Baletní panorama Pavla Juráše (45)

Pavol Juráš, 18.11.2013 0:02

Tentoraz:
– Lukáš Slavický: „Často nespím“
– Fotogaléria mníchovského Romea a Júlie od Johna Cranka
– Čo je to za škola Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovej?
– Popoluška v Plzni, tretia baletná premiéra tento týždeň za nami
– „Geniální Prokofjevova hudba byla pro mne impulsem“, hovorí choreograf Popolušky Jiří Pokorný
– (1891–1953) – spomenuli sme si tento rok na 60 rokov od smrti Prokofieva?
– Kafka spojil Jihočeské divadlo a Landestheater Niederbayern
***

Po minulotýždňovom diele o Romeovi a Júlii, ešte u tejto témy zostaneme. Prvýkrát pre Panorámu vznikol rozhovor s jedným z najúspešnejších českých tanečníkov Lukášom Slavickým, prvým sólistom Bavorského štátneho baletu v Mníchove.Práve Lukáš Slavický v septembri sezónu 2013/2014 na scéne slávnej mníchovskej opernej budovy otváral v obnovenej premiére Romea a Júlie od Johna Cranka.

Otvárať sezónu v premiérovom obsadení Romea k výročiu Johna Cranka, nie je to príliš veľký tlak a zodpovednosť? Keď vaše obsadenie dostalo prednosť aj pred Luciou Lacarrou a Marlonom Dinom?

Samozřejmě si toho vážím. Ale obvykle se snažím dělat všechna představení zodpovědně. Samozřejmě první představení je vždy napínavější a v případě Romea to platí dvojnásob. Co se týče obsazení, to je vždy plně v rukou vedení.

Za tých štrnásť rokov v Mníchove na poste prvého sólistu ste stvárnili už nespočetné množstvo nádherných a veľkých rolí. Aký vzťah máte k Romeovi?

Tak Romea jsem zde tančil poprvé již před třinácti roky a byla to moje první velká role v Mnichově. Takže si ten čas velmi dobře pamatuji a vzpomínám na to velmi rád. Co se týče role samotné, tak je to jedna z mých nejoblíbenějších rolí.

Romeo to je hlavne Cranko, MacMillan a Neumeier. Máte nejaké svoje osobné porovnanie?

Osobně jsem tančil pouze Crankovu verzi. Myslím, že každá z uvedených verzí má svoje specifika a protože se jedná o velké choreografy, tak každá je velmi osobitá a nese výrazný rukopis.

Ako sa taký skúsený a profesionálny tanečník pripravuje na rolu čo sa týka herectva, výstavby roly?

Pro mne bylo například u Romea důležité si ho přečíst a také mě inspiroval film od Zeffirelliho. U jiných rolí to bývá podobné. Snažím se tu postavu především pochopit. A samozřejmě se snažím těžit z vlastních zkušeností, jak tanečních, tak i zkušeností a pocitů, které člověk prožívá v normálním životě.

Crankov balet je geniálne divadelne a dramaturgicky vystavaný. Kritika kedysi výnimočne hodnotila vášho Lenskeho v Crankovom Oneginovi, dokonca, že ste najlepší Lenský. Lenský – kladná postava, Romeo – kladná postava. nechceli by ste radšej nejakého “zložitého zloducha”?

Tak výraz nejlepší v tanci a umění pro mě osobně neplatí. Možná spíše typově připomínám role právě jako je Lenský nebo Romeo, ale to se časem také mění… V Mnichově tančím i jiné role. Ale pokud máte na mysli nějakou zajímavou charakterní roli, tak se nechám velmi rád překvapit.

Aký je podľa vás Romeo? Podľa Shakespeara je to skúsený muž vedľa nevinnej Júlie. Ľahko sa zamiluje, sníva o Rosalinde a zrazu príde veľká láska k štrnásťročnej Júlii. Je to reálne? Uveriteľné?

Ano, já si myslím, že to uvěřitelné je. Romeo má zkušenosti, ale také určitou upřímnost a čistotu a je přitom nezáludný. Co se reality týká, tak mám pocit, že divadlo je tu také proto, abychom z reality občas unikli. Myslím, že je to příběh lásky s tragickým koncem a to je velmi reálné… A Shakespeare nám dává jako divákům volnost, abychom o tom uvažovali sami.

To znie, akoby ste sa sám sklamali v osobnom živote?

