Baletní panorama Pavla Juráše (60)

Tentoraz:
– Zakliata či prekliata Spiaca krásavica vo Viedni?
– Ďalšia zakliata, tento krát Odetta v Brne
– Silné a neúctivé čítanie Strindberga v Paríži
– Les adieux d’Isabelle Ciaravola
***

Pred pár dňami sa konalo vo Viedni prvé z niekoľkých tohtoročných znovu vrátení Čajkovského Spiacej krásavice na repertoár. Tí, čo sledovali Giselle v prenose z Royal Balletu v Londýne, mali jedinečnú možnosť porovnať štýl a vzťah Petera Wrighta ku klasike. Zároveň tí, čo si pamätajú jeho inú „Spiacu“, by ju mohli porovnať s ďalším prenosom z Royal Balletu. Spiaca krásavica v inscenácii bývalej riaditeľky Monicy Mason, ktorá združila ako Petipu, tak aj choreografiu od Anthonyho Dowella, Fredericka Ashtona i Christophera Wheeldona. Ako dopadne toto kolektívne autorstvo čo sa týka štýlu a tradície vedľa geniálnej hudby Čajkovského? Práve Spiaca krásavica, ako som písal v decembri k jeho výročiu (tu), je kongeniálne dielo, kedy sa v novej prepracovanej forme stretol choreograf a skladateľ. Navyše skladateľ génius, bez toho, aby sme podcenili dovtedajších autorov ako Ludwig Minkus či Cesare Pugni. Odvtedy sa už takáto tvorivá dvojica často nestretla. Napadá ma len Balanchine a Stravinskij pri Agonovi a John Cranko s Benjaminom Brittenom v Princovi zo zeme pagod. Samozrejme Luskáčik, či od Glazunova monumentálna Raymonda sú tiež krásne tvorivé spolupráce, ale Spiaca krásavica čo do nuáns nemá konkurenciu. Detailný scenár a scénosled, charakter, takty, dĺžka, tempo a mnohokrát i prianie ohľadne zvuku, čiže inštrumentácia. V pozoruhodnej inscenácii Petra Wrighta, ktorá má už čo-to za sebou (bola to štyridsiate siedma repríza), obrovský priestor dostáva práve hudba. Wright sa vyhýba akémukoľvek kráteniu, takže baletný večer s dvomi prestávkami trvá ako opera, viac než tri hodiny. Keby sme mali merať presnejšie: Prológ okolo 35 minút, 1. dejstvo 30 minút, 2. dejstvo ďalších 30 minút a 3. dejstvo skoro 45 minút. V prológu a v prvom dejstve sa striktne drží Čajkovského scénosledu a poradia hudobných čísel. V treťom dejstve prihliada aj ku koncepcii Ďagileva (Aurorina svadba, 1922). Samozrejme ale nechýba číslo 1-b Marche de salon, za číslom 2, ktoré je entrée víl nasleduje pokračovanie 2-b Scène dansante, v prvom dejstve na narodeniny Aurory po Introdukcii 5-a, pokračuje aj 5-b Scène des tricoteuses.V druhom dejstve po rozsiahlej predohre, scéna 10-b Scène de la chasse royale i ďalšie číslo Colin-maillard a vyberá aj z bloku tancov dám a družiny č. 12 Danses des demoiselles nobles. Nechýba veľká scéna, v partitúre označená ako Panoráma či záverečná Apoteóza. Hudobné hody v dokonalej zvukovej nádhere predviedol orchester Viedenskej štátnej opery pod taktovkou Fayçala Karouia. Fascinujúca kvalita zvuku aj akustiky, dramatické cítenie hudby s ohľadom na jej symfonický rozmer i agogické cítenie s choreografiou. Napríklad v druhej variácii Aurory v 1. dejstve dirigent fantasticky delil frázy a vystaval dramaturgické oblúky k záverečnej brisknej kóde. Orchester znel skutočne nádherne monumentálne, žiarivé dychy sa vznášali svojou oceľovo sonórnou nádherou nad lyrikou sláčikov a drevených nástrojov. Sýta inštrumentácia v orgiastických pochodoch a ouvertúrach znela až ako fascinujúci zvukový organ. Zároveň nechýbalo hranie so sólovými nástrojmi a o husľovom sóle a dialógu s violoncellom, to nie je možné opísať. Nádherný hudobný zážitok, ktorý by možno vystačil ako koncert aj sám. Vďaka príchodu Manuela Legrisa ožila aj trochu staršia inscenácia, ktorá miestami pripomína Návštevu starej dámy. Tej sú plné plagátové plochy vo Viedni, ktoré lákajú na nový muzikál podľa slávnej hry. Videl som inscenáciu ešte za bývalých riaditeľov a interpretačná úroveň súboru je neporovnateľná.

