Baletní panorama Pavla Juráše (46)

Tentoraz:
– Agnès Letestu sa lúči s angažmán v Parížskej opere
– „Verím v to, že nič sa nestáva len tak“, bilancuje primabalerína
– Nový Premieur Danseur v Parížskej opere: François Alu a Pierre-Arthur Raveau
– Medzinárodný baletný galavečer Vianočné hviezdy v Žiline organizuje slovenský rodák Martin Winter
– Adventná Bratislava s novým Luskáčikom
*** 

Jedna z najslávnejších primabalerín sveta Agnès Letestu sa pred mesiacom oficiálne rozlúčila so svojim publikom a angažmán v súbore Parížskej opery predstavením Neumeierovej Dámy s kaméliami. Pritom začala tancovať iba ako hobby. Ale jej učiteľ Bertin odhadol jej dispozície a čoskoro sa dostala do baletnej školy Parížskej opery. Ak tento rok spomíname na Rudolfa Nurejeva, Agnès Letestu je s ním tiež osudovo spätá. V roku 1989 prišla do baletného súboru ako quadrille, bol to posledný rok šéfovania Nurejeva. Veľmi rýchlo sa vypracovala cez coryphée na sujet.

„Jeden deň bol na dvore opery a prstom ukázal na mňa a opýtal sa ma, či by som tancovala pre neho Gamzatti,” spomína Agnès. „Nemohla som uveriť svojim ušiam, pretože to bola úloha pre étoile a ja by som sa dostala do problémov s ostatnými. Ale ako by som mohla povedať nie Nurejevovi? Bol už chorý a slabý, ale on argumentoval a bojoval za mňa, absolútne nikto iný sa nepridal a ja som tancovala Gamzatti. Dlžím mu za všetko. Kedysi som ho sledovala na javisku po celú dobu kútikom oka,” pokračovala Letestu. „Spomínam si, čo hovorieval, ako to chcel, čo urobil a jeho pripomienky pre každého. Naučila som sa tancovať Odettu / Odiliu podľa neho ako som na neho pozerala.” Výpočet jej rolí, mnoho z nich mohli zhliadnuť diváci po celom svete vďaka prenosom Arte, Mezzo či na DVD, by zabral polovicu priestoru panorámy. A tak popritom, že divákom utkvejú v pamäti jej nezabudnuteľné kreácie, viac z jej sveta odhalí rozhovor.Vaša šatňa v Opere Bastille sa v ničom nepodobá na tú, ktorú máte v Garnier. Dokonca je to miesto dosť neosobné. Ako by ste si ju zariadili, aby zodpovedala vášmu vkusu?

V podstate som si nikdy nemohla zariadiť svoju šatňu v opere Bastille tak, ako som chcela! Keby ste sa išli pozrieť na šatne ostatných tanečníkov, uvedomili by ste si, že nikto z nich si ju nemohol zariadiť podľa seba, tak isto ako si nemôžme privlastniť tieto steny. Je to po prvýkrát, čo sa mi stalo niečo takéto v divadle. Avšak treba povedať, že je to miesto veľmi vrúcne, príjemné, je tam drevo….Vždy, keď sa snažím zabývať na novom mieste, povešiam si tam okamžite fotky a návrhy kostýmov a prinesiem si tam rôzne vecičky. Keby ste navštívili moju šatňu v opere Garnier, hneď by ste videli, že je plná toho všetkého, plná fotiek Nurejeva a mojich partnerov. Ale tu v Bastille, neviem vám povedať prečo, ale tu sa mi to nedarí.

A vaša šatňa v starej opere Garnier?

Je to môj druhý domov, ďalšia miestnosť s posteľou a chladničkou, v ktorej žijem. Cítim sa tam veľmi dobre. Ale, aby som bola úprimná, na rozdiel od Bastille, kde sú šatne využívané aj inými umelcami, keď tam tanečníci práve nie sú, šatňu v Garnier má každý vlastnú a nezamieňa sa v žiadnom prípade. V Bastille nie sme skoro nikdy v rovnakej šatni a o šatňu sa delia viacerí ľudia. V mojej šatni je so mnou Dorothée Gilbert. V Garnier som sama…

Je to výhoda, že ste v šatni sama?

Záleží na tom, ako sa to vezme. Keď som v šatni sama, môžem si oddýchnuť. Ak sme v šatni dvaja alebo traja, navzájom sa rozprávame a takto sa dozvieme to, čo by sme sa vôbec nedozvedeli, keby sme boli od seba navzájom izolovaní.

