Baletní panorama Pavla Juráše (57)
Tentoraz:
– Miriam Káčerová zo Slovenska sa dočkala sólového postu v Stuttgart balete
– Tri rôznorodé opusy: Malá morská víla, Liliom a Orfeus. Neumeier ako veľký dramatik
– Bilancia za rok 2013 pred odchodom Malakhova
– Jiří Jelínek ako Onegin
***
Uplynulý týždeň bol neobyčajne bohatý. Po nedeľnom prenose Ratmanského Stratených ilúzií, tlačovej správe English National Ballet, v ktorom sa celý svet dozvedel správu o ukončení angažmán Dárie Klimentovej v English National Ballet, sa Dária dostala na výslnie svetových médií skôr ako českí športovci pre ZOH v Soči. Furore záujmu vzbudil začiatok, teda vyhlásenie ankety a ceny o najlepšie výkony v obore balet v roku 2013, ktorých sa zhostila priamo Opera Plus a tak vedľa inak koncipovanej Thálie, po zaniknutej cene Philip Morris, vzniká jediná divácka Cena, kde jednotliví taneční publicisti sa skutočne rozprestreli so svojimi nomináciami naprieč republikou. Jihočeské divadlo v Českých Budějovicích uviedlo premiéru MOZ-ART. Baletný večer s choreografiou Mirabell šéfa súboru Atiila Egerháziho, a jedno z najrozkošnejších diel Jiřího Kyliána Šesť tancov. Vo svete zase doznieva sláva víťazom už štyridsiateho druhého ročníka Prix de Lausanne, kde opäť podobne ako vlani, kraľovali páni. Viac informácií nájdete na webových stránkach súťaže. Naopak všetko pred sebou má piaty ročník San Francisco Dance Film Festival, ktorý s radosťou vyhlásil termín prihlasovania filmov do súťaže, ktorá sa uskutoční na začiatku novembra. V Anglicku sa udeľovali National Dance Awards. Dámsku cenu získala Yuan Yuan Tan o ktorej píšem v Malej morskej víle. Náhoda? Najlepším klasickým tanečníkom sa stal Nicholas Le Riche z baletu parížskej opery, který hosťoval v English National Ballet vo svojom exkluzívnom Le Jeune Homme et la Mort.
***
Na dnes vychádza pokračovanie predstavenia posledných choreografií Johna Neumeiera. K nemu sa viaže umelecky najmä pre Slovensko aj radostná správa, ak ju niekto vôbec zaregistroval, že členka slávneho stuttgartského baletu Miriam Káčerová bola povýšená na sólistku pri príležitosti jej debutu v roli Desdemony v Neumeierovom Othellovi.
***
Jedným z najpôsobivejších baletov Neumeiera sa stal balet Malá morská víla, ktorý vznikol na objednávku Dánskeho kráľovského baletu k dvojstému výročiu narodenia Hansa Christiana Andersena roku 2005. Navyše bol balet uvedený v novootvorenej, architektonicky prekrásnej budove Kodanskej opery. Že dielo skutočne presiahlo charakter slávnostnej hry k výročiu potvrdzuje fakt, že v repertoári ho má dnes okrem Hamburgu, kam prišiel balet omnoho neskoršie, ešte niekoľko divadiel. Stále Kráľovský dánsky balet, San Francisco Ballet, ktorému choreograf dovolil dielo sfilmovať na DVD, Divadlo Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka v Moskve a The National Ballet of China. Neumeier pozval k práci na balete skladateľku Leru Auerbach, ktorú si otestoval pri balete Prelúdes CV. Auerbach dokázala to, čo sa dnes podarilo máloktorému skladateľovi. Na libreto choreografa napísala sugestívnu hudbu pre veľký symfonický orchester, ktorú ozvláštnila o moderné akustické efekty. Skoro by sa dalo povedať klasická kompozícia, ktorá pracuje s motívmi postáv i situácií, dokáže ich kontrapunkticky rozvíjať a viesť k strhujúcim finále jednotlivých obrazov i väčších celkov. Geniálnym ťahom skladateľky je využitie thereminu ako hlasu Malej morskej víly, ktorá ho v priebehu príbehu stratí a ostane nemá. Tento spevavý nástroj so svojim bolestným kvílením i akýmsi vodným akustickým rozmerom dopomáha k účinnému stretu víly so svetom tak, ako sa nástroj stretáva v súboji so symfonickým orchestrom.