Tak jsem to nemyslel. Myslím, že každý ví, že v životě se to občas stává. Mimochodem proto je Romeo stále tak aktuální. Jinak by to moc lidí již nezajímalo…

Čím myslíte, že to je, že Romeo taký snivý a melancholický dôjde k takej obrovskej aktivite: svadba, pomsta smrti Merkucia i keď vie, že tým možno stratí Juliu a po vražde Tybalta svadobná noc s Júliou?

Já si právě nemyslím, že je snový. Já bych řekl, že je spíše přemýšlivý a přející si vždy krásu a v tom smyslu snový a někdy melancholický je, ale přitom zároveň realistický a inteligentní. Myslím, že uvnitř má právě mnoho energie a síly. Já jsem to tak vždy vnímal.

Tak to veľmi cenná charakteristika. Komplexná. A je nejaká vlastnosť alebo cit, ktorý Romeovi chýba?

Já si netroufám říci, co mu chybí. Spíše mě napadá, že právě protože mu něco chybí, tak je takový jaký je…

Čo je pre vás tanečne, technicky v tomto balete najťažšie?

Pravděpodobně asi balkonová scéna, ale je těžké jednoznačně odpovědět. Je to opravdu velmi komplexní role a člověk je v podstatě od začátku do konce na jevišti.

Máte nejaký interpretačný vzor?

Interpretační vzor nemám. Vždy se snažím najít svoji vlastní polohu a výraz. Myslím, že to je velmi důležité. Jinak to moc nefunguje… Člověk potom není sám sebou a to si myslím, že je špatně.

Bez toho, aby sa urazila vaša Júlia, máte nejakú vysnenú balerínu, s ktorou by ste si chceli najslávnejší pár zatancovať?

Právě moje poslední spolupráce byla výborná, takže žádný takový sen nemám.

Niektorí tanečníci sú veľmi fyzickí a živočíšni, aby vyjadrili takú rolu. Potrebujú sa napríklad do svojej partnerky zamilovať alebo aspoň fyzicky ako muži cítiť príťažlivosť, iskru. Ako na to idete vy?

Tak na to je dost těžké odpovědět. To je trochu taková moje vlastní ”kuchyně”. Pro mně je důležité, abych našel společnou řeč a porozumění s mojí partnerkou. Určitá chemie. Na druhou stranu je to také vždy věc profesionality.

Môžete po takom veľkom, emocionálne nabitom predstavení vôbec spať? Nebehajú vám v hlave obrazy a myšlienky čo sa ako podarilo, kde aký detail upraviť, čo zmeniť?

Vždy je pro mně těžké spát po velkém představení. Ano často člověk přemýšlí o spoustě věcí a tak trochu pořád tancuje anebo slyší úryvky hudby. Pokaždé je to trochu jiné. Ale ano, často nespím. A musím říci, že v tomto případě je to příjemná nespavost!

Aké ďalšie roly vás čakajú v sezóne? Na čo by ste pozvali českých divákov?

Momentálně vím, že mne čeká Lysander ve Snu noci Svatojánském, potom Louskáček a Solor v Bajadéře. Dále balety jako Choreartium, Gods and Dogs a Goldbergovy variace. Diváky bych pozval jak třeba na Sen noci tak na Choreartium od Leonida Massina, což je mimochodem první symfonický balet na světě a velmi zajímavá věc. No a určitě také na Gods and Dogs.

V Brne bola obnovená premiéra Bajadéry, v ktorej ste hosťovali. Nie je vám smutno, že vás do Česka nikto nepozve ani na hosťovanie?

Tak několikrát jsem v Čechách hostoval a bylo to vždy velmi příjemné. Často je to ale časově náročné, aby se sladily termíny a tak podobně. Člověk potřebuje čas pokud se jedná o nějakou roli a to je občas problém. Pokud nějaká nabídka přijde a bude to možné, tak ji velmi rád přijmu.

Tak to vám budem držať palce, napríklad práve v obnovenej brnianskej Bajadére. Keď bude dobrá vôľa, termín by sa určite nájsť podarilo. Popri takých krásnych úlohách a živote v krásnom meste nechýba vám už napríklad rodina? Nejaký posun v osobnom živote? Alebo chcete zostať Romeom?(smiech)

Musím říci, že mam velkou podporu rodičů a mnoha přátel jak v Praze, tak v Mnichově a momentálně jsem tak spokojen.