 

Myslíte si, že sa choreograf John Neumeier zmenil pri práci na Tretej symfónii v porovnaní s tým aký bol v roku 2006, keď ste s ním pracovali na balete Dáma s kaméliami?

Nie, vidím tu rovnaký typ choreografie aký som poznala a rovnako stále kladie dôraz na obsah hry, ktorý sa dostáva na povrch postupne počas skúšok. Tak ako v Tretej Symfónii, John do postavy Marguerite nevkladá kroky, ktoré nemajú svoje opodstatnenie, alebo ktoré slúžia len na dekoráciu. Všetko má v balete svoj význam. Samozrejme, Dáma s kaméliami nie je taká strohá ako Mahler, čo vidno aj na samotných kostýmoch a rovnako sa v nej príbeh stáva pre diváka čitateľnejší.

Na postavu Marguerite ste netrpezlivo čakali. Splnilo to vaše očakávania?

Áno, myslím si, že postava Marguerite je najkrajšia rola akú som kedy v živote mala, pretože presahuje hranice tanca a tradičného baletu. John chce, aby tanečníci boli zároveň hercami vo veľmi divadelnom prostredí, kde tanec nahrádza slová. Nemôžem ale povedať, že sa tanec stáva vedľajší, pretože je nevyhnutné, aby tanečníci baletného súboru dokázali v sebe spojiť veľké množstvo špeciálnych a veľmi zložitých krokov. Postava Marguerite úplne zodpovedá tomu, čo vždy motivovalo moju kariéru tanečnice to jesť využiť scénu ako určitý nástroj na stelesnenie životov iných a prostredníctvom tanca sa oslobodiť od toho každodenného, všedného v jednotlivých situáciách, ktoré sú v hre povolené.

Čo si predstavíte pod pojmom „náročné kroky“ v balete?

Jedná sa o také kroky, ktoré zvyčajne do nášho repertoáru nezaraďujeme a niekedy sú oveľa nebezpečnejšie než tie, ktoré sa obvykle v balete uplatňujú. Je samozrejmé, že sa cítim lepšie s partnerom, s ktorým si dokonale rozumiem. V balete sa nedá partner zmeniť len tak a v žiadnom prípade nie na poslednú chvíľu. Rolu Marguerity som tancovala po prvýkrát s Hervé Moreauom a po pätnástej repríze s Jiřím Bubeníčkom z Hamburského baletu. Potom som sa znovu vrátila k Hervé Moreauovi, ktorý sa však zranil a tak som pokračovala s Robertom Bollem a nakoniec som skončila so Stéphanom Bullionom, s ktorým som nikdy predtým netancovala. Mala som čas precvičiť si rolu s každým z týchto tanečníkov, ale musím povedať, že tancovať balet so Stéphanom Bullionom bolo veľmi odvážne, pretože sme si to vyskúšali iba päťkrát, vrátane samotného predstavenia. On tancoval po boku Isabelle Ciaravoly, ja zasa s viacerými partnermi a keď sa Hervé Moreau zranil na poslednú chvíľu tým, že narazil do projektoru, povedala som si, že to musím vyskúšať so Stéphanom, aj keď som si nebola istá, či to spolu zvládneme. S Hervé Moreau bola naša spolupráca vynikajúca a ako pár sme na scéne výborne fungovali.

Ľutujete, že ste prišli o rolu Manon v MacMillanovom balete?

Verím v to, že nič sa nestáva len tak. Najskôr som sa nedokázala zbaviť neustáleho hľadania paralely medzi Manon a postavou Marquerite v Dáme s kaméliami. Nakoniec však musím povedať, že postava Manon ma sklamala. Nehovorím tu o role Manon, ktorá bola vytvorená MacMillanom, pretože tá bola úžasná, ale hovorím o postave Manon, tak ako ju podal Abbé Prévost. S odstupom času som si uvedomila, ako sa Marguerite dokázala viac prispôsobiť danej situácii. A ak sa mohlo zdať, že bola málo spoločenská, bolo to spôsobené nešťastím, ktoré ju postretlo. Manon si nedokázala vybrať medzi peniazmi a láskou, pričom Marguerite bolo schopná ísť žiť na vidiek a obetovať sa pre človeka, ktorého ľúbila. Zmysel života sa u týchto dvoch románových hrdiniek veľmi odlišuje… Ale aby som sa vrátila k tomu, či ľutujem stratu roly Manon, poviem vám, že aj áno a aj nie, pretože ma moje zranenie naozaj veľmi bolelo. Takže vám neviem povedať, či sa stále na to budem pozerať ako na niečo, čo zostalo v mojom živote nenaplnené, ale určite môžem povedať, že preto netrpím.

