Baletní panorama Pavla Juráše (71)

Tentoraz:
– Čierny týždeň českého baletu
– „Páči sa mi rozmanitosť“, Filip Barankiewicz hosťuje v Amerikane III.
***

Pôvodne mala tomuto dielu dominovať zaujímavá stať o Petipovom Modrofúzovi z festivalu Dance Open v Petrohrade spolu s rozhovorom so svetoznámym tanečníkom Filipom Barankiewiczom. Ale podujatia tohto týždňa Modrofúza ešte odsunuli k spánku. Udiali sa totiž dve tanečné udalosti, ktoré ukázali v akom biednom stave sa baletný život v Česku nachádza.

Prvou z nich je rozlúčkový galavečer Darie Klimentovej: Daria Klimentová: Děkuji! zo štvrtka v Štátnej opere v Prahe. V programe nie je uvedené, kto stojí za dramaturgiou koncertu. Klimentová priviezla do Prahy seba, svojho partnera Vadima Muntagirova a tri krásne baletné čísla, ktorými sa špičková balerína môže prezentovať. Nepochybne hrala rolu aj realizácia a to, aby dané čísla mohol zahrať domáci orchester a tiež existoval v divadle notový materiál. Balet Národního divadla doplnil k týmto trom číslam svoje čísla, aby sa za prvé natiahla stopáž a za druhé a to najskôr, aby sa mohli prezentovať obľúbení tanečníci zo súboru a tiež, aby v archíve boli noty pre orchester. Bohužiaľ celková skladba je nesúrodá. Jediné moderné číslo v dlhej prvej časti, druhá časť bez moderného čísla, len s dvoma dlhými číslami je neproporčná. Otvárať galavečer citlivým adagiom Odetty a Siegfrieda tiež nie je najšťastnejšie. Vložiť do večera balkónovú scénu z Romea a Júlie Petra Zusku, ktorá je zaujímavá svojou spätosťou s dejom jeho verzie a začína ju kráľovná Mab a končí pochybnosťami zmietajúcim sa Lorenzom, pôsobí ako päsť na oko. Diváci, ktorí verziu nevideli, museli byť mierne v šoku.

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že samotná primabalerína doniesla na zlatom tanieri seba a svojho fantastického kolegu a divadlo miesto toho, aby získalo pár stoviek eur na rovnocenných partnerov baleríny sa na to vykašlalo a vzalo, čo dom dal. Keď svetové baletné špičky skoro zadarmo učia na Klimentovej Masterclass v lete, nemôžem veriť, že by za prijateľných podmienok niekto z nich, alebo z českých tanečníkov pôsobiacich vo svete neprišiel do Prahy. Celá dramaturgia a obsadenie večera zaváňa provizórnym, typicky českým, samozrejme i slovenským priemerom a heslom – však to bude pekne, Klimentová bude fajn, vďaka nej sa to dobre predá a bude to milé. Balet Národního divadla si ale na seba tým uplietol bič a zavesil nad seba povestný Damoklov meč, pretože ukázal, v akej nedostačujúcej kondícii sa jeho prví sólisti i corps de ballet nachádzajú. Večer k oslave umelkyne, ktorej kariéra je oslnivou cestou a vzorom tvrdej práce, sa zmenil na besiedku. Päťdesiatpercentný podiel na tom má práve orchester, kvôli ktorému niektoré čísla boli určite nasadené. Tak zle zahrané čísla sa len tak nepočujú. Katastrofálne zahrané Grand pas de deux zo Spiacej krásavice, ktorá je na repertoári celú sezónu? Ďalší Čajkovskij Theme and Variations, ktoré sú na programe tento týždeň s hosťujúcim Barankiewiczom? Intonačne nepresné, rytmicky uspávajúce, drevené dychy nepríjemne kričiace, pištiace flauty, sláčiky stratené… O nejakej interpretačnej hodnote nemožno ani hovoriť. Vrcholom skazy bola Gavota z Romea a Júlie pred balkónovou scénou. Don Quijote znel akoby ho hral jukebox, do ktorého sa vhodilo päť korún. Zaujímavé, že „najlepšie“ vyšlo adagio z Korzára, ktoré orchester v repertoári nemá. Keby to boli skladby z baletov, ktoré nie sú v repertoári, mizéria s ohľadom na počet skúšok by sa dala chápať, ale repertoárové čísla?Že má Praha celkom špecifickú verziu Spiacej krásavice sa vie. Ale prečo sa i na gala musí uvádzať Grand pas de deux v choreografii pána Torresa? Spackaná choreografia, diagonála v entrée adagiu, variácie postavené choreograficky mimo hudby, kóda to isté. Nikola Márová je veľká balerína, na gala typovo Aurorou však rozhodne nie je. Statočne ale bojovala v tom rozpadajúcom sa pra-pomalom tempe. Michal Štípa sa predviedol ako dobrý partner, ale nie ako technicky zdatný Princ. Just solo, ktoré si postavil sám na seba Viktor Konvalinka by zaujalo pred desiatimi rokmi, ale dnes už takáto moderna na gala priestor nemá. Jedno salto a skok s kotúľom je málo. Ale tanečníkovi nemožno uprieť jeho energiu a javiskovú zdielnosť. Ak opomenieme katastrofálne rozpadnuté a nejednotné zbory v Balanchinovi v Theme and variations, bolo potešujúce vidieť rok od jeho odchodu Adama Zvonařa. Tam, kde pri premiére bol kŕčovitý, stál dnes vynikajúci partner, elegantný tanečník, ktorý sa pohráva s formou, partnerkou a jeho neoklasika získala plastickosť i elegantné port de bras. Alina Nanu má veľký fanclub, ale to ešte nestačí. Balerína je tvrdá, ukrutne kŕčovitá, ženie sa do výsledku, do pózy, bez kultúry pohybu. V mnohých pózach ani línia stojnej nohy nie je nijako oslnivá a stavia len na svojich dispozíciách, ako sú vysoké skoky a vyťahané nohy. Ale poézia tanca chýba. Ondřej Vinklát a Marta Drastíková so svojou mladíckou vášňou a technickou istotou zatancovali balkónovú scénu z Romea. Hlavne Vinklát, Drastíkovej citeľne chýbala spojitosť s príbehom k rozohraniu. Vzhľadom na koncepciu scény však na gala chýbala potrebná miera gradácie, keď smerom ku koncu sa adagio premieňa skôr na psychologicko-hereckú záležitosť.