Wright na svoju dobu prekvapivo viac vrstevnato inscenuje príbeh. Nie je to len baletná feéria, je to aj podobenstvo. Plné skrytých inotajov a možných výkladov. Dan Brown by mal zo symbolov scénografie Philipa Prowseho určite radosť. Na krstinách princeznej vztýčený obelisk a za ním zlatý slnečný kotúč, blikajúce sviece v barokových svietnikoch až sakrálneho charakteru k svetskej pompe kráľovského dvora. Všetky tie architektonické voluty a filigrány. Čo je na scéne zaujímavé a nevídané nie je jej veľkorysosť čo sa týka stavby a architektúry, ale spôsob, akým tvorcovia mysleli. Ak sme v balete zvyknutí, že sa všetko koncipuje frontálne, aby boli zachované zo strán všetky možné cesty pre corps de ballet na scénu, Wright a Prowse po stranách scény postavili ďalšie dva architektonické oltáre, ktoré pôsobivo obmieňajú. Takže aj divák sediaci v postranných lóžach má úchvatný vizuálny zážitok. Oltáre so sviečkami sa v prvom dejstve zmenia na balkóny záhrady s barokovými balustrádami, ktoré obrastajú popínavé rastliny a do celej hĺbky javiska vedie táto vyvýšená cesta, z ktorej sa prizerajú dvorné dámy. Farby scény v odtieňoch medovej, zlatej, bronzovej odrážajú svetlo a pôsobia ako mystický priestor, v ktorom súperí dobro a zlo a láska zvádza večný boj o zlomenie zlej kliatby.

Z tohto vychádza vzrušujúci motív svetla. Celá scéna odráža matný lesk a žmurkajúce svietniky obrovských rozmerov ožarujú scénu Prológu a všetkých prichádzajúcich v extravagantných chorovodoch a nástupoch neustále sprevádzajú lokaji so svietnikmi. Keď láska zvíťazila nad smrťou a sto rokov uplynulo, sme svedkovia slávnostného osvetlenia paláca krištáľovými lustrami. Doba, rozum víťazí. Možno aristokratické cnosti a potuteľné tete a tete za svitu sviečok skončili a i keď láska slávi svoj triumf, už nič nebude také mystické, pretože všetko ožiari ľudský duch stelesnený pokrokom a rozumom. Staré poriadky nahradia nové. Manželia sú viac než kráľovským párom dynastie, sú sympatickými mladými ľuďmi, ktorí zavedú nové poriadky. Zaujímavý detail aj s ohľadom na to, že meno hlavnej hrdinky Aurora znamená zornička. V odtieňoch zlata a teplých farieb sú koncipované aj prepychové kostýmy, ktorým reprízy trochu ubrali, ale aj tak sú plné invencie, efektne ilustrujú pohyb interpretov a sú dotvorené excentrickými účesmi. Pompa inscenácie to sú vlajkonosiči so zlatými zástavami a insígniami moci, deti ako pážatá, ktoré neustále prenášajú symbolické artefakty venované vílami novorodencovi. Vrcholom pompy je trón, ktorý na ramenách nosia pochopy Carabosse a tá z dobrých dvoch metrov v čiernej barokovej róbe prichádza zvestovať smrť.Čo je zaujímavé, je klasický Petipa, ktorého Wright modifikuje. Poznateľné je to hlavne v port de bras. Vysoká a strohá kultúra port de bras je tu nahradená omnoho vášnivejšími a rafinovanejšími zmenami. V piruetách nezostávajú ruky v rovnakej pozícii, ale s rotáciou sa viac otvárajú, zatvárajú, zdvíhajú a klesajú. Šťastne je urobená aj pantomíma, ktorá je v prípade dvoch víl ako charakterných rolí veľmi podstatná. Veľmi sympaticky Wright choreografuje aj tanec Karkulky s vlkom, či mačacie prekáranie Mačky a Kocúra. Vo veľkom Pas de deux Modrého vtáka ešte viac zdôrazňuje kontrasty medzi pomalými promenádami v póze a allegrovými pasážami s brio technikou. Snáď len putovanie dobrej víly s princom zostarlo.