***

V minulom diele na kauzu unáhleného menovania Nikolaja Tsiskaridzeho (tu) za rektora Akadémie ruského baletu A. J. Vaganovej v Petrohrade, mala nadväzovať krátka štúdia o súčasnom živote akadémie. Nezostalo na ňu miesto. Takže až dnes. Situácia sa zatiaľ nijako nestabilizovala. Hromadný odpor neustále trvá. Ďalej sa vyjadrujú prestížni umelci, politici, verejná mienka je rozdelená. Časť umelcov volá po serióznej voľbe rektora, druhá je spokojná. Od faktov až po články, kde sa píše, že „tanečník je psychicky labilný, že nie je možné ho pripustiť ani k malým deťom“. Suchú niť nenechali ani na jeho novo menovanej spolupracovníčke, baletnej superstar Mariinského divadla Ulyane Lopatkine, ktorú kritizujú, že chce zostať primou v divadle a zároveň viesť školu a výučbu, čo časovo nie je možné, až po úvahy, že to, že sama je veľkou balerínou nestačí, pretože ako pedagóg nevyštudovala metódu Vaganovej. Aká je to škola, že sa o ňu vedú také vášnivé boje? Je o čo stáť? Určite áno.

Akadémiu ruského baletu A. J. Vaganovej založila cárovná Anna Ivanovna v roku 1738 ako tanečnú školu Jej Veličenstva. Jedná sa o druhú najstaršiu baletnú školu na svete po Parížskej škole baletu. V roku 1779 bola transformovaná na školu divadla, ktorá sa stala zakladateľom systému vzdelávania v oblasti umenia v Rusku. História inštitúcie – živý proces autonómie a školenia baletných tanečníkov a umelcov z iných druhov umenia. Z hlbín vzdelávacích programov v celej svojej histórii sa postupne oddelili oblasti vzdelávania umelcov, hudobníci, divadelní umelci, herci. Od roku 1934 sa škola špecializuje na vzdelávanie baletných tanečníkov.

Za celú dobu svojej existencie škola i divadlo boli nezávislé a autonómne inštitúcie, ktoré boli závislé spolu s Mariinským divadlom a ďalšími divadlami v Petrohrade a Moskve na riaditeľstve cisárskych divadiel. Riaditeľstvo cisárskych divadiel bolo oddelenie ministerstva cisárskeho dvora. So zrušením ministerstva a riaditeľstva v roku 1918, sa ich funkčnosť presťahovala pod Výbor pre umenie ZSSR. Potom pod ministerstvo kultúry Ruska.

Od roku 1950 sa „leningradská“ choreografická škola stala centrom baletného vzdelávania. Stáli pred ňou nové úlohy, hlavne zvýšenie prijímania študentov nielen z Ruska, ale aj zo zväzových republík. Treba poznamenať, že pred rokom 1917 Mariinské divadlo nemalo priestory pre balet. Balet v ňom síce pracoval, ale aj v ďalších divadlách v Petrohrade (napríklad Alexandrinské). Z tohto dôvodu v budove Mariinského divadla nebola skúšobňa, tie boli k nemu pripojené až v roku 1960. Predtým sa skúšky konali v budove Akadémie. To znamená, že s týmto rokom vzniklo ďalšie miesto pre rozšírenie Akadémie a začala sa ukazovať ako jedinečné špecializované atypické miesto – baletná škola. To neznamená zastavenie umeleckých kontaktov s divadlom, ale nový spôsob pedagogickej aj umeleckej slobody a samostatnosti. Po celú dobu svojej existencie však Akadémia pracovala v úzkom kontakte s všestranným umením nielen z Mariinského divadla, ale so všetkými poprednými divadlami v Rusku.