Pred kamerou dokumentu Marlène Ionesco ste sa zverili, že ste museli bojovať, aby ste mohli tancovať Giselle. Už sa vám niečo takéto stalo počas vašej kariéry?

Veľmi často sa mi stávalo, že som musela niekoho takto presviedčať, pretože som vysoká. V súčasnosti je už veľa vysokých tanečníkov v balete Parížskej Opery, ale ja som bola medzi prvými.

 

Meriate 177 centimetrov…

Veľmi veľa rolí je úzko naviazaných na stereotyp a radšej ich dajú tanečníkom menším ako ja. Možno povedať, že je to hlavne z dôvodu opatrnosti a obozretnosti. Veľa ľudí si myslí, že vysoká tanečnica spôsobuje problémy svojmu partnerovi. Tancovanie takých rolí ako v Labuťom jazere, Spiacej krásavici, Bajadére ukazuje, že tomu tak nie je.

Naproti tomu existujú roly, ktoré sú viac divadelné a v ktorých sú baletné kroky menej „nalinajkované“ (to jesť, sú odlišné od štýlu Petipu, ako napríklad balety Neumeiera, Cranka alebo MacMillana, kde sa uplatňujú neobvyklé pohyby a sú oveľa viac vášnivejšie) a v takýchto tituloch hmotnosť už predstavuje problém a na ich zvládnutie sa vyžadujú osobitné schopnosti. Tieto schopnosti sa však nezískavajú v baletnej škole, ale získavajú sa skúsenosťami. Práve takto vznikli kategórie postáv, ktoré sú vyhradené nízkym tanečníčkam a tie, ktoré sú vyhradené vysokým. Avšak ja som si vždy želala tancovať také roly, v ktorých si ma režiséri moc nevedeli predstaviť, ako napríklad Giselle, Júlia alebo Manon. V zahraničí by sa rola ako Giselle udelila niekomu podľa jeho osobnosti, ale vo Francúzsku by sa určite pridelila nejakej malej a hnedovlasej tanečníčke, pretože tá na nás pôsobí zraniteľnejšie.

Sú tieto predsudky trvalé?

Bez pochýb oveľa menej ako predtým. Rozprávala som vám o predsudkoch, ktoré tu existovali pred dvadsiatimi rokmi, keď som tancovala. Veci sa enormne vyvinuli a dovolím si povedať, že možno aj ja som k tomu prispela. Musím povedať, že za veľmi veľa vďačím Brigitte Lefèvre, pretože vždy, keď som sa jej zverila, ktorú rolu by som chcela tancovať a v ktorých ma choreografi vôbec nevideli, ona mi preukázala veľkú dôveru a obsadila ma do týchto rolí napriek protestom celého tímu. Tým som však na seba prevzala obrovskú zodpovednosť a bremeno. Najskôr som si musela získať dôveru ostatných a potom ukázať, že daná rola sa mi naozaj hodí. Brigitte Lefèvre mi vždy dala šancu. Veľakrát sa stalo, že Patrice Bart, ktorý je baletným majstrom, povedal: „Vôbec som si nemyslel, že táto rola je pre teba. Ale ty si ma úplne dostala“. Jasné, bolo to príjemné počuť, ale často som sa pýtala sama seba, či sa budem musieť celý život biť, aby som ľudom ukázala, že som schopná zatancovať také postavy, v ktorých si ma oni vôbec nevedeli predstaviť.

 

Pracovali ste na Giselle s legendárnou balerínou Ghislaine Thesmar a pri tejto príležitosti ste hovorili, akú dôležitú rolu zohrávajú ľudia, tanečníci baletu, ktorí pomáhajú iným tanečníkom pri budovaní ich kariéry. Dokázali by ste byť niekým takým pre mladých, začínajúcich tanečníkov?

Samozrejme, že áno, dokonca už mladým tanečníkom pomáham. Napríklad, keď „Baletná opera“ natáčala Giselle v Austrálii, ja som zostala v Paríži pre inscenáciu Kaguyahime a mladé tanečníčky za mnou prišli, aby som im dala nejaké rady týkajúce sa ducha samotného baletu. Dnes mám tú možnosť, že sa môžem viac venovať dievčatám, ktoré sa pripravujú na konkurz. Musím povedať, že sa mi veľmi páči, že môžem takto posúvať svoje skúsenosti ďalej a že môžem iným pomáhať, aby získali rolu, po ktorej túžia. Ešte nie som pripravená učiť deti, ale ktovie, možno jedného dňa v budúcnosti…

Marlène Ionesco natáča film « L’Apogée d’une Etoile » o vašom poslednom roku kariéry v Parížskej Opere (vyjde na konci roku). Ako sa pripravujete na takú dôležitú etapu života, akou dôchodok nepochybne je?