Sám Andersen popisuje, aký mala Malá morská víla nádherný hlas. Hlas vodných bytostí – sirén, bol vždy okúzľujúci a v bájach i námorníkov privádzal k šialenstvu. Auerbach sama spomína, ako dlho hľadala vhodný nástroj. Jednu dobu koketovala so skutočným spevom, ale ten jej prišiel príliš reálny a konkrétny. Záverečné riešenie je tak, ako použitie thereminu a melodická linka, geniálne. Neumeier rovnako ako vo svojich najlepších baletoch, splietol dohromady sieť príbehu a jeho zákulisie. S rozprávkou sa prelína tajomná paralela života samotného Andersena, podobne citlivá a dojemná, ako ho vykreslil vo svojej hre Zo života dážďoviek Per Olov Enquist. Nešťastný ľudský osud autora, jeho senzitívnosť a precitlivenosť, ohromná túžba byť slávnym dramatikom, ktorý akože skončil len pri „nejakých“ rozprávkach, je strhujúcim podhubím známej rozprávky. A tak v prológu, pri oslave svadby Edwarda a Henrietty na zaoceánskom parníku stretávame Andersena v jeho typickom oblečení s vysokým cylindrom ako sa vo chvíli smútku zo straty Edwarda ponára do mora, v ktorom sa duševne utopí a nájde svoj sen. Tam stretáva Morskú vílu. A stáva sa sprievodcom, ktorý nemôže do svojho deja zasiahnuť.
Geniálne rieši Neumeier podmorský svet svetelnými vlnovkami, ktoré sám navrhol, podobne ako kostým víly, ktorý pozostáva z dlhých nohavíc, ktoré jej pridržujú morské bytosti a tým, že ju Neumeier neustále necháva zdvíhať vytvára dojem, že pláva. Choreograf vytvoril jednu z najgeniálnejších postáv vo svojej celistvosti. Nie je to ani Giselle, ani Odetta/Odilia, ani Júlia. Osobité port de bras, ktoré vymyslel choreograf je také pôsobivé ako symbolické gestá a charakterizačné port de bras baletného sveta u labutí, sylfíd, Giselle či charakterných tancov. Tým spôsobom, ktorý by ťažko hľadal film či činoherné divadlo zdôrazňuje neskoršie bolesť Malej morskej víly, keď dostane ľudské nohy a bolestivo sa učí chodiť. Kamarát Edward sa stáva Princom z rozprávky, ktorého loď sa potopí a Malá morská víla ho zachráni. Ale on si myslí, že ho zachránila Henrietta, ktorá s dievčatami študuje v kláštornej škole na brehu. Rozpor medzi svetom mora a živých bytostí choreograf ostro ohraničuje geniálnymi ťahmi ako je Princ, ktorý hrá golf, Princ, ktorý si neustále robí žarty, Princ, ktorý je ironický. Vrcholom baletu sú nepochybne dva miesta. Svadobný ples, kedy sa Malá morská víla dozvie od morského čarodeja, že jediná cesta späť je zabiť Princa. Princ ju pristihne s dýkou a sám sa ironicky hrá ako sa „zapichne“ a zomrie a vysmieva sa. Nasledujúce dueto po choreografickej i hudobnej stránke je strhujúcou gradáciou divadelného i choreografického myslenia Neumeiera. Svojou prácou s realitou a snom, zastavením v mieste pohybovej výraznosti, nadväzuje na slávne duetá ako Solweig a Peer Gynt, či Tadzio a Aschenbach v Smrti v Benátkach.
