Baletní panorama Pavla Juráše (71)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– Čierny týždeň českého baletu
– „Páči sa mi rozmanitosť“, Filip Barankiewicz hosťuje v Amerikane III.
***

Pôvodne mala tomuto dielu dominovať zaujímavá stať o Petipovom Modrofúzovi z festivalu Dance Open v Petrohrade spolu s rozhovorom so svetoznámym tanečníkom Filipom Barankiewiczom. Ale podujatia tohto týždňa Modrofúza ešte odsunuli k spánku. Udiali sa totiž dve tanečné udalosti, ktoré ukázali v akom biednom stave sa baletný život v Česku nachádza.

Prvou z nich je rozlúčkový galavečer Darie Klimentovej: Daria Klimentová: Děkuji! zo štvrtka v Štátnej opere v Prahe. V programe nie je uvedené, kto stojí za dramaturgiou koncertu. Klimentová priviezla do Prahy seba, svojho partnera Vadima Muntagirova a tri krásne baletné čísla, ktorými sa špičková balerína môže prezentovať. Nepochybne hrala rolu aj realizácia a to, aby dané čísla mohol zahrať domáci orchester a tiež existoval v divadle notový materiál. Balet Národního divadla doplnil k týmto trom číslam svoje čísla, aby sa za prvé natiahla stopáž a za druhé a to najskôr, aby sa mohli prezentovať obľúbení tanečníci zo súboru a tiež, aby v archíve boli noty pre orchester. Bohužiaľ celková skladba je nesúrodá. Jediné moderné číslo v dlhej prvej časti, druhá časť bez moderného čísla, len s dvoma dlhými číslami je neproporčná. Otvárať galavečer citlivým adagiom Odetty a Siegfrieda tiež nie je najšťastnejšie. Vložiť do večera balkónovú scénu z Romea a Júlie Petra Zusku, ktorá je zaujímavá svojou spätosťou s dejom jeho verzie a začína ju kráľovná Mab a končí pochybnosťami zmietajúcim sa Lorenzom, pôsobí ako päsť na oko. Diváci, ktorí verziu nevideli, museli byť mierne v šoku.

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že samotná primabalerína doniesla na zlatom tanieri seba a svojho fantastického kolegu a divadlo miesto toho, aby získalo pár stoviek eur na rovnocenných partnerov baleríny sa na to vykašlalo a vzalo, čo dom dal. Keď svetové baletné špičky skoro zadarmo učia na Klimentovej Masterclass v lete, nemôžem veriť, že by za prijateľných podmienok niekto z nich, alebo z českých tanečníkov pôsobiacich vo svete neprišiel do Prahy. Celá dramaturgia a obsadenie večera zaváňa provizórnym, typicky českým, samozrejme i slovenským priemerom a heslom – však to bude pekne, Klimentová bude fajn, vďaka nej sa to dobre predá a bude to milé. Balet Národního divadla si ale na seba tým uplietol bič a zavesil nad seba povestný Damoklov meč, pretože ukázal, v akej nedostačujúcej kondícii sa jeho prví sólisti i corps de ballet nachádzajú. Večer k oslave umelkyne, ktorej kariéra je oslnivou cestou a vzorom tvrdej práce, sa zmenil na besiedku. Päťdesiatpercentný podiel na tom má práve orchester, kvôli ktorému niektoré čísla boli určite nasadené. Tak zle zahrané čísla sa len tak nepočujú. Katastrofálne zahrané Grand pas de deux zo Spiacej krásavice, ktorá je na repertoári celú sezónu? Ďalší Čajkovskij Theme and Variations, ktoré sú na programe tento týždeň s hosťujúcim Barankiewiczom? Intonačne nepresné, rytmicky uspávajúce, drevené dychy nepríjemne kričiace, pištiace flauty, sláčiky stratené… O nejakej interpretačnej hodnote nemožno ani hovoriť. Vrcholom skazy bola Gavota z Romea a Júlie pred balkónovou scénou. Don Quijote znel akoby ho hral jukebox, do ktorého sa vhodilo päť korún. Zaujímavé, že „najlepšie“ vyšlo adagio z Korzára, ktoré orchester v repertoári nemá. Keby to boli skladby z baletov, ktoré nie sú v repertoári, mizéria s ohľadom na počet skúšok by sa dala chápať, ale repertoárové čísla?Že má Praha celkom špecifickú verziu Spiacej krásavice sa vie. Ale prečo sa i na gala musí uvádzať Grand pas de deux v choreografii pána Torresa? Spackaná choreografia, diagonála v entrée adagiu, variácie postavené choreograficky mimo hudby, kóda to isté. Nikola Márová je veľká balerína, na gala typovo Aurorou však rozhodne nie je. Statočne ale bojovala v tom rozpadajúcom sa pra-pomalom tempe. Michal Štípa sa predviedol ako dobrý partner, ale nie ako technicky zdatný Princ. Just solo, ktoré si postavil sám na seba Viktor Konvalinka by zaujalo pred desiatimi rokmi, ale dnes už takáto moderna na gala priestor nemá. Jedno salto a skok s kotúľom je málo. Ale tanečníkovi nemožno uprieť jeho energiu a javiskovú zdielnosť. Ak opomenieme katastrofálne rozpadnuté a nejednotné zbory v Balanchinovi v Theme and variations, bolo potešujúce vidieť rok od jeho odchodu Adama Zvonařa. Tam, kde pri premiére bol kŕčovitý, stál dnes vynikajúci partner, elegantný tanečník, ktorý sa pohráva s formou, partnerkou a jeho neoklasika získala plastickosť i elegantné port de bras. Alina Nanu má veľký fanclub, ale to ešte nestačí. Balerína je tvrdá, ukrutne kŕčovitá, ženie sa do výsledku, do pózy, bez kultúry pohybu. V mnohých pózach ani línia stojnej nohy nie je nijako oslnivá a stavia len na svojich dispozíciách, ako sú vysoké skoky a vyťahané nohy. Ale poézia tanca chýba. Ondřej Vinklát a Marta Drastíková so svojou mladíckou vášňou a technickou istotou zatancovali balkónovú scénu z Romea. Hlavne Vinklát, Drastíkovej citeľne chýbala spojitosť s príbehom k rozohraniu. Vzhľadom na koncepciu scény však na gala chýbala potrebná miera gradácie, keď smerom ku koncu sa adagio premieňa skôr na psychologicko-hereckú záležitosť.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář