Baletní panorama Pavla Juráše (76)
Tentoraz:
– Premrznutá Zimná rozprávka
– Valmont ovládne Prahu
– Mary Wigman zase vládne v Mníchove
***
Očakávanou udalosťou v baletnom svete k nádhernému jubileu Williama Shakespeara v tomto roku bola premiéra Zimnej rozprávky (The Winter´s Tale) v Kráľovskom balete v Londýne. Nielen pre samotný námet, ale hlavne pre inscenátorov. 
Zišli sa opäť tvorcovia fantastickej Alenky v krajine divov. Skladateľ Joby Talbot, choreograf Christopher Wheeldon, výtvarník Bob Crowley. Súperiť so Zimnou rozprávkou môžu len dve Búrky. Jedna americká v ABT od Ratmanského (tu) a druhá v Holandskom národnom balete od Krzysztofa Pastora (tu).
Wheeldon si úmyselne našiel sujet, ktorý ešte nikto baletne nespracoval a u alžbetínskeho dramatika je požehnane z čoho vyberať. Očakávaná udalosť v anglosaskom svete už len preto, že od slávneho Romea Kenetha MacMillana uplynulo viac než polstoročie. Pritom anglickí choreografi nikdy Shakespeara na baletnom javisku nemilovali a najväčších počinov sa rodák zo Stratfordu dočkal od naturalizovaného Európana, Američana Johna Neumeiera. Anglickí recenzenti predstavenie bohato ocenili. Telegraph dal päť hviezdičiek, Guardian, Evening Standard či Arts Desk po štyri. Najskôr to bude trochu patriotizmom, dobrou náladou a celkovým vzhľadom predstavenia. Pretože Wheeldonovi sa mnohé podarilo, ale rozhodne nevytvoril dielo, ktoré zaujme pevné miesto v dramaturgii svetových baletných divadiel. Kde je problém?
Je trochu záhadou ako sa v niektorých dôležitých bodoch choreograf zaplietol. Pritom vnútorne roztrieštenej a symbolistickej Alenke vtisol individuálny rozmer a pretavil predlohu do úchvatného javiskového tvaru. U Shakespeara to mal ešte ľahšie, pretože dramatikovo myslenie je a priori dramatické a dramaturgické. Nie je snové ako u Lewis Carrolla. Wheeldon logicky osekal postavy i bočné nabaľovanie sa na základný príbeh, ale práve v naratívnej rovine sa mu nedarí rozvíjať dejový tok a vyjadriť ho zmysluplnou choreografiou. Najlepšie sa mu darí v druhom dejstve, v pastierskej, snovej idyle, vo veľkom tanečnom divertissemente, kedy sme svedkami tanečnej oslavy, hudobnej nádhery, výtvarnej krásy, ale dej až na posledné dve minúty stagnuje. Tu sa choreografovi darí úchvatným spôsobom pretavovať klasické baletné názvoslovie k obrazu svojmu a vytvárať až poetické ľudové oslavné tance šťastia, pohody a idylického, láskyplného šantenia.
Pritom nechýbajú virtuózne dámy en pointe, úchvatná Perdita Sarah Lamb dokazuje svoje technické i výrazové bohatstvo, prestrojený princ Florizel (Steven McRae) vedľa mäkkého chrbta, skočí spokojne nádherné grand jeté en tournant. Prekrásne obrazce zborov sa striedajú so sólovými ariózami a vrcholom centra je adagio Perdity a Florizela, plné prekvapivých zdvíhačiek, premetov, hrania sa s formou.
Pritom večer začína veľmi sľubne. Pôsobivý obraz prológu, kedy vidíme dvoch princov ako najlepších kamarátov: Leontesa a Polixena v detstve i dospievaní, prvé stretnutie i žiarivú lásku Leontesa k Hermione a prvýkrát sa stretneme s dôležitým medailónom, ktorý kráľ manželke daruje. Wheeldon pôsobivo kreuje aj narastajúcu žiarlivosť a nepokoj Leontesa, ktorého sugestívne stvárňuje Edward Watson, ktorý už svoje herecké majstrovstvo, ktoré dokáže spojiť s najťažšími partami preukázal v MacMillanovom Mayerlingovi či v Metamorphosis a zaslúžil by si za svoje baletné herectvo Oscara. Domáce násilie manžela na Hermione (Lauren Cuthbertson) vo vysokom stupni tehotenstva je desivé a technická ekvilibristika figúr až bráni uvereniu, že pani je gravidná, keď ju manžel neustále zdvíha, ona balansuje v arabeske a podobne.
