Baletní panorama Pavla Juráše (60)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– Zakliata či prekliata Spiaca krásavica vo Viedni?
– Ďalšia zakliata, tento krát Odetta v Brne
– Silné a neúctivé čítanie Strindberga v Paríži
– Les adieux d’Isabelle Ciaravola
***

Pred pár dňami sa konalo vo Viedni prvé z niekoľkých tohtoročných znovu vrátení Čajkovského Spiacej krásavice na repertoár. Tí, čo sledovali Giselle v prenose z Royal Balletu v Londýne, mali jedinečnú možnosť porovnať štýl a vzťah Petera Wrighta ku klasike. Zároveň tí, čo si pamätajú jeho inú „Spiacu“, by ju mohli porovnať s ďalším prenosom z Royal Balletu. Spiaca krásavica v inscenácii bývalej riaditeľky Monicy Mason, ktorá združila ako Petipu, tak aj choreografiu od Anthonyho Dowella, Fredericka Ashtona i Christophera Wheeldona. Ako dopadne toto kolektívne autorstvo čo sa týka štýlu a tradície vedľa geniálnej hudby Čajkovského? Práve Spiaca krásavica, ako som písal v decembri k jeho výročiu (tu), je kongeniálne dielo, kedy sa v novej prepracovanej forme stretol choreograf a skladateľ. Navyše skladateľ génius, bez toho, aby sme podcenili dovtedajších autorov ako Ludwig Minkus či Cesare Pugni. Odvtedy sa už takáto tvorivá dvojica často nestretla. Napadá ma len Balanchine a Stravinskij pri Agonovi a John Cranko s Benjaminom Brittenom v Princovi zo zeme pagod. Samozrejme Luskáčik, či od Glazunova monumentálna Raymonda sú tiež krásne tvorivé spolupráce, ale Spiaca krásavica čo do nuáns nemá konkurenciu. Detailný scenár a scénosled, charakter, takty, dĺžka, tempo a mnohokrát i prianie ohľadne zvuku, čiže inštrumentácia. V pozoruhodnej inscenácii Petra Wrighta, ktorá má už čo-to za sebou (bola to štyridsiate siedma repríza), obrovský priestor dostáva práve hudba. Wright sa vyhýba akémukoľvek kráteniu, takže baletný večer s dvomi prestávkami trvá ako opera, viac než tri hodiny. Keby sme mali merať presnejšie: Prológ okolo 35 minút, 1. dejstvo 30 minút, 2. dejstvo ďalších 30 minút a 3. dejstvo skoro 45 minút. V prológu a v prvom dejstve sa striktne drží Čajkovského scénosledu a poradia hudobných čísel. V treťom dejstve prihliada aj ku koncepcii Ďagileva (Aurorina svadba, 1922). Samozrejme ale nechýba číslo 1-b Marche de salon, za číslom 2, ktoré je entrée víl nasleduje pokračovanie 2-b Scène dansante, v prvom dejstve na narodeniny Aurory po Introdukcii 5-a, pokračuje aj 5-b Scène des tricoteuses.V druhom dejstve po rozsiahlej predohre, scéna 10-b Scène de la chasse royale i ďalšie číslo Colin-maillard a vyberá aj z bloku tancov dám a družiny č. 12 Danses des demoiselles nobles. Nechýba veľká scéna, v partitúre označená ako Panoráma či záverečná Apoteóza. Hudobné hody v dokonalej zvukovej nádhere predviedol orchester Viedenskej štátnej opery pod taktovkou Fayçala Karouia. Fascinujúca kvalita zvuku aj akustiky, dramatické cítenie hudby s ohľadom na jej symfonický rozmer i agogické cítenie s choreografiou. Napríklad v druhej variácii Aurory v 1. dejstve dirigent fantasticky delil frázy a vystaval dramaturgické oblúky k záverečnej brisknej kóde. Orchester znel skutočne nádherne monumentálne, žiarivé dychy sa vznášali svojou oceľovo sonórnou nádherou nad lyrikou sláčikov a drevených nástrojov. Sýta inštrumentácia v orgiastických pochodoch a ouvertúrach znela až ako fascinujúci zvukový organ. Zároveň nechýbalo hranie so sólovými nástrojmi a o husľovom sóle a dialógu s violoncellom, to nie je možné opísať. Nádherný hudobný zážitok, ktorý by možno vystačil ako koncert aj sám. Vďaka príchodu Manuela Legrisa ožila aj trochu staršia inscenácia, ktorá miestami pripomína Návštevu starej dámy. Tej sú plné plagátové plochy vo Viedni, ktoré lákajú na nový muzikál podľa slávnej hry. Videl som inscenáciu ešte za bývalých riaditeľov a interpretačná úroveň súboru je neporovnateľná.

Wright na svoju dobu prekvapivo viac vrstevnato inscenuje príbeh. Nie je to len baletná feéria, je to aj podobenstvo. Plné skrytých inotajov a možných výkladov. Dan Brown by mal zo symbolov scénografie Philipa Prowseho určite radosť. Na krstinách princeznej vztýčený obelisk a za ním zlatý slnečný kotúč, blikajúce sviece v barokových svietnikoch až sakrálneho charakteru k svetskej pompe kráľovského dvora. Všetky tie architektonické voluty a filigrány. Čo je na scéne zaujímavé a nevídané nie je jej veľkorysosť čo sa týka stavby a architektúry, ale spôsob, akým tvorcovia mysleli. Ak sme v balete zvyknutí, že sa všetko koncipuje frontálne, aby boli zachované zo strán všetky možné cesty pre corps de ballet na scénu, Wright a Prowse po stranách scény postavili ďalšie dva architektonické oltáre, ktoré pôsobivo obmieňajú. Takže aj divák sediaci v postranných lóžach má úchvatný vizuálny zážitok. Oltáre so sviečkami sa v prvom dejstve zmenia na balkóny záhrady s barokovými balustrádami, ktoré obrastajú popínavé rastliny a do celej hĺbky javiska vedie táto vyvýšená cesta, z ktorej sa prizerajú dvorné dámy. Farby scény v odtieňoch medovej, zlatej, bronzovej odrážajú svetlo a pôsobia ako mystický priestor, v ktorom súperí dobro a zlo a láska zvádza večný boj o zlomenie zlej kliatby.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na