Zaujímavé sú aj drobné zmeny: napríklad oproti dobre známej parížskej verzii Nurejeva, kde hektickosť Ružového adagia Wright naopak graduje zvodnou pomalosťou a vláčnosťou. Odbúral z neho priateľky, ktoré v diagonále pomáhajú Aurore k opore v panchée a sústredil sa na hlavnú hrdinku. Nezabudol na také detaily ako v divertisimente 3. dejstva, aspoň výtvarne doplniť z plejády Perraultových postáv do zboru ďalšie rozprávkové dvojice, ako boli v svetovej premiére v Mariinskom divadle (1890). Čo je jedným z výrazných interpretačných názorov a oddialením sa práve od svetovej premiéry je skutočnosť, že i zlú vílu Caraboss interpretuje dámska balerína. Osudovým momentom bozku, ktorý prebudí spiacu, skutočne dramaturgicky vrcholí dovtedajšie javiskové dianie a práve tento bozk zničí i Caraboss. Zaujímavým detailom je koncepcia princa, ktorý sa síce volá Florimund a nie Desiré, ale už po love v svojom entré je akýmsi melancholickým nespokojným nasledovníkom Siegfrieda z Labutieho jazera a nielen banálnym princom. Celkom výrazne odmieta povrchnú snúbenku a cíti akýsi vnútorný nepokoj. Tým je veľmi logicky a psychologicky uvážlivo vysvetlené jeho náhle vzplanutie k Aurore, ktorú vďaka víle vidí vo sne.

Celé predstavenie 24. februára malo zvláštnu náladu. Od energických krstín princeznej, kde dominovali hlavne baleríny v rýchlych variáciách zo šestice, cez precízne a sugestívne interpretky víl (Carabosse Ketevan Papava, Orgovánová víla Dagmar Kronberger), až po oný slávny východ Aurory, na ktorú divák čaká viac než hodinu. Nina Poláková ako Aurora predviedla oslnivé entrée. V allegrovom tempe dotiahla všetky figúry k dokonalosti a hlavne svojimi vysokými a oslnivými pas de chat plávala priestorom. Ružové adagio dalo oslnivý vrchol. Poláková v ňom vedľa roztomilej dievčiny predviedla vrcholy svojej baletnej techniky. Vedľa oných slávnych miest, na ktoré číha divák znalý remesla, jej to Wright ešte skomplikoval, pretože akoby úkladov o jej balance nebolo dosť, v rôznych kľúčových a hudobne vhodných momentoch doplnil dramatické zastavenia, kedy interpretku Aurory núti zastaviť sa v pozícii Sur le cou-de-pied. Poláková je však brilantná. Pri výmenách gavalierov pomaly a majestátne zmenila ruky do tretej pozície a tancovala ďalej. V kritickej variácii, ktorá nasleduje po tanci priateliek, Poláková opäť predviedla vrcholnú formu, pomalé miesta precízne s ostrými nohami striedala s vysokými arabeskami a furioznou rondou. Potom sa pichla o vreteno a zaspala. Zámok obrástli šípkové kríky, padla opona a pred ňu vyšiel akýsi muž, ktorý oznámil, že nasleduje vynútená prestávka. Slečne Polákovej sa urobilo náhle zle, chce v predstavení pokračovať, ale prosí o prestávku. Diváci šumeli a rozutekali sa. Po dvadsiatich minútach sa na zvonenie vrátili do hľadiska a dozvedeli sa, že Nina Poláková v predstavení nemôže pokračovať a že v ďalších dejstvách ju zaskočí Liudmila Konovalova, ktorá našťastie (pre vedenie i divákov) skúšala iný balet na baletnej sále. Práve tieto ľudské momenty činia divadlo zvláštnym miestom, keď ilúziu dokonalosti, nesmrteľnosti a skoro božskej emanácie vo výkonoch popredných umelcov, zasiahne akási ľudská krehkosť.