Nemám v úmysle urobiť nejaký drastický zlom v mojom živote. Rozlúčila som sa 10. októbra 2013 v Dáme s kaméliami, ale vôbec neplánujem prestať tancovať. Už teraz som pozvaná, aby som si túto rolu zatancovala v Japonsku s Parížskou operou, kam sa pôjde na zájazd v roku 2014. Rovnako mám naplánované ďalšie gala večery, na ktorých by som mala vystupovať. Popri tomto všetkom by som chcela investovať svoj čas do mladých tanečníkov, ktorým by som chcela pomôcť. Brigitte Lefèvre mi ponúkla, aby som od budúcej sezóny pomáhala sólistom v balete Spiaca krásavica. Teším sa z toho, že sa môžem podeliť o svoje skúsenosti a vidieť pokrok v začínajúcich tanečníkoch, ktorý dosiahli aj vďaka mne. Čo sa týka kostýmov dúfam, že sa budem môcť prejaviť aj v tejto oblasti, pretože sa mi to veľmi páči. Čo však môžem s istotou povedať je, že sa určíte nechcem venovať len jednej aktivite, pretože potrebujem zmeny a voľne dýchať, čo mi pomôže, aby som sa mohla vnútorne napĺňať. A práve to je nevyhnutné pre aktivitu každej umelkyne.

 

Tieto vaše vyhliadky do budúcna sa javia ako dosť ubezpečujúce….

Niekedy mám dni, keď ma pri myšlienke na dôchodok chytá panika. Pýtam sa sama seba, ako budem reagovať napríklad na to, keď nebudem musieť chodiť každý deň do Opery, alebo na to, že nebudem mať rozvrh skúšok. Potom sú dni, keď sa cítim pokojná a s touto skutočnosťou zmierená. Zdá sa mi, ako keby moje približovanie sa k tomuto prelomovému obdobiu bolo dosť „hrboľaté“. Rozličné zranenia počas mojej kariéry ma nútili rozmýšľať nad tým, ako by vyzeral môj život bez tanca. Napríklad, keď som zostala tri mesiace bez tanca v dôsledku mojej nehody počas Manon, mohla som si užívať úplne iný život a poviem vám, že mi tanec nechýbal každý deň. Ale nemyslím si, že teraz spálim všetky mosty za svetom, v ktorom som žila, pretože ten svet je pre mňa veľkou vášňou. Tým, že sa budem venovať začínajúcim tanečníkom, že si zatancujem ešte v nejakých predstaveniach a že sa budem podieľať na vytváraní kostýmov, zabezpečím dokonalú rovnováhu v mojom živote, ktorú potrebujem.

Hovorili ste o rozvrhu skúšok. Je rozvrh taký dôležitý v živote tanečnice?

Tanečník sa musí rozcvičovať každé ráno pri baletnej tyči. Beztoho, že by mu to musel niekto pripomínať a ja v tom určite budem pokračovať aj keď budem na dôchodku. Deň tanečníka je naplánovaný podľa rozvrhu, ktorý mu nenecháva veľa slobody. V súčasnosti, keď chcem ísť k doktorovi alebo na nejaké stretnutie, musím sa vždy pozrieť do rozvrhu súboru. Ak ešte rozvrh nie je pripravený, nemôžem si dohodnúť stretnutie, čo mi pripadá dosť detinské. Táto sloboda mi teraz chýba, ale viem, že ak budem mať možnosť organizovať si deň ako chcem, môže ma to dosť vyviesť z miery.

Čo si myslíte, aký bude nový riaditeľ Benjamin Millepied, ktorý má nahradiť Brigitte Lefèvre vo vedení na konci roku 2014?