Celkovo sa však prvé dejstvo rozpadá na drobné segmenty, z ktorých niekedy vyjde pohybový ornament, ale celkovo nezanechajú hlbší dojem. Viac pôsobivejšia je záverečná gradácia, kedy zdesený Polixenes prchá na lodi domov a za ním sa ženie Antigonus, ktorý chce nájsť miesto pre novonarodené dieťa, aby ho nenašiel šialený otec, ktorý ho chce zahubiť.
Základný námet si Shakespear vypožičal, ale zmäkčil ho. Práve oná rozporuplnosť medzi strašidelnými udalosťami a selankou pastierskeho sveta, popisov kvetov jari a celková básnická nálada je záhadou. To však ťažko implantovať do tanca, skôr do scénografie či hudby. Kráľ Leontes na Sicílii hostí svojho dlhoročného priateľa – kráľa Bohemie Polixena. (I tu sa vedci dohadujú, či Bohemia označuje Česko, alebo je to bájna krajina s popletenými reáliami. U Shakespera má totiž okolo časti svojho územia more, čo neskoršie viedlo k mnohým retušiam autora, aby sa nemuselo priznať, že nepoznal zemepis). Ten (Polixenes) chce neustále odcestovať a vrátiť sa domov. To Leontes nechce a poprosí manželku, aby ho prehovorila. Jej sa to podarí a Leontes začne byť podozrievavý, či náhodou za tým nie je niečo viac. V Leontesovi vytvoril Shakespeare jednu z nedocenených, najstrašnejších a najuveriteľnejších postáv. Ak Othello potrebuje k podozrievaniu a žiarlivosti dôkazy, Leontesova paranoja a zlovôľa sa kŕmi sama od seba z jeho vnútra. Jej deštruktívne následky sa hneď poznajú. Manželku uväzní, tá ešte stačí porodiť svoje dieťa – dcérku a umiera. Keď to vidí ich starší syn Maximilián, umiera v hrôze tiež.
O šestnásť rokov neskôr, v inej krajine (Bohemii) pastier vychoval krásnu nevlastnú dcéru Perditu, ktorá je ako zjavenie. V prezlečení sa jej dvorí syn Polixena Florizel a chcú sa vziať. Lenže akoby jeden šialený otec a kráľ nestačil. Polixenes, ktorý všetko tajne vysleduje, svadbe bráni. Milenci utekajú, kam inam, ako na Sicíliu. Trúchliaci a nešťastie si vyčítajúci Leontes sa chce zmeniť a chce pomôcť mladým. Keď vpadne na jeho hrad rozčúlený Polixenes a žiada vydanie svojho syna, Leontes sa zmierlivo prihovára. Wheeldon vybudoval uchvatnú mizanscénu, kde v návale hnevu Polixenes strhne Perdite šatku a Paulina, správkyňa pozostalosti mŕtvej Hermiony a Leontesovho domu uvidí inkriminovaný náhrdelník. Kráľovnino dieťa prežilo a dospelo v krásnu dievčinu. Aké šťastie! Teraz rozprávkovej svadbe už nemôže stáť nič v ceste.
Ale alžbetínsky dramatik pripravil ešte jedno prekvapenie, celkom symbolického rázu. Paulina vedie kontesa do kaplnky, kde stojí socha trúchliacej Hermiony s mŕtvym synom Maximiliánom. Zrazu sa socha pohne a zostupuje z piedestálu. Hermiona neumrela, ale šestnásť rokov sa vydávala za mŕtvu, aby strestala svojho manžela za jeho ohavný čin a pochybovanie o jej cti. Zmierenie obidvoch doplňuje stretnutie matky s dcérou. Wheeldonove záverečné stretnutie manžela s jeho čistou paňou je vrcholom jeho choreografickej práce. Úchvatné adagio s obťažnými figúrami a dramaturgickým rozmerom uzmierenia trpiacich a nie banálnym happy endom, je jedným z najlepších počinov čo sme v tejto sezóne videli.