Liudmila Konovalova predviedla profesionálny výkon. Rola Ruženky jej sedí, je poeticky romantická, detsky rozprávková a technicky brilantná. So Sylfidou je to jej druhá profilová rola na scéne Viedenskej štátnej opery. Denys Cherevychko je technicky vynikajúci tanečník, potvrdil to zatiaľ v poslednej premiére v Etudách. Bohužiaľ, nie je to typovo princ. Nie som priaznivcom klišé a typov, ale scéna ako Viedeň by mala mať v arzenáli prvých sólistov i typovo vhodných tanečníkov. Predchádzajúce dva predstavenia tancovala pohostinsky baletná star – Matthew Golding. Nemenej i po zmene Aurory Cherevychko predviedol oslnivé variácie, hlavne tú extrémne dlhú v Grand pas de deux. Akýmsi ideálom večera sa stala dvojica v sprofanovanom Pas de deux Modrého vtáka. Davide Dato a mladunká Natascha Mair, ktorá v januári triumfovala ako Maria v Luskáčikovi, predviedli brilantný výkon. Ekvilibristické technické vrcholy, žiadne prepady v problematických miestach a akúsi vnútornú radosť z tanca. Tanečníci tvoria krásny pár, ladia spolu a zároveň sa dokážu prezentovať vo variáciách.

Na záver by som rád ešte raz vyzdvihol obidve víly. Šokujúcou premenou z vášnivej femme fatale na krehkú Orgovánovú vílu prešla Dagmar Kronberger. Jej prostá poézia s akou sa pohybovala, spôsob pantomímy i vnútorného prežitku, akási ľudská sympatia a osobnostné svetlo skutočne nútilo veriť, že aj netancujúca postava je víla. Vášnivá Ketevan Papava to ako Caraboss mala ľahšie, ale i tá neskĺzavala k patetickosti, k okázalým gestám, ale vierohodne vystavala pomstychtivú vílu, predovšetkým ako reálne krutú ženu, hnanú psychologickými motívmi k svojej kliatbe. Vhodnosť obsadenia týchto dvoch stále aktívnych a uznávaných umelkýň do týchto rolí potvrdzuje nielen to, že „niet malých rolí“, ale aj to, že i charakterové roly musia mať nielen typovo vhodných, ale i remeselne a osobnostne zdatných interpretov.

Súbor čaká udalosť sezóny. 16.marca sa dovŕši cyklus Čajkovskij. Po maratóne Luskáčikov, znovu nasadení Spiacej krásavice, ktorú prišiel osobne oprášiť Peter Wright, sa na scénu, kde to dobrodružstvo choreografa s týmto titulom začalo, vráti nová inscenácia Nurejevovho Labutieho jazera. Bude to zaťažkávajúca skúška. Nina Poláková sa bohužiaľ do konca sezóny nevráti a o premiéru Odetty/Odilie príde. Hlavne, aby bola táto sympatická, pracovitá a talentovaná umelkyňa v poriadku. To jej zaiste prajem zo srdca nielen ja, ktorý sledujem jej kariéru od jej pätnástich rokov. Viedenský étoile súboru Roman Lazík je tiež mimo hru a Princa si nezatancuje. Obľúbená Maria Yakovleva sa vráti po zdravotných problémoch najskôr v novej sezóne. Top interpretka Olga Esina nemôže tancovať pre svoju výšku s hocikým (evidentne jej chýba ako partner práve Roman Lazík). Práve pre ňu bol povolaný Golding, aby mohla tancovať Auroru. Takže po napätí, kto bude premiérová Odetta/Odilia, vyvstáva otázka kto ňou bude ešte naliehavejšie. Jedno je isté a poteší to mnoho priaznivcov. Na dva predstavenia už je potvrdená Svetlana Zakharova. Boj o lístky je neľútostný. Viedeň klasiku miluje. Na Spiacu krásavicu fronta pri pokladni na miesta na státie siahala ďaleko za vchod do budovy. Takže sa neoplatí zaváhať. Pôvodne som chcel o Spiacej krásavici napísať len krátku správu, ale akosi narástla. Možno je to i tým, že Viedeň je tak blízko a taká dostupná. Je mementom nášho domáceho interpretačného a hlavne inscenačného modusu klasických baletov. Spiaca krásavica na prvej scéne v Prahe, nie je pre ňu práve výkladnou skriňou. Ako sa s opulentným titulom popasuje v komorných podmienkach Moravského divadla Olomouc Hana Vláčilová sa uvidí na konci marca.
***