Najväčším kameňom úrazu bola suita z baletu Don Quijote. Program neuvádza, kto je za tento paškvil zodpovedný. Svadobné pas de deux rozbité vsunutými variáciami, ktoré len ukázali priemerné tancovanie, boli k neprežitiu. Kvetinárky sa síce snažili, Nanu si vylepšila reputáciu, Vinklát jediný ukázal technickú úroveň medzi domácimi pánmi a jeho skoková exhibícia bola súperením s Muntagirovom. Dojemný moment, obsadiť do Amorka poslucháčku Taneční konzervatoře ako nástupkyňu veľkej primabaleríny, ktorá vzišla z rovnakej školy, nevyšiel. Amorek už v tomto veku značne „přerostlý“, v piškotách ako zázračné dieťa rozhodne nepôsobil. Jeho neustále vracanie sa bolo už únavné, podobne ako variácia Dryády, v ktorej ten, čo ju vybral utrápil Magdalénu Matějkovú, či nastavovaná kóda. Oslnivý záver sa tak zmenil v nešťastný happy end. Rozveselil však publikum, ktoré sa spontánne roztlieskalo pri každej zdvíhačke, ako keby to bolo pre hviezdu baletných scén od Taipei po Petrohrad to najťažšie a domácich odmenilo za každé jeté. Cirkus. To, že šéf baletu ani riaditeľ divadla osobne nedoniesli kyticu, tiež o niečom svedčí. Verejnoprávna televízia sa aspoň v pondelok 12. mája rozhodla, že gala nafilmuje.Samotná Klimentová už pred dvoma týždňami na Dance Open tancovala s problematickou achilovkou (zde).  Vystúpenie v Prahe nezrušila a prišla sa rozlúčiť. Predviedla oslnivé kontemplatívne adagio Odetty, ktoré kazili domáce labute, ktoré sa nemohli zrovnať. S Vadimom Muntagirovom predviedla čistú bielu klasiku, dôkladnú prácu nôh, exkluzívne port de bras, prepracovaný výraz, vysokú muzikalitu. Z jej poslednej veľkej roly v English National Ballet Medory v Korzárovi priviezla výborne postavené (Anna-Marie Holmes) adagio z druhého dejstva. Podobne ako žiarivé krásne farby kostýmov v tejto anglickej inscenácii i choreografia stavia na efektnom a vášnivom tancovaní. Pôsobivé pohrávanie sa s formálnymi figúrami, ktorým sa dodáva výrazom nová energia, milostné splanutie medzi Medorou a Konrádom, efektné vrhanie sa mu do náručia a gradácia vo forme zdvíhačiek vyšli.

