľnosti, sa ťahá ako biela niť celým príbehom. Zároveň z nej však reálne vystupujú dobové obrazy či napríklad socha Lohengrina od Caspara Clemensa Zumbuscha, která sa skutočne v Herrenchiemsee nachádza.

Druhé „Biele“ dejstvo je súkromným predstavením. Kráľ chce byť sám vo svojom dvornom divadle a nechá si len pre seba zahrať Labutie jazero. Petipova choreografia v najčistejšej forme, to najkrajšie, čo dejiny baletu svetu dali. Neumeier navyše veľmi vtipne a dojemne buduje divadelné predstavenie tohto archaického Labutieho jazera. Pôvodne kostýmy zo svetovej premiéry, smutné stromy nad jazerom, rozprávkový čarodej, nevinná princezná… Aby nebol interpret kráľa ochudobnený o biele adagio, Neumeier veľmi jednoducho nechá kráľa odstrániť interpreta Siegfrieda a sám sa ponorí do sna, že miesto nenávidenej a nemilovanej Natálie, tancuje s personifikáciou čistej lásky, bielou Odettou.

Tretie dejstvo je slávnostný maškarný ples. V nedokončenom paláci Herrenchiemsee sa schádza dvorná spoločnosť, hostia, zástupcovia národov. Tance národov sú prekrásne. Ruský tanec málokedy požívaný, je fantastickým číslom pre Ludvigovho priateľa princa Alexandra s jeho šťastnou manželkou princeznou Claire, ktorým závidí ich šťastie. Brilantné je riešenie, čo s čiernou labuťou. Neumeier necháva prezlečenú za čiernu labuť Ludvigovu snúbenku Nátaliu, ktorá dobre pozná jeho fascináciu labuťami (videla jeho okúzlenie na súkromnom predstavení Labutieho jazera), takže nie je čierna, nie je čarodejníkova dcéra, je to aristokratka oblečená na ples do kostýmu labute. Keď kráľ spoznáva, že to nie je skutočná labuť ale falošná nemilovaná žena, urazí ju a spoločnosť sa zdesená rozpŕchne. Kráľa internujú ako psychicky narušeného do jeho domáceho väzenia. A tým sa vraciame na začiatok predstavenia. Presne táto internácia, posledný klinec do rakvy pre svet šialeného kráľa.

Posledné dejstvo sa neodohráva na brehu jazera, ale v kráľovej izbe, kde smutno sníva. Prichádza ešte raz jeho snúbenka, vo vloženej hudbe z Čajkovského romance sa lúči, ale ešte raz prosí kráľa. Jeho verdikt je konečný, chce byť sám. Toto adagio je skutočný klenot tejto choreografie. Len málokedy má divák pocit, že tanec dokáže vyjadriť toľko ľudských emócií. Pre diváka – panica, nastáva miesto šťastného splynutia. Čo teraz? To skončí Labutie jazero bez labutí? Fascinujúci dramaturgický bod. Ludvigovo umieranie je veľmi symbolické a zároveň historicky správne. Smrť na dne jazera. Tajomná, historicky mystická smrť. Realita sa spája so snom. Kráľ blúdi po brehu jazera, stretáva labute a svoje alter ego – Muža v tieni, ktorý ho v rôznych premenách sprevádza celým baletom. Divácky vizuálny dokonalý zážitok zažívali diváci, keď Muža v tieni vedla Kráľa Jiřího Bubeníčka tancoval Otto Bubeníček. Alebo naopak, pretože obaja bratia sa v rolách striedali. Keď z povraziska padá modrá plachta s erbmi kráľovských ľalií, vyzerá ako skutočná voda, v ktorej kráľ umiera. Veľkolepý záver, veľmi smutný, ale pravdivý. Nádherný večer a geniálna transkripcia baletu, ktorý očaril svet.