Myslím si, že to bude veľmi dôležitá zmena. Ale pozerám sa na to s určitým odstupom, pretože v máji 2014 budem tancovať so súborom v Japonsku a Brigitte Lefèvre bude v tom čase ešte stále riaditeľkou, pretože sa bude lúčiť až v októbri 2014. Otázky, ktoré sa naskytajú sú: Budem ešte vítaná Benjaminom Millepiedom? Uprednostní radšej mladých tanečníkov a vytvorí si okolo seba nový tím? Bude si chcieť vytvoriť nový tím náhradníkov? Všetko závisí od repertoáru, ktorý bude chcieť rozvíjať. Myslím si, že balet Parížskej opery je schopný čeliť takejto novej zmene. Otázkou je, či bude táto zmena harmonická alebo skôr ťažká a komplikovaná. Benjamin Millepied nie je odchovanec Parížskej opery, pričom my sme do nej vstúpili hneď po ukončení baletnej školy. On pracoval v USA, kde je mentalita úplne odlišná….Čo sa mňa týka, zažila som súbor nielen keď bola vo vedení Brigitte Lefèvre, ale aj keď ho riadil Rudolf Nurejev a Patrick Dupond. Okrem toho som aj veľa cestovala, pretože ma často pozývali iné súbory a cítim sa trochu ako taký šašo, ktorý sa vypracoval pod vplyvom rôznych farieb a vplyvov. To mi určite pomohlo prispôsobiť sa novým vedeniam baletu. Ale odchod Brigitte Lefèvre bude mať veľmi veľký dopad, pretože bola vymenovaná za riaditeľku v roku 1995 a niektorí tanečníci nezažili vo vedení nikoho iného iba ju. Bude mať Benjamin Millepied schopnosť stať sa tiež súčasťou baletu Parížskej opery? Bude sa tam cítiť príjemne, keďže nikdy neriadil súbor tak veľký ako je tento náš súbor? Benjamin Millepied má ale veľa energie a chuti. A preto si myslím, že je dôležité nechať ho prejaviť sa. Bez ohľadu nato, ako to bude dúfam, že moje spojenie s baletom Parížskej opery bude naďalej pretrvávať.

***

Na balerínu zaspomínal i Jiří Bubeníček: „Asi jsem měl štěstí a také jsem doopravdy rád, že jsem mohl s Agnès Letestu na scéně pařížské opery tančit Dámu s kaméliemi. Mám k pařížské opeře skoro srdeční vztah, protože jsem tam měl přítelkyni. Lítal jsem vlastně skoro pět až šest let vždy když jsem měl volno v Hamburku do Paříže a samozřejmě chodil na tréninky s těmito slavnými tanečníky. Stal se to vlastně skoro můj druhý domov a poznal jsem se se spousty tanečníků. Navíc Dáma s kaméliemi je můj oblíbený balet, tak jsem byl poctěný, když si z Paříže vyžádali právě mně. Agnès Margueritu tančila se Stéphanem Bullionem, který byl právě kamarád mé přítelkyně, a často jsme o roli Armanda mluvili. Oslovila mě její hluboká profesionalita a ponor do role. Samozřejmě je výborná technicky a také jako partnerka. Výborně jsme si rozuměli, a tak tančit s ní na scéně Palais Garnier v baletu, kterého děj se odehrává v Paříži, bylo krásné. Vzpomínám si na některá místa baletu, která emociálně dělala úplně jinak než ostatní partnerky, co jsem jako Armand měl. Pak jsme se opět setkali, když mě její přítel pozval co by choreografa, abych připravil pro tanečníky z jeho skupiny duet Intimate distance. Měl jsem to štěstí, že jsem tehdy u ní i bydlel, a dokonce mi jednou uvařila národní francouzské jídlo. Je to velmi bezprostřední a veselá osoba. Nemá žádné hvězdné manýry. Sice teď končí v pařížské opeře, ale doufám, že se s ní potkám na nějakém gala nebo při choreografování.“
***

