Baletní panorama Pavla Juráše (49)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Tentoraz:
– „Neprajem si nič iného, než napísať hudbu“, Čajkovskij k Spiacej krásavici
– V Paríži znovu prelomia Aurora a Desiré zlú kliatbu
„Příběh, který je sumou poznání života a vztahů“, SKUTR o činohernom Labuťom jazere
– Tipy na knihy pod stromček
***

Po minulotýždňovom zastavení pri Luskáčikovi, u Čajkovského na chvíľu zostaneme a rozlúčime sa. Rudolf Nurejev raz povedal: „Myslím, že každý tanečník by sa mal modliť každé ráno ku trom ikonám: Čajkovskij – Boh Otec, Prokofiev – Syn a Stravinskij – Duch Svätý. Práve títo traja hudobníci produkovali najdôležitejšie a najodvážnejšie diela v repertoári baletu“. Na prvom mieste Čajkovskij – krásny hold jeho hudbe od tanečníka, ktorý tancoval všetky hlavné roly jeho baletov (a nielen to, v parížskej inscenácii Labutieho jazera tancoval i Rothbarta) a choreografa, ktorého víziu obnoveného klasického baletu tvorí práve návrat k Čajkovského, Petipovým a Ivanovým spoločným baletom.

Vrcholom Čajkovského baletov je už pre „fajnšmekrov“ prostredný diel trojlístku: Spiaca krásavica – opäť objednaná osvieteným riaditeľom Vsevoložským, podľa rozprávky Charlesa Perraulta. Skladateľ bol nadšený: „Úplne mi sedí a neprajem si nič iného, než napísať hudbu k tomuto baletu.“

Svetová premiéra sa konala v roku 1890 a konečne sa stretla s jedinečným ohlasom, ktorým akoby uzavrela celú zlatú éru cárskeho baletu. Podobne ako pri iných tituloch, Európa tento klenot Čajkovského a Petipu objavila neskoro. Celý balet mohli vidieť diváci až v roku 1921 v Londýne v divadle Alhambra. Ballets Russes priviezol kompletnú Spiacu krásavicu prvýkrát mimo Rusko. Petipova choreografia bola zachovaná vďaka Stepanovovej notácii a reštaurovaná Nikolajom Sergejevom a mladšia sestra Nižinskeho Bronislava, mala na starosti celú inscenáciu. Pre Nižinskú Sergejev pridal do divertissementu v III. dejstve dva tance z Luskáčika: arabský a čínsky. Prepychové scény a kostýmy navrhol Leon Bakst. Stravinskij inštrumentoval hudbu, na ktorú mali v Európe len klavírny výťah: zjavenie Aurory v II. dejstve a symfonickú panorámu na konci rovnakého dejstva. Olga Spesivtseva bola Aurora, Pierre Vladimiroff – Princ Desiré a Lydia Lopokova sa striedala s Bronislavou Nižinskou v úlohe Orgovánovej víly. Stanislas Idzikowski sa ukázal byť geniálny Modrý vták. Legendárna primabalerína Carlotta Brianza, ktorá vytvorila titulnú rolu Aurory v roku 1890 v Petrohrade, tancovala po troch desaťročiach Carabosse. V podobnom duchu Sadler Wells Ballet pod vedením Ninette de Valois uviedol balet v roku 1939. Tancovala Margot Fonteyn a Robert Helpmann. Nikolaj Sergejev bol opäť zodpovedný za inscenáciu a choreografiu. Táto inscenácia bola obnovená v Covent Garden na znovu otvorení Royal Opera House po druhej svetovej vojne (1946).

Od 4. decembra sa na scénu Parížskej opery vrátila profilová inscenácia práve Rudolfa Nurejeva. Vrátila sa na záver roka, kedy si hlavne Paríž, ktorému zasvätil umelec poslednú dekádu svojho života, pripomína jeho jubileum. Nurejev mal k dielu vrelý vzťah, inscenoval ho nejedenkrát.

Prvú inscenáciu Čajkovského baletu choreografoval Nurejev pre milánsku La Scalu v roku 1966 s výpravou Nicholasa Georgiadisa. Sám s legendárnou Carlou Fracci tancoval ústredný pár. Verziu prepracoval v roku 1972 pre National Ballet of Canada v Toronte. Inscenácia je zaznamenaná na nahrávke s Nurejevom a Veronicou Tennant. Tretia verzia vznikla v roku 1975 pre London Festival Ballet. Premiérové obsadenie Eva Evdokimova a Rudolf Nurejev. O rok neskôr pri hosťovaní v Paríži Evdokimovú alternuje Patricia Ruanne, ktorá neskôr zohrá dôležitú úlohu pri vzkriesení inscenácie po choreografovej smrti. Štvrtá inscenácia je pre Nurejevovu milovanú Viedeň, ktorá mu poskytla toľko umeleckých možností (1980). A konečne Paríž, 1989, Palais Garnier – Elisabeth Platel a Manuel Legris. Inscenácia, ktorú poznáme z videa a ktorá sa dočká znovu uvedenia, pochádza z roku 1997. Jej hlavná zmena oproti pôvodnej je presunutie inscenácie do novej Opery Bastille a angažovanie posledných Nurejevových spolupracovníkov – výtvarníkov: Ezia Frigeria na scénu a Francy Squarciapino na kostýmy.

Obnovenú premiéru naštudovali práve Patricia Ruanne a Patrice Bart. Zostalo pôvodné obsadenie – Elisabeth Platel a Manuel Legris, obaja na vrchole umeleckých síl. Lenže Platel sa v prvom dejstve zranila a tak premiéru dotancovala Karin Averty.

Keď som sa najprv učil tancovať v meste Ufa, môj baletný majster, ktorý patril ku Kirovovmu baletu mi hovorieval, že Spiaca krásavica bola „balet baletov“. A nemohol som sa dočkať, až to skúsim. To bolo s Kirovovým baletom, čo bolo nádherné potešenie“, spomína Nurejev. „Šípková Ruženka podľa Mariusa Petipu a Čajkovského v skutočnosti predstavuje vrchol klasického baletu: balet sa potom osvedčil ako jedna z hlavných foriem umenia. To predstavuje historickú udalosť: po Spiacej krásavici balet môže prilákať najväčších skladateľov, ktorí neváhali, keď išlo o prácu s choreografmi. Dnes Šípková Ruženka je stále pre mňa perfektné prevedenie symfonického baletu. Choreograf nutne musí nájsť rovnováhu s dielom Čajkovského,“ analyzuje choreograf svoje pocity z tohto diela.

Ríša kráľa Florestana nie je len kráľovstvo očarujúcej fantázie, je to ríša s jeho etiketou, rituálmi, starý svet. Nurejevova verzia je nielen fantazijným príbehom rozprávky, ale choreograf dáva cestu k realistickému príbehu, kde nepriateľské sily Carabosse a Orgovánovej víly sa hádajú o osude dvoch mladých ľudí. Carabosse sama má masku starej ženy, zatiaľ čo Orgovánová víla reprezentuje mladých liberálne zmýšľajúcich aristokratov, nový svet. Veľkolepý záver epochy cárskeho baletu. Možno si spomeniete na Matsa Eka, ktorú svoju slávnu inscenáciu pripravil na objednávku hamburského baletu, či Youriho Vámosa a jeho verziu o poslednej dcére cára Anastázii. Spiaca krásavica je aj celkom špeciálny titul v súpise diela Rolanda Petipa, či extravagantným rozprávkovým tableaux Christopha Maillota.

***

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář

Reklama