***

Podobne invenčne Neumeier interpretuje ďalšie dva balety zo zlatej éry Petipu a Čajkovského. Spiacu krásavicu a Luskáčika. Luskáčik ako dojemný sen malého dievčatka Márie, ktoré chce byť veľkou balerínou. Jej strýko Drosselmeier je baletný majster a prostredníctvom kúzelného vianočného večera prežijú ten jej sen, kedy si zatancuje na slávnom javisku. Mária má dvanásť rokov a je vo veku, kedy sa dievčatá prestávajú hrať s bábikami a snívajú pomaly o dospelosti. Má dvoch starších súrodencov. Fritza, ktorý je kadet a prekrásnu sestru Luise, ktorá je primabalerínou dvorného divadla. Možno niektorí staromilci smútia za vianočnou tematikou, ale žiadny smútok netreba. I narodeniny sú krásna udalosť a túto adaptáciu milujúci diváci dostali k Vianociam v mnohých metropolách, kde sa titul hral a to bol napríklad Paríž, Drážďany, v súčasnosti napríklad Mníchov. Dvoj dejstvovú Čajkovského hudbu, rozdeľuje Neumeier na tri obrazy. I. obraz sú Máriine narodeniny. Mária oslavuje. Schádza sa celá rodina. Nechýba ani Luskáčik, toho dostane Mária od kamaráta svojho brata Günthera, ktorý ho daruje menom celého pluku. Drosselmeier daruje pár baletných špičiek. Günther sa zamiluje do Márie. II. obraz je Máriin sen. Žiadne súboje myší s vojačikmi. Je to baletná skúška. Mária sa vracia po odchode hostí do svojej izby, skúša si špičky. Tancovať v nich sa jej moc nedarí a zaspí. Má krásny sen, v ktorom ju Drosselmeier sprevádza divadlom a zákulisím kúzelného sveta divadla a prvýkrát tancuje na špičkách pas de deux spolu s Güntherom, ktorý je sólistom baletu. Miesto vločiek Neumeier rozohráva veľké pas d´action dámskeho corps de ballet, Márie, Günthera, Luisy a Drosselmeiera. III. obraz Máriin sen – predstavenie (s vloženým adagiom Luisy a Drosselmeiera na hudbu zo Spiacej krásavice). Prázdne javisko sa na pokyn Drosselmeiera premení na scénografiu a všetci členovia súboru sa pripravujú na predstavenie. Neumeier cituje slávne scénografie Petipových baletov (napríklad Dcéra faraóna, Esmeralda). Drosselmeier na pobavenie a ohúrenie divákov uvádza rôzne divertissementy, ktoré evokujú Petipov baletný odkaz. Aj brat Fritz sa zdá Márii ako tanečník. V Grand pas de deux tancuje Luisa s Güntherom. Po turbulentnom finále sa Mária prebúdza sama vo svojej postieľke. Luskáčik bol prvým baletom z tejto veľkej trojice. Neumeier ho prvýkrát vyskúšal vo Frankfurte v roku 1971. Pre Hamburg ho rozvinul o tri roky neskoršie.

Spolupracoval opäť s osvedčeným výtvarníkom Jürgenom Rosem, ktorý pripravil opulentnú výpravu, nádherný meštiacky salón, ktorý sa posuvnými sklenenými dvermi s vitrážami otvára do prepychovej jedálne. Scéna pre skúšku je čistá, dominuje jej baletná tyč a v treťom obraze cituje v precíznej perspektíve realistické dekorácie cárskeho baletu, kde v prostrednej časti mení menšie horizonty a vytvára nimi špecifické obrazy na jednotlivé tance. Je treba na tomto mieste pripomenúť, pretože o Neumeierovom Luskáčikovi v českom prostredí nikto viac nenapíše, že rola Drosselmeiera bola jednou z najlepších rolí, ktorá stretla Otta Bubeníčka. A podľa osvedčeného barometra, ktorým je divák, to bol najlepší Drosselmeier v dejinách tejto inscenácie.

***

Čajkovského a Petipov klenot – Spiaca krásavica je ako moderná rozprávka, ale veľmi vkusná. Kde bol v tej dobe Hollywood? Hovoríme o roku 1978. Princ nie je princ, ale obyčajný teenager, ktorý v búrke zablúdi v parku či lese a zo strachu zaspí na lavičke v tričku a džínsoch. Neskoršie mnohokrát skopírovaný motív, viď napríklad Alenka v ríši divov. Má pekný sen. Vidí krásnu princeznú, dostane sa na jej dvor, vidí jej krstiny, vidí ju ako šestnásťročnú pri zásnubách. Stretáva sa s ňou aj keď princezná zaspí, pretože zlá víla sa na ňu rozhnevala. Keď ju bozkom prebudí, je skutočne z iného sveta. Má rifle a tričko, kým ostatní majú krásne barokové kostýmy. Chcú ho prezliecť do trikotu a zlatého koletu na svadbu, ale on sa nechce dať. Nakoniec si ho oblečie a svadobné pas de deux je vrcholom a zároveň ani zarytých klasikov neurážajúcim baletným číslom.

Dôležitá je logika samotnej Spiacej krásavice, ako ju buduje Neumeier. Nechýba zaujímavá dvojvízia so zrkadlom, ktoré hrá dôležitú rolu, lebo kráľovná pochopí, že čaká dieťa, keď sama seba vidí v zrkadle s dieťatkom v náručí po tom, čo trúchlila nad prázdnou kolískou a Desiré sa ju márne pokúšal utešiť, pretože je pre ňu a pre ostatných dvoranov neviditeľný. Táto malá Aurora sa neskôr v zrkadle zjavuje, rozbité zrkadlo symbolizuje nešťastie a osteň smrti prekliatia. Nechýba žiadna logická krátka scénka, ktorá charakterizuje postavy. Dôležitú rolu hrá vedľa Čajkovského zvukomalebnej hudby príroda, ktorá je v hudbe i obsiahnutá. Úvodná búrka, ktorá predznamenáva kliatbu, zima a sneh, keď kráľovná narieka nad prázdnou kolískou, leto pri narodení Aurory a ďalšie striedania ročných období, ktoré symbolizujú i plynúci čas, ktorý hrá dôležitú úlohu.