V stredu 26. februára sa konalo Balet Gala Labutí jezero v Národnom divadle v Brně v rámci festivalu Ruská kultura v České republice. Web divadla sa neobťažoval vysvetliť, prečo z ohlásených tanečníkov Nikuliny a Rodkina neprišiel ani jeden a z neznámej Svetlany Bednenko urobil hviezdu. Dokonca v jednom článku sa objavilo ešte tretie meno baleríny, ktorá mala prísť a na facebooku Baletu Národného divadla Brno zase informácie, že príde mladá hviezda Vladislav Lantratov. Takýto public relations smerom k divákovi v dnešnej dobe je na pováženie. Ale nedá sa moc čudovať, keď predstavenie zahájili prejavy ako pred školskou besiedkou. Bohužiaľ zmenený koncept gala koncertu, ktorým sa pýšil nový šéf baletu Mário Radačovský, moc lesku nepriniesol. Neprislúcha hodnotiť prejavy vedenia, ale aspoň jedna poznámka: aby sa šéf súboru vyjadroval na verejnosti vetami „nikto nezatancuje Labutie jazero lepšie ako Rusi“, je dosť ošemetné. Tak, ako aj vysvetľovať divákom pred sviatočným predstavením, že s novým vedením sa od budúcej sezóny bude hrať v blokoch kvôli zlepšeniu kvality, čo je samozrejme väčšine baletných divákov jasné, že bude prospešnejšie, keď tanečníci nebudú tancovať v rámci týždňa choreografiu Nataše Novotnej a „Jazero“.

Bohužiaľ, bývalé vedenie nechalo v Brne danajský dar. Ak sa chvastalo medzinárodným súborom, corps de balet tvoria síce medzinárodní tanečníci čo do miesta narodenia, ale s kvalitou to nemá čo robiť. Nesúrodé teleso, kde je každý inej výšky, iných technických kvalít, niektorí by v stredne veľkom nemeckom súbore nedostali ani miesto eléva, je klamať si do vlastného vrecka. Domáci sa nijako mimoriadne nepredstavili. Debut novej členky baletu, ktorú priviedol nový šéf, Klaudie Bittererovej v Pas de trois bol nevýrazný. Bittererová síce v Slovenskom národnom divadle zatancovala mnoho dôležitých klasických rolí, ale jej doménou boli vždy postavy vnútorne bohaté, psychologicky zrelé, nie biela klasika. Ivan Popov nie je typ na Rotbarta. Jeho dobrosrdečný zjav Princa, je skôr bratom Siegfriedovi. Navyše v Strajnerovom brnianskom predstavení nemá okrem záveru žiadny väčší tanečný priestor. Ako slniečko sa však zjavila neznáma Ilaria Ghironi, ktorá doslova vystrihla rýchlu variáciu v Pas de trois veľmi muzikálne, s nádhernými nohami, iskrou a šarmom. Vyzerala na rozdiel od iných, že sa teší a raduje, a že úskalia tejto nepríjemnej variácie sú pre ňu hračka. Martin Svobodník by po extravagantných baletoch v Lipsku potreboval väčší priestor dostať sa do klasickej formy.

Nepríjemným sklamaním bol výkon orchestra Janáčkovej opery. Nato, koľko výborných a skúsených muzikantov v ňom sedí, bude asi rovnaký diel tých, čo tam nemajú čo robiť. Dirigent Pavel Šnajdr rozhodne nemôže za to, aké obsadenie si večer k pultom zasadne.