Primabalerína neponecháva nič na náhodu. Každý pohyb má u nej svoju myšlienku, logiku a zapadá do celkového rámca. Klimentovej Kitri, ktorú povýšila aj vo variácii na rafinovanú dievčinu, ktorá si vyhrá svadbu snov u svojho protivného otca, bola úmyselným, veselým záverom večera, aby sa vyhlo pátosu, ktorý je umelkyni cudzí. Klasické pas de deux zároveň dalo sólovú možnosť Muntagirovi, ktorý ukázal, prečo ho stiahol k sebe Royal Ballet. Úchvatná koordinácia tela, vysoké skoky, rotácia, muzikalita, zdravé javiskové sebavedomie, nuansy. Klimentová priviezla samú seba, takú, aká je. Optimistická, profesionálna, vtipná, s veľkým srdcom a pokorou k baletu. Škoda, že z Prahy neposlali nejakých tých päťsto Eur žijúcemu choreografovi na tantiémy a neprehovorili Klimentovú na jedno moderné číslo, aby predviedla svoju mnohorakosť. Domáci seba samých ukázali tiež v pravdivom svetle. To, že kostým Siegfrieda, podobne ako Basila bol Muntagirovi veľký a nikto mu ho neupravil, tiež svedčí o profesionálnom prístupe.

Koncert sprevádzal nezaujímavý bulletin, kde zásadne chýba aspoň elementárne zhodnotenie kariéry primabaleríny čo sa týka osobitej interpretácie dôležitých rolí, ich vypichnutie, ktorými si vydobyla svetové uznanie a nespočetne cien. Najzaujímavejší z neho je rozhovor s primabalerínou, kde sa výborne číta medzi riadkami. Podobne sa dá čítať aj inde. Ak popredné české noviny druhý deň dajú umelkyňu na titulku a napíšu pod fotku: „Slavná česká primabalerína, která se prosadila „ i“ v Anglickém národním baletu…“ „ i“? Klimentová sa presadila na najprestížnejších svetových gala, kam sa pozývajú len skutočné hviezdy prvej ligy. V Anglicku dostala pocty, ktoré sa nedávajú tanečníkom vôbec. A niekto napíše „i“? Celkom by ma zaujímal prieskum vo svete, či bežný európsky, svetový občan pozná Klimentovú alebo Martinu Sáblikovú. Nič proti skvelej športovkyni.***

Druhá prapodivná udalosť sa konala v piatok v Národním divadle Brno. Balet ukázal svoju jedinú premiéru tejto sezóny, pretože počítať obnovenú Bajadéru sa nedá. Baletný večer Game Over je určený najskôr pre mladé publikum. Ako ho chce nové vedenie dostať do hľadiska je ale záhada. Nechcem bagatelizovať či uvažovať, ale tradičný baletný divák v Brne si na svoje asi nepríde. Nový šéf baletu Mário Radačovský je vo funkcii od novembra, takže mal čas s plánom ešte niečo urobiť. Jediné čo urobil je, že z večera bez vysvetlenia divákovi a abonentom zmizla choreografia Tomáša Rychetského a priestor dostali dvaja členovia baletu Národního divadla Brno Martin Svobodník a Adam Sojka. Je prekvapivé, že v roku Českej hudby, kedy sa aj baletné súbory snažia prispieť (skvelý počin v Ostrave) sa v Brne, v druhom strategicky koncipovanom Národnom divadle štátu, oslavuje skupina umelcov pop music, ktorí zomreli vo veku dvadsiatich siedmich rokov. O tom nás podrobne poučuje program. Škoda, že nás nepoučuje podobne aj predstavenie o tanci. Nemyslím si, že divadlo má edukačnú funkciu, pretože podľa sociológov vychovávať možno len nehotového človeka. Divák má toto pra-obdobie dávno za sebou, ale mýtizácia kultu osobného života umelcov, ktorí prepadli všetkému možnému je trochu desivá. Ak drámy pojednávajú o hrozivých ľudských besoch, vždy majú prvok katarzie, reflektovania spoločenských noriem. Tomuto večeru to však chýba. Rozhodne to nie je ironická tanečná hra, je to skôr desivé súčasné dobrodružstvo s jednostranným obdivným pohľadom k sebazničeniu. Apel a i elementárny étos, podobne ako technicky vyspelé tancovanie a fantázia v choreografii, sú mu cudzie. Ak Národné divadlo produkuje takéto premiéry, je to smutným výsledkom stavu spoločnosti. Tvorcovia sú nepochybne sympatickí, stretávame sa s nimi na javisku ako interpretmi, poznáme ich rané choreografie, sú pracovití, hľadajú. Tentokrát však zlyhala dramaturgia i vedenie, pretože výsledný tvar nezodpovedá štandardom a hlavičke inštitúcie.