Vtipná je rozvinutá postava dvorného ceremoniára Catalabutta, ktorý do pochmúrnych chvíľ vnáša radosť a komický prvok. To on nacvičuje na oslavu narodenia Aurory s princeznami tance, mini balet k pocte jej mena: Triumf úsvitu (Aurory), miesto víl: Večerná hviezda, Merkur, Mesiac, Mars, Aurora s gavaliermi. To on nacvičuje na oslavu svadby Aurory s princeznami tance, on je stredobod života na dvore. Tým Neumeier logicky môže odhodiť variácie víl a nestratiť ich hudbu. Zároveň dáva priestor sústrediť sa na balet, ktorý miluje, na Petipu, ktorého obdivuje. Nechýbajú scény predelov ako Aurora rastie a Catalabutte sa márne pokúša ako šesťročnú učiť ju tancovať, kedy malá princezná len hubato vyrušuje. Potom, čo sa celý dvor prebudí a pripravuje sa svadba, je Catalabutte vo svojom živle. Pripravuje svadobné tance, organizuje všetko a nič nenechá náhode. Tým Neumeier logicky vysvetľuje pre dnešného diváka možno šokujúce tance na svadbe: napríklad Kocúr v čižmách a Karkuľka, Modrý vták a podobne. Catalabutte po polonéze pripravil pre svadobných hostí alegorický tanec Amorovo požehnanie a balet Modrý vták, alebo oslobodenie princeznej Floriny.

Dramaturgicky veľmi pôsobivá je scéna kliatby, keď Desiré chce dieťa zachrániť, ale nemôže, pretože nie je v tom správnom svete. Táto metafora, ako reálny človek nemôže patrične vzdorovať zlu, zastaviť ho, ale môže mu vzdorovať láskou, je dôležitým rozprávačským momentom choreografa. Jűrgen Rose nezaprel svoj poetický rukopis scénografa a využil všetky zaujímavé divadelné momenty, ktoré Neumeier vo svojom librete vymyslel. Poetický zámok, ktorý nádherne zarastie ružovými kríkmi a tŕním, opulentné kostýmy, dlhé tutu pre baleríny. Všetkým detailom venuje náležitú pozornosť a nechýbajú jeho kúzelné a magické prestavby, ktoré ako mávnutím prútika od čarovnej víly menia priestor. Krásny sen končí chlapcovým prebudením v parku. Dážď je preč, je krásne. Les vyzerá úplne inak a sám sa diví, keď vidí v parku nádhernú dievčinu, ktorá sa zdá, že spí. Vynikajúci príbeh, ktorý zbavuje veľkolepý balet pre dnešnú dobu jeho zbytočného pátosu a nádherná rozprávka nie však ako pre Hollywood, ale ako krásne európske dedičstvo.

Legenda nemeckej baletnej kritiky Horst Koegler napísal: „Nechcem predstierať, že som videl všetky súčasné “Šípkové Ruženky” po celom svete, ale zo všetkých, ktoré som videl za pol storočia, to je Hamburská “Šípková Ruženka”, ktorá je najkrajšia, najchytrejšia a najviac očarujúca (a navyše aj najvtipnejšia). Taký krásny môže byť klasický balet aj dnes v 21. storočí napriek jeho kritikom!“ Luskáčik je jediný titul z troch popisovaných, ktorý je v sezóne 2013/2014 na repertoári v Hamburgu. Snáď sa ale niekedy dočkáme, že jeden z týchto baletov bude uvedený aj v Prahe a že Praha, Národné divadlo, tým dokáže svoje miesto na mape prestížnych európskych divadiel. Láska k týmto baletom je Neumeierovi vlastná. Bol to práve on, kto s obdivom k Čajkovského hudbe inicioval vznik dnes legendárnej inscenácie Matsa Eka (Hamburg, 1996). Podobne ako to zhrnula Isabelle Hofmann: „Dobré balety sú ako dobré víno – s vekom sú ešte lepšie. Bravo pre novú inscenáciu “Ilúzie – ako Labutie jazero”.

Peter Iľjič Čajkovskij:
Illusionen – wie Schwanensee
(Ilúzie ako Labutie jazero)
Choreografia a réžia: John Neumeier
Choreografia druhej spomienky: Lev Ivanov
Rekonštrukcia: Alexandra Danilova
Choreografia Grand Pas de deux v tretej spomienke: Marius Petipa podľa Leva Ivanova
Scéna a kostýmy: Jürgen Rose
Svetová premiéra: 2. máj 1976 Hamburg Ballett Hamburg
***

Peter Iľjič Čajkovskij:
Luskáčik
Choreografia a réžia: John Neumeier
Scéna a kostýmy: Jürgen Rose
Svetová premiéra: 21. október 1971 Frankfurter Ballett Frankfurt
Premiéra v Hamburgu: 27. október 1974 Hamburg Ballett Hamburg
***

Peter Iľjič Čajkovskij:
Spiaca krásavica
(Šípková Ruženka / Dornröschen)
Pôvodná choreografia: Marius Petipa
Nová choreografia a réžia: John Neumeier
Scéna a kostýmy: Jürgen Rose
Svetová premiéra: 16. júl 1978 Hamburg Ballett Hamburg

Foto Holger Badekow