Svetlana Bednenko, členka Michajlovského divadla v Petrohrade predviedla oslnivé pózy, vysoké arabesky či atitudy, ale bolo to len technické tancovanie. Čo do výrazu zostala celkom matná. Niektoré momenty sú prekrásne, ale sú viac sošné, než precítené. Zaujímavé je ako ruská balerína pracuje s port de bras. A nielen to i s celou koordináciou tela, či je to len naša predstava o prísnej koordinácii tela v klasike či ruskej škole, alebo spôsob plastickej práce s ním, ktoré svojmu súboru vštepoval Nacho Duato z výkonu jedného interpreta posúdiť nejde. Skazené fouetée sa môže stať, na ňom rola nestojí, ale bohužiaľ rola chýbala. Je zaujímavé, že dnešným balerínam omnoho viac sedí rola Odilie. Sólista Bolšoj baletu Alexander Volchkov v prvom dejstve neoslnil vo variácii (nedotočil ani dvojité pirouettes, a sledovať ho bolo vlastne utrpenie), o to viac vystrihol variáciu v Grand pas de deux a kódu. Vo variácii v strednej časti skočil prekrásne grand fouetée sauté. Bolo vidieť, že i veľké javisko Janáčkovho divadla je mu malé a nevie si s ním priestorovo poradiť. Z variácie presunul do kódy tour a la seconde sauté v kombinácii s entrelacé a to sa mu všetko darilo luxusne. Bohužiaľ sa dvojici nedarilo v partnerine. Vedľa matnej Bednenko Volchkova patetická poetika role a maniera vyznela vskutku „bolšoj“. Neúnosné boli pauzy medzi nástupmi na variácie či kódu.

Dámska časť súboru sa snažila a pod bedlivým okom Jany Ruggieri a legendárnej brnianskej Odetty Jany Přibylovej hanbu nerobili. 13. ročník festivalu neoslnil. Ale diváci boli spokojní. Snáď sa tradícia zachová a v budúcom roku sa diváci, ktorí nepodliehajú tendenciám nechať si vnútiť, že keď je niekto z Ruska je preto i výborný tanečník, dočkajú skutočne zážitku hodného gala.

Na záver len malá pripomienka. Nezabudnite využiť posledné dni na hlasovanie o baletnú cenu Opery Plus za najlepšie výkony pánskej a dámskej kategórie a najlepšiu choreografiu (tu). Slávnostné odovzdanie cien 13. marca pred predstavením Amerikany v Štátnej opere sa blíži.
***

Dvaja priekopníci moderných tanečných choreografov sú novo inscenovaní v Palais Garnier Baletom parížskej opery. Američanka Agnes de Mille s baletom Fall River Legend a švédska priekopníčka Birgit Cullberg s baletom podľa Strindberga Slečna Julie sú podľa novinárov v Paríži skutočný objav. Birgit Cullberg, la grande dame choreografie nielen Švédska, matka švédskej choreografickej superstar Matsa Eka, upravila v roku 1950 Slečnu Júliu, buržoáznu tragédiu, jednoaktovku Strindberga. V severskej proveniencii okamžitý triumf, vo Francúzsku jej balet nakoniec vstúpil do repertoáru Opéra National de Paris tiež triumfom o viac než šesťdesiat rokov neskôr.