Druhým vrcholom je samotný záver, v ktorom sa Andersen prepadá do svojej tvorivej depresie a jediným spoločníkom sa mu stáva práve opustená, k záhube odsúdená Malá morská víla. Spoločne sú si útechou. Vedľa poetických a symbolických krokov, ktoré ich necháva choreograf tancovať, v celkom inej pohybovej kvalite ako ostatný balet, sa podlaha s nimi začne zdvíhať a oni tancujú čoraz vyššie, až sa podlaha zmení na čierne nebo, na ktorom svietia len miniatúrne hviezdy. Geniálne riešené finále, ktorého výklad, od smrti, cez šťastné splynutie autora s jeho vlastným ja, je celkom dobre možný. Yuan Yuan Tan je v DVD zázname so San Francisco baletom geniálnou interpretkou. V Hamburgu je nezabudnuteľnou Silvia Azzoni, oslavovaná Neumeierova interpretka výrazových rolí. Ak príliš neholdujem hereckému talentu balerín z východu, pred Yuan Yuan Tan „smekám“. Už len spôsob či druh pohybu rúk Yuan Yuan Tan odporuje ako zákonom fyzickej konštrukcie tela, tak banalitám a gýču na javisku.
S Lerou Auerbach Neumeier práve v tejto sezóne uvedie dramaturgicky zaujímavý balet, ktorý pozerá na známu Puškinovu báseň Eugen Onegin, ale z pohľadu Tatiany. A tak sa balet aj bude volať – Tatiana.
Jedno z posledných diel choreografa Liliom (2011), podľa divadelnej hry Ferenca Molnára vrátilo choreografa k jeho milovanej téme: rozprávaniu. Alebo rozprávačstvu. Hra z roku 1909, ktorá je v Česku známejšia možno pod názvom Balada od kolotočov, svoj boom na divadelných javiskách zažila. Veľkým bonusom je možnosť, ktorú choreograf má a využíva, že na niekoľko svojich diel zadal skomponovať hudbu významným žijúcim skladateľom. Tentoraz voľba padla na oscarového skladateľa Michela Legranda. Svet kolotočov, v ktorom sa hra odohráva, je pre snového a zvukového mága celkom ideálny. A tak Neumeierova dráma na pomedzí prológu, kedy sa Liliom vracia na zem s balónmi z očistca, aby urobil dobrý skutok a reálneho príbehu, osciluje medzi reálnou drámou postáv Lilioma a Júlie a fantaskným svetom chátrajúceho lunaparku, na ktorý dopadla americká kríza. Neumeierov rozbitý Playland sa tak stáva obrazom vnútorného sveta jeho postáv.
Láska medzi Liliomom a Júliou je zvláštna, absolútne neporovnateľná s ostatnými milostnými dvojicami v baletoch. Nie je to len milostný príbeh, ale aj príbeh tvrdosti a hrubosti, dokonca aj nenávisti s násilím. Lunapark a atmosféra unavených kolotočov dáva nekonečné možnosti pre jeho choreografa aj skladateľa. Je to svet spravodlivý, aj s jeho brutalitou a poéziou, s malými a veľkými snami ľudí blízkych i vzdialených, sklamania a nádeje i veľkej lásky. Legrand vo svojej partitúre zaznamenáva rozmanité štýly Ferenca Molnára v zložení orchestra i melodickom vedení hudby. Symfonická filmová hudba sa strieda s big bandom. Spolu s choreografom sa prostredie a nálada inscenácie stávajú osobnými cirkusmi a lunaparkami života. V balete hudba preteká kontrastmi. Hudba sa používa nielen pre zosilnenie a posilnenie niektorých dramatických momentov, ale je nositeľom celej nálady. Partitúra sa snaží zachytiť rôzne postavy a ich charaktery.