Dopomáha mu samozrejme prekrásna hudba Jobyho Talbota. Ak Talbot v Alenke položil kódex nového baletného hudobného diela, tu zašiel ešte ďalej. Motivická práca, bohatá inštrumentácia, rytmická pregnantnosť názvukov až ľudových írskych folklórnych motívov a zvukovosti, po náznaky pavany a starých anglických renesančno-barokových tancov. Neženie sa za prázdnymi gestami, ale veľmi dramaturgicky číta libreto. Novým krokom oproti Alenke je prítomnosť scénickej hudby, ktorá nielenže dopĺňa scénické tableaux, ale popri tanečníkoch aj zvukovo ohromuje. Akordeón, dulcimer, bansuri a rôzne malé bicie vytvárajú úchvatnú náladu pastierskej selanky okolo žiariaceho listnatého vianočného stromu harmonického ostrova.
Zvuková bohatosť a citová búrka emócií tretieho dejstva je potvrdením jeho skladateľských kvalít. Nenájdeme tu síce také spevné motívy ako v Alenke, ktoré by si divák ľahko zapamätal. Jeho modulácie sú komplikovanejšie, ale o to sú rafinovanejšie a napínavejšie. Sýtymi sláčikmi, ktoré protežuje, vytvára akýsi novodobý rítus starej hudby, ktorá sa zdá autentická, vášnivá a zdobená. Vedľa toho v dramaticky dejovo posuvných pasážach príbehu volí bicie, veľké oktávové skoky a bohaté harmonické členenie. Ak Wheeldon Alenku choreograficky neprekonal, tak Talbot hudobne áno. Bolo by zaujímavé vedieť, ako by s hudbou naložil na rovnaký námet iný choreograf.
U Wheeldona sa bohužiaľ nevýraznosťou postavy Polixena stráca obľúbený a pôsobivý Shakespearov konflikt. Opakujúca sa téma v mnohých Shakespearových hrách je konflikt medzi manželmi a priateľom, medzi manželstvom a priateľstvom. V Zimnej rozprávke sa Shakespeare aj naďalej hrá s touto známou témou, aj keď ostrejším spôsobom. Chlapčenstvo dní Leontesa a Polixena uvedené vo vynikajúcej úvodnej scéne (ako kontrast k pohrebu starého kráľa) a diskusia o starých časoch sa stáva kontrapunktom k jeho aktuálnej žiarlivosti. U Shakespeara Polixenes zdôrazňuje svoje chlapčenstvo ako dni – obdobie pre – sexuálne, dni pred. Odpovedá tým tak na narážky Leontesa, že syn Maximilián môže byť nemanželským a že jeho otcom je v skutočnosti Polixenes a on je obyčajný paroháč, ktorý si až doteraz nič nevšimol. Nemôže tak obviniť manželku a Polixena podobne ako v dráme, že sú diabli, pretože poškvrnili mladosť, dni nevinnosti.
A tak je Polixenes v balete v pozadí a skôr šialené týranie manželky dostáva priestor v tanečnom vyjadrení. Leontes odkladá povinnosti ako muž, manžel, otec a kráľ v prospech žiarlivosti a hnevu. Mužnosť prináša silu, ale Leontesova mužnosť je krehká; to je niečo, čo môže byť stratené a jeho integrita je závislá na udržaní vernosti svojej ženy. Má ale len jej slovo. Po podozrení ho opantáva paranoidný blud, Leontesova mužnosť je ohrozená. Predstaví si svojho najstaršieho priateľa ako súpera, súpera, ktorý sa snaží byť viac mužom než Leontes dobytím jeho manželky. Tri úzko súvisiace témy. Zodpovednosť kráľov, hrozba tyranie a spojenie medzi kráľom ako hlavou rodiny a kráľom ako hlavou štátu (patriarchátu, “vláda otca”, vo všetkých zmysloch toho slova).