Rovnako ako predtým, v princípe, ktorý sa zakotvil a tvoril v 18. – 19. storočí, prišli na Akadémiu učiť balet len tí umelci, ktorí pracovali dvadsať rokov v Mariinskom divadle. Vyučili sa na Akadémii, pracovali v Mariinskom divadle a potom ako umelci prišli ďalej učiť novú generáciu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj zloženie učiteľov tanca, ktorí sú v súčasnosti na Akadémii a ich študenti: Altynai Asylmuratova, Ludmila Kovaleva (študenti: legendárna Diana Vishneva, Sofia Gumerova, sólistky Viedenskej štátnej opery: Olga Esina, Maria Jakovleva, nová hviezda Bolšoj baletu Olga Smirnova či Kristina Shapran a ďalšie). Pedagógovia Irina Sitnikova (študenti: všetci vedúci sólisti), Tatiana Udalenkova (študenti: Daria Vasnetsova, Ekaterina Kondaurova a ďalší), Marina Vasilyeva (študenti: Viktoria Tereshkina, Evgenia Obraztsova, Anna Novikova, Yulia Makhalina a ďalší), Tatiana Serova, Veronica Ivanov, Denis Firsov, Victor Baranov, Konstantin Zaklinsky, Vadim Sirotin, Elena Sherstneva, Marguerite Alfimova, Elvira Kokorina, Vadim Desnitsky, Anastasia Vasilets, Natalia Apodiakos, Irina Badaev. V uplynulých rokoch v Akadémii Mariinského divadla pracovali umelci: Gennady Selyutsky, Boris Bregvadze, Umrihin Yu, Tatiana Terekhov, Olga Baltacheeva a ďalší. Pedagogická práca v odbore balet má silnú špecifickosť. Nie každý profesionálny tanečník môže byť profesionálny pedagóg, ktorý ukazuje na stáročnú pedagogickú prax od A. J. Vaganovej. Baletka je schopná dať lekciu klasického tanca, ale to neznamená, že je schopná naučiť tanec na Akadémii. Pedagóg sa musí okrem talentu a skúseností profesionálnych javiskových umelcov, naučiť i ťažkú techniku výučby tanca, vytvorenú Vaganovou.

Ciele akadémie a divadla sú tiež do značnej miery odlišné. Divadlo je implementované dynamickým a niekedy rozporuplným, tvorivým procesom. Akadémia – ochranca tradícií a dedičstva z minulosti, neustále aktualizované v činnosti učiteľa. Musí dať správu, že história potvrdila vznik efektívnej metódy klasického tanca Vaganovej, ktorý bol výsledkom dialektickej kombinácie skutočnej tvorivej praxe baletu a bezplatného vzdelávacieho myslenia za predpokladu, že bola zachovaná autonómia Akadémie ako vzdelávacej inštitúcie. Kvalitu výučby môže zaručiť len učiteľ oslobodený od bezprostredných následkov skutočnej divadelnej praxe. Ale to neznamená, že Akadémia vylučuje v skutočnosti rozdiel medzi učiteľom a študentom: v skutočnosti po maturite, keď absolvent išiel do práce v Mariinského divadle, absolventi pokračovali v práci so svojím učiteľom na Akadémii, kde prišli na skúšky, či sa poradiť. Často sa stáva, že pedagóg Akadémie je v divadle v jednej osobe baletným majstrom. Pedagogická prax študentov sa koná v Mariinskom divadle. V priebehu roka sa podieľa na repertoári Mariinského divadla 265 detí.

Ako prvý na konci tréningu pred výberom absolventov, príde na výber riaditeľ Kirovovho baletu. Od roku 2003 do roku 2013 absolvovalo Akadémiu 187 tanečníkov, z ktorých do Mariinského divadla bolo prijatých 139. V priebehu posledných štyroch rokov Mariinské divadlo opustilo pätnásť najlepších absolventov Akadémie. V súčasnej dobe pracujú vo Veľkom divadle (Svetlana Zakharova, Mikhail Lobukhin, Olga Smirnova, Evgenia Obraztsova), v divadle Stanislavského (Moskva) (Kristina Shapran), ako aj na javiskách popredných operných domoch v Európe (Mníchov, Berlín, Viedeň, Drážďany, Varšava,…). Akadémia kráča zároveň s dobou a v posledných dvoch desaťročiach bolo jedným z hlavných cieľov vytvoriť podmienky, ktoré umožnia prípravu baletných tanečníkov v oblasti vyššieho vzdelávania. V roku 1991 boli vedúce baletné školy v Petrohrade a Moskve premenené na univerzity a akadémie a získali akreditáciu. V súlade s § 3, Art. 9. zákona “o vysokoškolskom a postgraduálnom odbornom vzdelávaní”, je Vaganovej akadémia – „vyššia vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje akademické programy vo väčšom a ponúka postgraduálne vzdelávanie a zabezpečuje školenia, rekvalifikácie a (alebo) ďalšie vzdelávanie na najvyššej kvalifikácii pre konkrétne oblasti vedeckej a vzdelávacej aktivity; vykonáva základný a aplikovaný výskum predovšetkým v jednej oblasti vedy alebo kultúry, je popredné vedecké a metodické centrum v oblasti ich odbornosti.” V dôsledku tohto od roku 2007 najlepší absolventi Akadémie dostanú diplom vyššej úrovne vzdelania – bakalársky diplom. Od roku 1991 Pedagogická fakulta vyškolila mnohé vedúce osobnosti a choreografov ruského baletu.