Neumeier s pribúdajúcimi javiskovými skúsenosťami a praxou, dokáže fascinujúcim spôsobom využiť balet ako žáner i ako médium na interpretovanie svojich snov i deja. Sladkobôľny príbeh Molnára sa tak nestáva realistickou drámou, ale práve vďaka imaginácii tancom, poetickou meditáciou. Vďaka fantazijnej scénografii Ferdinanda Wögerbauera sa sociálny charakter americkej drámy o dobe krízy a dobe stratených snov, mení v nadreálny svet. Pôsobivé svetelné obrazce neónov cirkusov, jarmočných šiatrov či zábavných parkov sa vynárajú z temnoty s magickými koníkmi z kolotoča, aj farebnými plagátmi. V snových pasážach ožívajú kabarety, púťové čarodejnice i veštice, orientálne devy. Všetko toto balábile dodáva milostnému trojuholníku obrazovú patinu spolu so zvukovo sugestívnou hudbou. Tak dobre ako Neumeier vie rozohrať úžasné masové scény, ktoré pretekajú davmi ľudí medzi atrakciami, tak vie geniálne postaviť sólové čísla a partnerské duetá. Zvukovo strhujúci záver s dojemným pas de trois, kedy sa mŕtvy Liliom vracia pre svoju Júliu, ktorá čičíka malého synčeka, je jedným z najpôsobivejších obrazov choreografovej tvorby vôbec. V roli Júlie excelovala pri hamburskej premiére fenomenálna Alina Cojocaru, pre ktorú rolu postavil. Jej dojemne detská až bábikovská vizáž ostro kontrastuje s bohatým citovým životom jej postavy. Liliom bol ďakovnou rolou choreografa pre člena súboru Carstena Junga, ktorý práve roly fyzicky silných mužov, ktorí sa zmietajú medzi svojou fyzickou silou a podivným duševným vyprahnutím, doviedol k dokonalosti. V tomto roku sa hrá zatiaľ jediné predstavenie 3. júla v rámci tradičných Ballettage, ale úspech diela u kritiky aj divákov isto prinesie tento balet v najbližšej dobe na niektorom z prestížnych javísk.
Medzi Malou morskou vílou a Liliomom stojí balet Orfeus. Premiéra mala byť triumfom choreografa a hlavného hrdinu Orfea v podaní baletnej superstar Roberta Bolleho (2009). Nakoniec všetko dopadlo inak a Orfeus sa stal triumfom Otta Bubeníčka, ktorý za necelé dva týždne naštudoval celú kreáciu, ktorú Bolle a Neumeier pripravovali mesiace a celkom zaslúžene vzbudil ošiaľ divákov. Tentoraz Neumeier dospel opäť k svojskej hudobnej dramaturgii. Tí, ktorí čítajú pravidelne tieto úvahy si mohli už všimnúť zvláštny a tajomný mechanizmus, s ktorým choreograf dokáže vybrať a odhadnúť dlho dopredu pred finálnou podobou diela, ideálnu hudbu k svojmu sujetu. A tak Neumeier spojil obidve partitúry Stravinského Apolla i Orfea s hudbou Heinricha Ignaca Franza Bibera z jeho Rosenkranz Sonaten s hudbou Orpheus the Lowdown Petra Blegvada a Andyho Partridga.