V tomto parížskom diele ešte v Paríži zostaneme. Jedna kariéra na scéne končí, ďalšie začínajú alebo sa rozvíjajú. Skoro rituálny systém a hierarchia, ktorá v súbore vládne, má svoje čaro. V Paríži sa uskutočnil v súbore Parížskej opery konkurz (Concours de promotion interne du corps de ballet de l’Opéra de Paris), pri ktorom môžu členovia súboru postúpiť vyššie v hierarchii. Desaťčlenná komisia zložená z vedenia, hostí a piatich tanečníkov súboru, posudzovala desiatky členov súboru. A tak na záver zaznelo očakávané „tretie poschodie má veľkú radosť oznámiť povýšenie do hodnosti Premieur Danseur pánom: François Alu a Pierre-Arthur Raveau. Nespomínam ich náhodou, písal som o odvahe Brigitte Lefèvre, ktorá ich už pred rokom postrčila do role Basila v Don Quijotovi (tu). Alu napríklad pre predstavu zatancoval povinú variáciu Alberta z II. dejstva Giselle a ako druhú si vybral u nás skoro neznámu variáciu Fantóma z baletu Rolanda Petita Fantôme de l’Opéra, ktorý vytvoril špeciálne pre Balet Parížskej opery (Palais Garnier, 1981). Bola to už tretia súťaž François Alu od jeho angažmán do baletu. A tiež posledná. Na najvyšší stupienok hierarchie étoile, už žiadny konkurz nie je. Na ten musí byť nominovaný. Alu sa narodil v roku 1993 v Saint Doulchard. Začal tancovať vo Fussy a v roku 2004 prešiel do baletnej školy Parížskej opery. Vďaka dobrým technickým dispozíciám, až športovým výkonom, ako aj bezhraničnej energii, rýchlo vzbudil pozornosť a už vo veku šestnásť rokov bol zapojený do baletného súboru Parížskej opery. Pri tejto príležitosti dostal cenu AROP Mladá baletná nádej. V roku 2012 sa vyznamenal v rolách ako Zlatý bôžik v La Bayadère (Rudolf Nurejev), vodca žobrákov v Manon (Kenneth MacMillan) a hlavne ako Basil. V tomto roku tancoval napríklad šéfa banditov v Carmen (Roland Petit). ***

Trochu veľkého tanečného sveta majú možnosť vidieť diváci v slovenskej Žiline. Člen Viedenského štátneho baletu Martin Winter s manželkou Soňou organizuje 1. decembra na Veľkej scéne Domu odborov špeciálne vianočné gala. Účasť prisľúbili nielen jeho slávni kolegovia z Viedne ako Maria Yakovleva, Richard Szabo, Taina Ferreira a Felipe Vieira, ale aj česká top star Daria Klimentová s Vadimom Muntagirovom. „Títo dvaja sú zárukou jedinečnosti nami prezentovaného večera, nakoľko sa spoločne predvedú na Slovensku po prvýkrát,“ hovorí Soňa Winter. Špeciálnou dvojicou je zaiste aj baletný pár, rodáci zo Slovenska, hviezdy viedenskej štátnej opery Nina Poláková a Roman Lazík. Nechýbajú ani hostia z českých divadiel: Alexandre Katsapov so Zuzanou Šimákovou z Národního divadla Praha a Jan Fousek a Eriko Wakizono z baletu Národního divadla Brno. Program je zložený z klenotov klasického tanca, ale samozrejme nebude chýbať ani neoklasika a moderna, ktorú majú interpreti v repertoári. Poláková a Lazík zatancujú biele adagio z II. dejstva Labutieho jazera, Yakovleva a Szabo svadobné Grand pas de deux z Don Quijota a Lavrovského Romea a Júliu. Veľké dueto z novej produkcie English National Balet Korzára predstavia Daria Klimentová a Vadim Muntagirov. Taina Ferreira a Felipe Vieira zase predstavia choreografiu iného Slováka Borisa Nebylu Faunovo odpoludnie. Fousek a Wakizono zatancujú dueto z baletu Stvorenie Uwe Scholzeho alebo Luskáčika v choreografii Vasilyho Medvedeva. Lístky sú stále k dispozícii, Žilina nie je ďaleko a snaha manželov Winterovcov voči svojim krajanom je chvályhodná.

„Chceli sme priniesť niečo iné, kultúrnu kultúru na vysokej úrovni, niečo čo v danej lokalite Slovenska ešte nebolo. Nechcel som povedať, že sa v Žiline a okolí robí nekultúrna kultúra, ale určite nie baletný galavečer v takom kvalitnom obsadení. Myslím, že sa nám to podarilo. Teraz len dúfať, aby to všetko dobre dopadlo a diváci si odniesli neopakovateľný kultúrny zážitok a budeme radi, ak sa o rok prídu pozrieť opäť…“, hovorí Martin Winter.***

Slovenské národné divadlo sa pripravuje aj na prvú veľkú baletnú premiéru sezóny Luskáčika (29. novembra, v historickej budove Slovenského národného divadla) v choreografii skúsených domácich baletných znalcov Rafaela Avnikjana a Jozefa Dolinského st. podľa Vasilyho Vajnonena. Takže ak sa vydáte do adventnej Bratislavy nenechajte si ujsť aj návštevu divadla.

Foto archiv, Julien Benhamou, David Makhateli, Michael Pöhn