Jedná sa o dôležité témy a to nielen v Zimnej rozprávke, ale v mnohých Shakespearových hrách. Tieto tri okruhy sú často v akcii, keď shakespearovské pravítko transformuje charaktery. Od dobrého kráľa na zlého kráľa, dobrý otec / manžel na zlého otca / manžela, dobrého človeka na zlého muža. To pre balet ale nie je konzekventné. Ale rozluka medzi Leontesom a Polixenom chýba. Taktiež chýba vzťah Leontesa k jeho synovi Maximiliánovi, ktorý nie je ani len načrtnutý. Leontes sa transformuje z dobrého kráľa na zlého kráľa a veľká časť tejto zmeny je v paranoji, pretože prichádza jeho zlyhanie vžiť sa do roly ako manžel a otec. Manželstvo so sebou prináša veľkú povinnosť a Shakespeare ju ako takú ukazuje. Kráľ má svoje povinnosti ako manžel a otec a sú neoddeliteľné od jeho povinností ako hlavy štátu. V jeho zhovievavosti a v žiarlivosti, v paranoidnej fantázii, sa kráľ oddeľuje od svojich povinností. Zodpovednosť kráľov je bežná shakespearovská téma; jednou z týchto povinností je produkovať dediča a zaopatriť dediča do dospelosti. To sa vo vzťahu Leontesa k Maximiliánovi nečiní. Leontes ešte navyše spochybňuje otcovstvo Maximiliána a tak sa zbavuje zodpovednosti. Jeho škandalózne správanie ho nakoniec stálo život jeho dediča, rovnako ako stratu svojho druhého dieťaťa, Perdity. To je jeden z tragických aspektov pádu Leontesa. Wheeldon vypustil nie na škodu jeden dôležitý moment, kedy je Leontes už taký zúfalý, že u svojho dôverníka Camilla objedná otrávenie Polixena. Dojemnejšie vychádza premena Leontesa v treťom dejstve, kedy trúchli a jeho beznádejný stav je uveriteľný. Táto hra býva často označovaná ako dielo o hľadaní pravdy. Kým nebude pravda nájdená nemôže byť koniec. Lenže pri balete tento aspekt chýba. 
Pravda o Perdite vyjde najavo, ale pravda o čistote Hermiony natoľko nie. Záverečné zmierenie nech je akokoľvek dojemné a citovo vznosné, nie je oslavou posvätného manželského sľubu, ktorý nebol zlomený, ale je skôr poslednou etapou púte Leontesa a snovou katarziou. Choreograf nachádza množstvo pôsobivých detailov napríklad v práci chodidiel, ktoré ohýba do flexy, napríklad vo variácii Paulíny, či u Perdity. Alebo nekonvenčný spôsob ako Florizel žiada o prijatie u Leontesa. Zakončovanie a nadväzovanie v obťažných partnerských figúrach je baletne okázalé a fyzicky náročné. Gestické bohatstvo napríklad Pauliny však nie je ničím nové a je v konečnom charaktere konvenčné, podobne ako lomené, rýchle a ostré prvky Leontesovej žiarlivosti, sliedenia a nepokoja. (To sme videli už pred rokmi napríklad u Vaculíkovho Walsinghama.)
Svadobný obraz je tanečne krátky, aby uhol pred apoteotickým finále oživnutej Hermiony. Kompaktné a žiarivé je celé druhé dejstvo svojim nadreálnym charakterom a bohatstvom tanečného jazyka. Klenotom v interakcii s hudbou a akýmsi nevysloveným jazykom je záverečné stretnutie Leontesa s Hermionou. Záhadná Zimná rozprávka si zachováva svoje nevysloviteľné tabu. Je to komédia? Tragikomédia? Dráma? Balábile? Podobenstvo?
Inscenovať Shakespeara ako balet je vždy riskantným krokom, pretože odchádza Shakespeare ako básnik jazyka, obrazového bohatstva svojich rýmov a metafor. Zostáva zaujímavý príbeh, ktorý je oklieštený o zdieľnosť. Tú musí vynahradiť choreograf tancom. To je veľká výzva. A nie vždy sa do výsledku vykryštalizuje. Aký je odkaz tejto baletnej rozprávky? Poučenie? Je treba vôbec nejaké? Wheeldonov nový balet s brilantnými výkonmi kráľovského baletu a oslnivou scénografiou, ktorá využíva najmodernejšiu techniku na rýchle vyjadrenie situácie či navodenie atmosféry zostane v mnohom hádankou, tak ako Shakespearova hra.