Neumeier uplatňuje svoj typický kľúč, keď profesie jednotlivých postáv zo svojich najlepších dejových baletov ruší a dáva im profesiu tanečníka. Je to jednoduchý, ale o to účinnejší kľúč. A tak je Orfeus viac tanečník ako huslista, či muzikant. Neumeierov Orfeus je príbeh dneška. Odohráva sa dnes. Orfeus má síce otca Apollona a matku Kalliope, ale nie je to žiadny mýtický hrdina. Je normálny človek, hlavne však umelec – huslista a tanečník. Je pohltený svojim umením. Až náhodné stretnutie s Eurydikou mu ukáže inú kvalitu bytia. Láska. Možno preto sa mu má podariť to, čo žiadnemu smrteľníkovi pred ním a po ňom. Vyviesť svoju lásku z ríše, odkiaľ sa nikto nevrátil. Dokonca Hermovi dáva do zástavy svoje husle za navrátenie svojej lásky. V podsvetí prežíva svoju “separate journeys“ medzi tieňmi. Neumeier logicky volí, pretože Orfeus porušil sľub a otočil sa, tragický koniec. Neumeier vníma Orfea viac prítomného dnes, podobne ako Peter Blegvad a Andy Partridge. Akoby texty z ich albumov dávali možnú hĺbku Neumeierovej imaginárnej javiskovej interpretácii. U nich Orfeus nemôže zabudnúť alebo aj nechce zabudnúť. Prichádza do Galvestone, o ktorom počul, že je to možné peklo. Spí na hnusnej posteli v hotelovej izbe v zanedbanej štvrti. Opije sa v bowlingovom bare. Keď sa opije, je „ukecaný“. Šľapkám to nevadí, keď zaplatí. Okrem toho, jeho hlas má niečo … do seba. Oni počúvajú hudbu jeho hlasu, aj keď slová nedávajú zmysel. Ten sa nakloní nad jednu z dám: „Počúvajte, ja vám poviem, keď ste prišli na tento svet, čo ste tak mohli nájsť vo vreckách svojich nohavíc? Rukoväte riadidiel bicykla – pochádzajú z tých, ktorí boli tu pred vami. Ty chodíš v ich stopách, ale čo sa týka vás … váš vstup do seba, vašich obáv, sami ste osamelým priekopníkom.” Šľapka sa pozrie na hodiny a zíva. Orfeus si to nevšimne. V svojej mysli udrie do strún svojej lýry a pomyslí si na to, čomu sa hovorí spev. A pod vplyvom spevu sú divoké zvieratá skrotené, kamene sa roztápajú, stromy sa vykorenia, aby boli bližšie k hudbe … On stratí vedomie. Jedná sa o veľmi modernú interpretáciu Orfeus mýtu – ďaleko od všetkého, čo sa doteraz videlo od Mary Wigmanovej, od Balanchina, od Piny Bausch a Christiana Spucka.
Orfeus je podstatou bohatého choreografovho života a s pokojom a hĺbkou sa odohráva. Postupne sa mení v takmer magický vír, ktorý môžeme cítiť a hádať, čo sa deje v umelcovi s takou transformáciou. Kritika označila balet za „majstrovské dielo“, či „drahokam navyše v repertoári“. John Neumeier sa zrieka akéhokoľvek predvádzania sa a cítiť otázky vznesené od námetu do hry. Všetko je čisté. I na zemi i v podsvetí. Balet, ktorý je do určitej miery moderato cantabile tanca. A len je mu dodávaný v rôznych vrstvách zjavný pocit vzťahov. Je to balet o láske božského hudobníka, ktorý je bez svojho nástroja len človek a to, čo miluje najviac – Eurydiku, kvôli svojmu pochybeniu stráca druhýkrát. Umelec nemôže nič, než podľahnúť svojmu umeniu, aby ho naplnil. Eurydika sa stáva predobrazom ľudskej vášne, bez ktorej ani veľký umelec nemôže existovať. Umelecký údel človeka vedľa jeho ľudských pocitov. Prítomnosť je znázornená aj tým, že Eurydika neumiera uštipnutá hadom len tak na lúke kvetov, ale umiera vo vraku svojho auta. Nad dejovým a ľudským pudom záchrany sa vznáša dojem, ako zjavenie mŕtvej inšpiruje človeka – umelca. Ako náš vnútorný svet ovplyvňuje naše bytie, naše konanie, náš všedný deň.