Marek Svobodník – to mu slúži ku cti, prepracoval svoj pôvodne ohlásený balet Čertstory aneb Příběh rockenrollu, ktorý sa hral v Divadle Reduta v rámci večera Příběhy s démony a čerty (2012). Zostal základ libreta. Natiahol stopáž, vyhodil to, čo sa mu nezdalo pre veľkú scénu Mahenovho divadla. Bohužiaľ vyhodil i dobrý prvok, ktorým boli pôvodne dve dámske klaunské role, ktoré tvorili k temnému príbehu gitaristu skvelý kontrast. Hereckú rolu nahradil rolou tanečnou, čo novej verzii prospelo. Venoval väčšiu pozornosť zborom a vznikol úplne nový balet. Celé dielo Catch 27 však vyzerá ako druhý plán k speváckemu výkonu na koncerte. Lenže chýba spevák. Až túžobne sa žiada, aby sa uprostred niekto zjavil a tú nekonečnú zmes piesní zaspieval naživo. Chýba nosná konštrukcia, ktorá sľubne začína s príbehom outsidera Catcha Adama Sojku,(skvelá variácia na začiatoku) preklenie a prerozpráva. Zmes barelov, svetla, dymu, kostýmov citujúcich módu sveta rockových hviezd pripomína poctu Vaculíkovi a Bednárikovi. Hudobná dramaturgia zostavená zo samých hitov Bowieho, Zeppelina, Winehouse, Doors sa nesie na jednou vlnovej dĺžke. Svobodník navyše postupuje dosť rovnako. Na rýchlu pesničku sa tancuje len rýchlo, na slaďák pomaly. Otupujúce zmysly v tejto zmesi mnohých dobrých nápadov preberie spaľujúce svetlo na záver, ktoré pohltí nešťastného Catcha. Svetelný koncept Karla Šimka, vedľa unudených a konvenčných kostýmov Pavla Knolleho, je tým najlepším z výtvarnej stránky. Škoda, že Svobodník, ktorý je vynikajúcim interpretom, čo potvrdzuje v mnohých rolách v Národním divadle v Prahe i z predošlého angažmán v Brne, absentoval podobne ako tvorcovia druhého baletu na osobitejšiu profiláciu svojich postáv, čo sa týka variácií, či duet. Kolektívne šialenstvo zboru sa nemá s čím pomeriť. Jedno, navyše banálne konvenčné dueto nemôže vykompenzovať nesúmernosť. Nie je ani priestor hodnotiť individuálne výkony, pretože okrem Adama Sojku, sa trochu mihne Markéta Habalová a choreograf druhého diela Martin Svobodník.