Ústav dejín umenia sa zaoberá otázkami dejín umenia, ale Akadémia sa zaoberá potrebnými psychologickými, fyziologickými, anatomickými, pedagogickými výskumami problémov reálneho sveta baletu. Na Akadémii existuje niekoľko výskumných laboratórií, ktoré sú organizované v spolupráci s vedúcimi výskumnými ústavmi v Petrohrade. Takáto činnosť a organizácia vedeckej práce je inovatívny vzdelávací systém v oblasti kultúry a nemá v Rusku porovnanie. Výsledok tejto práce je zakotvený v magisterských a dizertačných prácach, ktoré sa píšu na všetkých úrovniach vzdelávania, ako aj vo vedúcich ruských vedeckých časopisoch, rovnako ako tri medzinárodné konferencie organizované Akadémiou ročne.

Dnes Akadémia ruského baletu Vaganovej nie je “škola” podľa vzoru 19. storočia, ale unikátne multifunkčné vedecké a tvorivé centrum pre vzdelávanie a školenie v umení baletu. Jedná sa o medzinárodné metodické centrum baletného vzdelávania, ktoré sa usiluje o spoluprácu so všetkými poprednými baletnými divadlami a školami po celom svete. Akadémia vykonáva pravidelnú metodickú záštitu na stredných a vysokých školách v Rusku. Akadémia je licencovaná a akreditovaná. Podľa výsledkov monitoringu Ministerstva školstva a vedy v roku 2012 je vyšší vzdelávací program “Pedagogika baletu” zahrnutá v ” Zozname najlepších inovatívnych vzdelávacích programov v Rusku”.

***

Okrem dvoch Romeov v Národnom divadle Praha a Moravském divadle Olomouc, sa včera, teda 16. novembra konala premiéra druhého najhranejšieho baletného titulu od Sergeja Prokofieva Popoluška i v Divadle J. K. Tyla v Plzni. České baletné súbory si tak možno oneskorene, na rozdiel napríklad od Drážďan, pripomínajú 60. výročie smrti skladateľa, ktorý sa stal pre balet akýmsi novodobým Čajkovským. Prokofievov život plný zvratov, osobných i umeleckých bojov, by sám vystačil na román, film, či javiskové dielo. Popolušku komponoval Prokofiev v rokoch 2. svetovej vojny, premiéru mala v moskovskom Veľkom divadle 21. 11. 1945. V pražskom Národnom divadle ju predstavil už v roku 1948 choreograf Saša Machov. Takže po prvom svetovom Romeovi a Júlii v dnešnom Mahenovom divadle v Brne od Iva Váňu Psoty (30. decembra 1938), ďalší doklad fascinujúcej kultúrnosti a dramaturgie tej doby. Skladateľ sa v roku 1948 stal terčom Ždanových útokov, ktoré obviňovali sovietskych skladateľov z formalizmu. Nevyjasnená smrť Kirova, problémy okolo Romea a Júlie, infarkt Ejzenštejna, s ktorým skladateľ pracoval na filme Ivan Hrozný, ktorý režisér dostal v deň, keď obidvom mala byť udelená štátna cena za I. diel a Ejzenštejna zastihla správa, že II. diel Stalin po súkromnej projekcii zakázal. Umelci o svojom vodcovi už vtedy vedeli svoje. Dlhoročné prenasledovanie Berijom, náladovosť Vodcu, vlakový lístok na Sibír, trest smrti zastrelením. Veľa o tom vedel ďalší umelec, ktorý sa zo západu vrátil do Ruska – Ilja Erenburg: „Zase sa budím… Výťah sa na našom poschodí nezastavil a prešiel ďalej. Môžem spať. Pre mňa si ešte neprišli …“ Najzvláštnejšie na Prokofievovom životnom osude je to, že 5. marca 1953 keď umrel, umrel aj šialený diktátor, Josif Vissarionovič Stalin.

Ale späť k veselej Popoluške, ktorou choreograf a šéf Jiří Pokorný, myslí hlavne na detského diváka. Je to už štvrtá inscenácia tohto baletu na plzenskej scéne (1959, choreograf Luboš Ogoun, 1971, choreograf, Gustav Voborník, 1993, choreografia Marilena a Andrej Halászovci).