Ferdinand Wogerbauer opäť pomáha choreografovi s pôsobivou scénografiou, ktorá hlavne v podsvetí dostáva nečakané premeny a výtvarne pôsobivé obrazy, ktoré napĺňajú telá tanečníkov. Premena Eurydiky v akúsi zmyselnú femme fatale pre sprievodcu duší Hermesa je dôležitým vyjadrením celistvosti, o ktorú sa choreograf snaží. Umelecké a ľudské, reálne a nereálne, život a smrť. Práve tieto tisíckrát skúmané paradoxy v jednom zo svojich najtanečnejších dejových baletov choreograf skúma. V strhujúcom výkone Otta Bubeníčka našiel ideálneho interpreta, ktorý mu po dlhoročnom angažmán rozumie. Jeho brilantná technika na vysokej úrovni mu umožňuje vedľa nekonečných tanečných plôch, ktoré kontrapunkticky idú proti hudbe, venovať sa pohľadu do svojho vnútra. Mukám umelca a mukám človeka. Blúdenie v labyrinte podsvetia sa stáva cestou do hlbín tanečníkovej duše. Hélène Bouchet je k nemu ideálna Eurydika, ktorá má mnoho podôb. Od romanticky zamilovanej naivnej priateľky, cez vernú a láskavú manželku, možnú matku detí, až cez záhadnú, nevypočítateľnú ženu. Fascinujúca dráma len dvoch postáv v celovečernom balete o ich hľadaní, míňaní sa, životných skúškach i nástrahách, o osobných besoch a podsvetí v podvedomí, je zrelým dielom tohto choreografického rozprávkara, ktorý neustále kladie svojmu publiku tie najznepokojujúcejšie otázky.
***
Zaujímavú tlačovú správu mi v januári zaslali z Berlína zo Staatsballettu. Škoda, že to nie je pravidlom v Česku. Môže to vyzerať, že sa chvália, ale prečo nie. Rok 2013 skončil pre najväčší nemecký baletný súbor výborným výsledkom: návštevnosť 86,4%. Od roku 2004, keď prišlo k zlúčeniu a kodifikoval sa Staatsballett Berlín, je to najlepší výsledok. Oproti vlaňajšiemu roku sa návštevnosť zvýšila o 4,9 %. Pozitívne čísla na záver obdobia Vladimíra Malakhova na poste baletného šéfa. Len Luskáčik, nová inscenácia Vasilyho Medvedeva a Youriho Burlaka, o ktorej som písal, si okamžite našla svojich divákov a dosiahla na návštevnosti neuveriteľných 99,7%. V roku 2013 videlo 110 209 divákov sto štyri predstavení v Deutsche Oper Berlin v Staatsoper, ktorá dočasne sídlila v Schiller Theatre, v Komische Oper Berlin a Halle am Berghain. V poslednom menovanom sa konala zaujímavá koprodukcia. Predstavenie – projekt Masse, ktorá spojila tanec, hudbu a výtvarné umenie. Projekt mal stopercentnú návštevnosť, jedenásť predstavení videlo 5 533 divákov. Vedľa Luskáčika sa najväčšiemu záujmu tešilo Labutie jazero a obnovená premiéra Čajkovského Borisa Eifmana, v ktorej si zatancoval aj šéf súboru Vladimír Malakhov. V polovici sezóny však nie je ešte veľký priestor na bilanciu, súbor má plné ruky práce. 21. januára sa konalo veľké gala Malakhov & friends, ako polčas finále jubilejnej desiatej sezóny Stattsballettu. Hneď na to sa 1. februára konala premiéra baletu Angelina Preljocaja The Nights. 22. marca ďalšia významná premiéra – baletný večer s baletmi Stantona Welcha a Alexeja Ratmanského. Vedľa Drážďan bude Ratmanski veľmi blízko a dostupný. A 21. júna zakončí sezónu pôvodná premiéra Dona Juana od Giorgia Madia k jubilejnému Gluckovmu roku 2014.
***
Na záver fotogaléria. Tentoraz z ďaleka. Z austrálskeho West Australian Ballet v Perthe. Skvelý a osobitý tanečník Jiří Jelínek vo svojej, kritikou i divákmi oslavovanej kreácii Onegina v rovnomennom balete Johna Cranka. Takto sa uviedol vo svojom novom súbore a teraz ho čaká Mona Lisa Itzika Galiliho a Romeo v balete Edwarda Cluga Radio and Juliet.
Foto Stuttgarter Ballett, Roman Novitzky, Erik Tomasson, Holger Badekow, Sergey Pevnev
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