Martin Svobodník – starší brat Marka, ktorý si nesie veľkú skúsenosť z angažmán v Nemecku spolu s Adamom Sojkom pripravili druhú časť večera – Palindrom. Je to taká brnianska, moravská verzia pražského Guru. Jedinec a dav. Konflikt. Uniformita. Všednosť života. Vodcovstvo. Martin Svobodník si počína dramaturgicky lepšie ako jeho brat. Jeho balet má pointu, dokonca i výtvarne pôsobivú, neočakávanú, symbolickú. Scénografia Jitky Gazdošovej je ohromujúca svojim nekonečne pôsobiacim labyrintom. Od väznice na monumentálny animovaný priestor ju premieňa rafinovaný a premyslený svetelný design Michaela Kořínka. V hudobnej dramaturgii je tiež Palindrom vyššie, keď svoje elektronické mučenie diváka v dvoch miestach rafinovane zlomí a zaznie fragment nebeského Ave Verum Mozarta ako balzam a na záver rafinovane k scéne so zrkadlom umiestnia inscenátori Pärta – Spiegel im Spiegel. Zato horšie sú kostýmy. Nevedno, načo sa scénografi učia päť rokov na vysokej škole o kostýme, jeho psychológii, konštrukcii strihu, keď niekomu stačí nakúpiť tepláky dvoch veľkostí v čínskom obchode, ušiť tričká a tváriť sa, že je to divadelný kostým. Podobne však Martin Svobodník a Sojka, ako Svobodník Marek absentujú na individuálny prístup v príbehu. Hrdinom je zbor, ktorý však nie sú schopní naplniť nosnou choreografiou. Chýba technické tancovanie. Rytmické kánony, prebiehanie, výtvarné obrazy tvorené tanečníkmi nestačia. Tanec skoro až chýba. Možno je to nový prielomový smer, ale skôr je to nuda. Potom, čo páni uviedli na jeseň na Tanzbrücke choreografiu 3,4 He (brilantnú miniatúru), akoby si chceli skúsiť niečo lepšie, využiť, že majú k dispozícii veľký počet tanečníkov. Lenže vo výsledku je to práve to negatívne. Nepovažujem choreografické školy v Česku za liaheň talentov a nutnosť pre tých, ktorí chcú choreografovať, ale dať dvom začínajúcim choreografom voľný priestor bez spätnej väzby vedie tam, kde došla celá idea. Game Over. Paralela so zápasom sa hodí. Umelci si skúsili nové postupy, niektorí si zachoreografovali na svoje obľúbené piesne, obsadili svojich obľúbených kolegov, vyhrali sa s témami, ktoré sú im blízke, ale tanec v tomto zápase prehráva. Je vytlačený na okraj. Ako projekt v rámci Tanca Brno by to šlo, ale ako repertoárové diela? Za diváka sa hovoriť neodvažujem, ale o súčasnom tanci rozhodne Catch 27 a Palindrom nehovorí. A o stave baletu Národního divadla v Brně, ktorého šéf opakuje od novembra slovo „kvalita“, už vôbec nie.

Padol akoby čierny týždeň. Vynikajúca primabalerína sa lúči a zmocňuje sa nás dojatie ako pri čítaní o poslednom predstavení Nižinského, poslednej Tosce Callasovej, či fascinujúcom prežitku Jacqueline du Pré strácajúcej schopnosť ovládnuť nástroj. Prajeme si vrátiť čas, pretože sa nedá tomu veriť, že sme zmeškali Klimentovej Oféliu, Odettu, Swanildu, Nikiu, Júliu, Snehovú kráľovnú, Kitri, Auroru, Raymondu, Titániu, Gisellu. Priali sme si, aby tá krásna Sphinx zostala večná a nesmrteľná. A stále kládla hádanky. Okúzľovala.Ani prvá scéna štátu nemá dostatok síl, postaviť pár čísel na gala, ktoré by nezaváňali „šmírov“ a „čecháčkovstvom“. Brno po fascinujúcich inscenáciách súčasných choreografov ako Schröder, Soto, Galili, Be’er, Novotná, ohlási „game over – koniec hry“ a nový slogan „nově, kvalitně, blokově“. Vymedziť sa slovom takto voči minulosti, znamená očierniť minulosť samotného divadla. To nikomu nevadí? Doteraz bolo všetko nekvalitné? Napríklad dôvera Zdeňka Prokeša na počiatku deväťdesiatych rokov v Libora Vaculíka, ktorý svojimi brnianskymi inscenáciami ako Petruška, Notre Dame de Paris zmenil tvár českého baletu. A čo minulosť? Psotov prelomový Romeo, choreografie Ogouna, Kůru, ku ktorého pocte sa bude konať v Prahe dobre utajené gala. Čierny týždeň.
***

Pozitívna udalosť je, že Jiří Bubeníček po gala v Nice, bol pozvaný na sobotné gala Mariinskeho divadla k pocte veľkej baleríny a pedagogičky Ninely Kurgapkiny v dobrej spoločnosti: Uljany Lopatkiny, Viktorie Tereshkiny, Vladmira Shklyarova, Anny Polikarpovej, Lloyda Rigginsa a ďalších. S partnerkou Olgou Melnikovou, ktorá bola Kurgapkinovej žiačka a po kariére v balete Semperopery pôsobí na Palucca Schule zatancovali dojemný duet Davida Dawsona A Sweet Spell of Oblivion. V budúcom dielu viac o osobnosti Ninely Kurgapkiny a zaujímavé fotografie, ktoré tanečník sám nafotil v Mariinskom divadle či pri prehliadke Baletnej školy A. Vaganovej, kde Kurgapkina do svojej tragickej smrti pôsobila.***