Čo je okamžite nápadné v choreografii a réžii Cullbergovej je jasnosť príbehu, kondenzované, ostro vyhrotené charaktery, kde sú všetky rozpory a zvraty charakteru objaviteľné. Choreografka použila vedľa klasického baletu i moderné tanečné post-formy. Birgit Cullberg prináša silné a neúctivé čítanie Strindberga dokonca v mnohých postavách, najmä u otca Slečny a snúbenky Jeana, Kristíny. Čítanie, ktoré nás udržuje v napätí takmer hodinu. Dej sa odohráva medzi sálou zámku, kde sa narodí túžba Julie s komorníkom, ktorý spáva v stodole, aby gradovala v ústach, mozgu i celom tele v zmyselnosti noci na svätého Jána a presúva sa do galérie rodinných portrétov, v ktoré narastá v Júlii samovražda. Cullberg použila hudbu Ture Rangströma priamo pre balet.Premiéra bola triumfom dvoch veľkých umelcov na vrchole síl, ktorí sa so súborom lúčia. Veľkolepá Aurélie Dupont, ktorú diváci v jej romantických postavách milujú, je magnetická Júlia (alternuje Eleonora Abbagnato a Eva Grinsztajn). Dupont rafinovane krásna, uhrančivá, nedostupná, potom mäkšia, poddajná a hlavne strašne zmyselná, vedená telesnou príťažlivosťou, ktorú cíti ku komorníkovi Jeanovi. Dupont dokonale vyjadruje nálady, krehkosť, ktorá rodí túžbu a nádej. Komorník – Nicolas Le Riche, tu tancuje jednu z posledných veľkých rolí pred svojou rozlúčkou v júli. Jeho prejav strieda kódy aristokracie, udržiavanie tuhého odmeraného, v duchu vystresovaného komorníka, ktorý nechce byť submisívnym pomocníkom šľachty k nie príliš konvenčnému sluhovi. Le Riche pripája aj ďalšie drsné a násilné charaktery bývalého roľníka. Jeho tanec sa stáva mužný a divoký, keď bariéry medzi ním a Júliou padajú. Vo finálnej scéne sa Júlia postaví pod rodinné portréty, symbolizujúce dedičstvo, putá. Jej tanec sa potom stáva mechanický, ako postava v hracej skrinke. Automat, ktorého smrť sa zdá byť jediným riešením. Hlboko dojemná scéna, ktorá nám pripomína talent Birgit Cullberg a dvom vyzretým interpretom poskytuje jedinečnú drámu, tak ako ju hrajú v činohre.

Ďalším baletom, na ktorý je divák zvedavý je: Fall River Legend, Američanky Agnes de Mille (1909-1993), netere veľkého režiséra Cecila Blounta DeMille. Choreografka bola inšpirovaná reportážou, ktorá šokovala Spojené štáty – príbeh Lizzie Borden obvinenej z vraždy svojho otca a nevlastnej matky. Tanečné divadlo, ktorého hlavným záujmom je kľúč k psychológii hlavnej hrdinky. Tú tancujú Alice Renavand, Laëtitia Pujol a Nolwenn Daniel. Spoločný večer dvoch silne sociálne cítených príbehov je jedným z posledných veľkých počinov baletnej riaditeľky Brigitte Lefèvre. Škoda, že drastický baletný večer neuvidíme v kine, lebo prenosy sa zameriavajú na divácky obľúbenejšie inscenácie najmä klasických baletov.


***

Vedľa novej premiéry druhá časť súboru tancuje v Crankovom Oneginovi. V piatok 28. februára sa v ňom rozlúčila s kariérou v tomto jedinečnom súbore étoile Isabelle Ciaravola. Zaujímavé je, že práve po Oneginovi päť rokov skôr bola nominovaná na étoile. Už druhé lúčenie po Agnes Letestu v tejto sezóne. Onegina s ňou tancoval jej obľúbený partner Hervé Moreau s ktorým sa pred rokom predstavila aj na bratislavskom Dance open gala. „Myslím, že láska trpí“, povedala umelkyňa, ktorá milovala role trpiacich milujúcich žien. Manon, Marguerita, Tatiana. „Vrhla som sa do hudby. To mi umožnilo predložiť formu divadla takú, kde by som mohla dať všetky svoje skúsenosti ako žena, bez ostychu tak ako som zažila vo svojom milostnom živote.“ Dojemné ovácie pred odchodom do oficiálneho dôchodku si skutočne veľká balerína zaslúži. Svojich fanúšikov potešila aj špeciálnym DVD Sur Les Pointes.

Takže na záver špeciálna galéria, koľko emócií môže priniesť jedna ďakovačka? Niečo napovie aj jedna fotografia s kvetinami v šatni.

Foto Michal Pöhn, Anne Deniau, Jiří Sláma, Michel Lidvac

Mohlo by vás zajímat