***
Veľká premiéra čaká ešte Balet Národního divadla. Po prestávke sa na prvú scénu vracia Libor Vaculík, ktorý pripravuje svoju osobitú adaptáciu Nebezpečných známostí Choderlose de Laclosa, pod titulom Valmont. Vynikajúci cit Vaculíka pre hudobnú dramaturgiu, scenár, budovanie dramaturgie a jeho kompaktné divadelné cítenie sú najlepšie predpoklady pre toto dielo. Mimoriadne pôsobivý je jeho inscenačný zámer, keď do dôležitých rolí navracia vynikajúcich baletných umelcov, ktorí sa už s tanečnou kariérou skoro rozlúčili.
Hlavným hýbateľom deja je vdova, libertínka, krásna markíza de Merteuil, ťahajúca za nitky intríg. Vaculík do tejto bohatej roly obsadil dlhoročnú primabalerínu Terezu Podařilovú, ktorá tak dostáva možnosť po všetkých tých klasických rolách v romantických baletoch predviesť inú tvár svojho umenia. Vedľa nej sa predstaví fantastická osobnosť Nelly Danko v role pani de Volanges. Javisková charizma pani Danko, jej dokonalá kultúra pohybu a muzikálnosť aj z tejto menšej roly urobia dôležitú postavu na šachovnici vzťahov. Emeritný sólista Baletu Národního divadla Luboš Hajn ako Gróf de Gercourt je druhým z tejto generácie vynikajúcich umelcov, ktorý síce už netancujú s fyzickou energiou ako generácia mladá, ale stále majú na scéne čo povedať. Tento nápad nie je od choreografa len prejavom úcty k umelcom a logickým obsadením vekovo adekvátnych interpretov do patričnej roly, ale aj skvelou príležitosťou pre talent umelcov.
V dôležitej role protihráča markízy de Merteuil v role Valmonta sa predstavia dvaja tanečníci, ktorí si tiež zaslúžia špecifické možnosti vyjadrenia a možnosť ukázať, kam sa vo svojej kariére posunuli umelecky i ľudsky. A tak sa môžeme tešiť na dvoch protichodných Valmontov, z ktorých každý má mimoriadne javiskové dispozície: Alexandre Katsapov a Jiří Kodym. Vedľa Podařilovej je obsadená do role de Merteuil tiež nemenej zaujímavá Zuzana Šimáková. Dôležitú rolu pani de Tourvel vytvorí Marta Drastíková, ktorá je pre podobné roly svojím vnútorným zaujatím viac než vhodná. Špičkové je aj obsadenie ďalších rolí: Andrea Kramešová, Ondřej Vinklát, Matěj Šust a ďalší.
Vaculík zostáva verný svojmu dvornému hudobníkovi Petrovi Maláskovi, s ktorým ho spája dlhoročná spolupráca. Vaculík tentokrát vybral „nečakane“ za základ hudobnej partitúry hudobné diela Franza Schuberta, ktoré doplnil kontrastne Pēterisom Vasksom, žijúcim lotyšským skladateľom, ktorý patrí medzi vzrušujúce postavy súčasnej hudby. Vaculík zostáva verný aj svojmu scénografickému tímu. Výbornému scénografovi Martinovi Černému a kostýmovému výtvarníkovi Romanovi Šolcovi. Ten sa už s témou stretol na scéne Národního divadla Brno, kde vytvoril kostýmy pre balet Krzysztofa Pastora Nebezpečné známosti (2011).
Charakter baletu nepochybne umocní aj jeho zasadenie na scénu Stavovského divadla. Takže zostáva dúfať, že posledné dni horúčkovitých príprav dopadnú výborne a zrodí sa mimoriadne tanečné divadlo. Premiéra je určená na 26. júna.
Po minulej Panoráme s Triadische Ballett dnes fotogaléria z horúcej mníchovskej novinky. 14. júna sa konala mimoriadna udalosť nielen v kontexte nemeckého baletného života. Symbolicky stojeden rokov po Nižinskom sa jeho Svätenie jari ukázalo v rekonštruovanej podobe od legendárnej priekopníčky tanca Mary Wigman (kreácia z roku 1957). Bavorský štátny balet uviedol Svätenie jari v naštudovaní vtedajších tanečníc súboru Wigmanovej: Henrietty Horn, Susan Barnett a Katharine Sehnert. Pôvodná je aj monumentálnosť obsadenia; štyridsaťdva tanečníkov, ktorí tancujú na šikme v tvare elipsy. Svätenie jari Igora Stravinského znie v úprave pre dva klavíry.
Foto Dave Morgan/Royal Opera House, Wilfried Hösl
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