Praha sa pred prázdninami a po gala večere Darie Klimentovej môže tešiť na ďalšiu tanečnú svetovú elitu. V predstavení Amerikany III., v Balanchinových Theme and Variations sa predstaví v slávnom pánskom sólovom parte prvý sólista Stuttgartského baletu Filip Barankiewicz. Ten nie je českému publiku neznámy. Baletní diváci si ho iste pamätajú z jeho hosťovaní v Prahe ako Siegfrieda v Labuťom jazere, ako Petruccia v Skrotení zlej ženy a najmä ako Onegina v rovnomennom balete Johna Cranka. Tento sympatický rodák z Poľska mal už tu hosťovať v januári, ale pre zdravotné problémy musel odrieknuť. Teraz 20. a 22. mája máme jedinečnú možnosť.Barankiewicz je skutočne vzácny a významný hosť. Po štúdiách a úspechoch na súťažiach v Poľsku a v Európe sa stal členom Stuttgartského baletu (1996). Od roku 2002 ako Principal Dancer. So svojim domovským súborom obcestoval skutočne celý svet a predstavil sa v mnohých divadlách, hosťoval s Crankovými baletmi po celom svete. Jeho repertoár je rozsiahly. Od Crankových baletov ako: Initials R.B.M.E., Onegin i Lenskij v Oneginovi, Romeo, Mercutio a Benvolio v Romeovi a Júlii, Princ Siegfried a Benno v Labuťom jazere, Pani s psíčkom, Petrucchio a Hortensio v Skrotení zlej ženy až po veľké klasické postavy. Basilio v Don Quijotovi, Albrecht v Giselle, James v Sylfide, Princ Desiré v Spiacej krásavici, Colas a neskôr aj vdova Simona v Márnej opatrnosti.

Samozrejme tancoval v dielach najvýznamnejších žijúcich tvorcov: ako Hans van Manen, Jiří Kylián, Maurice Béjart, Mauro Bigonzetti, David Bintley, Jorma Elo, Uwe Scholz, Christian Spuck, John Neumeier, Jean Christophe Maillot, William Forsythe či Wayne McGregor. Vedľa Kennetha MacMillana práve veľkú os v jeho repertoári tvoria diela Georga Balanchina: Serenade, The four Temperaments, Symphony in C, Stravinského husľový koncert a Theme and Variations. Svojho Petruccia predviedol divákom aj v Theatro Municipal v Rio de Janeire, v Norwegian National Ballet, v Leipzig Ballet, so Semperoper Drážďany či s Leslie Heylmann ako jej rozlúčkové predstavenie s West Australian Ballet. Crankovho Romea tancoval s Júliou Poliny Semionovej vo Viedenskej štátnej opere. Tancoval ako partner ďalších slávnych balerín ako Maria Eichwald, Alicia Amatriain, Alessandra Ferri, Alina Cojocaru. Domov sa vrátil symbolicky v roku 2010, kedy s Poľským národným baletom hosťoval v Oneginovi v rodnej Varšave s Mariou Eichwald.

Sympatický tanečník si našiel čas v náročnom závere sezóny aj na rozhovor pre Baletnú panorámu. Nielen preto, ale aj podľa odpovedí sa pozná jeho výrazná a charizmatická osobnosť.

Mnohokrát ste boli v Prahe. Labutie jazero, Petruccio a Onegin. Mali ste čas aj na prehliadku mesta? Máte radi Prahu?

Áno, mal som nejaký čas a príležitosť na prehliadku mesta. Už od roku 2004 som hosťom Českého národného baletu. Praha je skvelé mesto a rozhodne jedno z mojich obľúbených miest.

A teraz. Po veľkých dejových baletoch, iba dvadsaťpäť minút s ťažkým Balanchinom. Nemáte strach?

Nie, nemám strach. Každý balet je vždy nová výzva, či sa jedná len o pár minút alebo o balet v troch dejstvách. Užívam si každý okamih na javisku.

Tancovali ste vo viacerých Balanchinových baletoch: Serenade, The four Temperaments, Symphony in C, Stravinského Violin concerto a Theme and Variations. To sú ťažké balety pre tanečníkov. Máte radi Balanchina?