„Naše inscenace se plně soustřeďuje na dějovou linii pohádkového příběhu. Pomíjí momenty, které neposouvají děj, větší pozornost zato věnuje rodinným vazbám a citovému zrání hlavní postavy. Geniální Prokofjevova hudba byla pro mne impulsem pro nové pojetí choreografie, koncipované na bázi neoklasiky. Opírá se o současné výrazové prostředky, je technicky velmi náročná a plzeňskému souboru ušitá přímo na míru.“, hovorí choreograf Pokorný. Detský a rozprávkový aspekt zdôrazňuje aj „živá scénografia“ Jana Duška v nadväznosti na víziu choreografa. „V představení účinkuje hodně dětí z naší baletní školy, budou oživovat prostředí, v němž se děj odehrává. My jsme si je s prof. Duškem nazvali ´transformeři´, protože budou vytvářet a zároveň animovat vybavení domácnosti – kamna, prádelní koš, špajzku a umyvadlo s kohoutkem, ale také části kočáru, hodiny či trůn. Budou představovat pomeranče jako symbol bohatství zámku, Prince na cestě světem budou provázet jako planety… Zajímavý úkol z toho vyplynul pro výtvarníka Romana Šolce, který kromě kostýmů musel tedy vypracovat i návrhy nábytku.“ A najdôležitejšia vec, krásna Popoluška? Rola bola prisúdená Colombe Hays a Monike Mašterovej. „Volba byla pro mě od začátku jasná, o nikom jiném už jsem nepřemýšlel. Nejen proto, že Monika i Colombe jsou typově vhodné, křehké, půvabné a technicky dobře vybavené. Obě mají navíc určitě ´vyzařování´, vnitřní dispozice potřebné ke zvládnutí přesvědčivé proměny prostého děvčete v nádhernou mladou ženu, pro niž je láska nad veškeré bohatství.“, vysvetľuje šéf a choreograf. Rolu Princa získali: Milan Maláč, Martin Šinták a Pavel Tručka. Veľkým kladom inscenácie je nepochybne aj fakt, že hudobného naštudovania sa chopil, napriek novému náročnému poslaniu v Národnom divadle v Praha, veľký znalec hudby 20. storočia Petr Kofroň. Takže tento týždeň to bola skutočná baletná žatva. Ale až čas a vy diváci ukážete, aký status si premiérované inscenácie vydobyjú.

***

Vedľa zvučných titulov, v piatok 22. novembra nezabudnite na premiéru šéfa baletného súboru Jihočeského divadla Attilu Egerháziho Kauza Kafka. „V centru pozornosti stojí sám spisovatel – žije svůj každodenní život, který se neustále střetává s jeho niternými pocity a představami. Dva rozdílné světy, jež se konfrontují v osobnosti jednoho člověka, jsou pramenem často absurdních vizí, motivů vyřazenosti, izolovanosti, groteskního humoru, ironie, tragédie či bezvýchodnosti,“ hovorí Egerházi. Inscenácia vznikla ako koprodukcia so susedným nemeckým divadlom Landestheater Niederbayern, kde mala premiéru v októbri. Web divadla cituje úspešné recenzie. Napríklad dolnobavorský Bürgerblick: „Poslední baletní dílo Jihočeského divadla (pod vedením Attily Egerháziho) vynikajícím způsobem vykresluje geniálního spisovatele, vnitřně rozervaného člověka. Toto ztvárnění ještě podtrhují progresivní tóny klavíru a houslí z pera současného skladatele Arva Pärta. … Včerejší premiéra v pasovské Opeře u obecenstva vyvolala nadšení. Tak úžasný balet! Jak působivá inscenace při tak náročném, neobvyklém tématu. Tato česko-dolnobavorská koprodukce si zaslouží „bravo““.

Záverečná fotogaléria dnes bola priradená k rozhovoru s Lukášom Slavickým. Ale na záver, ešte jeden bonus. Virtuózne pripravený a taktiež kamerou zaznamenaný flashmob, s choreografiou étoile baletu parížskej opery Marie-Agnès Gillot, ktorú v úvode i uvidíte ako sa stretáva s Alice Renavand v nádhernej sále Château de Versailles za zvukov Tanca fúrií z Orfea a Euridiky. Dobrá inšpirácia pre domáce baletné súbory, ktoré sa okrem libereckého baletu stretnutiam s divákmi v netradičných priestoroch vyhýbajú a len veľmi pomaly vychádzajú aspoň pred svoje budovy.