Áno, obdivujem jeho choreografie. Mr. B je majster. Jeho spôsob pohybu tela na hudbu je taký zvláštny. Telo stojí v priestore z hudby.Mnoho ľudí povie: Balanchine je len technický. Ale sám Balanchine videl vo svojich krokoch a pohybe slová, psychológiu, vzťahy, dušu. Vidíte tiež tak jeho choreografie?

Áno, pociťujem to tak. Nie som presvedčený o abstraktných baletoch. Sám fakt, že dvaja ľudia sa stretnú na javisku a tancujú spolu, alebo dokonca len pripoja ruky – to samo o sebe je už príbeh. Každý tanečník prináša svoju vlastnú interpretáciu a svoje vlastné pocity.

Vy ste ale známy a slávny hlavne vďaka rolám v celovečerných dejových baletoch. K tomu tieto neoklasické balety ako Balanchine, Uwe Scholz a ostatní. Dva rozdielne svety. Ktorý je lepší pre vás?

Nemôžem povedať, čo je lepšie alebo horšie. Páči sa mi rozmanitosť.

Tancovali ste Crankovho Petruccia a Onegina po celom svete. Od Theatro Municipal, Norwegian National Ballet, Leipzig Ballet, Semperoper, West Australian Ballet po Varšavu. Sú to skutočne vaše obľúbené roly?

Áno, tieto role som pravdepodobne tancoval najviac. Nedávno som mal veľké šťastie, že ako baletný majster som študoval oba balety a odovzdával svoje skúsenosti ostatným tanečníkom.

Operní speváci milujú Mozarta ako hlasovú hygienu, či školu techniky, napríklad po Verdim alebo iných dramatických partoch. Je možné to tak povedať aj o klasike a Balanchinovi, že je hygienou pre tanečníkov?

Áno, klasické balety sú ako liek pre každého tanečníka. Ako keby ste sa vrátili do školy k tomu, čo ste sa naučili. Ako druh očisty tela z rôznych štýlov a manipulácií.

Tancujete v Stuttgarte rolu Majstra v Krabatovi. V Prahe máme tiež balet Krabat, ale celkom iný než u vás. Čo je zaujímavé na vašej inscenácii, aby ju napríklad diváci z Česka navštívili?

K dispozícii sú dva veľmi odlišné výklady. Scéna, kostýmy a choreografie. Mal som to šťastie vidieť obidve, bol som veľmi obidvoma ohromený.

Máme skoro koniec sezóny 2013/2014. Čo vás do jej konca ešte čaká?

Tancujem svoje posledné predstavenie v Stuttgarte 19. júla Romea. Potom som pozvaný ako hosť do Karlsruhe na slávnostné gala. Potom Varšava Don Quijote a dávať tréningy a ešte pred dovolenkou do Helsiniek, kde budem tiež dávať tréningy a učiť Onegina.

Máte mnoho zájazdov so súborom, veľký repertoár doma v Stuttgarte. Máte vôbec čas na seba, na osobný život?

Áno, každý voľný čas trávim so svojou rodinou. Mám dve deti, ktoré sú veľmi športovo založené. Ideme spolu jazdiť na bicykli, plávať a hrať tenis a v zime trávime veľa času na horách.

Po takom krásnom repertoári, ktorý ste zatancovali, máte ešte nejaký osobný tanečný sen?

Áno, stále mám sny, ale zostanú pravdepodobne ako snívanie. Ale ja som veľmi šťastný, pretože sa môžem obzrieť na svoju napĺňajúcu kariéru.Poľsko a Česko sú susedia. V Stuttgarte sú dvaja slovenskí tanečníci Roman Novitzky a Miriam Káčerová, z Česka Roland Havlica. Jiří Jelínek je už dlhšiu dobu preč. Stretávate sa na gala vo svete s českými tanečníkmi? Máte k nim nejaký osobitý vzťah?

Áno, znova a znova a musím povedať, že slovanskí tanečníci sú veľmi senzitívni a emocionálni na javisku a to sa ma hlboko dotýka.
***

Takže 20. a 22. mája máme jedinečnú možnosť Filipa Barankiewicza vidieť v Štátnej opere. Filipovi ďakujem a prajem pohodu v Prahe a naplňujúce predstavenie. A čitateľom krásny týždeň.

Foto archiv, Hana Smejkalová, ND Brno, Sébastian Galtier, Stuttgart ballett